Ukrajinské pastorále 1/2

Tento, neviem či správne bude toto tu nazvať cestopisom, no jednoducho tento môj pohľad na určitú krajinu, sa možno nie každému bude pozdávať, no uvidíme. Skúsim opísať jednu krajinu po jej cestách - necestách, príbeh ktorý vznikol náhodou a nakoniec z toho bolo celkom pekné pojazdenie. Možno sa v tomto čítaní niekto nájde a pousmeje sa. Určite už veľa motorkárov prejazdilo cesty Ukrajiny, no určite je ešte veľmi veľa jedincov, ktorý zvažujú alebo stoja nad dilemou idem - nejdem? Veľa turistov, ktorým už cesty západom Európy prišli okukané a zvažujú opačný východný smer. A samozrejme, je tiež veľa takých, čo majú problém najväčší, a to sú predsudky. A hlavne im patrí tento článok. Staré známe a hlavne pravdivé príslovie „stokrát počuť a raz zažiť“ v tomto prípade platí dokonale. Poďme sa bližšie zoznámiť....

Ласкаво просимо до України (Vitajte v Ukrajine)

Na tento pozdrav som si v mojom prípade musel počkať celých 464 km, čo je vzdialenosť od môjho domu po hranicu. A na túto vzdialenosť je aj dojazd na plnú nádrž mojej motorky, takže prvá zastávka je klasicky na benzínke, no nepredbiehajme.

1. deň, sobota 5. augusta 2017

Pobedim - Poprad - Prešov - Ubľa - Pilipec/UA

Prejazd Slovenskom nemá význam opisovať, smer je jasný a výber z hraničných prechodov tiež nie je nejako veľký. Takže v ponuke pre motorové vozidlá je „hlavný“ prechod Vyšné Nemecké a „akciový“ alebo ako aj nazval jeden môj kamarát „útulný“ prechod Ubľa.

Volím ako vždy pohodlie, ak sa to tak dá nazvať a po 5h a 45min zastavujem na hraničnom prechode. Dnes to vyzerá príjemne a zastavil som prakticky slovenskému colníkovi pod okienkom. Krátka debata o stave tachometra a paliva v nádrži, kontrola VIN čísla a o minútu podávam pas a techničák slovenskému policajtovi. Tu to trvá ešte kratšie a tým pádom dávam na niekoľko dní zbohom Slovensku a s úsmevom sa posúvam o 50 m ďalej k ukrajinskej kontrole. Strkám pas a techničák do medzery v okienku, kde si ho berie kamenná tvár v uniforme a bez slova či pohľadu mi po 20 sekundách vráža pečiatku do pasu a na kontrólny „talónčik“ čo je lístoček z bodu A do bodu Z.

Dnes je to tu naozaj nejaké prázdne, lebo následná kontrola v budove je tiež bez čakania. Jediné zdržanie o pár sekúnd je predloženie potvrdenia o používaní motocykla, keďže ho mám evidovaný na firmu. Krátky pohľad na zdrap papiera, na ktorom čím viac razítok svieti, tým lepšie. Sadám na motorku a ani prilbu na hlavu nedávam, pár metrov prejdem, odovzdám vojačikovi potvrdený lístoček, otvára sa závora a konečne je tu moja Ukrajina...

Hlboký nádych a ideme... Radím jedna-dva-tri... a to stačí... Stojím pri prvom obchode, ktorý je známy v spojitosti s prezidentom Ukrajiny. ROSHEN... Spoločnosť, ktorá vyrába sladkosti, má predajňu pár metrov od hranice, ale čokoláda nie je to o čo mám záujem. V obchode vždy mením peniaze, majú vždy o niečo lepší kurz ako v zmenárni. Transakcia prebehla úspešne a prvý nákup je v tekutej forme.

Kvas... Pre niekoho odporná neidentifikovateľná tmavá voda, pre iného skvelý nápoj, ktorý je možno v našich končinách zohnať asi len v predajniach s ruskými alebo ukrajinskými potravinami. Sedím si na obrubníku, popíjam kvas a cítim sa skvele už po prejdení 300 ukrajinských metrov.

Natankoval som seba a je čas natankovať aj koňa. Posúvam sa o pár metrov ďalej na benzínku OKKO, podľa viacerých odporúčaní má táto sieť čerpacích staníc kvalitné palivo, no nechávam to každému na zváženie, lebo každý má iné skúsenosti. Dôvod na úsmev je ešte väčší pri cenovke benzínu. Keďže som dostal za 1 euro rovných 30 hrivien, tak som sa mohol vrátiť v čase a ceny môžem akoby prepočítavať v starých dobrých slovenských korunách. (kto zabudol tak kedysi sme menili 1 euro = 30,1260 Sk). Tak tankujem za virtuálnych 22 korún (22 hrivien) a konečne vyrážam vpred svetlým zajtrajškom.

Apropo, čas.... skokom cez hranicu som sa posunul v čase o hodinu dopredu, no celkovo som sa vrátil miestami o 50 rokov naspäť. A aj preto mám tak rád Ukrajinu. Sú veci, sú pocity a momenty, ktoré u nás už zažijeme len ťažko, alebo výnimočne.

Otvára sa predo mnou pre mňa najkrajšia časť Ukrajiny, a to Zakarpatie. To človek musí vidieť a zažiť na vlastnej koži, ako tu čítať. Víta ma prvá dedinka Malyj Bereznyj, ktorom preletím a smerujem do stredu Zakarpatia do dedinky Pilipec a jej okolia. Prvých 110 km do tejto dedinky, môže niekomu spôsobiť žalúdočné ťažkosti, teda ak mu príliš záleží na jeho motorke.

Jednoducho toto je Ukrajina a patrí to k nej. Cesty sa radikálne zmenili, kvalita na ktorú si musí našinec privyknúť a povzniesť sa. Asfalt rôznych kvalít a ešte rôznejšieho času položenia, je priamo úmerný celkovému obrazu tejto časti krajiny. No ani v najmenšom mi to nevadí, veď načo opravovať niečo, čo ešte nie je celkom zlé. A vyzerá to tak, že ani miestnym to nejako netrhá žily, zvyk je železná košeľa.

Kraj nádherný, no príliš času na kochanie tu nezostáva. Slalom medzi jamami, výtlkmi, a klzkými pozdravmi od všadeprítomných kráv, nenecháva na pochybách, že tu som správne. Kto má čas, tak dokáže úsek 100 km ísť aj pol dňa. Jednoducho prírodné scenérie, ako aj prejazdy cez dediny stoja za to zastaviť a len tak si pár minút sadnúť do trávy, vedľa kravského lajna, alebo na lavičku ktorá je takmer pred každým domom. Určite neobídete naprázdno, ak sa pristavíte pri miestnych a prehodíte s nimi pár slov. Uvidíte, že sa vám nebude chcieť rýchlo odísť. Jednoducho, podvečerná debata so staršou generáciou, si vás podmaní a z pár viet môže byť príjemná hodina rozhovoru. A vtedy si našinec uvedomí, to kvôli čomu sa sem oplatí cestovať. Pokoj, rozvaha, úprimnosť, ale aj zvedavosť, záujem a často aj pohostinnosť.

Jazyková bariéra? Nebojte sa... neprišli ste sem preberať kvantovú fyziku, to čo si chcete povedať si hravo poviete aj na slovenskom, alebo českom jazyku. A ani sa nenazdáte a máte okolo seba niekoľko poslucháčov z okolitých lavičiek. Aj toto je Ukrajina.

Blíži sa ale večer, a keďže tu je priemerná rýchlosť nie vyššia ako 50 km/h (dá sa aj viac, ale na úkor podvozku), bolo by dobré porozmýšľať nad večerou a kam hlavu zložiť. Zakarpatie ponúka nespočetné možnosti prenocovania, ako aj stravovania. Pilipec ma víta už sa šera, hlad je hlad a brzdím pred prvou možnosťou jedla. Veď stan sa dá rozložiť aj potme, ale s prázdnym žalúdkom sa mi veru nechce.

Bograč (ukrajinská polievka na spôsob gulášu), kotleta cez celý tanier + varené zemiaky, 2x 0,5l kvasu..... no nezožer to za 130 hrivien...Skôr ako dojem večeru, prichádza sám majiteľ na pár slov. Klasika odkiaľ - kam atď.

Prichádza ponuka, ktorú som po večeri nemal srdce odmietnuť. Komfortná izba za 170 hrivien... vidina noci v stane sa náhle rozplynula a o 10 minút sa váľam vo veľkej dvojposteľovej izbe s WC a sprchou. Motorka zaparkovaná v zamknutom, stráženom dvore. Fakt sa mi nechcelo ráno odchádzať. Aj toto je Ukrajina.

Dnes najazdené 574 km, no z toho len 113 km po Ukrajine.

2. deň, nedeľa 6. augusta 2017

Pilipec - Koločava - Rachiv - Černivci - Lipcani/MD

Keďže dní nie je nejako veľa, ráno sa balím skoro a už o 7.00 vyrážam. Plán nemám, idem kade ma prst na mape zavedie. No snažím sa vyhýbať turisticky preplneným lokalitám, ako je napríklad Synevirský národný park, ktorý je síce pekný, ako aj jazero v ňom, ale počet turistov ktorý sem prichádzajú sa nestotožňuje s mojim spôsobom oddychu. A preto len prebehnem cez Synevir a Koločavu, kde práve zo známeho penziónu vychádza asi osem motoriek.

Aj z diaľky poznám, že všetky do jednej budú mať českú značku. Táto oáza mototuristov je dobre známa, hlavne u našich českých bratov, ktorých sem na predĺžený víkend prichádza veľa. Pár kilometrov ich nasledujem, aby sa naše cesty rozdelili niekde na rázcestí, kde si v podrobnej mape Zakarpatia vyberám zámerne nejakú bielou farbou značenú cestu-necestu.

Čas je v tejto chvíli nepodstatná veličina, pomaly sa presúvam od dediny k dedine, vychutnávam si scenérie prírody, ako aj architektonické skvosty v podobe starých dreveničiek, s krásnymi rezbami okolo okien, a ešte krajšími farebnými prevedeniami.

A ktoré sú tie najkrajšie? No predsa tie, kde sa už podpísal zub času. Tie naklonené do strany, tie s popráskanou a vyblednutou farbou, tie s tečúcou rímsou (ak nejaká občas je). Je nedeľa, a po uliciach stretávam množstvo žien po ceste do a z kostola. Mladé, staršie, všetky so šatkami na hlave. Celé zástupy žien, hlavne na tie mladšie ročníky je príjemný pohľad... Aj toto je Ukrajina.

Okolo obeda sa vynorím z tejto nádhery niekde na juhu. No teda presnejšie úplne na juhu, pretože ma v telefóne víta sms s textom „ Welcome To Romania“. Cesta číslo H09 kopíruje pohraničie, hranicu určuje rieka Tisa, a je celkom dosť strážený tento úsek.

Po celkom peknom asfalte opúšťam pohraničie a stáčam sa trocha na sever, aby som po niekoľkých kilometroch za dedinou Dilove natrafil na jeden z mnohých geografických stredov Európy.

Aj Ukrajina sa jedným z nich pýši, no na fotku pri tomto monumente si treba vystáť radu za maďarským autobusom a asi desiatkou osobných áut z ktorých väčšina má značku CZ, no pravého Čecha by ste v tých autách hľadali márne, všetko sú to miestni čo pracujú v Čechách a jazdia na českých autách. Preto pokračujem bez, pre niekoho povinnej fotky, ďalej. Áno... tento cestopis neobsahuje moc fotiek. Treba ísť a osobne pozrieť.

Tankujem, zase s úsmevom pri cene benzínu. Kvas nesmie chýbať, no pri pohľade do mapy Zakarpatia mi je jasné, že o chvíľu tento krásny kraj opustím a preto by nebolo na škodu sa obzrieť po nejakej mape. Nachádzam šikovný atlas celej krajiny vo formáte akurát do tankvaku. Cena je tiež príjemná, 85 hrivien.

Odbočujem na cestu č. P24 cez Guculščinský národný park, cesty sa zase menia v rôzny asfalt z dávnej doby. No mňa skôr neteší ten asfalt ktorý sa začína tvoriť nad hlavou. Rýchlo prehodnotím situáciu, žiadne nepremoky nebudú! Je teplo a nejaký dážď mi nesmie vadiť.

A aj z tohto dôvodu prichádzam do mesta Kolomyja komplet mokrý a priznávam, že až taký „edvenčr“ teda nebudem a parkujem na benzínke pod strechou. Dážď sa skryl za najbližší kopec a preto po hodine pokračujem, aby som ten kopec obišiel.

Áno, zmokol som na komplet znovu, a keďže búrka spláchla z polí na cestu množstvo blata, ktoré mám po pár kilometroch všade, tak rezignujem po druhýkrát a stojím pod strechou miestnych potravín v dedine s príznačným názvom Zabolotiv. Aj toto je Ukrajina.

Smutne pozerám na bočné tašky, kde sa pekne v suchu skrývajú nepremoky. No sú mi teraz platné ako Baťovi dreváky... idem ďalej, veď uschnem po ceste. A aj sa stalo, pršať prestalo a podvečer ma víta mesto Černivci. Keďže sa mi v mokrom oblečení nechce chodiť po meste a už vôbec nie prezliekať sa, volím okružnú jazdu mestom, kade tade po uličkách. Je z toho asi hodina jazdenia a obdivovania. No tentokrát ma zaujali iné „pamätihodnosti“ .... dvojnohé, dlhovlasé, a väčšinou na vysokých podpätkoch. Takže si pamätám dosť veľa....

Mesto na mňa urobilo dobrý dojem, nielen kvôli dievčatám, a nabudúce by tu bolo vhodné spoznať miestnu kultúru hlbšie. No dnes nie a preto idem ďalej. Podilski národný park po ceste H03 je trocha viac na sever, len trocha líznem, kľukatí sa ním rieka Dnester. Otáčam trocha na juh, a zvažujem či prejsť hranicu do Moldavska ešte dnes večer, alebo až ráno...medzitým sa samozrejme kochám okolím, koľko mi stav cesty dovolí.

Moju dilemu večer - ráno vyriešil za mňa môj absolútny nezáujem o čas a priestor. Z bdelej motorkárskej kómy ma vytrhla dopravná značka „Moldova 1 km“. Takže predsa len dnes budem v Moldavsku. Prichádzam na koniec kolóny, no nepostojím tu ani sekundu a idem priamo k závore. Tu postojím možno tri sekundy a vojačik s „bumážkou v ruke“ namňa kýva. Idem ďalej, podáva mi vzácny lístoček na hromadenie zbytočných pečiatok a posiela úplne dopredu. A keď sa povie úplne, tak úplne. Keď už si myslím, že som úplne vpredu tak ma s úsmevom policajt posiela ešte o 10 metrov dopredu až za výstupnú rampu. Toto som fakt nečakal, myslím ten úsmev. Žeby svitalo na lepšie časy? Colná a pasová kontrola trvala asi 2 minúty a čo veziem so sebou nikoho nezaujímalo. Želanie šťastnej cesty, bolo tiež nečakané, no o to príjemnejšie.
Aj toto je Ukrajina...

Moldavsko to so svojim vstupom do EU myslí vážne a preto aj spôsoby na ich hranici boli oveľa kultivovanejšie, ako pri mojej poslednej návšteve v roku 2010. Jediná vec ktorá sa nepozdávala oku miestnej policajtky bola moja zelená karta... No bodaj by aj nie, keď som si ju vytlačil doma na počítači a toner v tlačiarni akosi dochádzal. No nakoniec mávla rukou a poslala na k výstupnej rampe. Tu som sa asi zdržal najdlhšie, lebo som potreboval zmeniť pár eur za ich miestnu menu „lei“. Oficiálna zmenáreň však už v ten deň vyčerpala všetku hotovosť, tak mi policajtka na výstupe zjednala obchodnú transakciu s miestnym vekslákom, priamo pod kamerami. Kurz bol ale slušný, tak som bol spokojný. Prichádza večer, a rozkladať stan v kukurično – slnečnicových poliach je síce pekná romantika, ak ste vo dvojici a najlepšie s motorkárkou, no ak ste v polomokrom oblečení, tak pohodlnosť si pýta svoje.

Mesto Lipcani je asi 40 km vzdialené a dostávam tip na miestny hotel. Nič neriešim, idem tam. Nachádzam ho na tretí pokus. O cene sa nemá význam baviť, za pár drobných, motorka vo dvore v suchej garáži je v cene ubytovania. Kompletná večera tiež za pár peňazí.

Ešte debata s miestnym chalanom, ktorý ma videl prichádzať na motorke, klasika o živote v Moldavsku a u nás a poďme spať. Ďalší príjemný deň za mnou. Dážď patrí k životu motorkára. Zajtra sa pokochám Moldavskom, aj keď len krátko.

Dnes najazdené 539 km, z toho 501 km po Ukrajine a 38 km po Moldavsku.

3. deň, pondelok 7. augusta 2017

Lipcani - Balti - Kišinev

Vstávam skoro, nech si užijem rannej jazdy Moldavskom. Obloha je stále zamračená, no postupne sa vyjasňuje, aj keď sa citeľne ochladilo.

Keďže času nieje nazvyš, nejaké veľké túlanie Moldavskom nehrozí. Preslávené vínne pivnice musia počkať na inú moju návštevu, keď bude cieľom len táto krajina a venujem jej oveľa viac času. Ja to beriem priamo na Kišinev, ktorý si chcem dobre pozrieť počas dňa a večera.

Kilometre pekne ubiehajú, krajina ako z rozprávky, menia sa len farby polí...poľnohospodárstvo je tu hlavným zdrojom obživy, domácich zvierat tu toľko nevidno ako na Ukrajine. Každý kúsok zeme je obrábaný a vyzerá to tak, že zem je tu úrodná. Krajina sa dá krásne sledovať, premávka je minimálna, sem tam auto a väčšinou je to starý Golf, alebo Passat.

Po ceste mám jediné väčšie mesto a to je Balti, rozhodnem sa ho navštíviť, spôsobom kolečka po meste. Táto myšlienka sa mi ale vypomstí, vo forme prepletania sa hustou dopravou, kde v centre mesta platí právo väčšieho a silnejšieho auta. Anarchia dokonaná a po hodine blúdenia, bez dopravných značiek sa celý spotený vymotám späť na hlavnú cestu, síce bez straty kytičky, ale zato s nulovým efektom spoznania krás tohto mesta.

Do Kišineva mi zostáva slabých 150km, rozhodujem sa pre krátky obed v kafe pri tanieri polievky (nič iné akosi nebolo v ponuke), prečkám aj ľahšiu búrku. Potom mi už nič nebráni prejsť za dve hodiny k centru hlavného mesta, kde v anarchii dopravy zabijem hodinu poskakovaním na križovatkách. Bez problémov nájdem centrum, aj miesto kde som pred siedmymi rokmi hneď po príchode ošťal strom a hneď nato hasil s úsmevom na tvári tento priestupok s policajtom...

Na tom istom mieste mi milá policajtka radí hotel, kde hneď aj mierim. Prejdem síce len 50m a už na mňa píska iný policajt, tak stojím a riešim tentokrát porušenie zákazu vjazdu motocykla po danej ulici k hotelu. V celom centre je zákaz jazdy motocyklom, nezmyselný, no platný zákaz, je dôvodom na nejaký bakšiš miestnym kovbojom v uniforme. Nakoniec po vysvetlení, že ma tam poslala jeho kolegyňa pokračujem k tejto socialistickej obludnej budove, kde si moc námahy s názvom nedali, hotel Kišinev. Možno sa síce kedysi volal inak, ale okrem názvu sa tu od jeho postavenia moc nezmenilo.

Teda asi prakticky nič okrem cien. Milá slečna na recepcii ma bez problémov zaregistrovala, zaplatil som asi v prepočte asi 15eur za noc a to bolo asi všetko čo v tej chvíli dokázala pre mňa urobiť. Všetko zabila vetou, že nevie či ma nakoniec ubytuje, lebo moja teraz už zaplatená izba možno ani nebude voľná. Vraj mám počkať asi tak 1,5hodiny. Zvyknutý na miestne východoeurópske zvyky a iné tradície voči turistom, si tento čas krátim pred hotelom, kde sa aspoň dozviem čo to o meste.

Nakoniec sa ale ubytujem a po sprche na nič nečakám a idem pozrieť mesto. Hodnotenie môžem napísať už teraz. Nič moc. Okrem návštevy múzea Moldavska som nič extra nevidel, je síce pravda, že za poldňa toho moc človek ani nestihne. No sem tam svetlejší moment...

Je tu cítiť silný vplyv Rumunska, či už kultúrou, rečou, peniazmi, farbami zástavy atď.

Podvečer ako náplasť aspoň príjemná hodinka rozhovoru o všetkom možnom na lavičke v parku s miestnu devou, ktorá bola takmer ako chodiaca encyklopédia tohto mesta. Vyštudovaná ekonómka, pracujúca v banke za 180 eur mesačne... Vraj plat veľmi dobrý, keďže rodičia dostanú 120 - 130 eur mesačne.

Jediný zaujímavý poznatok z večerného a nočného Kišineva je obľuba používať klaksón na aute. Bez rozdielu či je deň, či noc. Otvorené okno v hoteli, nebolo celkom dobré riešenie a k tomu sirény sanitiek každých 15 minút mi tiež na spánku moc nepridali.

Dnes najazdené po Moldavsku 253 km.

4. deň, utorok, 8. augusta 2017

Kišinev - Comrat - Reni/UA - Izmail - Vilkove

Ráno ma na raňajkách predbehla geriatria zo zájazdu dôchodcov zo zájazdu z Nemecka. Čakať nemalo význam, zato mi pri balení motorky vyčaril úsmev pohľad na skupinku bicyklistov z Francúzska, kde vekový priemer bol asi 70 rokov, no miestami výzorom aj na 300... Cestovali po Ukrajine a Moldavsku, celá banda ich bola. Vzadu dodávka s vybavením a doprovodom, ktorá im zabezpečovala celý servis. To nadšenie, ktoré z nich vyžarovalo bolo neskutočné. A denný nájazd v ich veku takisto. Priemerne vraj robia 120 - 150 km. Pri ich vekovej skladbe išla sánka dole.

Idem ja teda radšej urobiť pár mojich dnešných kilometrov a dostať sa znovu na Ukrajinu. Smer je jasný – dole na juh. A dole na juhu leží mesto Reni, v trojcípe Rumunska, Moldavska, Ukrajiny. Vymotám sa z mesta, aby som zistil, že kvalita asfaltu značne ubrala na kvalite, a po hodine zisťujem dôvod obrovských vyjazdených koľají. Jediné vozidlá čo stretám sú nákladné autá plne obilia, smerujúce na Ukrajinu. Idú ich stovky. A cesta dostáva zabrať viac ako je únosné. Krajina sa mení na placku, kde kopec takmer nevidno. Cesta číslo E584 má síce medzinárodný charakter, aj sa tak tvári, napriek absencii asfaltu v niekoľkých úsekoch a betónovom tankodrome po ktorom bolo lepšie ísť po poli ako trpieť počúvať nepekné zvuky tlmičov ktoré tu išli miestami na doraz.

To, že po ceste nikto okrem mňa nejde som si uvedomil asi po 10km, a ten pocit sa vynásobil, keď sa cesta zúžila na cestičku pre bicykle, miestami zarastená trávou, ale dopravná značka E584, ma chcela presvedčiť, že som správne. Tu zrazu v poli stojí opustená colnica, ktorá na prvý aj druhý pohľad vyzerala roky nefunkčná, no nakoniec sa z búdy vykotúľal nejaký širší ako vyšší rozospatý pohraničník, aby mi oznámil, že síce som dobre, ale prechod už roky funguje len pre domácich. Dobre teda, otočka a obchádzka 40 km na iný prechod, kde kolóna kamiónov s obilím presahuje 10 km.

Tento hraničný prechod ma už prijíma a zhltne ako mlynček. Moldavci sa ani neunúvali okrem pasu sa na nič pozrieť, a po minúte opúšťam túto krajinu, ktorú si určite niekedy rád prídem vychutnať aspoň na týždeň. Ukrajinská strana sa tvári akosi seriózne, čo zisťujem ihneď po vypnutí motora. Slová ako „dobrý deň, vitajte, počkajte prosím“ sa počúvajú akosi zvláštne a keď sú predkladané ešte s podozrivým úsmevom uniformovaných, tak v hlave sa mi rozbliká výstražná žiarovka, že čosi tu nehrá.

Stojím pri motorke, rozhliadam sa okolo, snažiac sa zistiť odkiaľ vietor fúka, no riešenie na seba dlho nedá čakať. Prichádza ku mne žena v neidentifikovateľnej uniforme a s úsmevom, ale tento úsmev je nefalšovaný a so záujmom spustí na mňa po anglicky klasické cestovateľské otázky. Mojou cestovateľskou angličtinou ju presvedčím, že bude lepšie ak prejdeme na plynulú ruštinu, nakoľko som z jej akcentu vytušil, že angličtina nie je jej rodný jazyk. Ruštinu mala ale excelentnú, a na otázku odkiaľ pochádza, som spustil v jej rodnej fínštine, krátku debatu kým mi nedošla slovná zásoba, čo dlho netrvalo. Potom sme sa už venovali zisteniu podstaty jej práce tu, kde vysvitlo, že EU vysiela na hraničné prechody po Ukrajine rôznych pozorovateľov, a tak tomu bolo aj v tomto prípade fínsko-nemeckej dvojice.

Po tejto príjemnej multi-kulti vložke sa prizerajúci aktívny ukrajinský policajt, nenechal zahanbiť a s latexovými rukavicami a slovami OK Mister, začala prehliadka motocykla, ktorá bol natoľko detailná, že o veciach čo veziem so sebou, som sa dozvedel až tu. Komplet všetko do detailu rozbalené, rozložené, preklepaná nádrž, baterkou svietil dobre že nie do olejovej vane. Otázku „što éto“ opakoval ako papagáj asi 20krát. No asi si chcel šplhnúť u prizerajúcej sa dvojice. Po tejto zábavnej polhodinke rozborka – zborka, na pražiacom slnku som zrelý akurát tak sa niekde zvaliť do tieňa a pospať hodinu. Opúšťam tento prechod rýchlosťou blesku, vynechávam návštevu mesta Reni a mierim k mestu Izmail.

Prekrásne centrum tohto mesta som dostal ako tip už na hranici. Táto informácia bola znásobená výborným obedom a celkový dojem tohto mesta nepokazil ani fakt, že nájsť moju vybratú cestu k ďalšiemu bodu mojej cesty bolo nad moje sily.

Buď táto cesta neexistovala, alebo som nedokázal nájsť tú správnu prašnú cestičku medzi domami, ktorá by ma doviedla do mestečka Vilkovo. Keďže som si podľa mojej mapy vybral cestu značenú bielou farbou, bolo mi jasné, že tu v delte Dunaja na úrovni mora, ma nečaká žiadna kvalitná asfaltka, ale to čo nasledovalo bolo nad všetky moje očakávania. Dobrá miestna duša na vyviedla na správnu cestičku, ktorá bola z mne nepochopiteľných a možno aj strategických dôvodov ako zmiesť nepriateľa vedená priamo cez objekt miestneho kolchozu. Preto som ju nevedel nájsť. Asi som nebol jediný čo tu poblúdil, lebo miestna družstevná smotánka, sa pekne smiala, pri mojom prejazde pomedzi kravíny. Ale už som z toho vonku, a mierim po jedinej možnej ceste, lebo všetko ostatné vedie len po vode.

Zvyšky socialistického asfaltu naprieč močariskami, kanálmi, a zarastenými záplavovými poliami, ktoré boli plné vtáctva, kde sa slaný vzduch miešal s kakofóniou tisícov hlasov operencov, by bol rajom akéhokoľvek ornitológa. Pastva pre oči, naozaj nádherné prírodné scenérie.

Na prílišné kochanie ale čas nemám, ak nechcem skončiť v dunajskom bahne, alebo v jame ktorá tu neraz dosahuje výšku chlapa...Vlastne to už nie je jama, ale menši kráter. Neskutočne rozbitá cesta, alebo jej zvyšky plné prachu, kameňa a kravských pozdravov, sú predzvesťou, že tento úsek si budem vychutnávať pár hodín. No aspoň tu nie je žiadna premávka.

A to som tu nakoniec strávil 4 hodiny a stretol jeden školský autobus, ktorý išiel nevedno kam. Predsa je len august a škola začína o mesiac.
Určite príjemným spestrením bolo stretnutie so stádom kráv, ktoré sa pásli na lúke vedľa cesty. Slušnosť káže sa pozdraviť, na môj pozdrav zareagoval nielen sám pastier, ako aj jedna z jeho kráv. Ako som videl z diaľky, táto turbo krava mala zrýchlenie z 0 na 100 asi za 3 sekundy. Na moje veľké potešenie, to ale nebola tak celkom krava, ale pastierov pes veľkosti menšej kravy, ktorý sa rozhodol potrestať narušiteľa jeho spánku. V tej chvíli som objavil moje netušené offroadové jazdné schopnosti a úsek ktorý som potreboval nutne prejsť ak som sa chcel vyhnúť ústnej konfrontácii psích zubov a môjho lýtka sa mi podarilo prejsť v rekordne krátkom čase, aj keď vzdialenosť zubov od lýtka bola asi tak jeden meter. Za nadšeného mávania rúk pastiera s palicou nad hlavou, opúšťam toto romantické miesto, aby som sa o 100m ďakoval všetkým svätým, že sme sa nestretli na tomto mieste s tým milým psíkom. Predo mnou zrazu skončila cesta a vyjazdené koľaje v jemnom piesku dávali tušiť, že tu sa smiechu asi zdržím. No nič, žiadne machrovanie nohy pekne dole na zem a ideme tancovať. Predsa len Varadero má aké také kilo a s bagážou by sa mi ho veru nechcelo zdvíhať. Najbližší pastier - pomocník je síce neďaleko, ale asi by som oželel ho ísť prosiť o pomoc. Nakoniec len 15 minút potenia a som z toho vonku.

Víta ma Vilkovo, najjužnejšie ukrajinské mestečko v delte Dunaja. Rieka tu dosahuje pozoruhodné rozmery, a už od prvého pohľadu vidno, že celé to tu je jeden veľký hnusný biznis. Okamžite ma odchytávajú nadháňači ubytovania, požičovní atď. Všetko odmietam a dávam si kolečko po celom mestečku, no ďaleko sa nedá dostať, všade len voda a voda.

Rozložiť tu stan niet kde, ale nachádzam príjemný kemp, cena za stan pár hrivien, ale problém je že motorka musí byť vonku pred kempom. Dôvod? Bohužiaľ, naša motorkárska komunita, ktorá mi ešte o pár dní znovu pripomenie svoju dvojitú tvár.

Áno, nepochopenie, predsudky, ale aj pseudomotorkári, boli dôvodom prečo ma nechceli pustiť s motorkou k stanu. Zlé skúsenosti s opitými, hlučnými motorkármi v kempe, ktorí vraj jazdili v noci pomedzi stany, som nakoniec ukecal za cenu 50 hrivien s tým, že ja som sám, nepijem a ráno odchádzam.

Na urovnanie celej situácie dostávam pozvanie na čerstvého sumca, čo ako rybár nemôžem odmietnuť.

Nakoniec večer po nekonečnej prechádzke pomedzi zátoky, móla, a stovky lodí, padám do stanu a v momente spím. Únavný dlhý deň, no ....ale aj toto je Ukrajina.

Dnes najazdené v Moldavsku 246 km a v Ukrajine 167 km.

5. deň, streda, 9. augusta 2017

Vilkove - Primorske - Tatarbunari - Zatoka - Odessa

Ten zvuk pri zobúdzaní priamo na brehu Dunaja, by som chcel počuť každé ráno. Vietor, šuchoce si na brehoch so šáchorím, vtáky sa predvádzajú kto má krajší hlas, vzduch je tak nádherne slaný. Vstávať sa veru nechce. No treba, dní nie je na rozhadzovanie, a Ukrajina je veľká. Balím a pozerám do mapy, hľadám nejakú bielo značenú cestu tentokrát už na sever, keďže na juh už žiadna cesta okrem vodnej nevedie.

V dedinke Primorske pred strategickým miestom v dedine (trojuholník kostol, krčma, obchod), kde je zdroj zaručených informácií, ukazujem miestnemu domorodcovi, ktorý sa už od rána zjavne veľa narobil v mape cestičku, ktorá vedie úzkym sotva 100 m širokým pásom pevniny cez more k Tuzlovskému národnému parku. Chlap chápavo prikyvuje, a z jeho dychu plného vedomostí a závanu vodky vraví, že „vsjo normalno na
motocykli vsjo normalno".

Poučený za roky cestovania už viem, že v Rusku či Ukrajine sa podobné cesty delia na tri kategórie.

1. Vsjo normalno ili tam normálnaja doroga – v preklade, cesta roztrtkaná na Máriu, no prejdeš

2. Tam nemnogo plochaja doroga no prejedeš – v preklade, cesta tam nie je, len offroad, no možno prejdeš.

3. Tam chujova doroga, no na motocykli prejedeš – v preklade, kašli na to a ušetri si nervy aj motorku – neprejdeš.

Pre istotu sa pýtam okoloidúceho menej z rána unaveného uvedomelého občana, že čo a ako. Pozrie do mapy, pozrie sa na mňa, pozrie na motorku, pozrie na znova mňa a pýta sa ma: „ľjubiš piesok?“ V tej chvíli som si Tuzlovský národný park vyškrtol zo zoznamu miest ktoré chcem dnes navštíviť. Predsa len sa lepšie pozerá na pekné zadky niekde na pieskovej pláži, ako keď z piesku trčí zadok vašej motorky. A preto posilnený polievkou v miestnom kafe a vidinou tých plážových zadkov, vyrážam po „normalnoj doroge“ k hlavnému ťahu smer Odesa.

Nie je moc čo obdivovať a preto o tri hodiny brzdím v meste Zatoka a nestíham sa diviť. Absolútna anarchia, či už v meste, po uliciach, na pláži, v mori. Predstava o váľaní sa niekde na pláži, s dohľadom na motorku a výhľadom na spomínané zadky sa rozplynula pri pohľade na masy turistov. Kolaps dopravy, ľudia po cestách, pretože chodníky totálne plné, na pláži nevidno meter štvorcový piesku, všade ležia deky, uteráky, v mori to vyzerá ako pri vylodení v Normandii, akurát voda nieje červená od krvi.

Jediný kemp, ktorý som videl bol rozmerovo asi pre 20 karavanov a 50 stanov. No bolo v ňom asi 300 karavanov a stany si nedovolím ani odhadnúť. A spať hlava na hlave, v lepšom prípade s hlavou meter od cesty mi fakt nevonia. No, aj toto je Ukrajina. Do Odesy mám pár kilometrov, no trvá mi 1,5 hodiny, kým prídem do centra. Teplota stúpa k 40-ke, motor sa varí, ja tiež vo vlastnej šťave.

To ako bola upchatá Odesa bolo ešte horšie ako v Zatoke, prakticky sa mesto zmenilo na jedno veľké parkovisko, kde aj s motorkou bol problém sa predrať dopredu. Vzdávam to, a prvý hotel beriem útokom. Tu mi podľa ceny chcú prenajať asi celé poschodie, tak to beriem zbabelým útekom. Nachádzam lepšiu variantu, za premňa na Ukrajinu neskutočných v prepočte 25eur beriem izbu, s tým že som výrazne naštrbil svoj limit ubytovania. No ako je známe, momentálna situácia, čo sa týka Ukrajiny a Ruska nahráva tejto oblasti Čierneho mora. Krym je prakticky neprístupný, tak všetci prichádzajú oddychovať sem, a preto to tu tak vyzerá. No a ceny? Tie sa zjavne prispôsobili tomuto trendu, samozrejme smerom nahor.

Sprcha a vyrážam do mesta. Už som tu bol kedysi, tak si čo to pamätám. Klasika ako fotka na klasickom mieste – Potemkinove schody, a prechádzka ulicami centra. Kľučkovanie medzi lávou turistov, ktorá sa valí zo všetkých strán. Nie, ďakujem. Ale dalo sa to vydržať keď bolo na čo pozerať...

Návšteva múzea kontrabandu je milým spestrením dňa, vrelo odporúčam každému. Poučné, úsmevné a hlavne s minimom turistov to bolo.

Podvečer sa tu začínajú stretávať ako aj v iných mestách motorkári. Neďaleko promenády ich postáva asi 15 - 20, poobzerám motorky, samozrejme neujdem pozornému oku niektorých členov. Oslovia ma, prehodíme trocha ohľadom motoriek, poviem že tiež cestujem na motorke. Pýtajú sa odkiaľ som. Tu prichádza smutná časť celej debaty s nimi.

Dlho som rozmýšľal, či si to nechať pre seba, alebo to sem uviesť. Jednoducho tento cestopis píšem bez akýchkoľvek predsudkov, xenofóbií, nerobím rozdiely nech je to akokoľvek. Cestopis zverejním na slovenskej aj českej motorkárskej stránke. A veľmi nerád by som, ak by sa prípadná diskusia o tomto cestopise točila len okolo tohto momentu. Možno som to nemal písať, možno za tento moment budem ukameňovaný a cestopis stratí na hodnote....neviem... Ak by som sa niekoho dotkol, ospravedlňujem sa vopred. Tak o čo išlo? Jednoduchá ich otázka, jednoduchá moja odpoveď, a dlhšia a o to smutnejšia odpoveď, ako sa medzi motorkármi stavajú bariéry a nie mosty. Prečo je to tak? Smutné aspoň pre mňa..... a to netuším že „nálepka“ motorkár sa mi počas mojej cesty ešte raz pripomenie...

Takže rozhovor:

Oni: Odkiaľ si?
Ja: Zo Slovenska.
Oni: „ Slovákov si vážime, ste bratia. No Čechov nemáme radi, mnoho ich tu u nás na Ukrajine bojuje za Putina. Keby si Čech nepodáme ti ruku."
Ja: ticho, otvorené ústa, vyvalené oči...

Nevedel som čo v tom momente robiť, skúsili sme ešte chvíľu podebatovať nezáväzne o motorkách, no debata vo mne viazla. Vytratil som sa a zišiel dole slávnymi schodmi a ktorých som dlho sedel a potom k moru, kde som chodil po pláži a rozmýšľal. Tento deň, alebo aspoň tento podvečer, by som najradšej vymazal z pamäti.

Cestou do hotela píšem o tomto zážitku môjmu dobrému ukrajinskému kamarátovi Olegovi, motorkárovi srdcom i dušou. Odpovedá mi, že nie všetci to vidia rovnako, píše o predsudkoch, prehnanej nenávisti. V podstate sme sa zhodli, no na nálade mi to v ten večer nijako nepridá. Aj toto je Ukrajina....

Dnes najazdené 251 km.