Výhybkári z Vorkuty 1/6

Vyberať si cieľ cesty je ako lotéria. Môžeš si veriť, že budeš úspešný, no šance sú na oboch stranách rovnaké a možno často aj viac naklonené na stranu neúspechu.

Misky váh v mojom prípade už boli rôzne prevážené do strán neúspechu. Nakoniec sa mi vždy podarilo z toho nejako vykľučkovať, aj keď to nebolo na prvý pokus.

Keď som ale niektorým mojim známym, ktorí mi v danej veci dokázali pomôcť a poradiť pri plánovaní tohto konkrétneho zámeru predložil môj plán, tak zostalo v niektorých prípadoch len krátke ticho.

Čím viac ľudí som oslovoval ohľadom informácií a mapovaniu, tým viac protichodných odpovedí som dostával. Slová ako „nejde, risk, nevhodné, ťažkosti, nedáš, neodporúčam, nikto tak nejazdí“ sa opakovali často v našej komunikácii.
Vôbec mi to nepridávalo na pohode a prípravách. Nakoniec mi jeden z nich pri osobnom stretnutí, počas zbierania informácií, povedal priamo do očí.

„Noro, už si tu, tak prestaň nezmyselne zisťovať informácie, ktoré ťa len viac zneistia. Prišiel si až sem, tak choď ďalej, kašli na všetkých čo ti radia, no reálne tam neboli, pokračuj a dáš to!

_______________________________________________________________________________

Dnes už viem výsledok. A začínam o ňom v tejto chvíli písať.
Ani neviem, odkiaľ začať. Zase je raz čas, aby som začal písať cestopis. No dnes tu sedím za stolom a neviem zo seba dostať ani jediné slovo. Napísať poriadne kvalitný cestopis tak, aby to bolo pútavé a zaujímavé pre každého čitateľa, je pre mňa každým rokom čoraz ťažšie. Myšlienok na písanie by bolo veľa, ale akosi to stále nejde na papier.

Nechcem sa opakovať a preto porovnávam moje staré a ešte staršie cestopisy, ktoré som pred rokmi napísal. Aby veci, ktoré v nich sú, neboli rovnaké, aby sa slová, ktoré používam neboli trikrát zopakované. Je to naozaj miestami veľmi ťažká úloha napísať niečo poriadne. Veľakrát sa stane, že za jeden večer napíšem tri, štyri, desať strán. Myslím si, aký
e to geniálny text a na druhý deň ráno, keď si to prečítam,* väčšiu časť z toho textu vymažem.

Aj dnes na prelome rokov 2024 a 2025. Sedím pri počítači a skúšam sa dotlačiť do toho, aby som niečo napísal, no slová neviem nájsť. Každým rokom je to ťažšie, stále mám pred sebou zápisník, množstvo fotiek a doplňujúcich informácií ktoré mi pomáhajú pri písaní cestopisov, ale stále je každým rokom väčší a väčší problém napísať to tak, aby sa to páčilo nielen mne, ale aj všetkým ostatným čitateľom.

Kto raz niečo písal dá mi za pravdu, že je to tak, lebo zosmoliť čokoľvek sa dá, ale aby z toho nebol výsmech, na to treba fakt veľa večerov, veľa síl, aby to vyzeralo aspoň trochu nádejne a čitateľne.

Po minuloročnej ceste, kde som napísal extrémne dlhý cestopis, ktorý bol myslím, že do detailov rozpísaný, tak ako to všetko prebiehalo, mi bude tento rok veľmi ťažké písať niečo podobné, pretože cesta bola absolútne odlišná od tej minuloročnej.

Každú chvíľu sa ma niekto pýta, už si napísal, už si začal písať, kedy to vyjde, kedy budeš mať nový cestopis? A ja stále hovorím, začnem aby to vyšlo k nejakému dátumu a ideálne aby to bolo k 1. februáru vonku. No popísať cestu k bodu na nasledujúcej fotografii, je tuším ťažie ako samotná cesta tam.

...cesta k červenému bodu...

A tak sedím pri počítači s mojím rozmočeným dotrhaným zápisníkom, ktorý vyzerá akoby mal sto rokov a pritom som ho kupoval len začiatkom tohto leta, takže si chudák odžil svoje. Vedľa neho sa váľajú dva telefóny, jeden starý a druhý tiež pokazený. V nich sa nachádza množstvo fotiek, ktoré neviem akým spôsobom z nich dostanem, spracujem a roztriedim. Takže s týmto si budem musieť ešte nejako poradiť počas písania.

Sám viem, ako je ťažké začať opisovať niečo, čo bolo pred pár mesiacmi, pretože pomaly ale isto sadá na všetko prach a zostáva tam akási hmla. S odstupom času je je problém si spomenúť na všetky detaily a už vôbec nie na všetky mená ľudí, ktorých som stretol. Takže tak, ako po iné roky, budem niekoho nazývať jeho menom a niekoho len univerzálnym oslovením "Kontakt".

Po minuloročnej ceste na Magadan, ktorá trvala tam a späť 80 dní, si ani neviem pomaly predstaviť, že by som dokázal niečo napísať v tom istom rozmere. Pretože tá cesta bola zatiaľ mojím vrcholom celého cestovania. Tento rok som absolvoval cestu, ktorá bola odlišná od tej minuloročnej z viacerých dôvodov a faktorov.

Jediná vec, ktorá spája obe cesty je, že v každej sa nachádza určitá časť, určitý úsek, kvôli ktorému tam jazdíme. Jedná sa o úsek, ktorý je špecifický, výnimočný a kvôli tomu meriame tie tisíce kilometrov, respektíve týždne cesty, len aby sme prišli na ten daný úsek a skúsili ho nejakým spôsobom „pokoriť“.

__________________________________________________

Miesta, ktoré teraz spolu s vami prejdeme pomocou mojich slov a vašich očí, sú zase raz miestami na zamyslenie nad možno veľkolepými, no často nezmyselnými a protichodnými riešeniami. História zachovala rôzne spomienky na miestach, kam mierim. A kým zub času tieto miesta definitívne nezotrie z povrchu zemského, chcem sa na ne pozrieť osobne.

Dnes tu sedím a porovnávam fotky, porovnám texty, myšlienky z poslednej cesty a z tej ktorú práve opisujem. Vychádza mi z toho jediné porovnanie. Predchádzajúca cesta bola dlhá, ťažká a náročná, ale tá o ktorej idem písať teraz, bola ťažká na psychiku v tom hlavnom úseku celej cesty.

Myslím, že úvodnej omáčky už je viac ako dosť a je čas prejsť k realite. Výhybkári vo všetkých zmysloch chápania, vyrážajú zase raz do sveta.

Takže priatelia, poďme sa pozrieť na to, čo sa udialo letom roku 2024.