Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 573 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 8961
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 58% (5236)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 42% (3725)
Hodnotenie: (27 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (32)  [Verzia pre tlač] Tlač

Ruská penalta 1/3

 Zdieľať

Pridané: 24.01.2022 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 10076 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Osud často stretneme na cestách, ktoré sme si zvolili na to, aby sme sa mu vyhli. A tak cestujme, kým sa dá, nestrácajme čas, ilúzie a sny. Krátke aj ďaleké cesty začínajú prvým krokom, preto kráčajme a spoznávajme.

„Človeka poznáš v hre a na cestách“ (ruské príslovie)

Ruská penalta

Čas tak neuveriteľne rýchlo beží. Mesiac je ako rok a rok je ako mesiac. Ledva som sa vrátil z jednej cesty, napísal o tom a už zase idem vpred novým zážitkom.
Napísanie toho čo sa udialo letom roku 2021, začína v období Vianoc a snáď do mesiaca môj výtvor uzrie svetlo sveta, ktorý sa nám obrátil akosi hore nohami. Zase raz sa vrátime do blízkej minulosti, pre objasnenie niektorých faktov a postupne sa prepracujeme celým príbehom.

V týchto podmienkach vzniká cestopis...
V týchto podmienkach vzniká cestopis...

Po minuloročnom tripe na sever, ktorý bol pre mňa akoby z núdze záplata na cestovateľskej duši, sa nakoniec ukázalo, že to bol celkom podarený reset hlavy v tichu a prírode. A keďže tento rok, to nevyzeralo s cestovaním oveľa lepšie, tak moje plány sa okresali takmer na minimum, resp. neboli žiadne.

Mňa by na cestovanie niekam po Európe na juh, alebo niekam k moru do destinácií, kde je možnosť sa až príliš stretnúť s tvorom zvaným človek, nedostali ani keby mi platili. A preto sa môj pohľad stále upiera na východ a ak to nejde tak aspoň na severo-východ.

Od napísania môjho posledného počinu uplynul už rok, a čo to sa tu zmenilo. Eufória z logistickej operácie prevozu motorky cez pol sveta (viď cestopis 2020) vyprchala. Po určitej dobe a myslím že, veľmi gentlemanskej dohode moja malá Honda, ktorá mi urobila dva krásne tripy (viď cestopis 2018 a 2019) sa pobrala na druhý breh rieky Moravy. Syn môjho kamaráta, mladý začínajúci motorkár cestovateľ. Bol z nej nadšený od prvej sekundy, keďže moja úprava motorky bola zaujímavá.

Moja približná cesta v roku 2021...
Moja približná cesta v roku 2021...

V garáži zostala babička z roku 1986 o ktorej som básnil minulý rok a užil si s ňou v roku 2020 výborný trip bez jediného zaváhania napriek vysokému veku. No ako to už v živote motorkára býva, niečo hlodalo moju myseľ tak dlho, až sa v garáži objavilo niečo úplne nové voňavé s čím som chcel prečkať dlhé zimné mesiace úpravami a vylepšeniami. Počas prvého dňa prebehla totálna rozborka novej motorky na atómy. Kuriéri zásielkových služieb si u mňa podávali kľučku dverí, zámočnícka firma v ktorej mi už upravovali nejednu motorku bola zase „nadšená“ z nového projektu a ja som púšťal perie v podobe zelených 100,-€ bankoviek ako na bežiacom páse.

Napriek tomu, že som vôbec nemal predstavu či sa v prichádzajúce leto vôbec niekam dostanem, som si pripravoval novú motorku a tú staršiu som si šetril. Počas jari som sa na nej vozil len po okolí pre moje potešenie.

Medzitým som pozorne sledoval situáciu vo svete, no len vo svete východnom a konkrétne v Rusku, keďže nič iné ma nezaujímalo. Každý týždeň som absolvoval kolo telefonátov, so známymi či už priamo v Rusku, alebo osobami u nás ktoré majú možnosť pomôcť, alebo vedia na koho sa obrátiť. No nič sa nezmenilo od jari 2020 stále rovnaká pesnička. Ruské vízové centrum je uzatvorené, vízum sa nevydáva. Hranice sú uzatvorené. Nádej na otvorenie v lete je mizivá. Toto počúvam už viac ako rok, a na pohode mi to nepridáva.

Čistá a nabalená motorka doma
Čistá a nabalená motorka doma

Takto prejde jar a blížiace sa leto a s ním spojené problémy s dodávkou dielov na moju novú motorku, ktorá stojí na zdviháku už dva mesiace neveští nič dobré. Inak povedané najdôležitejšie diely ktoré som potreboval a mali prísť do 14 dní sú nedostupné a doba dodania je neurčitá.

Náhradný plán...
Náhradný plán...

V mojej moto garáži visí už pár rokov nepoužitý bicykel, na ktorom som už tiež čo to precestoval. Zvesím ho dole, zotriem prach a dumám, či si na ňom po rokoch nedám nejaký výlet okolo Slovenska, keďže na motorke sa mi ako som spomínal na juh nechce a na severe som bol minulý rok.

A tak navešiam na bicykel bagáž ako na vianočný stromček a v prípade potreby som pripravený vyraziť aj týmto spôsobom. Časovo mi to je jedno, leto ani nezačalo. Začiatkom júna vyráža na svoju cestu, ktorá mala byť pôvodne tiež úplne iná, jeden známy cestovateľ a dobrodruh ktorého poznáte pod prezývkou „erbe“. V deň jeho odchodu sa s ním stretávam v malom mestečku cestou na juh. Porozprávame sa o jeho plánoch, keďže viem čo mal v hlave a ako sa to všetko zmenilo, ako aj mnohým iným cestovateľom.

Na tomto mieste sa do debaty zapojí jeden kolega motorkár cestovateľ a ja počas rozhovoru len tak utrúsim vetu, ktorá celé všetko od základu zmenila a ja mám možnosť písať tieto riadky. Pretože pravý cestopis začína teraz a začal mojou vetou... „ja by som dal čokoľvek + ruku našej princeznej z Prezidentského paláca, ak by som mal možnosť sa dostať do Ruska“...

Jeho odpoveď ma v tej chvíli dorazila... Pozrel na mňa a hovorí „Noro, ale veď to ide“...

Prvý polčas

Vážení športoví priatelia, začína sa prvý polčas medzištátneho zápasu Slovensko vs. Rusko. Prosím ospravedlňte kvalitu obrazu a výkon športovca. Chyba je totiž ako vždy vo vašom prijímači.

Hneď na začiatku sa musím vrátiť k sebe a môjmu spôsobu chápania, vnímania a žitia v tomto svete. Ako som už spomínal v minulých cestopisoch, ja nie som kamarát s moderným svetom. Nič mi nehovoria sociálne siete, mobil mám najradšej obyčajnú tlačítkovú Nokiu, nemám účet v banke a internet používam tiež len podľa nálady a počasia. A aj preto sa dozvedám novinky, ktoré sú staré často aj pol roka, a tak som zostal prekvapený informáciou, o ktorej som sa dočítal ešte minulý rok, no pustil som ju z hlavy keďže sa to celé zrušilo.

Ide o to, že v roku 2020 boli naplánované MS Európy vo futbale a ja som zachytil informáciu, že v prípade zápasov v Rusku bude umožnený vstup fanúšikom do Ruska. No keďže sa ten šampionát neuskutočnil, tak som sa o to už nezaujímal, keďže futbal nesledujem.

O to väčšie prekvapenie bolo, keď som sa dozvedel v tej chvíli, že sa to celé presunulo na tento rok a prvé zápasy sa začínajú už o pár dní. A v platnosti zostala aj možnosť vstupu fanúšikov do Ruska. Nebolo nikde špecifikované akým spôsobom je podmienený vstup, či len organizovaným skupinám, alebo aj jednotlivcom, no mne to bolo v tej chvíli úplne jedno.

V tejto chvíli ale nie je úplne jedno komu zavolám. Po skúsenosti s prevozom motorky z poslednej ruskej cesty, sa s istotou môžem obrátiť len na jediného človeka.

Oľga z mesta Kaliningrad mi vtedy veľmi pomohla. Prvý telefonát pre objasnenie celej situácie trval len pár minút. Po dvoch hodinách držím v ruke virtuálny kľúč od dverí do cárstva Vladimíra. Keby mi toto dnes ráno niekto povedal, že poobede budem mať voľnú cestu do Ruska tak neuverím. No realita je taká, že Oľga mi vytvorila registráciu na stránke UEFA, kde mi vydali niečo ako „pas fanúšika“.

Potom mi kúpila vstupenku na futbalový zápas a to sa ma ešte stihla spýtať, že či chcem vstupenku na zápas slovenskej reprezentácie. Odpovedám prekvapene „to aj my tam hráme?“... Oľga sa zasmeje a hovorí... „Norbert...vieš čo, nechaj to radšej na mňa“... a tak sa zo mňa stáva nadšený fanúšik futbalu a konkrétne zápasu Poľsko – Slovensko, ktorý sa má hrať 14.6.2021 v Petrohrade.

Môj kľúč od ruskej brány...
Môj kľúč od ruskej brány...

Večer po príchode domov nastáva v garáži vzbura strojov. Nie, nie je tu žiaden terminátor, to len môj pripravený bicykel rozoberám a odkladám na jeho čestné miesto pod stropom, kde bude znova čakať roky na svoju príležitosť. Na zdviháku už tretím mesiacom stojaca nová motorka sa len spod plachty smutne ozve „ a ja čo?“... ty len čakaj, odpovedám, bez kolies by si ďaleko nedošla. A tak sa na prvé miesto spomedzi adeptov dostáva poctivý kus japonského železa z roku 1986. Je v dokonalom stave, čistý a naleštený kus histórie, ktorý mi minulý rok urobil toľko radosti. Motorka dostala na jeseň nový olej, na jar novú baterku a na leto novú cestu.

Zbalené vyrážam...
Zbalené vyrážam...

Nič nepodceňujem a rovno objednávam novú reťazovú sadu, aj keď táto má najazdené len niečo cez 11 tisíc kilometrov. Takisto dávam nový olej napriek tomu, že má najazdené len okolo 2000 kilometrov. Pneumatiky som menil minulý rok pred cestou. Teraz majú najazdené toľko ako reťazová sada. Predná je ako nová, zadná je asi tak v polovici životnosti. Je mi ľúto ju hneď teraz meniť, keďže viem, že na sever ma čaká minimálne 2500 kilometrov celkom dobrých ciest, a tak sa rozhodujem pre nie celkom populárne riešenie a beriem so sebou úplne novú zadnú pneumatiky s tým, že ju niekde v Rusku vymením.

Na motorke niet čo riešiť okrem týchto bežných vecí. Starý, poctivý, jednoduchý, vzduchom chladený motor s karburátorom šlape ako hodinky. Motor žerie olej len minimálne, no cestou mu doprajem jednu výmenu oleja, a tak so sebou beriem dve litrové balenia oleja. Niežeby v Rusku nebol dostať olej, ale tie dva kilogramy záťaže mi už neublížia a aj tak to aj s pneumatikou vymením naraz a odľahčím motorku pred ťažšími úsekmi.

Motorka pre túto cestu dostala na skúšku bočné hliníkové kufre. Síce už roky jazdím len s bočnými taškami, no dostali sa mi pod ruku za pár europeňazí tieto veľkosťou primerané a ľahké kufre s objemom okolo 25 litrov. Pôvodom boli z nejakej banky a boli na nich vyrazené logá známych bánk, no smola je, že už boli prázdne. A tak ich plním svojimi potrebami, ktoré sú dôležitejšie ako peniaze a beriem ich do sveta. Vzadu na ľavom kufri montujem malý kanister, ktorý je po celú cestu prázdny, len na jednom úseku kde som si nebol istý či kúpim benzín, som natankoval do neho 2,5 litra benzínu.

Moja osobná výbava sa ani tento rok nemenila a zostávam verný spôsobu 1+1+1. Jedny trenírky, jedny nepremokavé ponožky, jedno tričko, jedna mikina, jedny termo spodky, jedny maskáče ktoré viem rozopnúť na krátke nohavice, šiltovka so sieťkou proti komárom, malé vrecko s hygienou, jeden malý uterák. Tieto veci zaberú jeden kufor + sem pridám varič a nejaké drobnosti.

Baľšája ťéchnika cestovateľa...
Baľšája ťéchnika cestovateľa...

Druhý kufor obsahuje veci ako kompresor, opravnú sadu defektu, monterpáky, olej, filter, spojkové lanko a páčku, rôzne kábliky, skúšačku, a iné drobnosti . Navrchu je nepremok a náhradné rukavice. Zadná taška je môj hotel, ako vždy obsahuje stan, spacák, karimatku, malú deku, plachtu pod stan a skladaciu stoličku. Toto mi roky bohato postačuje na pohodlný spánok kdekoľvek.

Na zadnej sedačke mám malú tašku s jedlom a rôznymi sladkosťami. No základom všetkého sú klobásy, pekne vysušené, ktoré vydržia dlhé týždne na cestách bez straty na kvalite. Tentoraz na vrchu všetkého tróni nová pneumatika, ktorú ako som spomínal beriem so sebou. Celkom dobre plní úlohu opierky chrbta.

Vpredu na blatníku mám osvedčenú plachtu na motorku, ktorou na noc zakrývam farebnú motorku, ak nechcem byť príliš videný. Plachta je vodeodolná maskáčová a ak si poď ňou rozložím oblečenie, čižmy a iné veci, tak nič nie je ráno mokré od dažďa alebo rosy. Ešte mám na blatníku sprej na reťaz, kefku a pracovné rukavice...

Dosť však bolo popisu balenia a obsahu kufrov, no písal som to sem pretože sa na to zopár ľudí pýtalo, čo so sebou vozím. Ale myslím, že môj obsah sa príliš nemení od obsahu batožiny iných cestovateľov. No dosť bolo rečí a už by sa patrilo aj vyraziť z domu. Plán ako vždy nemám, no smer je jasne daný. Najkratšou cestou do Ruska a potom sa uvidí. Takže pán rozhodca fúknite do píšťalky, začíname!

1. deň, streda 9. júna 2021

Pobedim – Krakow/PL – Varšava – Augustów

Prvý deň je vždy spojený s nervozitou a pocitom, že som na niečo zabudol. Je tomu aj dnes tak. Ráno balím posledné veci a skáčem do sedla. Ten pocit prvého štartu a prvých metrov je na nezaplatenie. Vyrážam za krásneho počasia a po pár metroch robím ako vždy fotky pri tabuli našej dediny.

Pobedim a začiatok cesty...
Pobedim a začiatok cesty...

Cesta na sever vedie mimo diaľnice a cez Trenčín a Žilinu si po dvoch hodinách robím pauzu a fotku na mojom obľúbenom mieste na sútoku riek Váh a Orava. Smerom k hraniciam je to len necelá hodina jazdy, a tak si len odfotím tabuľu Poľsko a vymením nejaké eurá za poľské zloté. Pozorujem chvíľu ťažkú prácu pohraničníkov sediacich v aute. Jeden spí hlavou opretou na volante, druhý sa hrá na telefóne a tretí leží na zadných sedadlách.

Pokračujem smerom na Krakov a písať tu o niečom zaujímavom niet. Cesta S7 je nudná no aspoň je rýchla. Tranzitný deň Poľskom sa mení na deň zastávok na tankovanie. Moja rýchlosť málokedy atakuje číslo 100 na tachometri, väčšinou sa drží ručička kolmo hore, čo je primeraných 85-90 km/h. Mne to tak vyhovuje a motorka takisto pri tejto rýchlosti ide vo vhodných otáčkach, ako aj v primeranej spotrebe.

Niekde na Slovensku
Niekde na Slovensku

Podvečerná Varšava ma víta zápchou, ktorú po krajnici obchádzam, no aj tak mi trvalo asi hodinu kým som toto veľké mesto prešiel, fotiť nebolo čo a tak každých asi 250 kilometrov tankujem. Cesta S7 sa mení na S8 a nuda trocha končí keď nad Varšavou schádzam na cesty nižšej triedy a cez mesto Lomža sa držím neomylne smerom na mesto Augustów. Moja papierová GPS v podobe zápiskov a nejasných pokynov v mojom denníku ma neomylne vedie správnym smerom. Samozrejme občas s nečakanou zachádzkou, alebo inak povedané blúdením. Ale to už je môj spôsob cestovania.

moja pekelná rýchlosť...
moja pekelná rýchlosť...

Tma padá na polskie drogi a ja mám dnes za sebou už slušnú porciu kilometrov, no únava v prvý deň akosi neprichádza, a tak idem až do noci. Pred mestom Augustów vidím znak kemping, preto odbočujem a v tme nachádzam krásne jazero s obrovským kempingom, kde niet nikoho. Chvíľu jazdím po areáli, no nevidím žiadne svetlo, ani pohyb. Rozkladám stan na pieskovom brehu a v tichu sedím na lavičke. Je príjemne teplo, po komároch ani stopy.

Niečo zjem a uložím sa spať. Neskôr ma budí zvuk prichádzajúceho auta. Mladé hlasy a smiech, asi si prišli vypiť. Som dosť ďaleko, takže ma nerušia a sú celkom potichu. Zaspávam, no po nejakom čase sa strhávam zo sna pri dvoch výstreloch. Nocou sa nesie ozvena a hlasný smiech. Asi som mládež príliš prechválil, no potom už len nasadli do auta a do rána bolo ticho. Snáď tu ráno nenájdem nejaké pohodené telo ich kamaráta s dierou v chrbte. Uvidíme za svetla.

...kemping v Poľsku
...kemping v Poľsku

Teraz už naozaj len treba odpískať tento dnešný duel, pri ktorom sa do štatistiky zápasu dostane prvé číslo 913 kilometrov.

2. deň, štvrtok 10. júna 2021

Augustów/PL – Vilnius/LT – Rezekne/LV – Domkino/RUS

Slniečko na vyháňa zo stanu pomerne skoro, aby ma vzápätí pokropil jemný dážď. Kým sa pobalím, prejdem sa po kempe, popri jazere a v tichu si vychutnám čaj a raňajky. Nikde žiadna obeť včerajšej streľby neleží, a tak vyrážam ďalej. Pri vstupe hľadám nejakú pokladničku, alebo niekoho komu by som zaplatil , no niet tu nikoho, zjavne sezóna ešte nezačala, no kemping je pripravený už teraz. Cez Poľsko mi zostáva už len pár kilometrov cesty, natankujem a víta ma Litva.

Litva hranica
Litva hranica

Jediný pohyb na hranici je chlapík čo kosí trávu. Hraničný prechod Ogrodniki pôsobí ospalým dojmom a nebyť nápisu Litva a zástavy ani neviem, že som prešiel do iného štátu. Držím smer Vilnius, no nie celkom presne lebo sa kochám rovinatou krajinou a kdesi odbočím, a tak sa vraciam kade tade po dedinách.

No táto strata času ma netrápi vôbec. Fúka protivietor a ja sa pomaly plazím do hlavného mesta Vilnius, ktoré len prechádzam bez zastávky. Nemusím nejako obzvlášť veľké mestá a stretnutia blízkeho druhu s človekom. Samota niekde pri jazere to je balzam na dušu. Jediné zastavenie v Litve bolo na benzínke a po 325 kilometroch opúšťam Litvu s pocitom štatistu. Prejdené, odfajknuté a ide sa ďalej.

Lotyšsko hranica
Lotyšsko hranica

Lotyšsko, rovnaký scenár ako pri vstupe do Litvy. Nebyť nápisu a zástavy takmer bez povšimnutia prejdem. Tu je tráva pokosená, takže nevidím ani toho jediného človeka ako predtým. Cez túto krajinu mám tranzit len okolo 160 kilometrov, a tak okrem jedného tankovania ma zaujala len dekorácia v záhone zo zvyškov motorky, a to bolo asi jediné čo som cestou od rána fotil.

...tá asi už nejazdí často...
...tá asi už nejazdí často...

Je príjemné teplé popoludnie a ja prichádzam na hranicu Lotyšska a Ruska. Ako som predpokladal na hranici niet nikoho. Len zopár kamiónov tu stojí, ale v pruhu pre osobnú dopravu som sám. Lotyšský policajt sa iba lenivo pozrie do pasu a púšťa ma ku kolegovi colníkovi. Ten ešte viac neochotne naťuká moje meno do počítača a spýta sa či niečo veziem. Som vybavený asi za tri minúty a bez náznaku kontroly. Hraničný prechod Grebnova - Gavry.

na hranici do Ruska
na hranici do Ruska

Zem cára Vladimíra ma víta v plnej kráse. Posúvam sa do medzipásma, tu mi znudený vojačik podá lístok s mojou ešpézetkou a ja len prejdem pár metrov k budove colnice. Odparkujem, vyzlečiem bundu a sadnem si na lavičku. Je mi jasné, že chvíľu potrvá kým sa tu niekto ukáže. Asi po 10 minútach príde strapatý, zjavne práve zobudený policajt a len sa nevrlo spýta kam idem. Odpovedám na futbal. On len kývne ospalo hlavou a keď sa otočí počujem ho pri odchode povedať pomedzi zuby slovo „bljať“... (pre neznalých ruského jazyka, slovo „bľjať“ sa v Rusku používa na vyjadrenie alebo pomenovanie čohokoľvek, ako u nás napríklad slovo „kurva“...)

na hranici do Ruska
na hranici do Ruska

No asi som mu pokazil celú jeho zmenu a bude musieť dnes aj niekoho vybaviť. Po asi ďalších desiatich minútach prichádza celkom milá pani v uniforme nejakej odnože zdravotníctva a volá ma so sebou. Na papieriku, ktorý mi podá je asi 5 otázok o zdravotnom stave, teplote a podobne. Nič ju nezaujíma a nakoniec celkom príjemne predebatujeme pár minút ohľadom môjho cestovania a života u nás. Viditeľne som jej prišiel vhod ako osoba na rozptýlenie nudného dňa v práci.

Z rozhovoru nás vytrhla dvojica policajt + colník, ktorý zjavne chceli mať za sebou tohto otravného motorkára, ktorý im narušil celodennú siestu.
Dostal som od každého po jednej otázke. „Máš pas fanúšika UEFA? Vezieš niečo na preclenie?" Potom to celé bola otázka len asi dvoch minút a chlapci s pocitom dobre vykonanej práce zabuchli okienko a mohli sa venovať ďalej sladkému ničnerobeniu.

Vojačikovi pri výstupnej rampe som musel dvakrát zaklopať na okienko kým sa zobudil. Vytreštil oči a kým sa spamätal, ja som mu podal lístok so slovami „spi ďalej“ a rampu som obišiel po chodníku.

No a som v Rusku. Po 635 dňoch som zase raz tu. Nepočítam zimný prechod hranice, keď som si bol na ruskej hranici prevziať motorku, to bolo vtedy len také polo legálne. No teraz som tu viac menej oficiálne, aj keď v pase by veru vízum hľadali márne. Futbal robí divy. A ja ako jeho veľký fanúšik som toho príkladom. Kedy to vlastne hráme ten zápas? Musím sa pozrieť do toho papiera, aby som aspoň vedel deň zápasu...

Tu inak musím spomenúť fakt, že nakoniec som vyhodil zbytočne peniaze za kúpu lístka na futbal, pretože ten nikto nechcel vidieť a ani sa na to nikto nepýtal. Stačilo mať vytvorenú registráciu – spomínaný pas fanúšika UEFA a lístok na hociktorý zápas sa dal kúpiť priamo na mieste. Takže nebolo treba ho mať zakúpený vopred. No koniec koncov lístok stál 40 € a najlacnejšie vízum do Ruska (ak by sa vydávalo) stálo okolo 100 €, takže v podstate to aj tak bolo za dobrú cenu.

Po takmer dvoch rokoch...
Po takmer dvoch rokoch...

Povinná fotka pri nápise ROSSIA a môžeme vyraziť. Ešte pohľad na zatvorenú zmenáreň v ktorej som chcel meniť peniaze a ideme. Ofsajd v podobe takmer dvoch rokov bez ruského trávnika práve skončil. Ihrisko je voľné, rozhodca podplatený, divákov vidieť nechcem a tak prvý polčas v skutočnosti začína až teraz. Prosím bez faulov, simulovania a hráme fair play.

Prvý útok je na rovinke ako keď strelíš. Po mesto Ostrov vedie rovina bez jedinej zákruty a kopca. Prvých 80 kilometrov je otázkou hodiny a v meste Ostrov chcem nájsť možnosť výmeny peňazí. Je už podvečer a ja skúšam šťastie na benzínke, kde ale v tejto chvíli niet nikoho, preto sa pohnem ďalej. Na výjazde vidím stáť policajtov, opierajú sa o auto a keď ma zbadali spozorneli.

Prvá cesta na šašlik
Prvá cesta na šašlik

Ak ma aj plánovali zastaviť, tak som bol rýchlejší a stojím pri nich skôr ako sa stihli spamätať. Zložím prilbu a spustím príval otázok. Na chvíľu ma preruší jednoslovnou vetou... „dokumenty“... pokračujem zase ja slovami, že dokumenty mu nedám a potrebujem riešiť dôležitejšie veci. Obaja vyvalia oči, asi nečakali takú odpoveď.

Preberieme moje potreby a ja zistím, že dnes už peniaze nevymením nikde. Jeden dokonca obvolá pár miestnych či nevedia poradiť, no bez výsledku. Potom zvyčajná debata o motorke, cestovaní a klasická otázka o platoch u nás. Po asi 15 minútach sa porúčam a nakoniec sa ho spýtam ešte raz, „no čo stále chceš tie dokumenty?“. Obaja sa zasmejú, podáme si ruky a ja sa strácam v pomaly sa blížiacej temnote.

...Leningradská oblasť...
...Leningradská oblasť...

Mesto Luga, jediné väčšie mesto ktoré mám pred sebou po ceste je vzdialené asi 200 kilometrov, a keďže sa mi tu nechce čakať do rána kým otvoria banku, tak idem nocou na sever. Nemám ani rubeľ a od posledného tankovania v Lotyšsku až do mesta Luga to bude viac ako 300 kilometrov, takže pôjdem už dávno na rezervu. Okolo 23:00 odbočujem z hlavnej cesty niekam do poľa.

Zachádzam asi 500 m od cesty, aby nebolo príliš počuť zvuky áut a vo vysokej tráve končím tento deň. V momente ako zhasnem motor, sedí na mne asi tak milión komárov. Stan staviam v kompletnom oblečení, až vo vnútri sa vyzliekam a aj večeru riešim v stane.
Privítanie ako sa patrí. Podplatený rozhodca to nevidí a nepíska žiaden faul. A to sa zápas ešte len začína priatelia. Zaspávam rýchlo, s pocitom dobre vykonanej práce a s ešte lepším pocitom ako to hladko išlo na hranici

Dnešok bol konečne dňom zážitkovým a zápas pokračuje s číslom 779 kilometrov.

3. deň, piatok 11. júna 2021

Domkino – Luga – Gatčina - Petrohrad

...prvé dobré ráno  v Rusku...
...prvé dobré ráno v Rusku...

Slnko ma budí o pár hodín, zohrieva vzduch v stane na neznesiteľnú teplotu. Nespokojní fanúšikovia na tribúnach svojim piskotom dávali celú noc najavo, že sa im nepáči moskytiéra na mojom stane a chceli sa dostať priamo na trávnik. No nad ránom sa asi unavili a keď som vstal nebolo po nich ani stopy, len zopár pozdravov na mne zanechali. Aj preto si môžem dopriať raňajky v tráve a kľudné balenie stanu. Dnes sa nemusím ponáhľať, pretože ma čaká určité administratívne zdržanie o ktorom napíšem neskôr.

Prvoradé je dnes vymeniť peniaze a dať sa napiť hlavnému hráčovi v mužstve nejakého energetického nápoja, ideálne s oktánovým číslom vyšším ako 92.

...dostávam benzín...
...dostávam benzín...

Od večera idem na rezervu a tak plynom točím len opatrne. Mesto Luga je vzdialené asi 40 kilometrov a ja už idem na výpary. Som pred mestom a do centra je to ešte asi 7 km, tu vidím benzínku, odbočujem a chlapíka ktorý niečo robí pri nádržiach sa pýtam, kde je najbližšia banka v meste.
Radí mi ísť priamo do centra po hlavnej ulici, vraj najbližšia ešte asi 5 km. Pýta sa odkiaľ, kam a keď mu poviem, že za eurá mi nechceli predať benzín a preto musím najskôr do banky, on mávne rukou a otvorí skriňu v ktorej má rôzne bandasky so vzorkami benzínu.
So smiechom sa spýta, že ktorý chcem. Nalieva mi asi tri litre benzínu a keď mu poviem, že sa vrátim s peniazmi až vymením, tak zase mávne rukou a ukáže do skrine...vzoriek dosť pre celé mužstvo.

vzorka benzínu zadarmo...
vzorka benzínu zadarmo...

Poďakujem a letím smer banka. Tu mením tristo eur a dostávam 25596 rubľov. Na konci mesta už tankujem doplna a teším sa z kultúry tankovania. Netreba platiť vopred. No je to zatiaľ viac výnimka ako pravidlo. Sem tam sa to stane, hlavne vo veľkých mestách, no vo väčšine prípadov je to stále otravné tankovanie štýlom, číslo stojana, aký benzín, koľko litrov atď... mne osobne to dosť vadí no, iný kraj iný rozhodca...

Z mesta Luga cestou R23 sa dostávam k Benátkam severu. Písať niečo tu o Petrohrade je zbytočné. Množstvo čitateľov tam bolo osobne, a tak toto viac ako 5 miliónové mesto s prepáčením len v krátkosti spomeniem, pretože ja sa snažím vyhýbať civilizácii v čo možno najvyššej miere.
Tu musím spomenúť, že moja dnešná návšteva tohto mesta je nutnosťou a to z dôvodu toho, že sa v Rusku nachádzam bez oficiálneho víza a spomínané povolenie na vstup kvôli futbalu, je len do Leningradskej oblasti v ktorej sa nachádza mesto Petrohrad.

Iné časti Ruska nie je dovolené navštíviť, tak znela oficiálna verzia informácií a z tohto dôvodu mi bolo dôrazne prízvukované, že by bolo vhodné sa aspoň na jednu noc ubytovať v Petrohrade a mať o tom potvrdenie. A to v prípade, ak by niekde cestou nejaký príliš uvedomelý rozhodca mi chcel ukázať žltú kartu.

Petrohrad
Petrohrad

Pomaly presúvam do mesta, ktorého centrum a okolie som už pred rokmi niekoľkokrát navštívil. Dnešné nutné zlo pozostáva s nájdenia nejakého ubytovania, ktoré nezruinuje môj rozpočet kvôli získaniu „bumážky“ s pečiatkou, o ubytovaní.

Prvé dve možnosti ubytovania sa mi zdali také, akoby mi chceli predať celý hotel, nieto prenajať izbu na jednu noc. Potom mi nejaký taxikár poradil celkom dobré ubytovanie, aj keď cena bola umelo navýšená kvôli futbalu. A tak som skončil na dnes s jazdením a s papierom vo vrecku ktorý som potreboval, idem aspoň trocha na prechádzku mestom.

Zámerne si vyberám ako miesta záujmu parky a rieku, kde trávim väčšiu časť dňa. Nakoniec niekde na ulici si dávam šašlik, ktorý spláchnem dvomi fľašami kvasu a môj nútený pobyt v tomto síce krásnom, no mne už nič nehovoriacom meste sa chýli k večeru.

Petrohrad...
Petrohrad...

Večer skontrolujem motorku, premažem trocha reťaz, preperiem oblečenie a idem spať. Chcem vypadnúť skoro ráno kým nebude veľká premávka. Začína víkend a do mesta sa začnú schádzať rôzne skupinky fanúšikov, najvyšší čas pre mňa vypadnúť. Účel je splnený, v Petrohrade som bol, alibi mám. Tak zase niekedy dovidenia v tomto meste.

Dnes najazdené nefutbalových smiešnych no potrebných 168 kilometrov.

4. deň, sobota 12. júna 2021

Petrohrad – Lodejnoje Pole - Petrozavodsk – Derevjannoe

Karelia...
Karelia...

Vstávam, balím a vyrážam. Mám pocit, že celé mesto vstalo a vyrazilo naraz so mnou. Totálne plné cesty na sever, kde neskôr zistím, že pre opravy cesty som išiel v kolóne 60 kilometrov dlhej. Samozrejme po krajnici som všetko obiehal. No aj tak mám do obeda ledva 200 kilometrov za sebou.
Po ľavej strane som míňal najväčšie jazero Európy Ladožské jazero, z ktorého vytekajúca rieka Neva preteká cez Petrohrad a ktorého raritou je, že tu žije tuleň. Okrem tohto jazera žije tuleň len v jazere Bajkal a Saimaa.

..sušené ryby na predaj
..sušené ryby na predaj

Republika Karelia kam mierim je svojou drsnou prírodou a množstvom jazier pre mňa veľmi obľúbený scenár. Cesta sa konečne uvoľnila a ja si pomaly vychutnávam výhľady zo sedla motorky.

Mesto Petrozavodsk som si vyhliadol ako dnešný cieľ cesty a popoludní sa blížim k jeho bránam ako aj k ďalšiemu obrovskému jazeru. Onežské jazero je druhé najväčšie jazero Európy, hneď po Ladožskom jazere, ktorého brehy som dnes od rána obdivoval.

Petrozavodsk
Petrozavodsk

Cez mesto Petrozavodsk len prejdem, pozriem si ho pomalou jazdou, po včerajšom nútenom pobyte v civilizácii sa teším do prírody. Púšťam sa trocha na juh popri brehu jazera a v malej dedinke na brehu kupujem údené ryby. V obchode ešte kvas a pekný večer môže začať. Hľadám miesto a kempovanie a nachádzam cestu k jazeru, kde je výjazd pre autá prehradený veľkou jamou.

..charakter cesty sa mení stále..
..charakter cesty sa mení stále..

Na motorke ma to nemôže odradiť a dostávam sa priamo k jazeru na krásnu pieskovú pláž. To pod borovicami si rozkladám stan, úplne sám len niekde v diaľke počuť občas nejaké hlasy. Miesto je to očarujúce, len tak sedím v tichu, hladina je ako zrkadlo, komárov zatiaľ nevidno.
Vychutnávam si ticho a voňavú ešte teplú údenú rybu. O tomto je cestovanie priatelia. Ani najlepší hotel sa nevyrovná tej pohode aká tu vládne.

...ryba a kvas..čo viac mi treba...
Onežské jazero
Onežské jazero
Onežské jazero

Večer mi príde sms-ka, MČS je ruský záchranný zbor a posielajú varovanie pred silnou búrkou, ktorá má túto oblasť postihnúť v noci. Preventívne preto balím zopár vecí, ak by bolo v noci treba odtiaľto bežať. Predsa len cesta sem bola dolu kopcom po hline a piesku a nazad to môže byť problém.

Večer zaspávam trochu v napätí, čo sa bude v noci diať. Komáre ma vyhnali do stanu až okolo 22:00, dovtedy sa neukázali. Potom nastala pohroma a zrazu ich boli stovky a všade. Pri svetle čelovky v stane dopisujem do denníka svoje poznámky.
Ani tento faul hlavný rozhodca nevidel v tomto zápase a namiesto toho pohrozil nočnou dávkou dažďa a vetra. Tento polčas sa napriek tomu zatiaľ nesie v znamení oťukávania sa so súperom. Dobrú noc.

Dnes najazdené poctivých športových 477 kilometrov.

5. deň, nedeľa 13. júna 2021

Derevjannoe – Medvežegorsk – Kandalakša – Luvenga

Ráno po daždi a vetre ani stopy. Asi sa to presunulo do inej oblasti, čo ma teší. Rozkladám si na pláži raňajky a pozorujem hladinu a kŕdle kačíc. Nikoho nevidno ani večer a ani teraz ráno. To ticho k tomu...na nezaplatenie.

Nenáhlivo pobalím veci a rovnakou cestou ako som prišiel sa vrátim na hlavný ťah smerom na Murmansk. Cesta E105 vedie priamo na sever a prvé väčšie mesto ktoré mám dnes po ceste je Medvežegorsk.

Tu natankujem a chcem pokračovať no motorka po kilometri stráca výkon, voľnobeh nedrží, kope, kýcha, strieľa do výfuku, no jednoducho nejde. Pridávam trocha na voľnobehu otáčok, no cítim, že niečo nie je v poriadku. Po prejdení asi 20 kilometrov sa to trocha ustáli, no aj tak cítim, že výkon je o poznanie nižší.

Ak reklama na pneuservis...
Ak reklama na pneuservis...

...tak poriadna...
...tak poriadna...

Na mesto Belomorsk mám pekné spomienky z minulých rokov a tak sa tu chcem ísť pozrieť, no som faulovaný vodným faulom z neba a tak si návštevu nechám na neskôr. Pokračujem prenádherným krajom. Rieky striedajú lesy, lesy striedajú jazerá a ja nestíham tú nádheru sledovať.

Teplota sa drží na príjemných 20 stupňov, aj dážď sa mi až na jedno krátke miesto vyhýba. Cesty sú výborné a čo je bonus úplne prázdne. Veľmi zriedkavo tu stretávam autá, čo mi vyhovuje. Stojím fotím, pozorujem, oddychujem a všade sám v tichu a prírode.

nádhera cestou...beriem si tu vodu...
nádhera cestou...beriem si tu vodu...

Treba mi natankovať a som zvedavý, či problém s motorkou bude pokračovať. Beriem doplna nádrž a po pár kilometroch mi je jasné, že za všetko mohol benzín z predchádzajúcej pumpy. Motorka ide zase výborne, znižujem preto otáčky voľnobehu a spokojne pokračujem.
Kvalita benzínu je teda nie všade rovnaká, ale nemal som to ako zistiť. No mám aspoň zaznačené miesto, kde netreba tankovať.

Polárny kruh
Polárny kruh

Blížiaci sa polárny kruh so sebou prináša aj závan slaného vzduchu. Neklamný znak, že Biele more je blízko. Teplota prechodom polárneho kruhu akoby na povel klesla na 12-14 stupňov. Pri meste Kandalakša odbočujem k moru na cestu č. 47K-010 smerom na mesto Umba.

Po pár kilometroch schádzam lesnou cestou k vode a v zátoke nachádzam množstvo krásnych miest a od radosti ani neviem kde sa chcem rozložiť. Jazdím hore dole po pláži a dlho sa neviem rozhodnúť kde postavím stan. Nakoniec vyberám miesto pri ústí menšej rieky, z ktorej si beriem vodu na varenie a pitie.

Zase tu niet nikoho, čo len umocňuje pocit výnimočnosti v tomto mieste. Len všadeprítomné zvyšky grilu kazia dojem čistoty. Kovové jednorazové grily sa tu váľajú v takom množstve, že sa oplatí ich pozbierať a odniesť do kovošrotu.

...nad podobným jazerom ako toto...
...nad podobným jazerom ako toto...

Biele more pod mestom Kandalakša
Biele more pod mestom Kandalakša

Je odliv a sledujem kŕdle čajok ako na brehoch hľadajú potravu, ktorú im more po opadnutí vody ponúka. Ja využijem vlastné zásoby a sedím na kameni s hrnčekom horúceho čaju, ktorý si varím tento večer asi sedemkrát. Zase jeden z výstavných večerov na aké sa nezabúda. Počasie mi praje, nebo modré, teplota prijateľná. A civilizácia?

Tá zostala tam niekde vo víre mesta. Sem až do rána nezavítal okrem hladného psa ani jeden človek, čo mi vyhovuje a užívam si to ticho a šum vody pri ktorom zaspávam. Dokonca aj od komárov mám dnes pokoj. Tak nádherne nám ten futbalový zápas pokračuje, no blíži sa koniec prvého polčasu a preto sa ukladám spať.
Vonku je svetlo po celú noc, ani náznak toho žeby malo byť temnejšie. Asi zabudli zhasnúť lampy na štadióne.

Dnes zase športovec makal a odbehol si 746 kilometrov.

6. deň, pondelok 14. júna 2021

Luvenga – Kirovsk – Severomorsk - jazero Kjadeljavr

Cestouk Bielemu moru...
Cestouk Bielemu moru...

Ranné vstávanie je rovnaké ako večerné zaspávanie. Pri svetle. Príliv zmenil brehy a zase mám čo obdivovať. Pomaly balím a vraciam sa do mesta Kandalakša, kde na benzínke stretnem partiu chlapov, čo sa vracajú z polostrova Rybačij, ktorý by som rád po rokoch navštívil. Ich slová mi veru moc radosti nepriniesli. Vraj tam idem skoro a všetky bázy (turistické zariadenia) sú ešte zatvorené, ani oni sami sa nedostali na miesta kam potrebovali pracovne ísť.

Snehu je vraj ešte miestami veľmi veľa, no čo je horšie je fakt, že všetky cesty sú ešte rozmočené a plné blata. So svojim Kamazom viackrát zapadli a radia mi nepokúšať sa teraz o cestu tam.
Okrem iného je tam vraj stále problém so signálom a keďže tam nikoho niet, tak ani benzín nebude možné zohnať.

Lúčim sa s nimi smutne a pokračujem na sever, kde asi po 100 kilometroch odbočujem doprava na Apatity a do mesta Kirovsk. Tu som kedysi bol v jednej báze v pohorí Chibiny, no po rokoch nájsť odbočku bude ťažké.

Vidíte potápača?
Vidíte potápača?

Neskôr ešte pozorujem potápača v rieke ako loví ryby harpúnou.

Kirovsk
Kirovsk

Dnes som sa rozhodol, že vymením zadnú pneumatiku aj olej, keďže očakávam ťažšie úseky ciest. Nachádzam pneuservis a s menšími problémami meníme zadnú gumu. Chlapík zjavne nemení motocyklové gumy často, no podarilo sa s trochou sily. A jedným škrabancom na disku. Olej mením tiež tu na mieste a ľahší o 500 rubľov a asi 7 kg hmotnosti odchádzam na nákup potravín, keďže dnes chcem prejsť k spomínanej báze a tam v horách kempovať.

pneuservis mením zadnú gumu
pneuservis mením zadnú gumu

...aj olen mením...
...aj olen mením...

Po krátkej porade s miestnym človekom nachádzam správnu odbočku do hôr. Sneh po pár kilometroch začína pribúdať, cesty sú dobré šotolinové, no rozmočené. Prvý problém v podobe veľkej vodou vymletej jamy ešte prechádzam pomerne jednoducho.
Ďalej ale na mieste, kde bolo treba ísť proti prúdu potoka v jeho koryte, v ktorom bolo vtedy pred rokmi asi tak 10 cm vody, zostávam stáť a pozerám do dravej rieky ktorá so sebou nesie všetko čo jej príde do cesty.

Niet pomyslenia, žeby som sa sem pustil s motorkou. Bola by to otázka pár sekúnd jazdy a zápas by bol kontumačne ukončený. Skúšam ešte zopár bočných ciest, no všetky vedú dostratena. Jediná cesta dolinou je len v koryte rieky.

...cestou k báze...
...cestou k báze...
...vody je veľa, neprejdem
sneh sa tu drží celé leto...

Tu stretávam dvojicu peších turistov a dozvedám sa, že iná cesta nie je možná a aj chodník pre peších vedúci dolinou končí o pár kilometrov vyššie medzi horami spadnutou lavínou, ktorej sneh sa tam udrží po celé leto. Takže ak by som aj prešiel koryto rieky, tak ďalej by som sa nedostal.

Sezóna tu začína takisto až v júli, keď voda opadne. Potom sa dá ísť naozaj korytom rieky, kde je dnes hladina vody vo výške asi jedného metra. Znovu počujem nie príliš povzbudivú vetu... „si tu skoro“...

povinná fotka musela byť...
povinná fotka musela byť...

Áno pamätám si, keď som tu bol pred rokmi a to bola polovica augusta a v tej doline som fotil snehové polia. No nič teda, porobím tu zopár fotiek pre oko diváka a od rozhodcu si vypočujem napomenutie za nevhodné načasovanie útoku na miestnu bázu.
Jednoducho podmienky zápasu neboli vhodné pre pokračovanie a konečný verdikt sa určí za zeleným stolom keď sa oteplí...

jar tu ešte len začína...
jar tu ešte len začína...

Jazero Malyj Buďjavr, ktoré som míňal po pravej strane mi prišlo ako vhodné náhradné riešenie v tejto oblasti. Odbočujem k nemu a chcem popri jeho brehoch preskúmať okolie. Všade kam sa pozriem je blato a nové zadná pneumatika má čo robiť hneď začiatku svojho vstupu do tohto končiaceho polčasu.

Je tu náznak akejsi začatej stavby menšej bázy, nikoho tu niet, aj som rozmýšľal, že sa rozložím v niektorej nedokončenej chatke bez okien a dverí, no nakoniec nechcem riskovať nejaké zbytočné vysvetľovanie a odchádzam ďalej. Zem pod nohami je úplne mokrá, miestami sa v machu zaborím po členky.

S motorkou idem radšej len po koľajách ktoré nevedno kam vedú. Podcenil som situáciu a v jednej hlbokej koľaji ma neudrží ľad a s motorkou sa zabáram až po motor. Pohnúť ani centimeter. Nikde nikoho niet a tu si nemám ako pomôcť sám. Motorka drží v tom blate ako prilepená.

Skladám z nej tašky a snažím sa ju položiť na bok. Stojím po kolená v ľadovej vode a oceňujem nepremokavé ponožky, ktoré mám so sebou...v kufri...

...ďalej neprejdem...
...ďalej neprejdem...

Nadávam si do debilov, no nič nepomáha, motorka sa nepohla ani centimeter a čím viac sa snažím, tým je hlbšie. Nakoniec odkopem trocha zeme a blata holými rukami a motorku položím na bok. Gurtňu ktorú veziem so sebou použijem ako navijak. Uviažem ju o strom a zadné koleso, našponujem na maximum. Predok motorky je ľahší a tak ju pomaly ťahám z blata po boku. Opakujem tento proces viackrát a potom ďalšiu polhodinu som v jazere umýval blato zo seba a motorky.
Rozhodca vytiahol žltú kartu a máva ňou mojim smerom.

Bažiny...zradné cesty a mraky komárov
Bažiny...zradné cesty a mraky komárov

Tadiaľto cesta nevedie a ja namiesto útoku bránim svoje mokré motorkárske ego, ktoré tu v týchto bažinách dostalo zabrať. Po nevyhnutnej pauze a prezlečení mokrého oblečenia padá definitíva, tu nezostávať. Stan niet kde postaviť všetko je nasiaknuté vodou ako špongia a spať na vode pri vonkajšej teplote okolo 7 stupňov sa mi tu veru nechce.

Preto otáčam a cez Kirovsk sa vrátim na hlavný ťah smer Murmansk. Cesta na sever je asi ešte 200 kilometrov dlhá a ja mám pár hodín na rozmýšľanie čo ďalej. Rozhodca nám nadstaví pár minút v prvom polčase,no tie nám prinesú len pár kilometrov navyše severne.

Severnejšie som veru ešte nebol. A tam sa nachádza mesto Severomorsk. K jeho bránam sa točia kolesá mojej motorky. Keďže ma netrápi tma, ktorá tu nebude celé leto, tak môžem jazdiť dokedy ma únava nepoloží do stanu.

Po necelých troch hodinách pozorujem z výšky žeriavy v prístave mesta Murmansk.

...prístav Murmansk
...prístav Murmansk

Nemám dôvod zachádzať do tohto mesta. Navštívil som ho pred rokmi a dnes sa snažím o čo najmenší kontakt s civilizáciou, tak mi to veľmi vyhovuje. Preto len postojím nad mestom na malej vyhliadke a pripomeniem si v mysli dva pekné dni v tomto meste pár rokov dozadu, keď sme sa všemožne snažili nájsť príčinu zhasíňania motora, resp. neštartovania GS1150.
Príčina sa dodnes s istotou nevyjasnila, a majiteľ bol rád, že tento skvost časom predal.

Ja s mojou Hondou problém nemám žiaden a tak po krátkej prestávke obchádzam toto veľké prístavné mesto a mierim ešte severnejšie k mestu Severomorsk. Toto mesto ležiace v Kolskom zálive, je základňou Severného loďstva so svojou vlajkovou loďou atómovým krížnikom Peter Veľký.

Toto mesto má štatút uzatvoreného mesta, takže vstup a výstup je prísne kontrolovaný. Čo ale nemôže robiť vrásky na čele jednému bludnému motorkárovi zo Slovenska, ktorý už pomaly klope na jeho brány.

pred bránou mesta Severomorsk
pred bránou mesta Severomorsk

Prichádzam ku kolóne vozidiel stojacich pred závorou. Aby som nezdržoval iných vodičov, odstavujem motorku na krajnici a prejdem k po zuby ozbrojenej hliadke, u ktorej zisťujem možnosti postupu ďalej. Myslím, že dodnes nepochopili moje nadšenie ísť si pozrieť krásy tohto mesta a tak ma rovno posielajú do budovy stojacej neďaleko. Tu moju otázku opakujem hlavnej veliteľke zmeny, ktorá len vyvalila oči a chytila sa stola.

Nakoniec z nej vyšla jediná veta... „to myslíte vážne, ste normálny?“...
No a bolo mi jasné, že sa asi ďalej nedostanem a moja súkromná špionáž medzi loďami, ponorkami a inými hračkami veľkých chlapcov sa odkladá na neurčito.

...neprejdem do Severomorska určite...
...neprejdem do Severomorska určite...

Bolo mi vysvetlené, že ako cudzincovi mi samostatný vstup nikto nevydá a ani sa nemám pokúšať o nejaký nelegálny vstup, lebo miestny rozhodca by mi to dosť ostro spočítal.

Samozrejme, že aký taký pud sebazáchovy v sebe ešte mám, a s prihliadnutím na to, že som sa mal podľa inštrukcií pohybovať len v Leningradskej oblasti, čo je okolie Petrohradu a ja som asi 1400 kilometrov severnejšie ako mi moja virtuálna reťaz dovoľuje, tak prikyvujem hlavou, že rozumiem a poslušne sa vrátim niekam nazad.

Dnes je vlastne deň, keď som mal byť ako pravý nadšenec futbalu na štadióne, keďže na dnešný zápas mám lístok. A ja sa motám tu niekde za polárnym kruhom a skúšam šťastie ťahom na nesprávnu bránku.

Ešte sa spýtam na nejaké vhodné miesto tu neďaleko, kde by sa dalo s motorkou zísť dole k moru kempovať. Dostanem odpoveď, že ak ma niekde uvidí pobrežná stráž, tak ma zbalia aj s motorkou a budem mať zase iný problém, pretože všetky brehy patria pod ochranu miestnych suchých dokov, ktoré sú najväčšie na celom polostrove Kola.

Murmansk
Murmansk

Sklamaný turistickými možnosťami tohto mesta sa otáčam a po hodine zase obdivujem mesto Murmansk, ktoré je síce prívetivejšie, no pre mňa v tejto chvíli nezaujímavé. Slnko len kleslo trocha nižšie a ja si v podstate vychutnávam cestu severom. Cesta A138 končiaca na hranici s Nórskom po ktorej sa chcem dostať na polostrov Rybačij je prázdna a tak si užívam túto pustatinu severu. Na poslednej možnej benzínke za Murmanskom tankujem doplna aj do kanistra a znovu sa dozvedám od partie chlapov o situácii na Rybačom, ktorá je rovnaká a nejasná.

..stanovaie nad Murmanskom
..stanovaie nad Murmanskom

Skúsiť môžem, no neprejdem. Rozhodujem sa preto všetko nechať na ráno, alebo inými slovami na druhý polčas. Pretože v tento deň som si užil dosť faulov od súpera. Prichádzam k jazeru Kjadeljavr, kde priezračná voda hladká ako zrkadlo láka ku kempovaniu. Rozkladám na jeho pieskových brehoch stan, ktorý dnes dobre kotvím, pretože nad hlavou sa zrazu objavili olovené mraky a teplota klesla na 6 stupňov.

Podvečer mi zase prišla sms od MČS o upozornení pred blížiacou sa zmenou počasia v Murmanskej oblasti a tak očakávam čo sa bude diať v noci. Varím večeru a pozorujem nejakého chlapíka na štvorkolke s malým synom ako jazdia po pláží a brodia v zátoke asi tak do hĺbky jedného metra... samozrejme celý mokrý pri teplote ktorá sa v noci asi priblíži k nule.

...niekde večer ...
...niekde večer ...
nad Murmanskom
nad Murmanskom

Ruskí otužilci po polhodine odchádzajú a ja sa snažím zaspať, no je úplne svetlo. Neskôr sa budím na chlad a silný vietor, sms od MČS bola tentoraz presná. Vonku poletuje sneh, obliekam si všetko čo mám a s prichádzajúcim snom počujem len píšťalku rozhodcu, ktorá ukončuje prvý polčas, ktorý jednoznačne vyšiel v prospech ruskej strany.
Nepredali svoju kožu lacno. Po prvom polčase je stav Slovensko – Rusko 0:1

Dnes chladných mokrých 511 kilometrov.

>

Pridané: 24.01.2022 Autor: NostalgicRider Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (27 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (32)  [Verzia pre tlač] Tlač
Advertisement

Galéria ku článku: