Výhybkári z Vorkuty 4/6

3. časť, Salechard - Vorkuta - Kirov

18. deň, pondelok, 5. augusta 2024

Salechard – Labytnangi – Charp – stanica „Sob“

Ráno sa meníme na televízne hviezdy. Pred vchodom do klubu nás čaká celý štáb. Natáčajú našu prípravu, balenie a prichádzajú prvé otázky. Pôvodne som čakal, že Júlia (redaktorka) mi vopred povie o čom sa chce baviť. No rýchlo ma vyviedla z omylu. Hovorí mi, „Norbert, na vopred dohodnuté otázky odpovedajú politici“. Ja ti nič nepoviem vopred a všetko bude prirodzené a priame.

A tak sme natočili zopár minút pri klube, potom pri pamätníku a nakoniec nás sprevádzali až do prístavu, kde sme celý rozhovor zakončili. O pár dní mi poslala odkaz, kde si celý príspevok môžem pozrieť. Urobila z toho krátky dvojminútový zostrih, ktorý odvysielali v miestnej televízii.

Dá sa to nájsť na youtube, no moc sa s tým nechválime, pretože naša ruština predsa len nie je celkom dobrá a čistá.

Čakáme na prepravu cez veľtok menom Ob. Pred nami je táto široká vodná cesta, ktorá je dlhá 3650 kilometrov a počas roka tu zamŕza na osem mesiacov.

Dnes je ale vplyvom počasia lodná doprava zastavená. Čas si krátime návštevou tábora „nencov“ ktorí tu neďaleko žijú. Obzrieme si ich „čum“ v ktorom bývajú a trocha nakŕmime soby v ohrade.

Lodná preprava má byť okolo obeda znova otvorená. Dlhý rad vozidiel a stovky peších tu už čakajú. Okrem nich aj ďalšia miestna televízia, ktorá nás hneď odchytí na pár otázok. Zhodnotíme, že dievčina s mikrofónom v ruke so svojou postavou a exotickým vzhľadom je to najkrajšie, čo sme tu za tieto takmer tri dni videli. No jej fotku ani meno nemáme.

Dostávame sa na trajekt. Alebo ako to tu nazývajú „parom“, alebo „barža“. Cesta trvá na druhý breh 20 minút. Tam nás už čaká ďalší miestny sprievodca. Podávajú si nás z rúk do rúk. V tomto meste sa dlho nezdržíme, kupujeme len veci potrebné na najbližšie dni a tankujeme. Krátky obed a fotka pri pamätníku, ktorý v tomto meste tiež urobili motorkári.

Pred nami je posledných asi 50 kilometrov cesty za ktorou nasleduje....nič... a k tomu nič sme sa sem snažili dostať plných 17 dní.
Mali sme najskôr plán si to skrátiť plavbou dole prúdom po rieke Ob z mestečka Priobje do Labytnangi.
No ako som už spomínal, naši kamaráti nám odporučili ťažšiu, no zato aspoň dlhšiu cestu cez všetky možné mesta a hlavne motorkárske kluby po celej oblasti JAMAL, za čo im „ďakuje“ hlavne Richardova pečeň.

Dnes tu stojíme pred úsekom o ktorom doteraz reč nebola. Posledné detaily dolaďujeme tu v meste Labytnangi, lebo neskôr už nebude iná možnosť. Nákup potravín na pár dní a benzín aj do kanistra riešime tu. Ďalej pred nami je ešte jedna benzínka, no varovali nás tam netankovať v žiadnom prípade.

Opúšťame toto mesto a pred sebou vidíme už zdvíhajúce sa hory. Zase sa blížime k pohoriu Ural, ktoré tu má prívlastok „Polárny“.

Charp, posledné mestečko do ktorého vchádzame. Malé mestečko z ktorého vedie len jediná spojnica, a to cestou po ktorej sme prišli. Konečná v plnom zmysle. A hlavne pre určitú časť spoločnosti. Nachádza sa tu IK-18 Polárna sova.

Jedna z najhorších väzníc v Rusku. A život v meste je väčšinou spojený s ňou. Obyvatelia buď pracujú v nej, alebo v okolitej štruktúre zviazanej s touto inštitúciou, do ktorej sa často chodí s jednosmerným lístkom.

Pred mestom nás čaká ďalšia naša „spojka“. Miestny motorkár, ktorý nám v rýchlosti ukáže mesto z vyhliadky na kopci a malou jazdou po okolí si obzrieme aj túto pre niekoho poslednú zastávku v živote. My ale pred sebou máme inú zastávku, ku ktorej teraz ideme. Železničná stanica Charp.

Niet tu nikoho, vlak žiaden teraz neprichádza, ani neodchádza. Klopeme na kovové dvere a celkom milá službukonajúca pracovníčka nám ochotne zisťuje, ako je to s odchodmi a príchodmi vlakov.
Máme ale akosi priveľa otázok. Podozrivo sa začína pozerať na mňa a môjho miestneho sprievodcu. A keď sa začnem pýtať na odchody a príchody nákladných vlakov, tak pochopí a priamo sa spýta, čo chceme.
Neklamem a poviem, že na motorkách ideme do Vorkuty a časť trasy potrebujeme prejsť po koľajniciach. Dievča nechápavo krúti hlavou. Slová ako nebezpečné, ťažké a iné som už počul veľakrát. Ona naopak len povie niečo v tom zmysle, „vlaky jazdia pomaly, dávajte si pozor“ a dodá ešte „najbližší ide o 1.15 hodiny, potom budete mať 40 minút voľnú koľaj.
Poďakujeme a odchádzame, keď ešte za nami kričí „na trase sa dnes pracuje a je tam viacero obslužných vlakov, ktoré môžu ísť úplne mimo akéhokoľvek harmonogramu“.
No tak paráda, poviem si a idem to všetko zvestovať Richardovi, ktorý čaká na peróne pri motorkách.

Teraz je myslím už vhodné napísať o tom, čo vlastne je zámerom môjho plánu o ktorom som v zime povedal Rišovi a ktorého sa teraz obaja zúčastňujeme.
Mesto Vorkuta, pri pohľade do mapy je jasné, sa nachádza za polárnym kruhom. To by nebolo nič nezvyčajné, sú aj iné ešte vyššie položené mestá na sever ako je Vorkuta. No rozdiel je v tom, že do Vorkuty nevedie žiadna cesta. Teda okrem tej leteckej a železničnej.
Ak si otvoríte google mapy a zadáte tam napríklad trasu Moskva – Vorkuta tak nenájde nič. No je zaujímavé, že ak si otvoríte stránku mapy.cz, tak vám nájde trasu s dĺžkou okolo 2400 kilometrov s nejakými obmedzeniami.

Keď som sa na túto trasu viackrát pýtal známych povedali mi, že tá trasa v podstate ani neexistuje a je to len časť úseku, kde väčšinou nie je žiadna cesta, ani nespevnená.
Z ďalšieho zdroja som ešte doma preveroval variantu cez hory – doly neznámym terénom, no plánovanie som uzatvoril niekde za mestom Pečora.

Ďalej sa informácie z mojich zdrojov, ako aj zo zdrojov mojich informátorov rôznili. A ja sa necítim, ani sa nehrám na žiadneho profi enduro jazdca, ani na drsného extrém vyhľadávajúceho dobrodruha.
A preto beriem všetkými piatimi možnosť na trase Charp – Vorkuta, lebo tu je pravdepodobnosť úspechu o niečo vyššia a informácií je nepomerne viac z tohto úseku, pri ktorom teraz stojím.

Toto bol krátky pohľad na plánovanie cesty, ktoré malo začiatok ešte niekedy na jeseň roku 2023, keď som získaval prvé konkrétne informácie ohľadom reálnosti dosiahnutia cieľa, od ktorého ma teraz delí už len niečo okolo tristo kilometrov.
Je mi jasné, že tu končí každá sranda a začína to pravé, kvôli čomu sme často ochotní obetovať oveľa viac, ako nám ten výsledok nakoniec dá.
Možno má niekto otázku „prečo ste nešli mimo železnice nejako bokom?“ odpoveď znie, že žiadna taká možnosť tu nebola. Príroda nedovoľuje v tejto oblasti voľný pohyb. Všetko je to tu „permafrost“, to znamená večne zamrznutá zem.

Počas krátkeho leta rozmrzne vrchná vrstva a všade sú len zradné mokrade, v ktorých sa utopí čokoľvek tam vojde. Okrem toho ostatné plochy sú porastené machom, ktorý je mäkký ako vankúš. No po pár sekundách, ak na ňom stojíš, cítiš ako sa pomaly zabáraš.

Pod tebou je len voda, po ktorej ani nevieš a kráčaš. Vyššie položené úseky pohoria Ural sú zase neschodné z dôvodu, že tam niet žiadnych chodníkov, nieto lesných ciest. Tento kraj je jednoducho tak vzdialený a tak obrovský, že tu sa len tak každý deň na turistiku a ani na hríby nechodí.

Všetko čo vlastne máme pod nohami je len klamlivý podklad, ktorý berie, ale nazad nedáva.
Osobne sa o tom presvedčíme neskôr na vlastných chybách. Stačilo pár krokov, nie tam kam treba a vznikol problém s ktorým, ak by som bol v danom mieste sám, si nepomôžem žiadnym spôsobom.

Vrátim sa teraz slovom i písmom nazad do mestečka Charp, kde stojím na železničnej stanici a o chvíľu vyrážam za mesto na miesto, kde je možnosť sa dostať viac – menej nepozorovane na koľaje.
Náš sprievodca ide pred nami autom a po pár kilometroch stojíme na mieste, ktoré sa ukazuje ako vhodné pre začiatok niečoho, čo v mojom ponímaní a myslím, že ani v širokom motorkárskom okolí nemá obdobu.
To, čo nás čaká najbližšie dni si teraz snažím v hlave uložiť do nejakého poriadku, no nenachádzam tam nič konkrétne, len zmes zvláštnych pocitov.

Stojíme tu v kríkoch a čakáme na vlak, ktorý má prísť z ľavej strany, a teda od mesta Charp.

Niekde cestou v motoklube som si odfotil túto myšlienku, ktorá sa v tejto chvíli hodí do našej situácie, "Možné je všetko, na nemožné jednoducho je potrebné viac času"...

My čas máme, a všetok ho dávame na očakávaný vlak. O chvíľu počujeme typický a nezameniteľný zvuk prichádzajúceho vlaku. Rytmický zvuk kolies vlaku a k nemu približujúci sa hluk.

Keďže sme vo veľmi otvorenej krajine, tak zvuk sa nesie už zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Vykúkam doľava spoza kríkov, predsa len nechcem dať o sebe príliš vedieť. Na môj údiv a nie príliš príjemné prekvapenie prichádza vlak z pravej strany! Keďže sa jedná o jednokoľajovú železnicu, v tej chvíli si spomeniem na slová dievčiny zo stanice, že „obslužné vlaky chodia mimo harmonogramu“.

Táto situácia mi nepridá na pokoji. Ďalej čakáme na príchod „nášho“ vlaku v plnej pohotovosti. To znamená kompletne pripravení po jeho prejazde vyraziť za ním, pretože ako sme sa dozvedeli máme 40 minút čas, kým z najbližšej stanice vyrazí oproti nám ďalší vlak. V podstate to znamená jedno – na nejakej stanici sa vlaky stretávajú a tu sa obchádzajú. Tá najbližšia stanica má názov „stanica Sob“.

Podľa vyjadrenia jedného z motorkárov z mesta Salechard sa dá tento úsek medzi stanicami Charp a Sob prejsť za polhodinu, keďže sa jedná o vzdialenosť okolo 30 kilometrov.
Zvuky vlaku už počuť a je jasné, že teraz to bude ten na ktorý čakáme.

Ťažko sa tu v cestopise opisujú pocity, aké prežívam počas mojich ciest. Niekedy sa to dá precítiť z textu, niekedy z nejakej tej mojej nie príliš kvalitnej fotky.
No opísať teraz to, čo sa deje v mojom vnútri, sa absolútne nedá. Konské dávky adrenalínu pumpujú v mojom tele a ako horúca láva sa valia telom a ja cítim, ako mi pot tečie potokmi. Tričko nemá význam prezliekať, mokré je hneď.

Dýchanie sa zrýchlilo a potom sa takmer zastavilo. V tej chvíli prechádzal vlak okolo mňa. Ten pocit, keď som videl ten kolos a porovnal to sám so sebou a mojou motorkou vo mne zostane navždy.

V hlave len jedna jediná myšlienka márne hľadá odpoveď, „Toto si chcel?, Áno? Tak nech sa páči! Nastupovať!“
Vlak prechádza a my okamžite vybiehame na násyp. Prvý ide Richard. Sypké kamene pod nohami nedovolia sa poriadne zaprieť. Prekladáme postupne predné a potom zadné koleso cez koľaje. Výška koľajnice je tesne pod úrovňou svetlej výšky motocyklov. Takže približne 20 centimetrov. Niekto by povedal, že 20cm je nič, no zodvihnúť motorku a preložiť ju cez klzké hladké koľaje nie je celkom jednoduché a treba na to pár pokusov.

No pred nami je týchto úkonov ešte veľa.
Bežím dole k motorke. Vyletím na násyp a rovnakým spôsobom prekladáme motorku medzi koľaje. V tomto úseku sú betónové podvaly a medzery medzi nimi vysypané kameňom presne do výšky podvalov.

Lúčime sa s naším sprievodcom, ktorý bol tieto dve minúty aj našim kameramanom a vyrážame. Vlak má pred nami medzeru len pár minút. Ideme ho dobiehať. Sadáme a zoznamujeme sa s novým, doteraz nepoznaným podložím, po akom sme ešte necestovali.
Prvé kilometre idú na počudovanie dobre. Základom je, že neprší a suché betónové podvaly nie sú klzké, aj keď na nich vidno stopy od oleja, ako už býva na železnici zvykom.
Rýchlosť je prekvapujúco vysoká a dá sa ísť 60-70km/hod.

Preto prvé kilometre preletíme za pár minút. No tých kilometrov je len asi desať. Richard idúci vpredu hovorí do komunikátora, že vidím nejakých robotníkov na trase.
Spomaľujeme a prichádzame k nim. Neviem ako často sa v tejto oblasti zjaví UFO, no pohľady chlapov boli asi podobné, ako pri stretnutí s inou civilizáciou.
Nechápu nič, len pozerajú a dym z cigariet stúpa. Nám stúpa tlak a čas sa tiež rozplýva ako para nad hrncom.

Chlapi robia nejakú údržbu a opravy koľajníc. Majú rozložené rôzne náradie a čo je horšie, cez obe koľaje majú nejaký vozík s motorom. Odložiť ho nechcú a pri pohľade do diaľky vidno viacero takých zariadení. Je jasné, že ďalej to nejde v tejto chvíli. Prekladáme motorky na násyp a krokom ideme ďalej. Prejdeme takto možno kilometer, no sme bez síl. Takto sa to nedá.

Skúšame to ďalej, no násyp je tu už taký ostrý, že sa motorky šmýkajú dole sypkým kamením. Pokladáme ich na bok a zhlboka vydychujeme. Overujeme situáciu a dostávame informáciu, že onedlho pôjde nákladný pracovný vlak. Po ňom vraj bude voľno. Stratili sme príliš veľa času v tomto úseku a nechceme riskovať. Skúšame ešte prejsť niečo v tomto úseku, no len sa tým vysilíme.

Motorky sa váľajú, pri pokuse ich dostať vyššie počuť len nepekné zvuky, ako keď sa niečo láme, praská a odiera. Preto čakáme na ten vlak, ktorý ako sme pôvodne plánovali stihneme stretnúť až v stanici Sob. Teraz sme od nej asi 20 kilometrov a namiesto spomínanej polhodiny jazdy sme tu už hodinu a pol. Vlak prichádza a robotníci, čo sa na ňom vezú, na nás kričia a fotia si motorky. Palec hore je síce fajn znak, no teraz by sa nám hodilo viacero palcov, ktoré by nám pomohli dostať motorky nazad na koľaje.

Darí sa nám to a pokračujeme. Prejdeme kilometer a rovnaká situácia. Zase schádzame a motorky ležia. Pretlačíme ich okolo pracujúcich a znova prekladáme medzi koľaje. Každým pokusom nám to ide lepšie. Cesta je voľná. Opravné práce v tomto úseku sa skončili. Na nič nečakáme a ideme. Absolútne nemáme prehľad čo teraz bude nasledovať. Či čakať vlak spredu, či zozadu.

V prilbe nepočuť absolútne nič. Rachot od motorky a spod kolies, ktoré udierajú o podvaly je tak silným, že zvuk vlaku za jazdy určite počuť nemôžeme. A ak už začujeme hluk sirény, tak to môže byť veľmi neskoro na nejaký manéver. Všetky tieto pocity hrajú v hlave prvé husle.
Priority, ktoré sme si dali pred týmto úsekom boli jasné obom.
Príliš sa od seba nevzďaľovať, aby v prípade nutnosti bol ten druhý blízko, ak bude treba reagovať okamžite s preložením jednej a hneď aj druhej motorky.

Presne opačný postup bol dohodnutý pri prechode mostov. Budeme od seba ďaleko a mosty sa budú prechádzať postupne s jednou motorkou, no vo dvojici. Aby v prípade nutnosti bolo možné presun cez most buď urýchliť, alebo motorku priamo na moste skúsiť nejako posunúť na maximum k zábradliu.
No priorita, ktorú sme si dohodli ako prvú, bola jednoznačná. Nech by sa dialo čokoľvek, nech by to malo stáť čokoľvek, ako prvé riešime seba!

Akákoľvek situácia v ktorej by sa jednalo o sekundy medzi životom a koncom, sa nesmú porovnávať so žiadnou inou hodnotou. Jediné, čo malo teraz reálnu a ničím neporovnateľnú cenu bolo zdravie a životy nás dvoch. A nielen teraz...ale vždy je tá hodnota neporovnateľná. Žiadna iná premenná tu neexistuje a nesmie byť, v takej chvíli o nej ani náznak pochybnosti. Inými slovami, naše motorky boli už vopred odpísané na prípadný zánik. No o ňom sme radšej ani neuvažovali. Bola by to naozaj krajná možnosť a situácia by musela byť v tej chvíli naozaj bezvýchodisková.

Veci, ktoré sú neodmysliteľne potrebné mať po ruke v prípade krajnej nutnosti, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. V jednom vrecku cestovný pas v nepremokavom puzdre. V inom vrecku oddelená časť peňazí, tiež v nepremokavom puzdre. Nôž za opaskom a ďalší vo vrecku spolu so zapaľovačom. Náhradný telefón zabalený v ruksaku, aj keď tu niet žiaden signál, no a posledná piata vec je v ruksaku prítomná lekárnička prvej pomoci.

Niekto by v tejto chvíli možno namietal, že v zozname je zbytočne telefón a namiesto neho by tam mali byť nejaké potraviny. No ja píšem o extrémnej a naozaj veľmi núdzovej situácii. Ono v nej môžeme byť v podstate každou ďalšou sekundou, no ja to nevidím tak zle.
Preto tento môj zoznam nechám tak ako som ho napísal.
A keď už k tomu niečo mám doplniť, tak voda je všade okolo nás a rastie tu tiež dostatok drobného ovocia, z ktorého by sa dalo nejaký deň žiť.

No a hlavné je, že nie sme v absolútnej pustatine a keďže viac menej budeme stále kopírovať železnicu, alebo od nej len čiastočne odchádzať, tak vždy je aká taká šanca sa dostať k prípadnej pomoci „relatívne“ rýchlo.
Možno som opísal celé tieto záležitosti príliš v čiernom alebo príliš dramaticky, no je to len môj pohľad na veci, ktoré sa diali v tom čase a na tom mieste. Nemám dôvod niečo prikrášľovať alebo robiť z niečoho drsné písanie o cestovaní.

Ale dosť som odbočil a preto sa vrátim medzi koľaje. Ako som spomínal, opravy skončili a my sme sa stratili v časopriestore, v ktorom sme mali ešte nedávno prehľad kedy a odkiaľ čakať železného koňa. Pohľad za seba za jazdy je nereálny. Oči hľadia len medzi pravú a ľavú koľaj a snažia sa nájsť akú takú správnu stopu medzi podvalmi.

Tie betónové nahradili časom drevené a zásyp medzi nimi je niekde veľmi vysoký a to až natoľko, že motorka nekontrolovateľne v tom kamení pláva. V tej chvíli je treba trocha povoliť zovretie rukovätí a nechať sa „viesť“ v tom podloží. Motorka viac menej ide podľa seba a ja len držím akúsi rovnováhu. Ostatné určuje hĺbka násypu kamenia a rozstup koľajníc. Takže akoby akýsi trocha autopilot.

Neviem, či je prvý variant lepší ako ten druhý. Práve v miestach, kde naopak je kameňa málo, sú medzi podvalmi hlboké jamy kde chýba aj viac ako 20 cm kameňa. To asi motorky dostávajú zabrať najviac. Silné rany od podvozku motorky. Vidlica ide často úplne nadoraz. Tu všetko neuveriteľne trpí. Podvaly sú od seba vzdialené tak, že ledva koleso stihne dočiahnuť od jedného po druhý.

Teraz pomáha len rýchlosť. Je to rovnaké ako jazda v teréne po „rolete“. Čím vyššia rýchlosť, tým menej sa koleso „dotýka“ ostrých hrán podvalov. Predstava je to pekná, no realita je iná. Akýsi blok v hlave nie celkom dovoľuje po tomto podloží ísť rýchlosťou , ktorá by bola ideálna. Všade okolo kam sa pozriem trčia zo zeme skrutky, podkladnice koľajníc a trčiace podvaly. No a ani predstava pádu na nie príliš pohodlnú koľaj sa mi nepáči.

Preto idem rýchlosťou, ktorá síce technike spôsobuje trvalé následky, no pri tej rýchlosti som si aspoň ako tak istý, že mám situáciu pod kontrolou.
Aj keď o nejakej kontrole tu reč nemôže byť. Kontrola toho, čo sa deje za mnou neviem robiť otočením hlavy, keďže sa sústreďujem len na koľaje pred sebou. A v zrkadlách tiež nič nevidím. Všetko sa tak trasie, že som ich sklopil, aj tak boli nepoužiteľné počas jazdy.

Pohľad za sebou som opísal. Pohľad pred sebou dáva o niečo väčšiu šancu uvidieť prichádzajúci vlak. Do kariet nám hrajú viaceré faktory. Keďže podložie na ktorom je železnica som už opísal, tak je jasné, že aj koľajnice postupne „sadajú“ do večne zamrznutej zeme. Preto vlaky na tejto trase jazdia nie príliš rýchlo. Okrem toho sa spoliehame, že uvidíme svetlá vlaku, aj keď očakávame, že v noci bude len jemne šero. V noci? Áno, je už podvečer a my podľa predpokladov sme mali už dávno byť v stanici Sob. A namiesto toho sme ani nie v jednej tretine dnes plánovaného úseku.
Je asi 20.00 hod. a my sa hýbeme len po kúskoch.

Polárny Ural v týchto miestach vytvoril reliéf krajiny, ktorému sa aj železnica prispôsobila a preto sa kľukatí údoliami. Je tu množstvo zákrut, za ktoré vôbec nevidíme. Jedinou nádejou je istota, že ak vlak uvidíme skôr, tak pôjde pomaly a stihneme sa mu uhnúť. Žeby sa vlak uhol nám s tým príliš nepočítame, no nevylučujeme ani túto príjemnú alternatívu.

Posunuli sme sa o kus ďalej. Konečne sme sa zase rozbehli, keď na trase vidíme ďalšiu partiu v oranžových vestách. Prechádzame okolo nich, no jeden z nich, zjavne nejaký nadriadený nás zastavuje a zdesene sa pýta čo tam robíme. Vysvetľujeme situáciu a on len hovorí, aby sme okamžite išli dole z trate, pretože za vlakom ktorý pred chvíľou prešiel nasleduje ďalší vlak, ktorý tiež preváža materiál na opravu železnice.

Chvíľu sa akoby hádame, že žiaden vlak nemá teraz ísť, no on len tvrdí okamžite dole lebo vlak sa tu môže objaviť každú chvíľu. Schádzame teda znova vedľa koľajníc a čakáme. Prejde hodina a jediný pohyb ktorý sme zaregistrovali, bol jeden z pracovníkov, ktorý okolo nás prešiel s udicou v ruke. Vraj ide na ryby na neďaleké jazero.

Krátime si preto čakanie a ideme s ním. Nádherný západ slnka, k nemu lesné ovocie ktoré zbierame všade okolo vody. Pod nohami je matrac z machu, ktorý je lepší ako moja karimatka. Ležím v ňom a táto prírodná podložka výborne izoluje a kopíruje tvar tela. Je to fakt mäkké a príjemné. No po minúte ležania cítim niečo chladné. Zaborím ruku hlbšie do machu a všade je voda. Toto je tá zradná časť miestnej prírody.

Na pohľad pevný koberec, ale pod ním len čierne blato a voda. Len sa potvrdzuje skutočnosť, že v týchto oblastiach prejsť mimo plochy spevnenej človekom niekam ďalej je buď nemožné, alebo len s pomocou špeciálnej techniky. No a my nemáme dôvod tomu neveriť, ani preverovať pravdivosť tých slov s našou technikou, ktorá nás čaká tam niekde vedľa železnice ku ktorej sa vraciame.

S prichádzajúcim večerom sa citeľne ochladzuje. Obliekame viacero vrstiev a stále čakáme na niečo o čom vôbec netušíme kedy príde, keďže už sme tu skoro tri hodiny bez pohybu.
Nadávame na dotyčného chlapa, ktorý nám možno chcel dobre, no nakoniec z toho je len ďalšia strata času.
Je tesne pred polnocou a rozhodujeme sa ísť ďalej. Vychádzame zase na násyp, prekladáme motorky cez koľaje už nacvičeným pohybom a vyrážame. Koľaje sa kľukatia pomedzi hory, snažíme sa pozerať čím viac dopredu, či neuvidíme nejaký pohyb.
Prejdeme možno dva – tri kilometre, Richard ide predo mnou asi sto metrov, keď zrazu počujem v prilbe jedno slovo, „vlak“.

„Stojí! Stojí? Tuším že áno. Počkaj! Je za zákrutou, nevidím tam úplne. Hýbe sa! Rozbieha sa! Ide! Polož motorku a vypadni mu z cesty!“

Adrenalín v tele pulzuje v maximálnych otáčkach. Aj toto je jeden zo zážitkov, kvôli ktorým sem malo zmysel merať cestu. Kto nezažil na vlastnej koži, ten nepochopí. No tu už teraz končí každá sranda a zdravý rozum zostal niekde tam v civilizácii.

Je šero, no vidím ako sa Richard s motorkou priblíži čo najbližšie ku pravej koľajnici a prevalí ju nabok. Ja sa obzerám na obe strany, že či je niekde o trocha menší sklon násypu, kvôli neskoršiemu postaveniu motorky. Rozhodovanie trvá len pár sekúnd, a keďže nevidím rozdiel a násyp je vysoký z oboch strán, tak motorku jemne povedané „odložím“ tiež na pravú stranu.

Zbehnem dole násypom a ťahám ju ďalej od koľajníc. Keďže je to dolu kopcom a násyp sa spolu so mnou zosýpa, ide to celkom ľahko, no je to určite spojené aj s veľkou silou, ktorá sa vo mne zrazu, ani neviem odkiaľ, vzala.

Pozerám na naše dielo a cítim pach benzínu. Motorky ležia tak, že kolesá smerujú dohora a nádrže sú teda otočené k zemi. Preto benzínu nič nebráni vytekať cez prepadové hadičky ako aj cez odvetranie nádrže.

Vlak sa pomaly presúva okolo nás. Beriem do ruky telefón a robím pár nepodarených fotiek a jedno krátke video. Najskôr som rezignoval a sedel na kameňoch vedľa motorky, no potom som si uvedomil, že niečo také už možno nikdy inokedy nezažijem, keďže sa to celé deje okrem iného v noci.

Preto rýchlo dokumentujem celú situáciu a dnes viem, že som urobil dobre. Napriek všetkému majú dané zábery pre mňa nevýslovnú hodnotu, ktorú pochopí len ten, kto by namiesto nás stál na tom mieste.

Vlak mizne za zákrutou a my stojíme nad Richardovou motorkou. Trvá dlho, kým nájdeme spôsob ako ju postaviť do správnej polohy. Motorka trocha štrajkuje pri štartovaní, keďže karburátor sa prelial benzínom v nevhodnej polohe. No po chvíli motor chytá a prekladáme ju cez koľaje zase tam, kde stála pred pár minútami.

Moja motorka je trocha viac nižšie z násypu. Postavíme ju a snažíme sa vyhrabať sa vyššie po šikmom násype. No každý jeden pohyb, každé otočenie kolies len zhoršuje situáciu a motorka sa šmýka nižšie.

Rukami preto upravujem trocha násyp, odhadzujem kamene do akejsi cestičky, aby som získal aspoň trocha rovinu a nakoniec po nej dostávame stroj hore ku koľajniciam. Tu ju tiež preložíme na pevný podklad železnice.

Leje z nás pot a zhlboka dýchame. Jediná vec ktorá nás teraz teší je informácia, že tento vlak mal byť od 05.00 rána posledný. No nakoľko je táto informácia založená na pravde si netrúfam odhadovať, ale snažím sa jej veriť.

Pokračujeme ďalej. Kvalita „cesty“, ako som už spomínal, sa zhoršila. Striedajú sa úseky plné kamenia medzi koľajami v ktorých plávame a držíme sa naozaj len silou vôle a často len so šťastím. Nasledujú úseky, kde sú medzi podvalmi len prázdne jamy, kde kolesá, tlmiče a naše telá dostávajú také údery, že tie zvuky otrasov sú strašné. Držať tu vysokú rýchlosť, ktorá by jazdu trocha uľahčila, na to ja osobné nemám. Ideme rýchlosťou len okolo 20-30km/hod, a ideálne by bolo ísť po tých medzerách aspoň dvojnásobnou rýchlosťou, aby sa zmiernili nárazy.

No predstava, že vo vysokej rýchlosti to nezvládnem a dopadnem do všetkého toho železa okolo mňa, mi nedovolí držať plyn na požadovanej úrovni. Už len to, že sme tu nie je normálne a pochopiteľné pre ľudí. A už vôbec si nechcem predstaviť, žeby sa tu udialo niečo zlé.

V hlave mám živú spomienku na rok 2022, keď som ležal niekde v lese na zemi v bolestiach sám a bez nikoho, kto by mi tam dokázal v tej chvíli pomôcť. A trvalo mi celú večnosť, kým som sa dokázal postaviť, vyliezť na motorku a dostať sa bližšie k ľuďom a potom aj do nemocnice. (v prípade záujmu , tu na tejto stránke – cestopis „Nora mládenca príhody a skúsenosti“)

Takže sa touto pre mňa bezpečnou rýchlosťou postupne posúvam k nášmu dnešnému cieľu. Prechádzame menšie mosty, na ktorých si vopred ideme pozrieť rozmiestnenie koľajníc a výhybiek, pretože je tu spleť rôznych úzkych medzier medzi ktorými je veľká pravdepodobnosť, že môžeme poškodiť disk alebo pneumatiku.

Postupne prechádzame všetky nástrahy tohto úseku a v diaľke vidno akési budovy. K nim to máme ešte zopár kilometrov. Cítim akési zvláštne trasenie, ktoré pripisujem tomu po čom práve idem.

Po dvoch hodinách prichádzame napokon k prvým budovám. Rozhodujeme sa zísť z koľajníc ešte pred stanicou, aby sme nevzbudili prílišnú pozornosť. Je tu hneď niekoľko nám neznámych prekážok cez koľaje. Asi nejaké zabezpečenie, alebo kontrolný mechanizmus. Boli sme na to upozornení, že sa táto pre nás prekážka bude vyskytovať viackrát na celom úseku. Je síce vysoká len do výšky koľajníc, no náraz do nej by znamenal konečnú pre motorku.

Prekladáme oba stroje zase mimo trasy. Moja motorka ide akosi ťažšie, nie a nie ju zodvihnúť nad koľajnicu. V tej chvíli si neuvedomujem, že sedím celkovo nižšie o niekoľko centimetrov ako obvykle.

Prejdeme k stanici pár metrov a zhasíname motorky. Rozhostí sa neuveriteľné ticho. Nepočuť žiadne zvuky, len mrazivé ticho. Pohľad na hodiny, je pol tretej ráno. Pohľad na teplomer, je 2,5 stupňa. No, som mokrý ako asi nikdy. Prvá vec , ktorú chcem urobiť je prezliecť si tričko za to druhé čo so sebou mám, nazvem ho „to menej mokré“.

Zastaví ma pohľad na motorku a jasný znak problému. Predné koleso je úplne prázdne a čo je horšie pneumatika „zoskočila“ z ráfiku, takže voľne vidím do disku a prstami vojdem dnu.

Je mi jasné, že toto je situácia, ktorá je neriešiteľná v tejto chvíli a uvidíme čo s tým ráno. Teraz nám treba sa postarať o seba a dať si oddych. Sme unavení, mokrí a hladní.

Na stanici je zmes budov, barakov, kontajnerov, odstavených vagónov a rôzny iný chaos. V jednom z okien akejsi maringotky som si všimol pohyb záclony, keď sme prišli. Klopem na dvere napriek hlbokej noci. Dvere sa tu nezamykajú, keďže nemajú ani kľučku. Vchádzam a v tme rozoznávam chlapa na posteli. Pýtam sa na možnosť nocľahu. Ukazuje mi na dom oproti, niekde za stanicou. Idem tam a o chvíľu klopem na okno.

Po chvíli sa okno otvorí a ženská hlava sa pýta čo chcem. Ja sa len spýtam, či sa volá tak i tak. Meno som už zabudol, preto si teraz nespomeniem na meno tej staršej, no ochotnej ženy.

Poviem len, že ma posiela konkrétny človek zo Salechardu. Ona len pokýva hlavou a povie jeho motorkársku prezývku. Ideme spolu k vagónu, ktorý stojí neďaleko našich motoriek. Je to už len vagón bez podvozku, no všetko ostatné zostalo. V každom kupé po štyri postele a vzadu kuchynka.

Na prespatie to bohato stačí. Platíme po tisíc rubľov na hlavu. Vyzliekam sa nakoniec až teraz. Problém s kolesom zastavil proces výmeny oblečenia. Snažím sa zabaliť do všetkých prikrývok ktoré sú v kupé, no aj tak sa do rána neviem zohriať. Únava je veľká, no spánok akosi neprichádza až do rána.

Zato teraz musí prísť koniec písania na tento deň, keďže sme sa preniesli už do rána dňa nasledujúceho. Dnešný nájazd je jeden z najnižších, ktoré sme na našej ceste prešli. Ale je to pochopiteľné, keďže úsek o ktorom nám tvrdili, že prejdeme za menej ako hodinu sme išli takmer jedenásť hodín. A to sa jednalo len o vzdialenosť 35 kilometrov.

Takže k dnešnému štatistickému údaju si zapisujem prejdených celkovo 81 kilometrov, ktoré sme prešli od rána zo Salechardu sem, do stanice „Sob“.

19. deň, utorok 6. augusta 2024

stanica „Sob“ – stanica „Eleckij“ – stanica „Nikita“ – nocľah na „24“ km.

Ráno vstávam úplne zlomený. Všetko bolí a únava je značná. V noci bolo riadne zima, takže sa hrejeme instantnou polievkou a čajom. Robíme si trocha obraz o tom, kde sa nachádzame. Na stanici je služba a okrem nej tu trvalo žije asi 5 ľudí.

Idem riešiť môj problém s kolesom. Potrebujem silný tlak, aby pneumatika zase „sadla“ k disku. No tu na stanici je len jedno auto a jeho majiteľ má len taký malý kompresor, ktorý nepomáha.

Pre vysvetlenie napíšem, že na motorkách máme bezdušové prevedenie kolies a vezieme so sebou všetko potrebné na opravu. Náhradné duše, lepenie na duše aj na pneumatiky, náradie a každý má svoj kompresor. Takže oprava defektu nie je problém. No mne vznikol iný druh problému, s ktorým si neviem pomôcť.

Mohol by som do kolesa vložiť dušu, no v tom prípade by som nenávratne poškodil tesnenie, ktoré robí koleso bezdušovým. Takže toto si odkladám ako posledný variant, ak by sme nič iné nevymysleli.

Na stanici sa pýtame ďalej na cestu, dostávame odpoveď, že cez hory a ďalej cez tajgu to nemáme riskovať, lebo je to zjazdné len v zimnom období, kde vznikne na určité obdobie možnosť prejsť po ceste zvanej „zimnik“, čo je trasa cez zamrznuté jazerá, rieky a močiare.

No na stanici sa nám podarí zistiť aj možnosť prevozu do ďalšej stanice. Vraj onedlho príde obslužný vlak a máme sa dohovoriť s jeho veliteľom. Preto počkáme a nakoniec dohadujeme, že nás bez problémov vezmú do stanice Eleckij.

Tam vraj je rušňové depo a všetko potrebné tam nájdeme. Je to väčšia stanica, kde žije viac obyvateľov a dokonca tam vraj je aj obchod.

Naše motorky pretlačíme na perón a chlapi z vlaku nám ich pomôžu za pár sekúnd naložiť na platformu. Motorky budú cestovať v polohe ležmo, takže ich pokladáme na bok.

Je to trocha mrzuté, že sa situácia takto zmenila, no pokračujeme v ceste. Vlak odchádza a pomalou jazdou sa kocháme krajinou. Železnica lemuje rieku Usa a my míňame hranicu Ázia/Európa. Prechádzame do republiky Komi. Takže sme opustili Jamalo-nenecký autonómny okruh, ktorý ešte určite niekedy navštívime. Ďakujeme JAMAL !!!

Prichádzame do stanice Eleckij. Motorky sú zložené zase za pár sekúnd. Ja sadám na Richardovu motorku a idem do depa nájsť riešenie.

Hneď v prvej hale som úspešný. Kompresor s asi 80 litrovou nádržou je tu. Dohovorím sa s chlapmi, že ho naložíme do auta. Ideme spolu na stanicu, kde len otvoríme kufor auta, vytiahnem hadicu a vysokým tlakom nafúknem koleso. Pneumatika skočí na svoje miesto. Všetko skontrolujem, dofúkam na požadovaný tlak a hotovo.

Mobilný pneuservis zaplatím cigaretami a problém je vyriešený. Môžeme pokračovať. Medzitým ešte Rišo zbehne do obchodu, pre tekutý (pivo) aj pevný chlieb a nejaký ďalší menší nákup.

Ja sa odveziem na Urale so sajdkou na okraj stanice, kde mi chlap ukazuje kadiaľ máme pokračovať. Tu trocha vzniká medzi domácimi hádka, lebo nám radia asi štyria kade máme ísť.

Jeden radí zostať na železnici, ďalší hovoria o ceste krížom cez tajgu s dovetkom „to prejdete“. Túto vetu som už toľkokrát počul, že viem aký má význam a nejdem riskovať ich odporúčania. Ďalší z domácich mi hovorí, „nepočúvaj ich, tam by ste motorky utopili, choďte popri železnici ďalej“.

A tak sa vydávame zase svojimi silami na cestu. V týchto miestach sa dá ísť aj popri železnici, vedie tu akási cestička, ktorá sa často mení na chodník. Zopár kilometrov takto ideme, prejdeme zopár potokov, trocha sa potrápime cez rôzne prekážky na násype, ale celkovo napredujeme dobre. Za dve hodiny sme prešli asi desať kilometrov.

Pred nami je ale veľká rieka a pred ňou dlhý most. Stretávame tu partiu robotníkov a zisťujeme, kedy pôjde nejaký vlak. Chlapi telefonujú kade tade, no konkrétnu odpoveď nemáme. Inak v tejto oblasti bol aj signál, no nie nášho operátora. Ten náš sa občas na kopci objavil, no nedalo sa ani volať, ani poslať sms.

Most cez rieku Usa je vysoký a vyškriabať sa na násyp, kde je výškový rozdiel asi 15 metrov, nie je ľahké, ale zvládli sme to bez pádu. Prechod cez most riešime po jednej motorke. Ak by náhodou išiel vlak, tak aby sme ju stihli odtiahnuť na okraj mosta. No ten je veľmi úzky, preto na túto krajnú variantu ani radšej nemyslíme.

Prechádzame pomerne rýchlo tento asi 200 metrov dlhý most. Za ním vraj má byť nejaká cesta, po ktorej sa dá ísť mimo železnice do Vorkuty. Snažíme sa ju nájsť, no každá odbočka niekam končí po pár metroch vo vode alebo v kroví.

Pokračujeme preto popri železnici, kde sa celý deň striedajú rôzne ťažké úseky. Množstvo malých potokov, ktoré treba nejako prejsť, rôzne vodou vymleté jamy a prekážky v podobe odložených podvalov nám celý deň spestrujú cestovanie.

Raz mostom hore, potom mostom zospodu prechádzame úseky, ktorých podložie tvorí buď piesok, blato alebo nasypaný kameň. Viackrát prekladáme motorky cez koľaje, keďže raz máme železnicu napravo a po prejdení nejakého mosta sme naľavo, keďže na tom úseku nebola iná možnosť pokračovať.

Prejazd jednej celkom hlbokej jamy vyššou rýchlosťou Rišo trochu nezvládne a motorka letí vzduchom. Dosť drsný dopad, aj som sa celkom bál keď som to videl. No všetko je v pohode, staviame motorku a pokračujeme.

Ďalšia stanica má názov Nikita. Tu podebatujeme s jediným človekom, ktorý tu žije. Vyrušíme ho pri natieraní plota. Pán s nami ale ochotne strávi asi polhodinu v rozhovore. Je vidno, že celkom dobre mu padlo s niekým pohovoriť. Farba na štetci mu už pomaly zaschla, a tak sa pohneme ďalej. Na stanici si ešte naberieme vody. Napriek tomu, že voda je všade okolo, pitnú vodu sem vozia vlakom. Milá pani, ktorá má práve službu, mi ukáže vedro s vodou priamo vo svojej služobnej miestnosti. Tiež sa zaujíma odkiaľ a kam ideme. Zjavne sme tu pre každého spestrením dňa.

Okrem toho kŕmime miestneho psa, ktorý potom s nami beží celé hodiny. Je vidno, že sa tu orientuje lepšie ako my. Behá po tajge, krížom krážom cez koľaje. Chvíľu je ďaleko za nami, no o ďalšiu chvíľu nás predbehne a v diaľke sedí a čaká, kým sa k nemu cez tieto úskalia miestnej krajiny doplazíme.

Okolitá tajga stále ponúka krásnu panorámu. Síce je tu už rovina a Polárny Ural zostal niekde za nami, no máme čo obdivovať po celý deň. Vegetácia je už len nižšieho rastu, stromy prakticky nevidno. Blížime sa k polárnemu kruhu a dávajú o tom znať hlavne prepady teploty. Počas dňa je teplota príjemná okolo 15 stupňov, no k večeru sa rýchlo ochladzuje a do rána sa blíži teplota k nule.

Základom je, že neprší pretože v tejto oblasti a podmienkach ísť v daždi by bolo nereálne. Vidíme tu vymyté celé úseky násypu a aj okolité potoky ako vidno počas dažďov sa menia na dravé rieky. A stráviť tu čakaním niekoľko dní by bol nie celkom želaný zážitok.

Preto sme celkom radi, že nás dážď sprevádzal v prvej časti našej cesty a snáď sa vypršalo už všetko a ďalej nás čakajú len suché dni. Samozrejme, že to tak nakoniec nebude, to viem až teraz. Prekladáme motorky raz na jednu, potom na druhú stranu. Prechádzame cez malé potoky, rôzne vymleté jamy a násypy. Občas prejdeme popod most železnice, potom s námahou prekladáme motorky cez koľaje, keď skončí možnosť pokračovať popri násype.

Cesta je to zaujímavá, náročná, no užívame si tento úsek, pretože sme vlastne v absolútnom centre našej výpravy. Tieto úseky boli tými, pre ktoré sme sem prišli.

Ideme pomaly, ale s istotou ďalej. Kilometre pribúdajú a sily ubúdajú. Za ďalším mostom vidíme akési domy. Zastavujeme pri nich a vychádzajú dvaja chlapi. Rozhodujeme sa či tu zostať na noc, pretože únava je už značná. Chvíľu podebatujeme, naberieme si vodu zo sudov vedľa koľají a lúčime sa. Je už skoro 22.00 a my stále ideme.

Prejdeme niekoľko kilometrov, keď natrafíme na domček železničiarov. Je otvorený a slúži ako miesto na oddych počas práce. Vnútri sú len lavice, stôl a kachle na uhlie, ktorého je pred domčekom celá kopa.

Ja sa rozhodujem spať v domčeku na lavici a Rišo si rozkladá stan neďaleko v tráve. V noci je celkom dosť zima, aj som uvažoval, že rozložím oheň v kachliach, no nechcelo sa mi vyjsť z teplého spacáka.

Náš spoločník pes, ktorý bežal s nami až sem, sa tu motá po okolí. Dostane skromnú večeru, tak ako aj my. Únava ale robí svoje, prakticky sme na nohách od včerajšieho rána s malou prestávkou dnes nadránom.

Takže dlho sa už nezdržíme. Krásny západ slnka, ktoré sa len mierne sadí za obzor, aby zase pomaly začalo stúpať hore. Vonku je len mierne šero a vidno doďaleka. A hlavne počuť doďaleka. Nočné vlaky chodia riedko. Takže spíme tuho, spánkom unavených cestovateľov.

Dnes to bol jeden z najkrajších dní tejto celej cesty. A práve kvôli tým pár dňom sme boli ochotní sem cestovať a obetovať tomu toľko času, energie a síl. No tie zážitky a pocity sú neopakovateľné a neopísateľné. Toto je len taký hrubý náčrt toho všetkého. Niečo podobné treba raz zažiť, ako stokrát čítať podobné riadky ako tieto moje.

Je to neuveriteľné, že toľko písania o jednom dni, a pritom dnes sme prešli naozaj málo. No z toho mála kilometrov, sme si naplno užili každý jeden meter, a to je to najkrajšie na dnešnom dni.

Vlakom sme sa odviezli asi 40 kilometrov, a potom sme za celý deň až do neskorého večera prešli 66 kilometrov.

20. deň, streda 7. augusta 2024

Nocľah na „24km“ – stanica „Kykšor“ – stanica „Juň-Jaga“ – VORKUTA !!!

Noc ubehla rýchlo, no bola poriadne chladná. K nula stupňom chýbalo len málo. Ráno je však krásne slnečné a otepľuje sa rýchlo. Vstávame veľmi skoro a balíme. Umyjem sa trocha vodou z kaluže a zjeme niečo zo skromných zásob. Náš štvornohý sprievodca odišiel, asi sa mu nechcelo čakať celú noc kým sa vyspíme. Upraceme po sebe, zatvoríme dvere domčeka lopatou, ktorá slúži okrem iného aj ako zámok dverí.

Sadáme a pokračujeme v cestovaní. Hneď zrána je tu veľmi pekný úsek popri železnici. Široký, rovný a pevný. No krátky, išli sme po ňom len asi tri kilometre a začala klasická cesta cez jamy, potoky, popod železnicu, mosty a iné zaujímavosti.

Okolitá rovina je nekonečná. Na obzore vidno ... nič. Tým myslím pohľad do vzdialenosti kam oko dovidí, všade len tajga s minimálnou vegetáciou a žiadnym orientačným bodom. V tejto oblasti sa stratiť je otázkou chvíle. Napriek tomu, že všade je len rovina, niet žiadneho bodu, ktorý by dokázal určiť nejaký smer.

Jediné, čo je tu vidno je železnica. Okrem nej len drsná severská prírody, so svojou špecifickou zeleňou a zrkadlami vodnej plochy, ktoré priam lákajú na kúpanie. Hĺbka vody je len pár centimetrov a zvyšok tvorí čierno čierne bahno. Preto sa treba vyhýbať kontaktu s týmito miestnymi nástrahami prírody.

Držíme sa železnice keďže inú možnosť nemáme, a ak vraj bola nejaká iná cesta cez tajgu, tak nájsť ten úsek sa nám nepodarilo a osobne by som to ani neriskoval v daných podmienkach. Možno keby sme mali miestneho človeka so sebou, ktorý to tu pozná, tak by sa to dalo skúsiť, no už len z toho čo nám všetci opisovali som nemal dobrý pocit. Ich názory sa rôznili od prvej vety. Preto som sa vzdal myšlienky hľadať iný spôsob presunu ako ten, ktorým ideme teraz.

Ráno nám ubieha pomaly, terén je zložitý a aj zákerný. Niektoré miesta prechádzame radšej vo dvojici s pomocou jeden druhému. Rôzne výjazdy z potoka sú spestrením dňa a uberajú sily každým kilometrom.

Na jednom mieste dokonca upravujem nájazd aj výjazd z jamy, pretože vysoké okraje by mohli mať za následok neželateľné váľanie sa s motorkou. Prenášame motorky cez koľajnice raz na jednu, potom na druhú stranu. Niekde ideme po koľajach, potom sa nám zdá, že súbežná cesta je dobrá tak schádzame z násypu, aby sme o pár metrov pochopili, že sme mali radšej zostať na koľajach alebo na opačnej strane. Tak znova rovnaký scenár a motorky zase ťaháme hore násypom.

Drina poriadna, ale každý meter tu má svoje čaro. Toto len tak ľahko nezažiješ a tieto dni zostanú hlboko v pamäti. Niekde v hĺbke tejto pustatiny stretávame miestneho človeka na trojkolke. Je to akýsi hybrid motorky a trojkolky. Obrovské kolesá, ktoré slúžia na to aby stroj udržali nad vodou, takže je to taký miestny obojživelník. Chlap tak ako sa objavil v tundre, tak aj zmizol. Zbieral nejaké hríby a iné plody ktoré rastú v týchto miestach. Bol to jediný človek, ktorého sme stretli za tieto tri dni.

Okrem neho sa po železnici pohybujú len pracovníci údržby. Jedného z nich stretávame v tejto pustatine. S lopatou v ruke tu čosi upravuje, teda vlastne sa len tvári že čosi robí, lebo nerozumiem tomu, čo dokáže urobiť jeden človek na násype dlhom desiatky kilometrov.

Chlap v tomto prostredí pôsobí ako z inej galaxie. Celé hodiny jazdy nikde nikto a tu zrazu človek. Ďaleko od akejkoľvek civilizácie len on a lopata. To nevymyslíš, to je miestna realita. Ráno ho tu vysadí vlak a večer ho vraj prídu zobrať. No zjavne sa nesťažoval na pracovnú dobu, a ani podmienky. Aká je ale produkcia jeho práce v porovnaní s nákladmi na jeho dopravu na pracovisko vlakom je na zamyslenie. Podebatujeme pri cigarete, povyzvedáme informácie o tom čo nás čaká a pokračujeme. Chlapík berie do rúk lopatu a pomaly kráča ďalej svojim nekonečným pracovným priestorom. Veľmi zaujímavý moment cesty.

Ideme ďalej, nič iné nemáme v ponuke. Kilometre pribúdajú len naozaj pomaly. No konečne sa pred nami čosi objavilo. Miesto, na ktoré sme čakali je tu. Spájajú sa tu dve vetvy železnice. Jedna, po ktorej sme prišli, je trasa z mesta Charp a tu sa napája na vetvu ktorá je už hlavnou trasou Vorkuta – Moskva.

Od rána sme prešli len niečo okolo 15 kilometrov a je obed. Takže priemernú rýchlosť máme asi tak 4km/hod.

Stojíme na tomto medzníku a je jasné, že čakáme. Rozkladáme proviant a užívame si okolité nekonečno a ticho. Na miestne pomery je teplo a sucho. Čas beží, prešli už viac ako dve hodiny a nič sa nedeje. Dohoda znela počkať na prvý vlak, nech máme predstavu z ktorej strany potom očakávať vlak ďalší. Za celý čas prešiel len jeden rušeň, no aj to po trase z ktorej sme prišli my.

A keďže nám teraz treba pokračovať na tejto križovatke železníc iným smerom, tak čakáme kedy sa objaví nejaký vlak na tej našej trase.

Sedíme, obedujeme, debatujeme, fotíme, kocháme sa prírodou a hlavne mrazivým tichom. Nič nepočuť, je úplné ticho. A naše vlastné kroky znejú tak hlasno, že to pripomína dupot slona.

Prejdem sa po koľajniciach k najbližšiemu semaforu, či neuvidím nejaké svetlo na ňom, ktoré by nám aspoň orientačne určilo z ktorej strany očakávať vlak. No nezistím tu nič. Preto sedíme, ležíme ďalej na násype a dumáme čo urobiť. Pustiť sa teraz po železnici je čistý nerozum. Násyp je tak vysoký, že v prípade nutnosti zvaliť motorky hore kolesami, by bolo priam nemožné ich dostať nazad. A na tejto vetve železnice niet žiadnej paralelnej technickej cestičky popri koľajach. Okolie tvorí len tundra s krovím a vodou.

Zjavne bude táto časť náročnejšia ako tá ktorú máme za sebou. Čakanie po asi dvoch hodinách prerušuje známy zvuk. Nepochybne sa blíži vlak, no absolútne nevieme z ktorej strany. Zvuk sa nesie rovinami tak, že prvé minúty je nejasný smer odkiaľ prichádza.

Trvá možno polhodinu kým prichádza vlak. Ide zo smeru od Vorkuty, čo nám nie príliš vyhovuje, pretože ďalší vlak by mal ísť v našom smere, takže nám príde od chrbta, čo je počas jazdy nepríjemné a nebezpečné kontrolovať situáciu za sebou.

Tento fakt nás nepotešil, no na výber nemáme. Vlak prechádza okolo nás, pozdraví nás krátkym zatrúbením a my vyliezame na násyp, ktorý som trochu počas čakania upravil, aby sa ľahšie vychádzalo.

Letíme po koľajach a pred nami máme jediný cieľ a tou je najbližšia stanica „Kykšor“.

Sem sa musíme čo najrýchlejšie dostať, lebo tu je jediná reálna možnosť sa dozvedieť nejaké informácie o tejto trase. Od včera poobedia ideme len tak na vlastný risk, pretože poslednú stanicu, kde sme niečo mohli zistiť a ktorú sme míňali, bola stanica „Nikita“. A to bolo už pekne dávno.

Ideme čo to dá a jedným okom sledujem dianie za sebou. Kilometre ubiehajú rýchlejšie ako trmácanie popri železnici, aj keď tu na betónových a drevených podvaloch dostávajú motorky poriadne do tela.

Moc toho nepočuť ani cez komunikátor v prilbe, okolitý hluk je veľký, no v jednom momente zreteľne počujem nový hluk. Trocha v panike sa otočím, no za sebou nevidím okrem prázdnej tundry nič. Pýtam sa Richarda, čo je to za zvuk a on tiež hovorí, že počuje čosi iné.

Po chvíli len sucho povie „stratil som výfuk, nájdi ho a zober“. Voľne pohodený predmet v tejto pustatine je asi nemožné nájsť, no táto dlhá, špinavá častica motocykla sa našťastie váľa medzi koľajami a je dobre viditeľná.

Beriem ju so sebou a držím tento horúci kus rúry medzi sebou a nádržou. Po chvíli ju odovzdávam majiteľovi, ktorý ju len priviaže k batožine. Takže pokračovať budeme s ohlušujúcim zvukom a prichádzajúci vlak budeme ešte menej počuť. Výborná správa pred stanicou „Kykšor“, ktorá sa už v diaľke črtá.

Máme k nej ešte niekoľko kilometrov, aj keď to vyzerá akoby sme tam už boli. Krajina na ktorej nieto jediného stromu veľmi skresľuje predstavivosť o reálnej vzdialenosti. Postupne sa ale blížime viac a viac, až nakoniec pred stanicou zlezieme z násypu, keďže už vidíme možnosť pokračovať mimo koľajníc.

Odstavíme priamo na nástupišti, na ktorom niet nikoho a hľadáme živú dušu. Trvá to dlho, kým uvidíme nejakého človeka. Zatiaľ kontrolujeme možnosť montáže výfuku, no Richard len mávne rukou a povie, že oprava počká až do Vorkuty.

Miestny človek pracujúci na stanici, je zároveň aj motorkár. Preto sa stretávame s pochopením o našej ceste. Dostávame rady k nezaplateniu. Chalan tvrdí, že do Vorkuty už nemusíme riskovať cestu po železnici, ale ukazuje rukou niekam za horizont, vraj tam vedie nejaká cesta cez tundru, ktorú používajú „gazoviki“ (pracovníci plynárenských ťažobných spoločností).

Dostávame podrobný popis miest a bodov cez ktoré máme prejsť. Je tam zopár úsekov, ktoré vyzerajú na pohľad dobre, no a jeden o ktorom chalan tvrdí, že záleží od aktuálnej situácie. Tým miestom je rieka Vorkuta, ktorú musíme prejsť.

Lúčime sa a podľa presne stanoveného smeru pokračujeme. Vyzerá to v skutočnosti tak, že chalan ukázal rukou určitým smerom a my sme sa toho mali držať. Veľmi presné to nie je, no približne sa držíme jeho azimutu. Odbočujeme do tundry a cez zarastené lúky a mierne kopcovitý terén, ktorý sa tu nečakane objavil, sa presúvame niekam smerom úplne opačným ako je Vorkuta.

Sú tu len akési náznaky cesty, skôr sa jedná len o vyjazdené koľaje ktoré pomaly zarastajú. Blato na seba dlho nenechá čakať a prechádzame cez jamy, kaluže a vzápätí cez vysušené korytá potokov. Kontrasty sa striedajú každých sto metrov.

Pred nami je akási vodná plocha v obrovskej jame. Volá sa to „karier“ a slúžil podľa všetkého na dolovanie kameňa, piesku a iného stavebného materiálu železnice. Po našom to voláme povrchová baňa a po našom tu aj pekne poblúdime kým nájdem výjazd. Väčšinou končila cesta pred nejakou hlbokou jamou alebo vo vode.

Pokračujeme cestou na vrchol neďalekého kopca, cez rôzne nástrahy miestnej prírody. Dokonca vidíme akýsi most, ktorý zobrala voda. Cesta končí a korytom potoka prechádzame v blate na druhý breh. Suché a blatisté úseky sa striedajú jeden za druhým. Nakoniec vychádzame vyššie, voda sa stratí a tu sa aj práši spod kolies. Máme krásnu panorámu a výhľad na ďaleké okolie.

Pokračujeme až na križovatku o ktorej vieme, že na nej už sme na správnom bode o ktorom nám hovoril chalan zo stanice. Sme na ceste ktorú používajú „gazoviki“ a je to výborná, rovná a udržiavaná cesta, po ktorej sa dá letieť aj stovkou. Fakt nečakané čosi v tomto kraji. No ako sme počuli, tieto cesty sa pravidelne opravujú a držia v tomto stave celoročne, kvôli nutnosti obsluhy ťažobných zariadení v celej oblasti.

Krajina okolo nás sa mihá priam neuveriteľne. Už sme si odvykli na rýchlosť vyššiu ako 20 km/hod a preto sa cítim teraz akoby som letel na rakete. A to ukazuje tachometer len nejaké číslo 70, no mne to pripadá ako kozmická rýchlosť v tejto chvíli.

Občas vidíme okolo cesty rôznu techniku, ako bager, nakladač a iné. Všetky stroje stoja len tak v prírode. A nikde nikoho. Zjavne sa tu nekradne, nemá asi kto a ak by aj niečo zmizlo, tak akým spôsobom to niekam nenápadne odviesť je nepredstaviteľné.

Všetko dobré sa ale raz končí a po asi desiatich kilometroch cesta zrazu končí a to spôsobom absolútne bežným v tejto krajine. Vysoký násyp po ktorom letíme končí strmým zrázom dolu, kde je jama a výškový rozdiel možno aj dvadsať metrov. Vletieť sem sa rovná koniec všetkého. Samozrejme o tom neinformuje žiadna značka ani závora.

Stojíme a neveriacky pozeráme dole, kde v diaľke vidíme len našu starú známu železnicu, ktorá nám križuje cestu. V diaľke za železnicou znova vidno časť cesty po ktorej ideme, no medzi týmito dvoma cestami niet žiadnej spojnice.

Otáčame sa a mierime na vrchol kopca pre zmapovanie situácie a oblasti. Napravo od nás vidíme stanicu. Podľa všetkého sa jedná o stanicu „Chanovej“, ktorá je ďalšou v poradí na trase. Predpokladáme, že pri nej bude nejaká možnosť prechodu cez železnicu, preto sa púšťame cez tundru smerom k nej.

Vzdialenosť sa len ťažko odhaduje. Vzdušná čiara je možno len okolo tri kilometre. No cez tundru si hľadáme cestu krížom krážom po vyjazdených koľajach.

Richard sa v jednom mieste spúšťa dolu priamo cez zelené lúky a pomedzi nízke krovie. Strácam ho z dohľadu a potom aj zo signálu v prilbe. Neskôr sa objaví z iného smeru a s celkom pestrým slovníkom hodnotí tú časť miestnej lokality. Celkom som rád, že sa mu podarilo sa otočiť a nezapadol tam s motorkou.

Hľadáme inú možnosť dostať sa k stanici. Sme od nej vzdialení možno len jeden kilometer. No čím nižšie do doliny sa spúšťame, tým viac je terén ťažší. Koľaje, v ktorých ideme, sú po kolená. Blato a voda začínajú robiť viac ako problémy. Zastavujeme na mieste, kde je trocha viac priestoru na okraji hlbokých jám.

Ideme už radšej pešo preveriť ďalšie možnosti. Všetko je tu také mäkké, že pod nohami cítim, ako sa zem priam uhýba do strán. Motorka, ktorú som nechal vyššie, už leží na boku v blate a vode. Darí sa mi ju samému postaviť.

Rišo je niekde ďaleko vpredu. Odrežem z krovia v okolí niekoľko konárov a podkladám ich pod stojan a koleso, aby sa motorka tak rýchlo nezabárala.

Idem dolu smerom k Rišovej motorke, ktorá spadne v priebehu pár sekúnd, ak jej nepomôžem. Je mi jasné, že tu niet inej možnosti, len čím skôr sa vrátiť nazad. To isté povie aj Rišo, ktorý sa trmáca z doliny. Je to bez šance, tam je už len blato, voda a machový koberec ktorý ťa zhltne za pár minút.

Sadáme a otáčame. Teda Rišo sa otočí, ja nie. Po motor som zaborený v tomto podloží, ktoré ma nepustí von len tak. Tlačíme obaja pod plným plynom, blato strieka spod kolies a pomaly po centimetroch tlačíme stroj na miesto, ktoré aspoň na chvíľu dovolí nasadnúť a vyraziť do kopca.

Úspešne vychádzame z tohto ťažkého úseku a zhora len hľadíme na to miesto, ktoré inak vôbec nepripomína nejaké nástrahy. Dostať sa tam sám a skúšať prejsť na stanicu by znamenalo koniec.

A koľko by trvalo, kým by sa podarilo zohnať pomoc s ktorou by sa dala motorka vytiahnuť si radšej ani nechcem predstaviť. Preto teraz stojíme na kopci, zase o kus ďalej od stanice a hľadáme riešenie ako prejsť dole. Trocha už začíname aj ľutovať, že sme nepokračovali po železnici ďalej, no aj tieto zážitky sa počítajú ako veľká skúsenosť.

Jediné riešenie, ktoré ponúka krajina je vrátiť sa na cestu pre „gazovikov“ a na jej konci, ktorý som už spomínal, skúsiť dostať motorky dole k železnici. Tam je relatívne malá vzdialenosť medzi koncom cesty a násypom železnice.

Vraciame sa preto cez tieto mäkké lúky plné rašeliny a machu na pevnú kamenitú cestu. Normálne je to lepší pocit, aj cítim že mi motorka neuteká do strán pod zadkom. Na konci cesty ktorú spomínam, zosadáme a hľadáme vhodné miesto na zjazd dole. Naľavo od nás je akási vyjazdená koľaj, niečo ako chodník.

Má síce prudký sklon, no pomaly opatrne ho schádzame. Výjazd hore, keď sa pozriem opačne, už by bol priam nemožný. Takže nazad už ísť nemôžeme. Pred nami zase raz stojí násyp železnice. Hľadáme najnižšie miesto v okolí a trocha ho upravujeme. S rozbehom vybiehame hore ku koľajam. Trocha sa pritom pováľam na boku, no úspešne prenášame obe motorky cez dvoje koľajnice, ktoré v tomto mieste vedú. Naše počínanie má aj divákov. Na druhej strane, kde už zase pokračuje cesta, pracuje partia chlapov.

Len stoja a nechápavo pozerajú, čo tam vyvádzame. Ideme na prieskum terénu, pretože nám zostáva pred sebou asi dvesto metrov neznámej mokraďovej zarastenej jamy. Zjavne sa jedná o dôležitý úsek, pretože chlapi v tomto mieste kopú akýsi odvodňovací kanál na odklonenie vody z tohto miesta. My si prejdeme celý úsek pešo a nájdeme vhodnú trasu kadiaľ to prejsť bezpečne.

Postupne dostaneme oba stroje cez tento ťažký úsek a stojíme opäť na ceste, ktorá je suchá a pevná. No teraz už na druhej strane za železnicou, s ktorou sa v tejto chvíli lúčime a pokračujeme smerom na Vorkutu. V podstate nevieme, či ideme správne, no držíme sa jedinej možnej cesty ktorá tu je.

To, čo som opisoval od momentu keď sme sa pýtali na stanici „Kykšor“ na cestu a na miesto na ktorom teraz stojím, je vzdialenosť možno len niečo okolo tridsať kilometrov, a trvalo nám to asi štyri hodiny sem prejsť. Naozaj vyčerpávajúce úseky cesty, kde nemožno počítať so žiadnym dodržiavaním časového harmonogramu.

Pred nami sa črtá obrovský objekt. Je to prečerpávacia stanica plynu. V diaľke ju vidno, ale máme k nej ešte veľa kilometrov. Keďže tu niet ničoho, žiaden oporný bod, tak táto stavba sa javí ako gigant. Ono to vlastne aj je obrovská spleť budov a potrubia.

Mierime tým jediným smerom, no cesta zrazu mení charakter a z pevnej kamenistej sa z nej stáva mäkká blatistá. Neklamný znak toho, že klesáme. Prišli sme na najnižší bod. Ním je rieka Vorkuta. Stojíme pri tejto vodnej prekážke na mieste, kde končia vyjazdené koľaje v blate.

Je jasné, že ďalej treba ísť cez vodu. A tu je ten očakávaný možný problém, o ktorom nám hovoril chalan zo stanice „Kyškor“. Vždy záleží od zrážok, koľko vody bude v daný čas v rieke. Nám aj pršalo, aj bolo sucho. Preto je hladina pomerne pokojná.

Na nič nečakám a idem hľadať najvhodnejší brod. Ani sa nevyzliekam, nemá to význam, budem mokrý tak či onak. Prejdem celú rieku na druhý breh. Vody je tu dostatok, no prebrodiť sa bude dať. Opatrne vchádzam do rieky, Richard ide vedľa mňa z pravej strany, aby v prípad potreby dokázal pomôcť ak by bol prúd rieky v niektorom mieste príliš silný.

Ideme pomaly, klzké kamene na dne ako aj mäkké podložie sú náročné na jazdu. Voda siaha len do polovice motora, takže je to dobré. Do výfuku ani do sacieho potrubia sa nedostane. Úspešne prechádzam na druhý breh. Vrátime sa a celý proces zopakujeme s druhou motorkou.

Šírka toku je v týchto miestach až niekde okolo 150 metrov, no hĺbka v brode bola rozhodujúca. Prešli sme, no ak by bol stav hladiny vysoký mali by sme problém a hľadali by sme iné riešenie.

Na druhom brehu vylievame vodu z čižiem a žmýkame oblečenie. Zrazu je tu chladno. Predsa len voda má možno iba desať stupňov a vonku je možno len o pár stupňov viac aj keď je slnečno. Teraz nám už nič nebráni pokračovať cestou k prvým budovám prečerpávacej stanice. Dopravné značenie hovorí o zákaze, a doplnkové tabule píšu o súkromnom vlastníctve.

Pýtame sa preto u ochrany objektu, ako je to s cestou smerom na Vorkutu. Pred nami je závora, ktorá je síce otvorená, no netušíme čo je ďalej. Dostávame uspokojivú odpoveď o tom, že bez problémov môžeme pokračovať.

Cesta pokračuje rovnako dobrá ako bola predtým. Pevný poklad, rovná a suchá. Stretávame tu veľa techniky a nákladné autá prášia tak, že často musíme stáť pretože prakticky nič nevidno. Dávame si prestávku na neskorý obed na okraji cesty. Už je nám jasné, že dnes do Vorkuty dorazíme, a tak napätie klesá a začína eufória z blížiaceho sa cieľa.

Pred nami je len pár desiatok kilometrov a po asi hodine jazdy vidíme náš cieľ. Trocha síce poblúdime, keďže rôzne odbočky do tundry nás vedú do slepých uličiek, kde sú len ťažobné veže, no nakoniec v podvečer vchádzame do okrajových častí mesta. Začína to klasicky priemyselnou časťou mesta a scénami ako z katastrofického filmu. Všetko leží v ruinách a márne hľadáme dopravnú značku začiatok mesta s nápisom VORKUTA, aby sme si pri nej urobili fotku.

Prejdeme bližšie do centra a keď sa objaví signál, tak telefonujem nášmu miestnemu vopred dohodnutému sprievodcovi. Ten je v práci, no posiela nám svojho kamaráta. My zatiaľ čakáme na benzínke, kde sa nás ujíma miestny človek. Len tak sa pristavil, a o chvíľu už sedím v jeho aute a beháme po meste. Riešime ubytovanie a parkovanie. Pozná aj našich miestnych kamarátov, takže sa spolu o všetkom dohadujú.

Ubytovanie nakoniec berieme v centre mesta v hoteli, s ktorého názvom si dlho nelámali hlavu. Hotel Vorkuta bude našim domovom na pár dní. Vykladáme v ňom veci, rozbaľujeme motorky a ubytujeme sa.

Pohľad na nás je asi žalostný, lebo nás veštci „obdivovali“ len z diaľky a bez slov. Sme špinaví ako dve prasce, motorky tiež sú v hroznom stave. No ten pocit a radosť nám nič nemôže pokaziť. Nahádžeme veci do hotelovej izby a s ľahšími motorkami odchádzame na miesto, ktoré má honosný názov „taxopark“.

Je to jeden z mnohých objektov v tomto meste, ktorý už len čaká na spadnutie. V tomto dvore sú garáže, sklady a iné priestory. V jednom z nich sídli aj miestny motorkársky klub, v ktorom budeme parkovať.

Je to vlastne len garáž v ktorej parkujú enduro motorky. Nič iné ako stroje do terénu tu nie je význam vlastniť. Tu sa rozkladáme a s pomocou miestnych chlapov dohadujeme čo ďalej. Nemáme tu príliš veľa plánov, pretože vo Vorkute sa zdržíme len krátko. A najbližší deň si dohadujeme len servis motoriek a logistické plány na cestu domov.

No o tom si povieme zajtra. Chlapi nás odvezú k hotelu a my ideme riešiť sami seba. Rozložiť, roztriediť veci. Pripraviť oblečenie na pranie v hotelovej práčovni. Umyť sa po tomto náročnom úseku a ísť sa najesť. Na dnes úloh viac než dosť, takže sa venujeme týmto činnostiam. Neskoro večer ideme spať s pocitom, že ráno netreba príliš skoro vstávať.

Na dnes stačilo aj písania. Opis dnešného dňa bol veľmi dlhý, no v tejto chvíli opisujem veci a dni kvôli ktorým sme sem išli, takže je to vlastne hlavná časť celého príbehu, preto je ťažké opísať to pár slovami. Aj keď sa ťažko opisuje niečo textom a fotkami, verím že som čitateľovi týmto priniesol aspoň nejaký ten obraz o tom, ako to prebiehalo a vyzeralo na tejto naozaj zaujímavej ceste.

Nie vždy sa podarí to presne vyjadriť slovami. Všetky tie pocity, emócie, pohľady, názory, nadávky a iné detaily cestovania vie naplno precítiť len ten, kto to zažil. No ak som vás dostal do deja príbehu aspoň na 10%, z toho ako som to videl a cítil ja, tak som spokojný a môžem ísť spať.

Dnešný výnimočný deň zakončím len krátkou štatistikou, keďže všetko je už spomenuté vyššie. Od skorého rána do večera po všetkých tých úsekoch cesty si zapisujem číslo, ktoré by asi malo byť oveľa vyššie podľa dĺžky písania.

Verte – neverte, toto všetko sa udialo na vzdialenosti „iba“ 135 kilometrov. No výsledok nenahradí nič, ani keby som v ten deň bol prešiel aj o tisíc kilometrov viac po dobrej ceste.

21. deň štvrtok, 8. augusta 2024

Vorkuta a okolie

Opis včerajšieho dňa bol veľmi dlhý, no deň stál za to. Sľubujem, že popis ďalších dní bude už len v skratke, pretože tak ako aj po minulé roky po dosiahnutí cieľa prichádza akási nechuť niečo viac robiť a smútok z toho, že už je pred nami len cesta domov.

Aj keď sme ešte poriadne ďaleko od domu, včerajším dňom sa nadšenie z cesty trocha vytratilo. Ráno nevstávame skoro. Spíme dlhšie a čakáme na oblečenie z práčovne. Neskôr si dávame menšiu prechádzku okolo hotela, aby sme sa trocha zorientovali kde čo je.

Okolo obeda berieme taxíka a vezieme sa do taxoparku kde v garážach parkujeme. Ideme na umyvárku, kde sa snažíme dostať stroje do stavu, ktorý bude vyhovovať ďalšej časti cesty. Zvyšok dňa sa bavíme s údržbou a kontrolou motocyklov. Preverujeme všetky hlavné časti, ktoré dostali najviac zabrať hlavne za posledné tri dni.

Ja zisťujem, že problém s prednou pneumatikou pokračuje, tlak sa stráca stále. Okrem toho nepozorujeme žiadne iné nedostatky. Okrem tých kozmetických na ktoré sme boli pripravení. Celkovo sme teda neutrpeli žiadne škody ani straty, čo je priam neuveriteľné po tom čo sme prešli.

Dnes už nič viac neriešime a večer sa venujeme len spoznávaniu mesta. Teraz by sa hodilo zopár slov o Vorkute.

Sme za polárnym kruhom, v najvýchodnejšom meste Európy. Mesto dostalo štatút v 40-tych rokoch minulého storočia. Začiatky boli ale trocha iné, a prvé osídlenie tejto oblasti nebolo príliš dobrovoľné. Na začiatku tu vznikol Vorkutlag, a nič iné pod tým názvom netreba hľadať, ako tábor nútených prác. Bol najväčším v európskej časti ZSSR a počas doby svojej existencie sa v táboroch roztrúsených v okolí mesta vystriedalo viac ako milión väzňov. Drvivá väčšina boli politický väzni a iné aktuálnej dobe nevhodné osoby. Okrem nich tu pracovalo aj množstvo nemeckých zajatcov.

Pracovné nasadenie, ako aj klimatické podmienky, a hlavne „starostlivosť“ o odsúdených sa rovnalo k neuveriteľným 25% mortality.

Dôvod vzniku tábora bol jasný a jednoduchý. Nachádzal sa v hlbinách zeme a mal názov „uhlie“. Vznikali tu mnohé bane, ktoré sú dnes už väčšinou zatvorené. Výstavba železnice, po ktorej sme sem prišli, je tiež dielom rúk odsúdených, no s tým rozdielom, že v tomto úseku sa podarilo dokončiť a sprevádzkovať naplánovanú časť a nie ako v úsekoch ktoré sme videli predtým.

Keď v 60-tych rokoch doznela éra pracovných táborov pre politicky nepohodlné osoby, nastala pre mesto asi najkrajšia jeho časť histórie. Rozmach mesta, ako aj množstvo pracovných príležitostí, lákali do tohto nehostinného kraja, kde teploty počas nekonečnej zimy klesajú k hranici -50 stupňov, množstvo obyvateľstva prakticky z celého Sovietskeho zväzu.

Mesto je aj dnes akousi zmeskou národností, kde každý má pôvod niekde inde. Nadpriemerné platy, ako aj iné bonusy vyplývajúce z práce za polárnym kruhom, boli magnetom pre generáciu, ktorá tu dnes žije na penzii. V čase svojho rozmach žilo v meste viac ako stodvadsať tisíc obyvateľov, no po rozpade ZSSR sa ich stav prudko znížil a znižuje do dnes. Práce je tu málo, bane sú zatvorené a to málo čo zostalo stačí na obživu dnešných približne šesťdesiat tisíc obyvateľov.

Mladšia generácia postupne mesto opúšťa, faktorov je samozrejme viacero. No mesto ako také si žije svojim životom ďalej. Keď som plánoval cestu do Vorkuty, sledoval som rôzne zdroje informácií. No väčšinou to boli nie celkom správne pomenovania tohto mesta. Slová ako „vymierajúce“, „prízrak“ a iné sa často spájali s týmto mestom.

Keďže som už počas svojich ciest prešiel nie jedno podobné mesto, tak ho hodnotím ako bežné mesto, ktoré má síce za sebou svoje najkrajšie roky, ale určite nie posledné. Keď som videl rôzne videá o meste, kde ukazovali len ruiny domov a takmer mesto duchov predpokladal som, že to celkom pravda nebude.

A nemýlil som sa. Mesto je to úplne normálne, áno na okrajoch a v okolí mesta je možnosť vidieť podobné scenérie ako z katastrofického filmu, no na druhej strane je mesto a okolitá drsná no krásna príroda niečím celkom výnimočným, čo nikde inde neuvidím.

Samotné mesto je plne dostatočné na normálny, kultúrny a aj sociálny život. Funguje tu všetko, od kultúry, športu a zábavy až po plne zásobené obchody všetkým potrebným. Preto nemám dôvod písať niečo inak ako je. A robiť z mesta akýsi strašiak alebo nejakú inú negatívnu reklamu nebudem.

Samozrejme, sú tu určité ťažkosti spojené s chýbajúcou cestnou infraštruktúrou a s nutnosťou dlhších dodacích podmienok pre rôzne inak bežne a rýchlo dostupné veci, no je to len uhol pohľadu a zvyk.

Ak niekto chce žiť v týchto krajoch, prispôsobí svoje potreby okolitým možnostiam a obmedzeniam. Jediné, čo tu asi reálne chýba miestnym obyvateľom, je priame cestné spojenie so zvyškom sveta. Plne funguje železničná aj letecká doprava, no chýbajúca cesta je asi jediné, čo robí tento kraj „iným“. Na severe vo vzdialenosti asi dvesto kilometrov nad Vorkutou funguje lodná doprava cez Karské more.

Pohľad na mesto dnes hovorí o inom. Ako aj rozhovory s miestnymi. Reči o vymierajúcom meste nechce nikto ani počuť. Práve naopak, mesto má stále obrovský potenciál pod nohami, ktoré len dočasne pochoval rozpad ZSSR. Dnes je záujem o uhlie každým rokom väčší a roky zatvorené bane chytajú druhý dych.

Ako to už je vo svete dnes takmer štandardom, za všetkým hľadaj Čínu. Ani sever krajiny sa tomu nevyhol a kam sa pozrieš, tam vznikajú nové a nové spoločnosti s čínskym pozadím. Skupujú absolútne všetko. Drevo, ropu, plyn, nerasty, diamanty, dokonca aj vodu. A o uhlie z miestnych zdrojov majú obrovský záujem tiež.

Trocha som odbočil a preto sa vrátim do reality. K mestu som sa už vyjadril. Teraz bude reč o našom ďalšom pokračovaní cesty. Motorky máme umyté, skontrolované. Plány kam ísť nemáme a chlapi z miestneho klubu nám môžu odporučiť len malý okruh okolo mesta po dedinách a mestečkách, kde zostal nejaký život po zatvorení baní. Tam možno vidieť naozaj opustené celé dediny a priemyselné oblasti.

Tento druh turistiky sme už dostatočne videli minulý rok na Kolyme cestou do Magadanu. Takže sa pýtame na možnosť prejsť sa až na samý sever k moru. Tu dostávame smutnú odpoveď, že v tejto oblasti sa jedná o hraničnú zónu a priepustku do nej je treba vybaviť vopred. Časovo nám to nevychádza a riskovať to načierno nechceme.

Oblasť je kontrolovaná, na viacerých miestach stoja stanovištia pohraničníkov, takže to vzdávame a rozhodujeme sa len pre spoznanie mesta a blízkeho okolia. Aj tak nemáme príliš veľa času. No o tom si povieme zajtra.

Dnes sa už nič nedeje. Večer skončíme obchôdzkou miestnych barov a reštaurácií, no kultúrne končíme už o 22.00. Únava a vek robí svoje. Ale dobrý pocit z dosiahnutia cieľa hreje stále. Tak ideme spať.

Dnes sme prešli len zopár kilometrov po meste, takže to uzatvorím na čísle 5.

22. deň, piatok 9. augusta 2024

Vorkuta

Dnes od rána nás čakajú povinnosti. Už sme sa tu trocha zabývali a vieme čo a ako. No treba nám myslieť aj na cestu domov.

Preto s chlapmi z miestneho motorkárskeho klubu dávame stretnutie a dohadujeme detaily. Jediná možnosť ako sa dostať do „civilizácie“ je tá vlakom. Keďže neplánujeme cestu nazad tým spôsobom ako sme absolvovali cestu sem, tak sedíme v klube a riešime ako naložiť motorky do vlaku.

Prvé čo nám treba vybaviť je ísť do pokladne cestovnej agentúry ktorá predáva lístky na vlak. A pretože tu veľa možností dopravy nie je, tak samozrejme pre nás vznikajú priam neriešiteľné problémy.

Naši kamaráti nám zaistili „miesta“ vo vagóne pre naše motorky. Že sa jedná o nie celkom oficiálny a legálny spôsob tu asi ani nemusím písať. Takže nákladný vlak odchádza v sobotu a nám treba naložiť motorky v čase od 16.00.

Problém, ktorý ale okamžite nastáva je ten, že ak naložíme motorky v sobotu, tak najbližší osobný vlak ktorý môže zobrať nás ide v nedeľu o 12.00 a je samozrejme beznádejne obsadený. Nepomáha ani žiadna pomoc „zvonku“ od známych a už vôbec nie pomoc s „urýchľovačom procesu“ vo forme bankoviek.

Jednoducho lístky pre nás na nedeľu nemáme. A ak by sme čakali na ďalší nákladný vlak, tak máme pred sebou ďalších päť dní. Skôr nám naši priatelia nevedia dohodnúť a zariadiť prevoz motoriek spôsobom, aký je tu medzi nimi bežným.

Pre vysvetlenie napíšem, že preprava nebezpečných vecí medzi ktoré sa počítajú aj motocykle, podlieha oficiálne procesu, ktorý sa vybavuje len priamo cez železničnú spoločnosť. Celý problém spočíva v tom, že motocykle musia ísť vo vagóne ktorý bude „vhodný“ na prevoz a oba motocykle musia mať svoj obal, ktorým je drevená bedňa.

Tento prepravný obal si samozrejme musíme dať vyrobiť u miestneho priekupníka spriazneného so železnicou. A zároveň obe bedne poslať cez túto nastrčenú figúrku do miesta určenia, o ktorom máme celkom hmlistú predstavu, že kde to bude.

A zaplatiť všetkým odvetviam tejto schémy, ktorým sa náramne hodí dvojica „inostráncov“ s potenciálnym výzorom chodiaceho bankomatu v cudzej mene.

Je jasné, že toto celé sa nedá vyriešiť behom dňa. A týždeň času jednoducho nemáme na tieto aktivity.

Keďže ja som už tento proces absolvoval dvakrát v živote a bola to celkom zábava ako aj psychická, tak aj finančná, tak viem že od tejto možnosti veľmi rád upustím, ak nájdeme čo i len najmenší možný spôsob, ako naložiť motorky spôsobom „v naličku“ (hotovosť).

Všetko čo potrebujeme je priviesť naše motorky tak ako sú na nákladnú stanicu v dohovorený čas a miesto. Tu ich mne neznámym spôsobom, bez použitia techniky, naložiť čím viac nenápadne do vagóna. Keďže sa jedná samozrejme o nelegálnu akciu, netreba nám žiadnu bedňu a motorky sa povezú tak ako sú. Bude len otázkou šikovnosti „mašinistu“ či ich dovezie do cieľa v celom stave, keďže vraj budú vo vagóne stáť len tak pri stene. Bez akéhokoľvek zabezpečenia a priviazania.

S celým týmto spôsobom sme okamžite súhlasili, a to aj z dôvodu, že iná možnosť vlastne ani nebola v ponuke. Stále tu ale svieti problém s časovou osou týchto dvoch operácií.

Motorky treba priviesť v sobotu o 16.00, no vlak ktorý by bral nás ide najbližšie v nedeľu a je plný. Ďalší ide v pondelok a miesta v ňom sú. No my v pondelok potrebujeme byť už na mieste vykládky ktorou je mesto Kirov.

Toto mesto je vzdialené od Vorkuty len „kúsok“ v miestnych mierkach. No prekonať 1500 kilometrov cestovaním dozadu v čase zatiaľ nevieme. V pondelok ráno bude nákladný vlak v meste Kirov a toto mesto je zvolené z prostého dôvodu. Tu žije kamarát kamarátovho kamaráta našich kamarátov z Vorkuty. Jednoducho je to človek, ktorý žije z toho, že dohadzuje prepravy potrebných produktov a materiálu oboma smermi.

Pochádza tiež z Vorkuty, no v Kirove žije už dlhé roky. Preto nám ho odporučili ako našu ďalšiu miestnu spojku. V pondelok ráno nás bude čakať na stanici pri nákladnom vlaku z ktorého treba vyložiť motorky. Vlak pokračuje nazad do Vorkuty, takže motorky musia von, alebo ich o pár dní môžeme zase stretnúť na mieste kde sa nachádzame teraz.

Celý príbeh je už tak zamotaný, že sám sa v ňom strácam, nieto o ňom ešte čítať. Preto prichádza jediné riešenie, ktoré je možné aj keď je poriadne pritiahnuté za vlasy...

Čakáme v kancelárii predaja cestovných lístkov. Dnes je piatok, motorky odchádzajú zajtra, v sobotu o 16.00. My držíme v rukách lístky na vlak s odchodom tiež zajtra v sobotu o 12.00.

Ak sa vám niečo na tom nezdá tak vidíte správne. My odídeme o 12.00 a motorky? Uvidíme. Ale to je už vec zajtrajška. Nejako bolo a nejako bude. Nie je to prvýkrát, čo v tejto krajine idem riešiť niečo nie celkom pochopiteľným spôsobom, no na toto si buď človek musí zvyknúť, lebo logiku v tom celom hľadať netreba.

Poobede nehľadáme už nič iné, ale ho zakončujeme s miestnou sprievodkyňou a spoločnou prechádzkou po miestach, na ktorých sa dozvedáme veľa zaujímavého o meste.

Večer tiež nič nehľadáme a zakončujeme ho v miestnych podnikoch. Už sme tu tretí večer po sebe. Od jedného stola sa postaví chlap, podíde k nám so slovami, „chlapi to ste vy, čo prišli sem na motorkách po koľajach?“

Snažíme sa skromne odpovedať, že áno. Chlap sa len usmeje a podá nám ruku so slovami.

„Ja som tiež motorkár a som ubytovaný v tom istom hoteli ako vy, no keď som vás videl v akom stave ste vtedy večer prišli vy a motorky, tak som mal pochopenie vás neosloviť pred hotelom v tej chvíli. Zaujal ma ale výfuk priviazaný na hornej taške, no hlavne som videl, že potrebujete teraz len sprchu a posteľ“.

Celkom nás to milo prekvapilo a prebrali sme celú cestu s jeho veľkým obdivom. Podobné momenty zostávajú dlho v pamäti.

Neskôr večer sa presúvame ešte do iného podniku, kde býva vraj v piatok večer veselo. Máme pred sebou posledný večer vo Vorkute, tak sa spať nechystáme tak skoro. Trocha sklamanie, pretože je leto a množstvo obyvateľstva odišlo na dovolenky niekam na juh. Takže očakávané množstvo miestneho nežného pohlavia je na minime. Dávame si preto len druhú večeru a za zvukov karaoke spevu miestnych amatérskych spevákov vidíme, ako sa k nám niekto blíži.

Už pred chvíľou som si všimol zopár pohľadov od neďalekého stola. Teraz prichádza chlap a slušne položí otázku.

„Ste to vy, čo prišli na motorkách zo Slovenska? Písali o vás na sociálnych sieťach, že sem prišli po železnici dvaja cudzinci“. A podľa fotiek som vás poznal. Chcem vám len podať ruku chlapi!“

Nadšenie celej ich partie je zjavné a nakoniec nás poprosia o spoločné fotky. V tej chvíli, keď je naša identita odhalená, je zrazu aj situáciu s obsluhou iná. Bola doteraz výborná, no je ešte lepšia. Uzatvorím toto rozprávanie univerzálnou vetou „počas mojej služby sa nič zvláštneho nestalo“.

Večer prebehol v plnej slušnosti a je čas ísť spať, aj keď si teraz asi trocha protirečím, keďže som o pár riadkov vyššie písal, že sa tak skoro nechystáme spať.

To aby som sa už radšej viac nezamotal v písaní. A okrem toho som Richardovi sľúbil, že do cestopisu po minulom roku už nebudem písať nič, čo by malo za následok nejaké neskoršie otázky. Aj keď sa naozaj „nič zvláštneho nestalo, ani počas služby, ani po službe“. Tak prisahám!

Dobrú noc radšej už. Dobrú s dennou štatistikou 0 kilometrov.

23. deň, sobota 10. augusta 2024

Vorkuta - Kirov

Ideme domov! Toto je prvé, čo mi behá mysľou ráno keď otvorím oči. No žeby som sa z toho akosi príliš radoval povedať nemôžem.

Máme dopoludnie na to, aby sme vybavili veľa vecí. Ideme do taxoparku k motorkám. Tu dohadujeme podstatné veci. My odchádzame o 12.00 a motorky zostávajú tu.

Všetko stojí a padá na rukách jedného človeka, o ktorom ak by napíšem, že mu „musíme veriť“, tak by som ho tými slovami mohol uraziť.

Michal vidí, že situácia sa nedá inak riešiť a sám berie iniciatívu do rúk. Dnes poobede si požičiava dodávku a do nej s niekým naložia motorky. Odvezú ich na nákladnú stanicu, naložia do vlaku a pošlú do Kirova na meno nášho tamojšieho komplica.

Niekomu sa bude zdať divné a riskantné nechávať motorky niekde na druhom konci sveta a spoliehať sa na to, že snáď ich ešte uvidíme. No po mojich rôznych životných skúsenostiach v tejto krajine, keď mi išlo v podstate to môžem nazvať bez hanby „o život“, tak dnes sa vôbec nepozastavujem nad nejakými materiálnymi hodnotami, ktoré nechávam niekomu neznámemu a ja s čistou hlavou odchádzam.

Ťažko sa to opisuje, ťažko sa to z druhej strany chápe. Ako sa hovorí, skúsenosti a impotencia prichádzajú s vekom.

Odchádzam s čistou hlavou a s čistou nádržou. To bola jediná podmienka prepravy. A tak pred odchodom sme z nádrží vypustili alebo v mojom prípade vytiahli striekačkou benzín. Ja som to trocha odflákol a nechal som v nádrži niečo. Neskôr som si za to vypočul zopár kritických slov.

Michal sa musel vrátiť zo stanice do garáží pre striekačku s hadičkou a vytiahnuť všetko benzín z nádrže. Dokonca počas prepravy zostali nádrže otvorené. Toto bol jediný bod na ktorom trvali chlapi, čo sa nám starali o túto neoficiálnu prepravu strojov na tejto ich trojdňovej ceste.

My sa chystáme na cestu dvojdňovú. Balíme v hoteli všetko, čo sme tu za štyri dni rozložili a sušili.

Do vlaku ideme vybavení ako na cestu okolo sveta. Na miestnom trhu sme kúpili veľké textilné tašky do ktorých balíme našu kompletnú výstroj. Oblečenie na motorku, prilby, čižmy a všetko ostatné zaberajú kopec miesta.

Okrem toho berieme oblečenie na dva dni vo vlaku, jedlo a hlavne pitie s rôznym percentuálnym obsahom alkoholu na skrátenie cesty pre Richarda. Taxík nás vezie definitívne na okraj mesta na „vokzal“. Stanica je pekná, čistá a veľká. Všade sa prechádza len cez skener. Každý cestujúci, každá taška ide cez kontrolu.

Stojíme na peróne a chápeme, že končí ďalšia neopakovateľná životná udalosť. Trocha smútku akoby cítim s prvými otočkami kolies vlaku. Prvé kilometre len sedíme a pozorujeme krajinu. Spoznávame miesta cez ktoré sme sa nedávno trmácali po tých istých koľajach ako sa teraz v plnom komforte. Stále mi to celkom nedochádza, čo sme vlastne dokázali, aj keď sa k tejto vete ešte vrátim na konci celého príbehu.

Monotónny zvuk koľají ako aj akási clivosť na duši ma ukladajú na horné lôžko v kupé. Zaspávam spánkom o ktorom sa dá povedať, že bol potrebným, až nutným. Pretože v týchto situáciách, keď sa ocitnem podľa mojich pocitov na konci niečoho ma chytí akási melanchólia a oči sa zalesknú.

Tiež to pochopí len ten, kto sa vie vžiť do celej situácie z pohľadu nie čitateľa, ale autora ktorý to celé dáva na „papier“ zo svojho vnútra podľa toho ako to cíti. Bez príkras, bez hrdosti, bez hviezdnej slávy, bez očakávaní obdivu.

Krajina za oknom sa počas môjho výpadku servera veľmi nezmenila. Tundra so svojou lákavou no nebezpečnou zelenou krásou, spolu s nekonečnými väčšími či menšími zrkadlami vodnej hladiny priťahujú oči, tak ako Richardove pery priťahujú Krymský koňak, z ktorého postupne ubúda.

Našťastie podľa rozpisu vlaku budeme mať celkom dlhé prestávky na doplnenie tohto druhu paliva, ako aj na rozhýbanie tela na rôznych staniciach na trase Vorkuta – Kirov. Na trase ktorá nás nesie smerom na juh. Na trase ktorá nám ukázala, že pri troche vypnutia mozgu sa dá cestovať aj na motorkách takto netradične, exoticky a možno aj trocha extrémne.

Večer vo vlaku prichádza a naše kupé je zatiaľ obsadené na polovicu, takže sme tu sami dvaja. Sprievodkyňa povedala, že dnes v noci to aj tak zostane a ráno k nám niekto pristúpi. Tak si užívame pohodlie štyroch postelí a sedadiel.

Obraz za oknom sa zmenil. Krajina sa postupne mení. Pribúdajú stromy a vegetácia je hustejšia. Polárna tundra sa mení na uralskú tajgu. Pribudli hory, lesy a skaly. Pribudol čas, tak ako pribudol aj polrok od momentu, keď som to všetko videl za oknom a chvíľou keď píšem tieto riadky.

Pribudli šedivé vlasy po takej ceste. A asi aj vrásky nad myšlienkou ...kam ďalej? V tej chvíli ako som pozeral von oknom na večer, ktorý sa zakrádal do útrob vlaku nášho vagóna a nášho kupé som sa otočil k Richardovi, ktorý sa nenápadne venoval vyprázdňovaniu plechovky piva s vetou:

„Rišo, dlho o tom rozmýšľam, čo by si povedal na to keby ti poviem o mieste, ktoré by stálo za návštevu. Vieš, že z mojej hlavy nič normálne nemôže vzísť, no počul si už niekedy o mieste zvanom......**********...

Neviem, či sa mi práve v tejto chvíli pokazila klávesnica priatelia, no dnes, teraz pri písaní a pri pomyslení na ten večer a tú debatu na mňa ide akási úzkosť....

Je síce už rok 2025 a ja píšem cestopis z leta 2024, takže asi predbieham dobu. Spomenul som niečo, čo je ďaleko vpredu. Aj keď dnes je za oknom chladná zima a skorá januárová tma. No onedlho a ono je to fakt rýchlo tu, príde čas začať rozmýšľať, plánovať, chystať a nakoniec vyraziť.

Úspešne sa vrátiť a v kolobehu života si to zase zopakovať. Nekonečný večer za večerom hľadaním myšlienok na vyjadrenie pocitov, slov na napísanie zase raz nového, iného, lepšieho cestopisu.

No ten aktuálny ešte ani zďaleka nemám dopísaný. Dnes v ňom sedím, alebo ležím vo vlaku a veziem sa niekam nocou. Tuším len aký je to smer, nič iné za oknom už nevidím. Polárne svetlé noci zostali nenávratne tam na severe. Tu už je noc tmavá, chladná a daždivá. Zahrabem sa hlbšie do bielych perín môjho lôžka a zaspávam.

Vlak si razí cestu nočnou tajgou, kde nevidno žiadne svetlo, len občas sa objaví náznak civilizácie. V noci s príchodom nejakej väčšej stanice sa objaví aj signál na telefóne. Budím sa na pípnutie správy. Odosielateľ Michal. Je tam len jediné slovo, ktoré mi len potvrdí, že dobrých ľudí stretneš všade na svete.

„NALOŽENÉ“ Ja tiež odpovedám len jedným slovom „ĎAKUJEM“

Dobrú noc jemu do Vorkuty a dobrú aj nám do vlaku. Na dnes stačilo aj popisu aj môjho písania. Myšlienky musia prechádzať z hlavy na text spontánne, nie nasilu. Preto cítim, že dnes už je čas končiť oboje. Aj opisy dní, aj moje písanie celkovo. Autorská prestávka do ďalšieho dňa začína.

Keďže naše motorky sa síce hýbu, no nie svojou silou, tak zapisujem logicky ďalšiu 0 kilometrov.

Je to vlastne posledný deň, keď sme mali niečo spoločné s mestom Vorkuta. Preto ešte jedno ĎAKUJEM patrí tomu mestu, aj keď je to len fráza. Uzatváram kapitolu so slovami, "možno niekedy raz dovidenia Vorkuta".