Okolo Balkánu 2018 2/3

Deň 6. – 13.9.2018 – Dvojnásobné narodeniny

Ranný odjazd z hotela sme si spestrili spoločnou fotkou s peknou recepčnou, ktorej dal Marek meno Mia. Na to skutočné sme sa zabudli opýtať :) K macedónskym hraniciam to bolo na skok. Prejazd bol bezproblémový. Colník ma dokonca zaskočil, pretože prvé slová, ktoré som od neho počul boli Tatra, Matra, Fatra a ukazoval mi na slovenský znak na pase. Potom ešte ukázal na dvojkríž a doplnil „Cyril a Metod“. Vraj tade chodí veľa našich a českých motorkárov, tak sa už niečo podučil. Nakoniec ešte chcel vedieť ako sa česky a slovensky povie dovidenia. Týmito slovami nás aj s úsmevom vyprevadil. Hneď ma človek lepšiu náladu a iný prvý dojem z krajiny, do ktorej vstupuje. Škoda, že to neplatí aj pri maďarských colníkoch, ktorí ma pravidelne vedia vytočiť. Ale tak možno mám len smolu (napr. že som Slovák). Hneď za hranicou sa stretávame s neveľkým dreveným kostolíkom a po celom Macedónsku ich vidíme ešte mnoho. Niektoré väčšie, iné menšie. Drevené aj murované, v ktorých ľudia zapaľovali sviečky.

Dnes by sme mali prefrčať celým Macedónskom z východu na západ a podľa toho ako nám to pôjde prespať niekde pri Ohridskom jazere. Po ceste moja navigácia vymýšľa skratky a tak mierne blúdime po miestom vidieku. Pri odbočke do lesa to vzdávame a vraciame sa späť na hlavnú cestu, z ktorej nás to stiahlo. Aspoň sme videli našu prvú mešitu. Neďaleko mesta Prilep máme neplánovanú prestávku. Tesne pred nami uzatvorili cestu kvôli vykládke časti betónového mosta. Trvalo to možno 20-30 minút, ale na tom slnku bez tieňa sa to zdalo ako večnosť. Pred Prilepom máme naplánovaný ako záujmový bod kameňolom. Trošku blúdime a ja odchádzam preskúmať rozbitú cestu, zatiaľ čo chalani čakajú na asfaltke. Po pár minútach jazdy to horko ťažko otáčam a vraciam sa späť. Cieľ nie je istý, terén rozbitý a nemáme tu chuť stratiť veľa času. Vraciame sa na hlavný ťah a ideme dotankovať. Zaujímavosťou je rovnaká cena benzínu v celom Macedónsku.

Severne od Prilepu máme v itinerári značený kláštor. Na pumpe ešte prepočítavame v navigácii čas či to stíhame, ale všetko je v norme. Sadáme na motorky a ideme sa prekľučkovať celým mestom. Stretávame aj pojazdnú cirkulárku s volantom. Píla vpredu mala priemer možno aj 1 m. Ten keby to zapol, tak si preseká cestu mestom raz dva :) Za mestom sa začína cesta kľukatiť a pekne stúpať. Niekedy až tak, že rozmýšľame ako tade pôjdeme dole. Z vrcholu je pekný výhľad na celé okolie. Menším sklamaním bol však kláštor, ktorý je v kompletnej rekonštrukcii. Kým odchádzame, tak sa blížia k parkovisku aj dvaja chalani, z ktorých sa vykľuli nečakane Slováci. Dokonca jeden pochádzal so Žiliny. Zohnali lacné letenky z BA do Skopje, prenajali si auto a cestujú po krajine. Výhoda hlavného mesta a jeho letiska. S chalanmi sa po chvíli lúčime a vraciame sa späť do mesta. Presne v ňom oslávil môj Tiger narodeniny. Symbolicky spolu so mnou, keďže práve dnes mám 36 rokov a Tiger má za sebou 30 tisíc km. Chlapcom sa neskôr ušiel obed zdarma, keď už mám tie narodeniny. Tigrovi platím pitie každých 300km, to mu musí stačiť.

Po 2 hodinách jazdy už obdivujeme z výšky Ohridské jazero. Pri jednom zastavení na vyhliadke dáva Marek svojho Fazera spinkať na kamienky, aj keď ešte nie je tak neskoro. Našťastie už takmer stál, tak sa nič vážne nestalo. Pomáhame mu ho prebudiť a postaviť, na prvý pokus presne na Andrejovu nohu. Ešteže má kvalitné čižmy :) Ciky-caky schádzame cestou k jazeru a tesne pred ním nás ešte stihnú „skešovať“ miestni. Vraj za vstup do národného parku. Miestu menu nemáme ale nemajú problém ani s eurom. Chcel 6, no akosi sa nám nedarilo nájsť 1 euro, tak už mu stačilo aj 5. Marek to však nepočul a euro nakoniec našiel, tak sa mu prekvapenému ušlo nakoniec plných 6. Po odjazde ešte uvažujeme, či to bolo vôbec oficiálne a nenechali sme sa len napáliť. Neskôr sme sa stretli so starším manželským párom, ktorý mal rovnaké myšlienky. Tí si však vypýtali aj bloček a aj ho dostali. Takže to asi bolo oficiálne, len my sme dali chlapcom zarobiť načierno do vrecka.

Pri jazere si ideme pozrieť kláštor Saint Naum. Už pri vstupe sa nám zdá, že z jazera počuť slovenčinu. Ja s Andrejom sme obehli kláštor a Marek sa zatiaľ zoznámil so Slovákmi, ktorých tam bol celý autobus. Poznávací zájazd z východného Slovenska (asi Michalovce) a prespávali každý deň niekde inde. Na čo Marek skonštatoval: „Môžem ja jeb... takú dovolenku, kde by som spal každý večer na inom mieste.“ S Andrejom si vymeníme pohľady a úsmevy, ako keby to bolo v našom prípade iné :) Ešte je svetlo, tak sa to rozhodneme potiahnuť ďalej, keďže do Albánska je to len pár metrov. Škrtom cez rozpočet bola chýbajúca zmenáreň na hranici. Pokúšame sa nájsť nejaký bankomat a nakoniec stojíme pred Hotelom Ermano v meste Pogradec pri jazere. Zisťujeme, že platiť eurom nie je problém, tak kašleme na bankomat a berieme rovno izbu. Ako darček na záver dňa som si dal šuchnutý kufor pri parkovaní mašiny. Nevšimol som si betónový kvetináč. Aspoň, že som dnes nič nestratil. Izba je super, dokonca sú to 2 izby s balkónom. Chvíľu som sa ešte pohrával s myšlienkou okúpať sa, ale čistota vody bola podivná. Pod hladinou vidieť aj plastové rúry z hotela. Nerád by som sa kúpal v tom, čo som pred chvíľou vypustil v hoteli a tak kúpanie zavrhujem a ideme radšej na pivo. To čo vám v Albánsku spustia na ubytovaní (a isté je, že vždy niečo spustia), to si od vás radi vyberú na pití a jedení. Dokonca s prirážkou. Sme pre nich niečo ako oslík otras sa. Ale to si uvedomíme až neskôr. Dnes sme radi, že sme našli lacné ubytovanie.

Zhrnutie:
Najazdených: 410 km
Ubytovanie: Hotel Ermano, Pogradec (AL) – 20€ - izba pre 3

Deň 7. – 14.9.2018 – Výlet do Grécka

Dnešný deň by sa dal nazvať výletom do Grécka, keďže sme večer chceli byť znova späť v Albánsku. Motiváciou navštíviť drahé Grécko bola samozrejme nálepka na kufri a nie pomáhať miestnej ekonomike, na ktorú sme sa už vyzbierali miliónmi v EÚ. Nakoniec nemáme nemecké platy. A aby sme nechodili len tak hala-bala, rozhodli sme sa navštíviť Meteory. Pre mňa trošku aj nostalgia, pretože som tu bol dávno dávno aj s rodičmi. Vtedy mi ani len nenapadlo, že sa mi sem raz podarí zavítať na motorke.

Vstávanie bolo kruté, ako skoro každé ráno, keď nás Andrej nekompromisne budil ešte za tmy. Človek ide na dovolenku, aby si oddýchol a tam toto. Chlapec však cvičí nejaké bojové umenie tak načo rýpať. Stačí, že už mám orýpaný kufor. Najhoršie je, že to ani nemám na koho hodiť, lebo som si ho škrtol sám. Snáď len na toho Albánca, ktorý nám to kázal preparkovať. Hold, zbytočne už plakať nad rozliatym mliekom. Balíme a vyrážame, s obavou ako to bude s benzínkami a kde zmeníme peniaze. Obavy sa rýchlo rozplynú, takmer každá dedina má hneď nie jednu, ale aspoň 5 benzínových staníc. Niektoré už vyhorené, niektoré „fungľovky“. Začíname spoznávať čaro tejto pre nás zatiaľ neznámej krajiny. Peniaze nakoniec vyberám z bankomatu, keďže mne jedinému banka za výbery nič neúčtuje. Pri kurze 1:125 sa z nás stávajú boháči.

Prechod cez hranice bol formalita, ako zatiaľ všade. Za gréckou hranicou hľadáme tabuľu s maximálnymi rýchlosťami kvôli povinnej fotke, ale nikde nič. Počas cesty na Meteory stihol Marek skoliť pri 120tke nejakého operenca. Myslím, že nejaké pierka z neho našiel ešte doma za chladičom. Celkom slušná rana, škoda že to nemáme na kamere. Čím sme bližšie k atrakcii, tým viac sa zahusťuje doprava a stúpa počet autobusov. Prázdniny už síce skončili a autobusy Číňanov (nazývam tak všetkých čo majú šikmé oči...veď kto by ich vedel rozlíšiť) a rodín s deťmi teraz nahradili Číňania a dôchodcovia. Tu sezóna asi nikdy nekončí. Tiché miesta určené k modlitbe prevalcoval biznis. Je riadne horúco a až teraz rozmýšľam, prečo som sa vlastne neprezliekol do krátkych nohavíc a botasiek. Andrej to dal klasicky vo svojej koženej bunde. Až bude chýbať soľ, stačí oprášiť tričko :) Kvôli teplu a množstvu ľudí sa nezdržujeme dlho. Za nejakú hodinku sme to obehli, kúpili magnetky a pobrali sa preč. Cestou dole ma skoro zroloval autobus, keď sa rozhodol nečakane zastať dole kopcom, aby pustil autobus oproti. A aby to nebolo málo, tak sa rozhodol ešte zacúvať. V spätných zrkadlách ma už nemohol vidieť, to mu nemôžem mať za zlé, ale myslel som, že ma za sebou eviduje, keďže ma brzdil pekných pár minút a nebol ochotný pustiť ma pred seba. Pohnúť sa s plne naloženou motorkou dozadu do kopca bolo nemožné. Autobus sa nebezpečne blížil, až ma nakoniec zachránil rev Tigra (klaksón) a autobus zastal. Už som len dúfal, že to okolo neho nejako vytočím, aby ma zbadal v zrkadle. Bola to tesnotka, ale podarilo sa a začal som ho predbiehať. Aspoň, že autobusár zdola mal rozum, stiahol to na bok a pustil ma nech prejdem.

Blížil sa čas obeda a tak sme to okolo jednej strhli do reštaurácie pri ceste. Prostredie pekné, ceny už menej (a to sme ešte netankovali). Vsádzam na istotu, kurča s hranolkami. Marek chcel nejaký burger a nakoniec mal skôr 2 fašírky. Zapíjame chladným nealkom, po ktorom sa orosím ako pohár zvonku so studenou vodou. Na prebratie ešte káva a ideme ďalej. To teplo strašne odoberá energiu. Chválim Andreja za výber termínu. Počas leta tu musí byť peklo.

Smerom naspäť k albánskym hraniciam chceme prejsť peknou cestou po hrebeni vrchov (Katara pass), aby sme sa vyhli diaľnici A2 do mesta Metsovo. Odbočujeme do mierneho kopca z cesty vedúcej na diaľnicu a po pár metroch nás stopne značka zákaz vjazdu. Nebola by to prvá (a určite ani posledná) značka, ktorú by sme ignorovali, ale predsa len váhame. Nevieme prečo tam ten zákaz je a strácať zbytočne čas sa nám tiež nechce. Pomaly otáčame motorky, keď zhora prichádza auto a šofér sa zo záujmom pristaví. Prehodíme pár slov a uisťuje nás, že môžeme ísť bez problémov ďalej. Cesta sa oficiálne prestala používať, kvôli prepadnutiu niektorých častí, ale na motorke to vraj nie je problém a nemusíme sa báť. Dávame na jeho rady a ideme ďalej. Po pár metroch musíme uznať, že to bolo skvelé rozhodnutie. Okrem prázdnej cesty sme odmenení aj nádhernými výhľadmi na krajinu. Miestami mizne asfalt a objaví sa štrk, ale nie je to nič hrozné. Cesta pekne ubieha a zabúdame aj na teplo.

Pred pol 6 už znova prekračujeme grécko-albánsku hranicu. Po gréckej tabuli ani stopy, ostala nám na fotenie len tá albánska. Prechádzame celkom hornatým terénom so zlou štrkovou cestou. Nikde ani nohy a zrazu pri ceste čupí mladý chlapec a hrá sa tam s nejakou paličkou a kamienkami v ošarpanom oblečení. Do toho mi do prilby prichádza komentár s vážnym hlasom od Mareka: „Toto sa mi na nich veľmi páči, že nesedia len pri počítačoch ako naše deti!“ :-))) Andrej sa smeje, že v Albánsku je nastavený „random respawn“ mód, kedy sa ľudia zrazu objavia a potom bez stopy miznú. Hlavne v oblastiach kde široko ďaleko nie je žiadna civilizácia. Zároveň prvýkrát získavame skúsenosť s cenami pre turistov. Chalani si odskočili do obchodu a zatiaľ čo Andrej nakúpil za štandardnú cenu (asi sa predavač neskoro spamätal), Marek to už má s prirážkou 150 leki.

Aby sme deň nezakončili len s jednou atrakciou, tak pár kilometrov ďalej ideme obzrieť pekný kamenný most. Na parkovisku, alebo skôr na lúke, je celkom dosť áut a o chvíľu už aj vieme prečo. Viac ako pekný most láka ľudí termálny prameň, v ktorom sa kúpu. Slnko sa pomaly skláňa k obzoru, na kúpanie nemáme čas a tak sa po pár fotkách vraciame k motorkám. Je potrebné nájsť nejaké ubytovanie. Kým sa dohadujeme, začujeme známu reč. Zbystríme sluch a naozaj, dvaja českí turisti. Tí sú snáď všade. Človek sa našim bratom poteší, ale zároveň aj preľakne či naňho nemôže padnúť lavína, alebo nejaká iná galiba. Predsa len sme počas roka pravidelne masírovaní médiami, čo všetko sa prihodilo českým turistom. Lavína v tomto teple nehrozí a tak sa dáme trošku do reči. Andrej zastihol chudáka uja s plavkami na pol žrde. Usudzujem, že by bolo rozumnejšie ho nechať dokončiť prezliekanie, snáď nám potom ochotnejšie niečo poradia ohľadom ubytovania. Ujo dokončil čo bolo treba a už sype na manželku otázky čo kde ako. Teta bola zjavne organizátor ubytovania a ochotne nám ukazuje kde budú spať. Ďakujeme za rady, mávame a nechávame ich svojmu osudu.

Ani by mi nebolo napadlo, že o hodinu sa už budem máčať v bazéne a piť pivo. Pri ceste sa zrazu objavil hotel, konkrétne Hotel Aroma. Už z parkoviska je vidieť bazén. Je rozhodnuté. Ostávame! Ako bonus je izba na prízemí a tak nehrozí vláčenie veci po schodoch. K tomu je to všetko aj s reštauráciou, tá je zas na poschodí. Všade inde to majú opačne. Mali by si z tohto hotela brať príklad. Neváhame dlho a spolu s Andrejom už skúšame bazén. Dnes to bola slušná dávka kilometrov a po tom teple to bol balzam nielen na telo, ale aj na dušu. Miestny chlapík nám ochotne robí fotografa. Marek kúpanie vynechal a neskôr sme ho s Andrejom začali upodozrievať, že nevie plávať. Slnko pomaly zachádza a my si sadáme k stolu a tešíme sa na jedlo a ja s Marekom aj na tekutý mok, nech ochutnáme niečo tradičné. Podľa miestnych je najlepšie všetko, čo je najdrahšie a je to vždy „tradicionale“ (aj keby to bola pizza). Kým nám donesú jedlo, tak sa k nášmu stolu blížia aj spomínaní českí dôchodcovia. Nakoniec bývajú neďaleko nás v rozostavanom hoteli bez bazéna a reštaurácie. Ešte sa musím vrátiť k izbe. Dve klasické postele a jedna manželská. Zaujímavosťou bola však sprcha, resp. to bola miestnosť s toaletou a umývadlom. K batérii od umývadla bola napojená hadica so sprchovacou hlavicou. Žiaden záves, alebo sprchovací kút. Fakticky môžete ísť na veľkú, umývať si zuby a dať si pritom aj sprchu. Proste krajina zázrakov a prekvapení :)

Zhrnutie:
Najazdených: 460 km
Ubytovanie: Hotel Aroma, Përmet (AL) – 30€ - izba pre 3

Deň 8. – 15.9.2018 – Slnko, more a stopárky

Večer sme sa zhodli, že časovo sme na tom celkom dobre a po týždni si zaslúžime aj taký „lajt“ deň. Samozrejme nesmieme vynechať zopár atrakcií a ak všetko pôjde dobre, poobede si už budeme máčať nohy v mori. O to je ráno ľahšie lúčenie s bazénom v hoteli.

Našou prvou zastávkou je hrad v meste Gjirokaster. Cestou k nemu musíme obísť horský masív, takže smerujeme na sever, prejdeme na jeho druhú stranu a potom sa znova stáčame na juh. Ako každá správna kreposť aj táto sa rozprestiera na kopci. Ale také strmé uličky, ktoré vedú hore, je vidieť málokde. Aj stará babka tu musí mať kondičku ako mladík, ak tu celý život behá hore dole. Aby toho nebolo málo, tak cesty sú urobené z kamenných kociek vyleštených rokmi do hladka a oblúka. Jediné šťastie, že nám tu nepršalo, inak neviem neviem. Celý čas som dúfal, že v tom kopci nebudeme musieť nikde zastať. Vyštverali sme sa hore, odparkovali a vybehli k bráne, ktorá však bola zatvorená. Žiaľ, trafili sme zlý vstup. Presúvame sa teda k tomu správnemu, ale ja s Marekom tvrdohlavo odmietame presun na motorkách v nádeji, že je to len kúsok. Nakoniec sa poriadne prejdeme a samozrejme aj do kopca. Myslím, že Andrej nás už v duchu preklínal. Ale viacmenej je to v poriadku, ja s Marekom ho preklíname každé ráno, keď nás budí. Hrad je pekný a je zaradený aj do kultúrneho dedičstva UNESCO. Hore je okrem diel rôznej veľkosti a mini tanku vystavená aj americká stíhačka. Z hradu je krásny výhľad na celé mesto a okolitú krajinu. Celá krajina mi príde trochu vyprahnutá. Všade je to také pusté, pieskové, bez zalesnených kopcov ako je to vidieť u nás. Len kríky a nejaká tráva. Cesta z hradu bola tiež zaujímavá, hlavne pre Mareka. Ten má ešte po páde spred pár týždňov menší blok v hlave a neznáša cestu dole kopcom po takomto teréne

Mierime ďalej na juh a neďaleko gréckych hraníc znova prechádzame cez horský chrbát smerom na západ k moru. Tesne za vrchmi je náš ďalší plánovaný bod. Je ním Modré oko (albánsky Syri i Kaltër). Je to prírodný úkaz, kde z hĺbky viac ako 50m vyviera čistá modrá alebo skôr tyrkysová voda. Potápači sa ponorili do 50m hĺbky, ale stále nie je jasné aká je skutočná hĺbka. Na to, že je to celkom známa turistická atrakcia, tak sem vedie riadne rozbitá prašná cesta. Nezabúdajú však vyberať vstupné na začiatku prístupovej cesty.

Odtiaľ už smerujeme priamo k moru a po necelej hodine sa už tešíme z prvých výhľadov. Pred nami je ešte kreposť Porto Palermo a stará ponorková základňa a potom to už chceme niekde odparkovať až dozajtra. Užívame si cestu a keď vidím pri ceste stopujúcu babu, tak jej zo srandy ukážem tiež palec hore. Po pár metroch strácam chalanov a cez interkom počujem, že s niekym komunikujú. Onedlho ich už vidím v spätnom zrkadle aj so stopárkami na zadnom sedadle. Jedna stopovala, druhá bola ukrytá v tieni alebo možno sra... neviem (a radšej ani nechcem vedieť). Zobral ju Andrej, tak myslím, že on verí tej prvej verzii. Boli to 2 nemky a potrebovali zviezť do najbližšej dediny k bankomatu. Musím uznať, že mali celkom odvahu sadnúť k cudzím ľuďom na motorku bez prilby. V tom momente chalani zabúdajú na okolitý svet a užívajú si po viac ako týždni dámsku blízkosť. Na nemky celkom pohľadné a tá z kríkov aj slušne vyvinutá. Touto jedinou zastávkou padá pevnosť aj ponorková základňa. Myslím, že som to poriadne videl len ja a našťastie aj odfotil. Chlapci sa už venovali len diečatám. Babám zastavujú až v meste Himarë. Zopár milých slov na rozlúčku, baby si idú svoje a chlapci sa vracajú do reality. Škoda, že aspoň Andrej svojou nemčinou neskúsil niečo vybaviť. Mohol to byť veselší večer.

Skúšam prvý hotel, ktorý sa mi ako tak pozdáva. Vzhľadom na to, že je po sezóne si môžeme vyberať a samozrejme aj zjednávať. Parkovanie máme vo dvore pri reštaurácii. Apartmán je super. Dve izby, balkón a veľmi pekná kúpeľňa s oddeleným sprchovým kútom, čo je tu skôr rarita. Jediný problém je, že na izbu treba chvíľu počkať, kým nám ju nachystajú. Asi nepočítali s tým, že sa tam na obed ešte niekto zjaví. Ja tento čas využívam na kúpanie v mori. Chalanom sa moc nechce a čakajú pri motorkách. Kúpanie ma parádne osviežilo a už teraz viem, že po vybalení a najedení sa pôjdem vyvaliť znova na pláž. Na obed si dávame pizzu, ktorú tam pečú a všade pekne rozvoniava. Po najedení prichádza únava a tak sa ideme na chvíľu vyvaliť. Ako prvý sa preberá Andrej. Poctivo si prepral veci, ktoré to už nutne potrebovali. Odchádza na pláž a ja o nejaký čas robím to isté. Marek slušne zalomil a pláž vynecháva. Podozrenie, že nevie plávať silnie, zostáva to však zahalené rúškom tajomstva...

Večer chalani ešte vyrážajú do ulíc, pravdepodobne dúfajúc, že niekde zahliadnu svoje stopárky. Zázrak sa nekoná a o nejaký čas sú spať. Pred spaním ešte klasicky plánujeme zajtrajší deň a ťukáme trasu do navigácie. Teda okrem Mareka. Tomu musíme pri vkladaní fotiek na FB diktovať, kde sme boli a kým vyberie tie správne fotky, tak to aj tak zabudne a pýta sa znova. Vie len to v akej krajine sa nachádza :)

Zhrnutie:
Najazdených: 155 km
Ubytovanie: Hotel Kolagji, Himarë (AL) – 30€ - izba pre 3

Deň 9. – 16.9.2018 – Otvárame hranice

Zobúdzame sa do pekného rána. Rýchle raňajky, káva a vyrážame na sever okolo mora. Onedlho nás čaká zopár serpentín hore kopcom, na ktorého vrchu sa kocháme výhľadmi na more. Našou prvou „atrakciou“ tohto dňa je pamätník nezávislosti v meste Vlöre. Parkujeme hneď vedľa neho na malom námestí, kde si nás miestni obzerajú. Pauzu využívam na nákup v potravinách. Zisťujem, že ceny za klasickú minerálku, ktorú sme po ceste kupovali sa diametrálne líšia od cien na iných miestach (napr. benzínové pumpy a podobne). Klasická fľaša vody vyšla na 50-60 lekov, pričom na pumpách alebo v malých obchodíkoch vyšla na 200-300. Je nutné tiež povedať, že okrem tohto obchodu som pri vode alebo aj iných nápojoch nikde nevidel uvedenú cenu. Fakticky si cenu len vymyslia priamo na mieste podľa toho ako Vás odhadnú a keďže je evidentné, že sme tam turisti, tak si pýtajú niekoľkonásobne viac. Nechápu, že nemáme platy ako v západnej Európe. Neďaleko pamätníka je pekná mešita a pri odchode z obchodu ma ešte zaujali na ulici dvaja postarší páni, z ktorých každý držal v ruke svoju sliepku (klasickú, nie manželku :)).

Z mesta vyrážame znova na sever, ale pomaly sa vzdiaľujeme od mora a zatáčame do vnútrozemia. Smerujeme znova k Ohridskému jazeru. Za mestom Kucove prechádzame ropnými poliami. Sú posiate pumpami, ktoré sú riadne hrdzavé a väčšina z nich vyzerá nefunkčných. Niektoré sa však hýbu, takže nejaká ropa tam asi predsa len ešte bude. Cesta je taká tranzitná. Zaujali ma ešte 2 budovy, akési vysoké veže, na ktorých bolo namaľovaných kopec lienok. Niekto sa s tým teda slušne vyhral.

Okolo druhej poobede sme už blízko jazera a dostávame sa na albánsko-macedónsku hranicu. Pred nami je kolóna áut. Slnko riadne pripeká a z 3 prechodov je otvorený len jeden. Po chvíli čakania ma to prestane baviť a idem sa aj s motorkou pozrieť dopredu čo sa tam deje. Obieham kolónu v druhom pruhu a keď som už skoro vpredu, tak zrazu spúšťajú rampu v druhom prechode dole. Vybehuje colník a začína mávať a niečo kričať. Asi sa zľakli, že im chcem ubziknúť. Nič mu nerozumiem, ale z jeho gest je jasné, že mám odtiaľ zmiznúť a zaradiť sa späť do radu vozidiel. Spustená rampa však bola pre ďalších vodičov signál, že idú spustiť aj druhý prechod a začali sa hromadne zaradzovať za mňa. Každý v tom vidí šancu obehnúť zopár áut a byť vybavený o čosi skôr. Vzniká tlačenica a chaos. Jedno auto sa dokonca stihlo natlačiť už aj okolo mňa a už som sa nemohol otočiť späť. Naštvaný colník naňho začal kričať a posielal ho preč. Chlapík začal cúvať a nato naňho už trúbi ďalší zozadu, aby ho nenabúral, lebo ten sa už tiež nemal kde posunúť. Nakoniec colníci podľahli tlaku a vyhnali jedného do búdky, nech začne makať. Chalani sa rýchlo predrali pomedzi autá za mňa a onedlho sme už boli v Macedónsku. Myslím, že sme si takto ušetrili aspoň hodinu čakania, ak nie viac.

Cesta Macedónskom je pohodová a okolo 16tej prechádzame znova späť do Albánska. Hranice boli tento krát bez zdržania. Cieľom je doraziť do mesta Kukës. Príjemnú cestu prerušil Marekov hlas z intercomu, že sa naňho lepí nejaký „meďák“. Situáciu sme vyhodnotili ako nie veľmi bezpečnú a tak pristavujeme pri ceste, aby sme ho pustili nech si ide keď sa ponáhľa. Chlapík však zastavuje vedľa nás, spúšťa okienko. Nervózne niečo hovorí a gestikuluje. Nerozumieme mu ani slovo a nechápeme o čo ide. Po chvíli odchádza a pre zmenu začína ísť strašne pomaly. Dosť nepríjemný pocit v týchto končinách. Chvíľu sa za ním trmácame nie príliš natesno, aby to nebral náhodou ako provokáciu. Zrazu chlapík zastaví v strede cesty... Rozhodneme sa ho predísť a bol som si takmer istý, že keď budem vedľa neho tak na to poriadne šliapne a bude robiť nejakú zlobu. Našťastie sa nič nestalo a nezačal nás ani prenasledovať, ale pre istotu sme na to trošku dupli, aby mu to ani nenapadlo.

Do Kukësu prichádzame peknými kľukatými cestami o 7mej večer. Začína sa hľadanie ubytovania. Popri ceste si všímame tabule rôznych hotelov a penziónov. Super je, že sú na nich aj uvedené ceny. Niečo sme vytipovali, vkladáme adresu do navigácie a ideme to obzrieť. Mesto je celkom rušné, všade kopec ľudí a nás to vedie do jeho centra. Začína to byť neprehľadné a odbočujeme o uličku skôr, trošku sa točíme, znova sa vraciame na hlavnú cestu a po pár metroch Andrej konečne zbadal tabuľku Hotel Gjallica. Zatáčame a na našu úľavu má hotel vlastné parkovisko za veľkou železnou nepriehľadnou bránou, kde máme pocit, že naše motorky budú v bezpečí. Na dvore parkujú už 2 mašiny, národnosť si už nepamätám, ale myslím, že mali švajčiarske značky. Cenu sa nám nedarí zjednať, takže je to naše najdrahšie ubytko v Albánsku (40€), ale aspoň sú v tom aj raňajky. Pozitívom je aj to, že nemusí spať nikto na rozkladacom kresle. Izba má 3 postele, záchod spojený so sprchou a ako bonus blikajúcu neónovú reklamu rovno pri okne. Pred spaním si prejdeme zajtrajšiu trasu a zaspávame za blikotania neóniek.

Zhrnutie:
Najazdených: 430 km
Ubytovanie: Hotel Gjallica, Kukës (AL) – 40€ - izba pre 3 s raňajkami

Deň 10. – 17.9.2018 – Otvárame diaľnice

Ranné prebúdzanie je o to lepšie, že máme v cene ubytovania aj raňajky. Ušetríme čas a spestríme stravu. Bolo to formou švédskych stolov. Žiadne terno, ale dalo sa najesť.

Kvôli krátkosti času sme sa rozhodli vynechať okruh nad Kukësom (cesta SH23/SH22) s tým, že to dáme rovno na západ po ceste SH5, ktorá sľubovala množstvo zákrut a krásne výhľady. Žiaľ veci sa začali komplikovať už v samotnom meste, z ktorého sme akosi nevedeli vyjsť. Pritom sme sa v ňom mali napojiť na diaľnicu A1. Krútili sme sa a točili po meste dobrú pol hodinu. Podľa navigácie to jednoducho nešlo. Tabule žiadne. Nakoniec sa nám to podarilo cez jeden privádzač jazdou v protismere, čo sme zistili už aj tak neskoro, takže nás to čiastočne ospravedlňuje. Rozladení neplánovaným zdržaním zrýchľujeme, až sme natrafili na neobvyklé množstvo policajtov. Uberáme plyn a debatujeme, čo to má znamenať. Onedlho je pred nami mýtnica. Okolo znova policajti, papaláši a Mareka si pri prejazde dokonca fotí novinár. Doma sme sa dozvedeli, že sme fakticky otvorili nový úsek diaľnice. Starú domáci pred pár mesiacmi podpálili na protest proti zavedeniu mýta :) Zrýchľujeme, cesta ubieha. Babku ktorá si kráča po diaľnici v protismere po krajnici už akosi neberieme za nič zvláštne. Po 3 dňoch jazdenia v tejto krajine si človek na také veci zvykne. Zrazu Andrej zahlási, že asi nejdeme dobre. A naozaj! Pri tých prvých policajtoch bolo treba odbočiť na starú cestu. Úplne sme to prehliadli. Teda ja a Andrej, lebo Marek nemá potuchy kde vlastne ideme. Veď on sa to večer dozvie pri uploadovaní fotiek :) Vrátiť sa veľmi nedávalo zmysel, ani to nebolo možné. Nemali sme sa kde otočiť. Mrzí nás to. Jediné pozitívum je, že ušetríme nejaký čas a máme väčšiu šancu už prespať v Čiernej hore. A je to aj ďalší dôvod kvôli čomu sa sem v budúcnosti môžeme vrátiť.

Rýchlostnou cestou sa dostávame až k moru. Točíme sa na sever k mestu Skadar, kde je našim cieľom hrad Rozafa. Parkovanie je v riadnom kopci. Kým sme pozamykali veci, tak prišiel na motorke Slovinec, ktorý cestoval sám. Prehodili sme pár slov a išli sme obzrieť hrad (vstup 200 leke/os.), ktorý ponúka veľmi pekný výhľad po okolí. Zdržali sme sa asi hodinu a ďalších 20 minút otáčaním naložených motoriek z kopca. Pomohli sme aj chalanovi zo Slovinska, lebo pre jedného to tam bolo o držku.

Poberáme sa ďalej okolo Skadarského jazera a v Kopliku odbočujeme na druhú atrakciu dňa, Teth. Krásna cesta s minimálnou premávkou. Čo je len dobre, lebo cesta je úzka a niektoré zatáčky neprehľadné. Výhľady sú nádherné. Často stojíme a fotíme. Okolo jednej poobede sme na vrchu kde končí asfalt. Nevieme presne aká cesta je ďalej. Marek sa na kameňoch necíti doma a jeho Fazer tiež nie. Debatujeme a prichádza veľké GSko. Poľský pár. Tí nemali ani tušenie, že tu nie je asfalt. Išli na slepo a chceli prejsť až na druhú stranu do údolia. My sme sa rozhodli, že ideme ďalej aspoň po horskú chatu pokiaľ by to malo byť v pohode a potom sa Marek rozhodne či pokračuje s nami alebo nás počká. Nakoniec pokračujeme všetci. Terén je rozbitý s množstvom kameňov, ale je pevný. Po ceste sa vyhýbame zopár terénnym autám a štvorkolkám. Z cesta je samozrejme bez zvodidiel s obrovským zrazom dole. Radšej sa tam ani veľmi nepozerám a mám celkom strach na kraji aj zastaviť, aby som sa náhodou neskydol dole. Kamienky, závrat a naložená motorka nie je veľmi dobrá kombinácia. Na vrchole je pekný výhľad na celý Národný park Teth. Kým si stihneme urobiť fotky, tak prichádzajú aj Poliaci. Ďalej však tiež nepokračujú a rozhodli sa vrátiť späť a zmeniť trasu. Nerovný povrch a otrasy si vybrali svoju daň. Andrejovi sa ulomil držiak na navigáciu. Bohužiaľ je to v takom mieste, že nie sme schopní to nijakom opraviť. Vkladá navigačku do tankvaku a od tejto chvíle je to len na mne.

Vraciame sa po rovnakej ceste až na križovatku pri meste Koplik, kde Andrej vychytal krásny bunker a konečne mal dušu na mieste. Striehol na nejaký už dlho a s pribúdajúcim časom bol stále nervóznejší, že žiaden ešte poriadne neodfotil. Inak je ich po celej krajine naozaj veľmi veľa a preto sme si Albánsko pracovne nazvali Bunkerlandom. Po chvíli sa napájame na krásnu cestu SH20, ktorá sa tiahne okolo hraníc s Čiernou horou. Robíme si prestávku na obed s cieľom utratiť všetky albánske peniaze (ja som si aj tak nejaké doniesol domov, pozabúdané po vreckách). Najprv sa nás snaží zlanáriť k sebe na jedlo Albánec s grilom. Pozeráme jedálny lístok špeciálne vyrobený pre turistov, kde sú klasické ceny prelepené novými, samozrejme o niekoľko stoviek leki (albánska mena) vyššími. Už nám to po 3 dňoch v tejto krajine začína ísť celkom na nervy, že nás chcú na každom mieste ošklbať. Pre nich sme skrátka „bohatí“ turisti, nerobia rozdiel medzi Nemcom a Slovákom. Oproti cez cestu vyzerá o niečo príjemnejšie prostredie v tieni, tak to ideme skúsiť tam. Veľmi sme si nepomohli. Tu nám pre zmenu ani nedali jedálny lístok, vraj letný už neplatí a chystajú ešte len nový na zimu... ďalej sa nám ísť nechce, tak sa aspoň pýtame čo nám ponúkne. Pristali sme na pizzu a dokonca sme si mohli nadiktovať čo na nej chceme mať. Každý z nás si zvolil podľa svojej chuti. Až keď nám pizze priniesol, tak sme zistili že to bolo vcelku zbytočné. Všetky 3 boli rovnaké :) Čo to sme ešte vypili a vypýtali si účet. Mladý chalan, ktorý nás obsluhoval zmizol a s účtom prišiel podgurážený dedko. Viacmenej by to bolo aj jedno, keby na účte nemal o jednu nulu viac ako by to malo byť. Za nič sa svete si to nechcel dať vysvetliť, že desatinnú čiarku nemá napísanú správne. Vysypali sme mu tam všetky zvyšné leki a zvyšok sme dodali v eurách. Eurá zaúčinkovali magicky. Desatinnú čiarku posunul na správne miesto a začal sa tváriť ako grand, že je to v poriadku a nemusíme platiť viac. Veď prečo aj, keď si za malé nealko pivo vypýtal 3€.

Pohodovou jazdou spestrenou krásnymi serpentínami sa dostávame k hraničnému prechodu. Nikde nikto, až na vrčanie motoriek vyjde colník ktorý si krátil čas kŕmením mačiek. Vybavení sme boli expresne rýchlo a podobné to bolo aj na strane Čiernej hory. Trošku za hranicami je Plavské jazero, kde predpokladáme, že nebude problém s ubytovaním. Intuícia nesklamala a po chvíli zosadáme pri veľkej chate s ubytovaním. Kým sa stihneme ísť opýtať na obsadenosť a ceny, tak na nás už cez ulicu kýva postarší manželský pár. Ponúkajú ubytovanie vo svojom dome. Mali voľnú akurát 3-posteľovú izbu za dobrú cenu, takže sme sa rýchlo dohodli a pani domáca nám na privítanie spravila aj čaj.

Zhrnutie:
Najazdených: 340 km
Ubytovanie: Lida, Plav (MNE) – 25€ - izba pre 3 s raňajkami

Deň 11. – 18.9.2018 – Kotor

Ráno s Marekom klasicky „preklíname“ Andreja, ktorý nás vyháňa z postele. Niečo po 7mej už aj vyrážame. Nad lesom sa drží opar, ktorý sa s pribúdajúcim časom a rastúcou teplotou rýchlo rozplýva. Cestou M9 s peknými serpentínami a krásnymi výhľadmi s minimálnou premávkou smerujeme k mestu Kolašin. Za mestom sa stáčame dole na Podgoricu. Cesta vedie roklinou medzi vysokými skalami. Keďže sa blížime k hlavnému mestu Čiernej hory, tak doprava hustne a snažíme sa čím skôr predrať cez mesto. Neďaleko neho si ideme urobiť povinnú fotku s tabuľou Gornji Kokoti.

Schádzame z hlavnej cesty smerujúcej na Cetinje a ideme južne smerom ku Skadarskému jazeru, pri ktorom sme boli včera presne na jeho opačnej strane. Cesta je úzka s nekvalitným asfaltom, ale pohľady dole na rieku a samotné jazero, ktoré napája sú veľmi pekné.

Od jazera sa stáčame na východ smerom k moru. Popri mori sa dostávame až ku Kotorskému zálivu. Trošku sa mi vynárajú spomienky na trip z roku 2016, keď som sa tu zastavil tiež (so „stavbárom“ Jožom). Je to pekné miesto a neľutujem, že som si to zopakoval. Výhľady na celý záliv obklopený skalami a s veľkými výletnými loďami sú z cesty smerujúcej do národného parku Lovčen úchvatné. Slnko však vcelku pripeká, tak sa dlho nezdržujeme a ideme ďalej. Ešte pred vstupom do parku si dávame obed a následne Andrej skúša zip line (10€). Dosť ma sklamalo, že pri tom nevrešťal, mohlo to na videu vyzerať efektnejšie.

Prekvapilo ma, že pri vstupe do parku nevyberali vstupné, ako tomu bolo pri mojej poslednej návšteve. Onedlho sme pochopili prečo. Smerom k vrcholu, kde je mauzóleum a vyhliadka, robia novú cestu. Trošku to stratí to čaro, ale príroda musí ísť bokom, ak ide o turistov/peniaze... Na jednom mieste čakáme pár minút, kým nám bager neuvoľní cestu. Posledný úsek pred natrieskaným parkoviskom je rampa a platenie nás teda neminie. Už som sa zľakol, že si nechajú ujsť príležitosť nás skasírovať. Parkujeme popri ceste ako sa dá. Je tam naozaj plno. Vybehneme po schodoch hore, obzrieme mauzóleum, dáme nejaké fotky na vyhliadke a utekáme odtiaľ preč.

Obchádzame národný park z juhu a mierime na mesto Danilovgrad. Prichádzame už za šera a začíname hľadať ubytovanie. Zastavujeme pred nejakým hotelom, zo zopár hviezdičkami. Vyzerá to vcelku nóbl a nasvedčuje tomu aj vyššia cena. Sme dosť unavení, nejako sa nám nedarí nič poriadnejšie vygoogliť, ale rozhodneme sa ísť ďalej. Je tma a úplne náhodou si Andrej pri ceste všimol na jednej budove nápis „sobe“ (izby). V rýchlosti sme to preleteli, ale rozhodneme sa otočiť a skúsiť šťastie. A šťastie nám aj prialo. Majú voľné izby aj nejaké to pivo. Izba je natretá na ružovo a chvíľu rozmýšľam či to tu neslúžilo ako bordel. Na noc pre istotu zamykáme...

Zhrnutie:
Najazdených: 355 km
Ubytovanie: Perper, Danilovgrad (MNE) – 25€ - izba pre 3

Deň 12. – 19.9.2018 – Durmitor

Ráno obzerám ľavý bočný kufor. Ešte večer pri vykladaní vecí som si všimol, že je zapučený. Večer sme sa zhodli, že mi ho musel nabrať nejaký hajzel na parkovisku pod mauzóleom. Musela to byť vcelku rana a zrejme išlo o nejakú dodávku alebo možno autobus, lebo to bolo zapučené na osobák príliš vysoko. Hold, úplne nové kufre boli pokrstené už druhýkrát... celkom ma to štve, ale na druhej strane je fajn, že sa motorka pri tom náraze celá neprevrátila.

Niečo po 8-mej už zastavujeme pri kláštore Ostrog, ktorý je zabudovaný v skale. Poobzeráme to tam, pofotíme a za necelú hodinku už mierime ďalej na mesto Nikšič a odtiaľ znova do mesta Kolašin, ktorým sme včera prišli z opačného smeru. V meste odbočíme na sever a smerujeme na Mojkovac a následné Žabljak, ktorý je vstupnou bránou do Durmitoru. Cestou sa zastavujeme pri peknom moste Tara. Je tu aj zip line, ale druhú jazdu už Andrej odmieta... nie som si istý či pre peniaze alebo zo strachu.

Národný park Durmitor určite stojí za návštevu. Ak by bolo viac času, tak by som si cestu pomedzi štíty vysoké miestami takmer 2500 m n.m. prešiel aj z opačnej strany a potom znova späť. Najvyšší vrch je Bobotov Kuk má výšku 2 523 m n.m. a nie, to meno som si nevymyslel, naozaj sa tak volá :) Škoda, že je pod mrakom, bolo by to ešte krajšie. Sme však radi, že neprší a nie je horúco.

Cesta z parku vedie k Pivskému jazeru, alebo rieke Piva. Nie som si istý, čo to presne je. Tesne pred tým ako sa začne cesta zvažovať dole, vybiehame po poľnej ceste na kopec, odkiaľ je pekný výhľad na jazero/rieku a cestu vedúcu okolo. Po fotení zbehneme dole a cestou okolo vody sa dostávame až k priehrade. Neďaleko za ňou je už hraničný prechod do Bosny a Hercegoviny. Na prvej tabuli čo vidím, je však nápis Welcome to republic of Srpska. Až doma zisťujem, že krajina je rozdelená na 3 časti. Spomínanú Republiku srbskú (Srbi), Federáciu Bosna a Hercegovina (Chorváti a Bosniansky Moslimovia) a Distrikt Brčko, ktorý vznikol aby sa medzi sebou nepozabíjali, keďže si naňho robili nárok jední aj druhí. Až za touto tabuľou je značka BiH s povolenými rýchlosťami. Sranda je, že aj napriek tomu že sa pri každej takej tabuli po prekročení hraníc fotíme, nikto nevie aké povolené rýchlosti tam boli napísané a neskôr si to overujeme cez fotku. Skoro som zabudol, že na tretej tabuli, ktorú som tam videl bol nápis Míny! Pravdepodobne ide o informáciu, že je to naozaj bombová krajina, takže sa z toho všetci úprimne tešíme.

Cesta od hraníc lemuje rieku Drina. Popri ceste je sem tam raftingový camp, kde skúšame nájsť ubytovanie. Na druhý pokus sa nám pošťastí. Končíme v malej chatke s dvoma poschodovými posteľami. O pol 8 večer už pijeme doporučené pivo Jelen. Mínusom bola len absencia teplej vody v provizórnych sprchách.

Zhrnutie:
Najazdených: 350 km
Ubytovanie: Rafting kemp Stari Dud (BIH) – 21€ - chatka