Invalida Balkán trip 2023 9/15

Deň 7. Konečne Albánsko

Trasa: Bitola - Kazhani - Gorna Bela Crkva - Pokrvenik - Oteshevo (Prespanské jazero) - Lubanishta (Ohridské jazero) - Prrenjas - Pishkash - Skanderbegov stôl - Pishkash - Qukës Shkumbin - Hotolisht

Dnes sa nám hádam konečne podarí doraziť do Albánska. Ráno sa ešte kúsok vraciame, lebo večer - pri vjazde do mesta, zbadal Milan pohrebisko Chrobákov. Nie, nejedná sa o hmyz. Sú to tie legendárne Volkswageny. Milan je (okrem iného) vášnivým zberateľom veteránov. A nie hocijakým. Vo svojej zbierke má pár naozaj unikátnych kúskov. Za všetky spomeniem napríklad Chevrolet Fleetwood zo šesťdesiatych rokov v štvordverovej verzii. Ja sa v tom nevyznám, ale vraj je to naozaj šupa. Chce si teda spraviť aspoň foto, ale popri tom hneď začne vyratúvať, koľko pokladov tu nemilobohu leží a húta, ako by ich dostal domov do Česka. Inak v diaľke, nad mestom sa krásne vyníma Pelister. Hora s výškou 2601 m. n. m., ktorú som s Filipom navštívil pred dvomi rokmi. Dnes ju obídeme, lebo však Milanova noha. A ja aj tak moc nemám žiadzu sa tam vracať. Bolo tam pekne, ale veď vieš... Času nie je na rozdávanie.

Cesta vedie okolo Prespanského a Ohridského jazera, medzi ktorými sa týči do výšky horský masív Národného parku Galichica. Je to pekné pojazdenie a smerom od Prespanu nahor je krásny, takmer nový asfalt a samá zákruta. Niečo ako Šturec, ale dlhšie. Za prejazd parkom zaplatíš dve eurá a pozor, off je tu už zakázaný. Škoda... Už ma lákal taký kopček nad cestou. Na hrebeni je potom pár vyhliadok na Ohridské jazero. To samotné už leží sčasti v Macedónsku a sčasti v Albánsku. Mimo iného, odtiaľto vidno aj Guri i Kajmes mapy.cz/s/jocejejere, skalný útvar v Albánsku, ktorý sme tiež pred dvoma rokmi navštívili. Na tejto vyhliadke som už stál niekoľkokrát, ale nikdy som si ho odtiaľto nevšimol. Je zaujímavé obzerať si tie navštívené miesta takto - z viacerých uhlov. Viac o Guri i Kajmes si prečítaš tu na strane 5:

Šotolinami cez Macedónsko, Albánsko a Čiernu Horu (+ podrobné mapy, trasy, fotografie a videá)

Na vyhliadke, samozrejme, lieta pán dron.

Video: Galichica, Macedonia (09/2023) DJI

Po krátkej prestávke pálime kľukatými cestičkami opäť dolu - k Albánskej hranici. Asfalt už síce na tejto strane nie je až taký nový, ale na enduro je to stále ňami ňami... Na hranici máme mierne zdržanie, lebo som sa nejako utrhol a chlapci na jednej z križovatiek nevedeli, kam odbočiť. A tak čakajú. Aj ja čakám. Oni na križovatke, ja na hranici. A po pätnástich minútach si hovorím, že už toho čakania bolo dosť a idem im naproti. Troška sme si pofrflali a ide sa ďalej. Ono, asi je fakt dobré, aby mali navigáciu viacerí členovia skupiny. Na druhej strane, aj ja som mohol počkať. Ale to sa niekedy človek tak zasníva a vtedy to ide samo. A že som sa veru nezasníval prvýkrát...
Hranica bez komplikácií. Konečne sme v milovanom Albánsku. Prechádzame okolo pláží jazera Ohrid. Vyzerá to tu ako pri mori. Len už po sezóne.

Mierime do mestečka Prrenjas, nad ktorým sa nachádza zaujímavý skalnatý kopec s názvom Skanderbegov stôl mapy.cz/s/pememepasa. Stôl je to doslova, lebo hora má vrchol úplne rovný, akoby zrezaný a pripomína stôl. Túto trasu mám z knižky. V Prrenjas na pošte meníme albánske leky. Ja radšej kupujem od priekupníkov, lebo dajú o niečo lepší kurz, ale chalani sú tu prvýkrát a sú nedôverčiví. A tak idem s davom a mením aj ja, nech sa potom zbytočne nezdržujeme. Ono, Albánsko je už napohľad iné ako ostatné balkánske krajiny. Zvláštne, tajomné, divoké, chudobné... neviem to vhodne opísať, ale okamžite po prekročení hranice vidíš, že si prišiel do iného sveta, medzi iných ľudí a ak si tu prvýkrát, môže to na Teba pôsobiť až nepríjemne. Čím skôr si však na to zvykneš, tým skôr si môžeš začať túto perlu Balkánu užívať plnými dúškami, v celej jej divokej kráse. Pred návštevou pošty sa ešte snažíme nájsť miestne nádražie. Podľa knižky je tu odstavených asi dvadsať chátrajúcich českých lokomotív, ktoré tu ostali ešte z čias komáčov. Nádražie sme síce objavili, ale rušne tu už nie sú. Ako som sa dozvedel od miestnych, ešte donedávna tu naozaj boli. Čo už... V miestnej putike si dávame obed. Opäť mäso, aj keď tentokrát sú to aspoň kuracie stehná. Veľmi ochotná obsluha. Po ceste jazdia mercedesy, popod nohy sa motajú túlavé psy, čakajúc na to, čo im spadne zo stola. Odkiaľsi sa sem priplietol akýsi pastier, alebo skôr miestny maskot - chlapík, ktorý má zjavne o koliečko menej, ale je neškodný a očividne ho tu všetci "berú". Pri vedľajšom stole sedí partia strašne drsne vyzerajúcich chlapov a hrajú čudnú stolovú hru. Nedá mi to a tak sa im prihováram, reku, či si to čudo môžem aspoň odfotiť, lebo vysvetliť mi pravidlá bude nemožné. Jasné, nie je problém. A ešte s úsmevom. (Mimochodom, hra sa volá Rummikub. To sa mi ale podarilo zistiť až doma.) Ďalšia vec, ktorú si časom všimneš, je to, že na ulici vidno pramálo žien. Je tu moslimská kultúra a ženy sú zalezené niekde pri práci. Muži sú vonku a "riešia"... Dojedáme a zbytkami kŕmime psy.

Dvíhame kotvy a vyrážame do dediny Pishkash. Odtiaľ začína cesta na kopec. Podľa knižky je to off, ale nenáročný. Uvidíme, čo naň povie Milanova noha. Stále si nechávame v zálohe možnosť, že sa otočíme. Prípadne, z dediny je to hore len kúsok, tak by sme tam vybehli len ja a Jirko - ak by sa mu chcelo (u neho človek nikdy nevie). Skanderbegov stôl je veľmi výrazný skalný výbežok červenkastej farby viditeľný už z diaľky. Cesta je pre Milana zvládnuteľná a tak sa štveráme hore. Asi v polovici zastavujeme pri nejakej bani. Nič veľké. Len jedna štôlňa, pred ňou násypník a vedľa búdka. Z búdky vybieha strážnik a my sa snažíme prehodiť pár slov. Pýtam sa na tú baňu, ale zabúdam, že už nie som v Macedónsku. Slovu "Rudnik" (v balkánčine "baňa") tu už nikto nerozumie. Nakoniec sa nám rukonohovštinou darí zistiť, že sa tu ťaží cín a chróm. Odoberám vzorky, ponúkam domácu, spoločná fotečka, srdečné pozdravy a fujáz ďalej.

Video: Prrejnas - Skadeberg table, Albania (09/2023) 1

Video: Prrejnas - Skadeberg table, Albania (09/2023) 2

Onedlho sme na vrchole. Je tu nádherne. Toto je moje milované Albánsko. Krásne, divoké, drsné. Som tu už po niekoľkýkrát, ale aj tak vždy na začiatku nachvíľu vymäknem a rozjímam. Inak, Skanderbegov stôl je vlastne taký dvojkopec a úplne priamo na tú stolovú časť, ktorú je vidno zdola, sa s motorkou dostať nedá. Museli by sme pešo prejsť cez roklinu, ktorá oba vrcholy od seba oddeľuje a vyzerá, akoby bola vytvorená umelo, čo je samozrejme blbosť. Veď pozri fotá a videá.

Video: Prrejnas - Skadeberg table, Albania (09/2023) 3

Video: Skadeberg Table, Prrejnas, Albania (09/2023) DJI

Chtiac-nechtiac, musím dorozjímať, lebo sa blíži večer. Navrhujem cestu dole opačnou stranou kopca. Podľa mapy sa napája na asfalt o kúsok nižšie, v dedinke Pishkash Vërri. Nerád sa vraciam tou istou cestou, ak je naporúdzi iná (koniec koncov, to asi nikto). Tento môj nápad sa ale - obzvlášť u Milana, nestretá s moc veľkým pochopením, lebo že načo zbytočne riskovať (kvôli nohe), keď cestu sem už poznáme a vieme, že je v pohode. V podstate ho chápem, ale darí sa mi ho ukecať aspoň na to, že to odskúšame. Cesta je rovnako náročná ako doteraz, ale asi po kilometri sa dostávame na podmočený úsek. Nič hrozné, podľa mňa by sme to dali, ale netlačím na pílu a otáčame sa. Mierime na hlavný ťah na mesto Librazhd. Tam chceme nájsť spanie. Taká úsmevná vec... V dedine Qukës Shkumbin, kde sa vzal – tu sa vzal, asfalt. Ale že novučičký, luxusný. Dedina samotná leží v strmom svahu a úzke cestičky sa prepletajú pomedzi domčeky. Normálne sa to sem nehodí. Na takýchto miestach v Albánsku proste asfaltky nebývajú. Konštatujeme, že tu musí bývať niekto naozaj vplyvný.

Z hlavného ťahu schádzame v dedine Hotolisht. Za toho pána si neviem spomenúť, prečo sme zablúdili práve sem. Dorazili sme na malé námestíčko, ale ubytko nevidíme žiadne. Zato nás obkolesila tlupa adolescentov, ktorí sedeli obďaleč. Chcú sa vervomoci fotiť s motorkami. Milanovi sa to tu vôbec nepáči a už aj mu bliká červená. "Alarm! Alarm! Okamžite preč!" Musím priznať, že to tu naozaj nevyzerá dvakrát vábne, ale nevidím to až tak tragicky. Skúšam osloviť náhodného okoloidúceho, ten osloví ďalšieho, ten niekam odbehne a o chvíľu je späť aj s miestnym čávom. Čávo vie trochu anglicky a dávame sa do reči. Ponúka nám trojizbový apartmán, úplne nový, ešte nie celkom dokončený, kde-tu chýba zástrčka, inde nejaká tá lišta a je tu cítiť taký ten čerstvo-omietkovo-maľovkový pach. Milan je stále nedôverčivý a že poďme preč, lebo nás tu do rána vykostia. Je ale takmer tma a nám s Jirkom sa už nechce presúvať niekam inam. Nakoniec Milana presviedčame, ale musíme mu svojimi motorkami priparkovať z oboch strán tú jeho, aby mu ju v noci neukradli. No, vieš... To Ti fakt pomôže... Ale keď len to... Ako, celkom sa na ňom zabávam, aký je doplašený. Ale ako sa vraví, NE-zabudol vôl, že teľaťom bol a spomínam si, aký pokakaný som bol prvýkrát v Rumunsku, alebo v Čiernej Hore ja. Konkrétnu situáciu sa mi tu podrobne rozpisovať nechce, ale tiež som sa videl do rána rozsekaný na márne kúsky a následne na to umučený na smrť. Pritom sa jednalo len o obyčajné zjednanie nocľahu. Takže Milanka celkom chápem. Jediný - naozaj vážny problém je turecký záchod. On to s tou nohou fakt nedá. V reštaurácii je síce klasický, ale to je cez ulicu a ešte kúsok. A čo ak poplach príde rýchlo? Otázky, samé otázky... Reštaurácia, samozrejme, tiež patrí tomu istému čávovi... A aj obchod a čojaviemčo ešte... Je vidieť, že miestni si ho veľmi považujú. Takmer v každej dedinke je takýto nejaký mecenáš. Na ubytovanie musíme ešte chvíľu čakať. Je treba čo-to upratať a obliecť postele. Zbieha sa pol dediny. Každý niečo nesie. Niekto obliečku, iný plachty, ďalší metlu... Je to celkom komické. Pripomína mi to scénu z filmu "Slunce, seno, jahody", keď farár Otík zvolával píšťalkou babky do kostola a ony sa začali zbiehať zo všetkých kútov. Onedlho je hotovo. Páchame hygienu a v reštike si dávame nejaké mäso a pivo - tentokrát nie až tak chutné. Večer nám potom ešte "spríjemní" rozhlas z minaretu, ktorý je hneď oproti apartmánu. Jallém šallém challém... Dobrú noc.

Video: Minaret - Hotolisht, Albania (09/2024)