Okolo Balkánu 2018 3/3

Deň 13. – 20.9.2018 – Pyramídy a Sarajevo

Dnes máme v pláne dostať sa čo najviac na sever BiH, keďže pred nami sú posledné 4 dni a musíme to stihnúť domov. Začíname návštevou pieskových pyramíd. Z hlavnej cesty M18, odbočujeme na bočnú. Onedlho sa stráca asfalt a šotolinou sa dostávame na miesto. Trošku to tam prelozíme, poobzeráme, pofotíme a pokračujeme. Spolieham sa na navigáciu a neštudujem, kam ma presne vedieť. Chalani sa zas spoliehajú na mňa, takže to nikto nerieši. Po nejakej dobe sa stále dostávame niekde viac mimo civilizáciu. Trochu sa zhoršuje aj cesta, objavujú sa už aj väčšie mláky a blato. Zrazu v interkome počujem, že sa niečo deje a tak zastavujem. S Marekom to šľahlo o zem. Zisťujeme, že v lese je hlúposť mať na boku prilby prichytenú kameru. Zachytila sa mu o nejaký konár a stiahlo ho to z motorky. Našťastie sme nešli rýchlo. Vyrovnáva zrkadlo a ideme ďalej. O pár minút neskôr znova stojíme, tentokrát kvôli ovciam. Pobehujú po celej šírke cesty. Keď sa priblížime, tak pred nami utekajú a pridávajú sa k nim ďalšie zo svahu nad a pod cestou. Bača na dohľad žiaden a našťastie ani pes, to by sme boli ľahkou korisťou. Skúšam to z pravej strany a po chvíli sa nám podarí cez nich predrať. Cesta sa mi prestáva páčiť, ale vracať sa späť by nemalo zmysel, tak už len verím, že nás to niekde vyvedie. Našťastie už nikto nepadol a po nejakom čase sa napájame na hlavnú cestu pred obcou Ustikolina a pokračujeme smerom na Goražde. Nechceme ísť hlavnou cestou a tak odbočujeme na sever a dostávame sa nad mesto. Natrafili sme na park s pamätníkom, nejakou vojnovou technikou a pekným výhľadom na celé mesto pri rieke Drina. Trošku sa občerstvujeme, zatiaľ čo milovník vojnovej techniky Andrej už lozí po tanku a „strieľa“ z delostreleckých kanónov. Keď sa chalan vyblázni, tak pokračujeme ďalej. Na jednom mieste zastavujeme za veľkým nákladným autom na prepravu dreva. Šofér sa rozpráva s chlapíkom, ktorý má odstavené auto v protismere. Rozprávajú sa celkom dlho a vôbec im nevadí, že tam stojíme a čakáme. Začíname nadávať a Marek rieši malého chalana, ktorý už od neho žobre peniaze. Rozmýšľam, či mám všetko dobre pripevnené, lebo ak niečo schmatne a rozuteká sa, tak nemám šancu. Konečne sa náklaďák rozbehne. Pohneme sa tiež, ale šofér osobáku na nás začne mávať. Dám sa s ním do reči a zisťujem, že tou cestou by sme neprešli. Je ochotný a ponúkol sa, že nás vyvedie na správnu cestou, lebo z jeho vysvetľovania kudy tudy som veľa nechápal. Už len dúfať, že nám naozaj ide ukázať správnu cestu a nie sál kde odoberajú obličky.

Našťastie je to v pohode a opäť sa potvrdzuje, že dobrí ľudia nevymreli. Poďakujeme mu za pomoc a frčíme ďalej smerom na Sarajevo. K mestu sa po vedľajších cestách blížime z juhu, aby sme sa vyhli hlavným ťahom. Cieľom nie je ani tak mesto ako stará bobová dráha, ktorá slúžila ešte zimným OH v roku 1984. Našli sme ju celkom ľahko. Je celá posprejovaná grafitmi a fakticky dopadla ako väčšina športovísk zo všetkých OH. Andrej sa ju rozhodol ísť preskúmať trochu ďalej a ja s Marekom to využívame na oddych a niečo pod zub. Už sme o Andreja začínali mať strach, lebo ho nebolo vcelku dlho, no nakoniec sme začuli blížiaci sa zvuk motorky. Chudák, zasekol sa na jednom úzkom mieste, kde sa mu nedarilo otočiť motorku. Slušne sa zapotil, ale zvládol to. Rozhodneme sa ešte vybehnúť motorkami na kopec, kde je značená vyhliadka. Je odtiaľ vidieť pekne celé mesto. Spravíme zopár fotiek, pokocháme sa výhľadom a ideme prejsť mestom na druhú stranu. Na jednom z komínov sú ešte umiestnené olympijské kruhy. Hneď pod nimi aj logo McDonaldu. Za mestom si robíme pauzu na obed a prehodnocujeme cestu. Rozhodli sme sa vynechať ďalšie pyramídy. Tentokrát ide o Bosnianske pyramídy Slnka, Mesiaca a Draka. Fakticky ide o zarastený kopec, ktorý pripomína pyramídu. Skôr ide o prilákanie turistov ako o skutočnú pyramídu a tak nám nie je ľúto, že to škrtáme z itinerára. Pred odchodom ešte doplňujeme pečivo v miestnej pekárni. Na parkovisku medzitým zastaví BMW X5 s košickou poznávacou značkou. Pánko sa prihovorí a po krátkej debate sme sa dozvedeli, že pracoval na Slovensku a jeho syn u nás ešte stále pracuje. Poprajeme si veľa šťastia a vyrážame.

Zamierime na východ smerom na mesto Konjic. Až neskôr som zistil, že je tam pekný most a neďaleko odtiaľ aj Titov bunker, v ktorom je zriadené múzeum. Opäť nejaký dôvod navštíviť túto krajinu znova. Ďalšiu zastávku si robíme pri kostolíku, ktorý je obkolesený vodou, aj keď podľa odhalených brehov tam zvykne byť vody oveľa viac ako teraz.

Postupne sa stáčame znova na sever a mierime k ďalšej atrakcii, Janjske otoke, kde veríme že nájdeme aj ubytovanie. Po ceste sa ešte musíme vyhýbať koňom na ceste a neskôr nás celkom dlho brzdí kamión. Na miesto prichádzame okolo 18h a podarilo sa nám dohovoriť aj celkom fajn ubytko. Domáca pani nás víta 45% Slivovicou. Tak by to malo byť všade! Je to veľmi pekné miesto, kde voda ako keby tiekla cez les. Vznikajú malé kaskády s tečúcou vodou a ostrovčeky, kde je buď občerstvenie alebo nejaké posedenie.

Zhrnutie:
Najazdených: 420 km
Ubytovanie: Janjske otoke (BIH) – 30€ - izba pre 3

Deň 14. – 21.9.2018 – Vodopády aj letisko

Neďaleko miesta kde sme spali sa nachádzajú vodopády Pliva. Fakticky sú situované priamo v meste Jajce. Pri Andrejovi sa veľa naspať nedá a tak sme na mieste už ráno o 8. Výhodou bolo, že sme nemuseli platiť za vstup. Nikto tak skoro asi turistov nečaká. Je zatiahnuté a trošku mrholí.

Presúvame sa k hraniciam s Chorvátskom. Mraky zmizli a obloha je jasná a je teplo. Pri hraniciach sa rozprestiera národný park Una a v ňom aj vodopády s rovnakým názvom. Tu nás už skasírovali ako sa patrí. Trochu sme to tam prelozili, spravili nejaké fotky a ideme ďalej. Čakajú nás ešte krajšie vodopády Štrbački buk na rieke Una (ako inak), ktorá v týchto miestach tvorí prírodnú hranicu medzi BiH a Chorvátskom. Pekné miesto a na rieke sa dokonca aj raftovalo. Chvíľu sme pozorovali či sa nejaký raft neprevráti pri zdolávaní celkom vysokých kaskád, ale nemali sme šťastie.

Okolo 14tej si dávame pauzu na obed a o dve hodiny neskôr už prekračujeme hranicu. Hneď za ňou leží najväčšie opustené podzemné letisko v Európe - Željava. Išlo, na svoju dobu, o modernú a prepracovanú stavbu. Letisko malo odolať dokonca aj jadrovej bombe. Stojí za to si o tom prečítať zopár článkov na webe. Neodporúča sa veľmi chodiť mimo vyznačených ciest nakoľko okolie bolo zamínované. Trošku sme preverili rýchlostné limity motoriek na pristávacích dráhach a obzreli si aj tunely.

Opúšťame letisko a už trochu cítime, že náš výlet sa blíži ku koncu. Bola to vlastne posledná „atrakcia“, ktorú sme chceli navštíviť. Mierime priamo na sever. Pred Karlovacom sa obzeráme po ubytovaní. Je po sezóne a tak nie je problém niečo nájsť. Myslím, že sme mali aj celkom šťastie a hneď pri prvom pokuse sme našli útulné ubytovanie dokonca aj s garážou. Čo však bolo najpodstatnejšie, bývali sme dole na prízemí hneď vedľa garáže a nemuseli sme vláčiť žiadne veci. Bonus bola aj malá terasa, na ktorej sme si dali pivko od pána domáceho. Na nezaplatenie.

Zhrnutie:
Najazdených: 370 km
Ubytovanie: Turanj (HR) – 39€ - izba pre 3

Deň 15. – 22.9.2018 – Doma je doma

Posledný deň sa nesie v znamení tranzitu. Okolo 9tej už prekračujeme hranice s Maďarskom. Neboli by to Maďari, keby zas niečo nevymýšľali. Počas cesty sme nemali na hraniciach nikde s ničím problém a riešilo sa to s úsmevom a dobrej nálade. Maďari sú samozrejme niečo extra. Niekedy mám pocit, že len preto, že sme Slováci (ale možno im krivdím a vedia byť hnusní ku každému). Prvá otázka je odkiaľ ideme. Hovorím že predsa z Chorvátska. Ak sme na chorvátsko-maďarskej hranici, tak odkiaľ asi. Druhá otázka je, či mám vodičák. Tým ma odrovnal. Nikde mi vodičák nekontrolovali. Dokonca ani na Ukrajine. Čo už, ďalšie zbytočné zdržanie a utvrdenie, že na dovolenku do Maďarska nepôjdem. Je to pre mňa čisto tranzitná krajina.

Tesne za hranicou schádzame z diaľnice, aby sme dotankovali a kúpili si diaľničné známky. Ja som sa rozhodol od chalanov oddeliť a ísť na Budapešť a Miškovec, zatiaľ čo chalani išli na Bratislavu. Nastáva lúčenie a bohužiaľ aj obliekanie nepremokov. Myslel som si, že sa dažďu vyhnem, ale nakoniec pršalo celý čas až po naše hranice. Bolo aj dosť chladno a o tej nude na diaľnici je aj zbytočné písať. Posledné kilometre domov sú vždy najdlhšie. Trochu ma tá cesta prebrala pri prejazde cez Budapešť. Neviem prečo ma navigačka viedla takmer cez centrum. Dážď, zima, klzko, hustá doprava, električky, ... už som len čakal kedy odtiaľ vypadnem bez nejakej nehody. Našťastie sa podarilo. Chlapci si zatiaľ na čerpačke za Trnavou zažili malé vzrúšo, keď po natankovaní nechytla Marekova motorka. Našťastie ju roztlačil a dorazili zdraví domov. Rovnako šťastne sa podarilo prísť domov aj mne. Som rád, že sme sa vrátili v sobotu a mám jeden deň k dobru na aklimatizáciu pred tým ako sa znova roztočí pracovný kolotoč. Predtým však ešte treba, vybaliť, vyprať, ...

Záver

Naše 15 dňové malé dobrodružstvo zbehlo ako voda. Človek dlho plánuje, teší sa kedy sa to všetko začne, konečne nasadá na motorku, cíti vzrušenie keď konečne opustí domov a zrazu je spať. Všetko ako keby zbehlo z rýchlika. Až keď má chvíľu voľna, keď si uvedomí, že je už doma a pozerá si fotky a videá, tak zisťuje koľko toho videl a prežil. A keď má z toho všetkého aj dobrý pocit, tak je to ideálne. Ja som zatiaľ vždy to šťastie mal. Niekedy nie je ľahké byť dlho s ľuďmi, ktorých nepoznáme, tak dlhú dobu a hlavne 24h denne. Myslím, že mám šťastie, že som vždy natrafil na správnych ľudí a preto mám aj na tento výlet len dobré spomienky (až na stratenú čiapku).

Keďže mám rád čísla tak nakoniec trošku štatistiky. Najazdil som 6 100km, na motorke som strávil 100h, pri priemernej spotrebe 4,9l na 100km. Prešli sme 10 krajín tak ako sme si to aj naplánovali. Stratil som 2 veci a dvakrát to schytal aj kufor.

PS1: Doteraz neviem či Marek vie alebo nevie plávať.

PS2: Rozmýšľam, že Andreja sme s Marekom za celú dobu tripu nevideli otvoriť jeden bočný kufor a nikto nevie čo tam mal. Ak mu raz na hlave uvidím moju čiapku, tak ... !

Účastníci:
Miro – Triumph Tiger 800 XRT
Andrej (KaTeM) – Triumph Tiger 800 XC
Marek (Slevin)– Yamaha FZ6 Fazer

Video: Mototrip Balkan 2019