Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1842 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 28808
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 59% (17140)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 41% (11668)
Hodnotenie: (17 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Rumunsko, Moldavsko a Ukrajina 2006

 Zdieľať

Pridané: 28.12.2006 Autor: Francuz
Čitatelia: 13725 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Trasu na tohtoročnú dovolenku sme mali viac menej jasnú už od dávno, išlo len o doladenie niektorých detailov. Či začneme na Ukrajine alebo v Rumunsku, cez ktoré prechody pôjdeme. Po zistení, že moldavské víza sa dajú kúpiť len na troch hr. prechodoch s Rumunskom, zvíťazila varianta, že začíname v Rumunsku. Ja idem na BMW R1200GS, Braňo na úplne novej Honde Transalp.

1. deň, sobota 17. 6. 2006: Trnava – Tornaľa – Miskolc - Satu Mare – Remeti, 589 km

Ráno je slniečko, tak vysmiati vyrážame o ôsmej. Klasický rýchly presun cez Slovensko, len v Tornali stojíme na obed. Rumunské hranice sú v pohode, ako vždy. V Satu Mare ešte tankujeme, meníme peniaze a vydávame sa smerom na sever. Obchádzame jazero L. Calinesti, kde sme chceli zostať nocovať, ale celé jeho okolie je podmáčané, tak pokračujeme až k dedinke Remeti, na RO-UA pohraničí. Len čo sme odstavili motorky na peknej lúke s potokom, začal lejak. Schovať sa nebolo kde, tak jediné, čo nás napadlo bolo zakryť moto s plachtami, pod ne všetky veci čo sme mali na sebe a my sme v boxerkách čakali kým prestane pršať. Cca po hodine sme už mali postavený stan, len drevu v táboráku sme museli pomáhať benzínom. Ale klobásy boli výborné. Možno im trochu pomohol ten litrík červeného. Objavili sme tu aj neznámy druh zmutovaného komára, ktorý ak vás poštípe, zostanú vám na pokožke týždeň tmavočervené fľaky veľkosti 50-haliernika.

2. deň, nedeľa 18. 6. 2006: Remeti – Borsa - Vatra Dornei, 211 km

Ráno o šiestej nás budí dážď. Rýchlo balíme a za 30 min. už sedíme v nepremokoch na motorkách. Na Veselom cintoríne v Sapinte dávame len krátku zastávku na pár fotiek. Nechce sa nám moknúť. V Sighetu Marmatiei sme našli otvorený Irish pub, tak tu raňajkujeme a kávičkujeme a opäť kávičkujeme, až nám je jesné, že pršať asi neprestane a slnka sa nedočkáme. Cesta cez sedlo Prislop aj popri rieke Bistrita, až Do Vatry Dornei je veľmi pekná, ale v tom daždi sa mi usmievať nechcelo. Dnes končíme v eurokempe vo Vatra Dornei.

3. deň, pondelok 19. 6. 2006: Vatra Dornei – Iasi – Sculeni – Calarasi – Lozova – Hamcesti - Savata Jalbena, 417 km

Ráno je hmla, ale slnko sa už občas objaví. Z kempu sme vypadli okolo deviatej, asi po 80-tich km raňajkujeme. V meste Iasi ešte kupujeme proviant a hlavne repelenty, co je tu dosť problém. Majú ich len v lekárňach.

Po príjazde na hranici v Sculeni nám rumunský colníci robia na môj vkus až moc dôkladnú prehliahku vecí. Na moldavskej strane musíme vypísať tlačivá kto sme, čo sme, čo vezieme, koľko a akých peňazí. Platíme 30 USD víza, 2 USD ekologický poplatok a daľšie 2 USD ani neviem za čo.

Hneď v prvej dedine za hranicami tankujeme (cca 29 Sk/l) a v miestnom unimobunkovom bistre dávame kafe. Aby sme sa vyhli mestu Ungheni, ideme enduro cestami medzi zabudnutými dedinkami, kde o vode v domoch ešte len snívajú. Každých 100 m je v dedine studňa. Niekde južne pod mestečkom Calarasi vchádzame do nejakého chráneného parku. Daľšie lesné cesty a šotolinky, ktorým zostávame verní prakticky celé Moldavsko. V meste Hanceti nachádzame hotel, mne sa nepozdával už z vonku, ale Braňo to riskol a išiel sa popýtať dnu. Pri vchode skákali 3 práčky a špinavá voda z nich vytekala cez celý vestibul do kanála. Za stuchnutú izbu chcú 230 Sk a na otázku, či je teplá voda nám odpovedá: „načo, veď je leto.“ Tak dávame zbohom.

10 km za dedinou Savata Jalbena odbočujeme na lúku a staviame pri studni stan. Sprchujeme sa pod vedrami z vodou zo studne. Možno bola teplejšia než v tom hoteli. Obloha bola úplne jasná, až s neskutočným množstvom hviezd.

 Kempovanie v Moldavsku
Kempovanie v Moldavsku

4. deň, utorok 20. 6. 2006: Savata Jalbena – Comrat – Cahul – Reni – Izmail, 282 km

Stan sme síce postavený mali, ale spali sme vonku. Bola teplá noc, ale na čo sme zabudli, že ráno bude aj rosa. Celý deň jazdíme mimo asfaltu, parádička, vychutnávame si to. V meste Cahul sme sa stavili na kávu a za chvíľu ma už prestalo baviť počítat krásne ženy. Ich koncentrácia je v Moldavsku prudko nebezpečná - poznámka pre slobodných a rozvedených.

Z Cahulu už pokračujeme na hraničný prechod s Ukrajinou, pri Reni. Ceremónia trvá asi hodinku. V Reni ešte meníme peniaze a pred Izmailom dávame jedlo. Nocľah sme našli v turbáze v Izmaili. Po hygiene sme sa vybrali na diskotéku hneď vedľa. Pár som ich už prešiel, ale toto som ešte nevidel. Pred polnocou boli vnútri aj s nami štyria muži a asi 35 krásnych dievčat do 20 rokov. Za 8 koňakov, kávu , pivo a nejakú kolu sme platili 180 Sk.

5. deň, streda 21. 6. 2006: Izmail – Kiliia – Vilkove – Tatarbunary – Bilhorod – Zatoka, 268 km

Ráno samozrejme prší. Vlastne celé doobedie. V Izmaili trochu blúdime, kým nájdeme správnu výpadovku. V meste Kilia sme sa zastavili najesť. Boršč, pečené mäso, šalát, čaj pre dvoch za 95 Sk. Pokračujeme cez ukrajinskú časť dunajskej delty až do mestečka Vylkove. Čudujem sa, že som o ňom ešte nepočul, a ani nie je spomenuté v žiadnom sprievodcovi. Sú to vlastne také malé, dedinské Benátky. K domom sa dá dostať len po úzkych kanáloch na člne. Našli sme tu človeka, ktorý nás tu asi hodinu vozil na člne. Podľa jeho slov toto mestečko založili ľudia, ktorý utekali pred režimom cárskeho Ruska, na bývalých bažinách.

Poobede konečne prestáva pršať. Chceli by sme sa dnes dostať čo najbližšie k Odese. Pred mestom Bilhorod sme sa ešte najedli a s plnými žalúdkami nás prepadla taká únava, že spíme 3 hodiny na tráve pri ceste. Budíme sa až o siedmej večer. Na odporúčanie miestnych policajtov ideme do malého prímorského strediska Zátoka, do „turbázy óddycha“. Majú tu chatky za 140 Sk na osobu. Možností na ubytovanie je tu veľa od lacných, až po drahé, nové hotely. Večer ešte zakončujeme drinkom v bare na pláži.

6. deň, štvrtok 22. 6. 2006: Zatoka – Velikodolinske – Odesa, 70 km

Ráno samozrejme prší, ale o deviatej sa vyjasňuje a pol hodinu sú suché už aj cesty. V Odese sme za slabú hodinku. Ubytovávame sa na francúzskom bulváre v hoteli JUNOSŤ za 40 eur pre dvoch. O 15-tej vyrážame do mesta taxíkom. Prezeráme a fotíme centrum, pamiatky, prístav, samozrejme aj pamätník architektúry - Potemkinove schody, ktoré sa do diaľky nezužujú. Po pláži sa vraciame späť do hotela. Je to tu všetko omnoho drahšie, ako inde na Ukrajine.

Večer ešte skúšame v bare ukrajinský koňak a dohadujeme sa, či sa pomaly vracať na Slovensko, alebo ísť až na Krym. Nakoniec sme uznali, že 3 dni nám stačíť na Krym nebudú a bolo by škoda ho vidieť len letmo. Radšej sa tam vyberieme inokedy, min. na 2 týždne.

 Odesa – Potemkinove schody
Odesa – Potemkinove schody

7. deň, piatok 23. 6. 2006: Odesa – Balta – Kodyma – Kukuly – Tribusivka – Jampil, 397 km

Prvých 200 - 250 km bol len presum po diaľnici. Zaujímavé to začalo byť až keď sme sa dostali na okresky. Za mestom Kodyma pokračujeme už len po poľnej ceste. Po čase sa stráca aj tá a my ideme po kukurici, po metrovej tráve, cez údolia po podmáčaných lúkach, zrázoch a stúpaniach. Na cestu nás smeruje v jednom údolí až dedko, krorý tu pasie kravy. Takto prichádzame totálne špinaví a unavení do penziónu v mestečku Jampiľ.

8. deň, sobota 24. 6. 2006: Jampil – Novodnistrovsk – Černivtsi – Kosiv –Verchovina, 454 km

Ráno o ôsmej sme nemohli v penzióne nájsť nikoho, čo by nám bol schopný otvoriť a tak vyliezame cez okno na prízemí a bránu si otvárame kĺúčom, ktorý sme našli za barom. Dnešná trasa má byť len presunom do Karpát. Po ceste si všímam, že kravín, pri ktorom sme minulý rok spali, je už zbúraný. Za Černivtsi ideme jesť do reštaurácie Raisa, dúfame, že dostaneme už vernostnú zľavu, ale namiesto toho sme za 2-krát menej jedla, zaplatili 2-krát viac hrivien.

Pri meste Kosiv odbáčame do dedinky Šešory, jedného z centier huculskej kultúry v Karpatoch. Rieka Pistynka tu vytvára krásne pereje. Obloha nad nami sa začína nepríjemne zaťahovať a tak končíme v turbáze v horskej dedine Verchovina.

9. deň, nedeľa 25. 6. 2006: Verchovina – Vorochta – Lazežšina - vojenská horská cesta – Bogdan – Rachiv, 122 km

Konečne sa prebúdzame do slnečného rána. Po pol hodine jazdy stojíme kúsok pred Vorochtou, pri peknom chatovom komplexe a v kolibe raňajkujeme. Vo Vorochte odbáčame na Zakarpatie a v Lazežšine doľava, do Karpatskej biosférickej rezervácie, smer vojenská horská cesta. Tá slúžila v prvej svetovej vojne na zásobovanie rakúsko-uhorskej armády, ktorá tu bola zakopaná. Po nej by sme sa mali dostať popod najvyššie vrchy Ukrajiny, Hoverla (2060 m) a Petras (2020 m) až do dediny Bogdan.

Po kilometri cesty narážame na závoru s domčekom. Je to začiatok národného parku. Platíme vstup 5 hr. osoba a 5 hr. moto, musíme sa zapísať, koľko tam budeme a kadiaľ sa vrátime. Dostávame bumážku a tú neskôr odovzdáme na výstupe. Na začiatku vyzerala cesta ok. Keď sme uvideli 5 metrov široký potok, hneď sme sa ním začali brodiť, mysliac si, že to bude dnes asi ten najväčší adrenalín.

 Vojenská horská cesta
Vojenská horská cesta

Ale cesta sa už len zhoršovala. Mali sme podrobnú mapu Zakarpatia v mierke 1:200000 a našťastie aj GPS s mapou ukrajinských Karpát a vyznačenou voj. hor. cestou, lebo bez neho by sme tam asi blúdili ešte dnes. Brody s vodou a koľaje s blatom bola samozrejmosť, šotolina len výnimkou. Až sa smejem pri predstave, ako sme sa pri prejazde prvých brodov snažili dvíhať nohy, aby sme boli suchí a čistí. Veľmi rýchlo nás to však prešlo.

 Vojenská horská cesta
Vojenská horská cesta

Postupne sme sa dostali až pod vrchol Petrasa. Boli tu pastieri oviec so svojimi chatrčami a ovcami a neboli nijako prívetiví. A tu nás čakalo najhorších zhruba 100 metrov. Išli sme ich viac ako hodinu. Vsetko totálne podmáčané, rozmočené. Keď som stúpil do trávy, hned som sa vyše členkov zabáral a keď som nohu vytiahol, šlapaj sa hneď zaplnila vodou. A toto všetko bolo v stúpaní. BMW sa nevedelo ani pohnúť. Ako tak sa dal prejsť meter-dva, keď som išiel vedľa neho so zradenou jednotkou a Braňo ma ešte tlačil. Tomu sa v tomto úseku pre zmenu podarilo zahrabať Transalpa vyše osiek kolies, že stál aj bez stojana. Trvalo nám asi 20 min., kým sme ho vyhrabali. Po daľších dvoch kilometroch sme boli v najvyššom bode cesty, kde sme si vychutnávali chvíľkový oddych na snehových jazykoch. Ako sme pokračovali po svahoch Petrasu, v sekunde sa strhla prietrž mračien. Ešteže bol na blízku maličký zrub. Spolu s nami tu lejak prečkávalo 5 miestnych detí, ktoré tu pásli kravy.

 Vojenská horská cesta
Vojenská horská cesta

Od tohto bodu nás čakal už len zostup, ale všetko bolo po polhodinovom lejaku samé blato a všade sa valili potoky vody. V miestach, kde sťahovali drevo, boli polkilometrové úseky 20-centimetrového blata. Na cestu sme sa bostali po 45 km a 9-tich hodinách v Bogdane, pri moste. V rieke sme sa celý poumývali od blata, povylievali z čižiem vodu, lebo takých špinavých by nás asi nikam nevpustili.

Ubytovali sme sa v 17 km vzdialenom Rachive, v turbáze za 45 hr. Na osobu. Unavení, ale spokojní si večer v reštaurácii dávame najväčšie steaky, ake majú. Zaslúžené.

10. deň, pondelok 26. 6. 2006: Rachiv - Kobylecka Polana – Solotvina - Širokij Lug - Usť Čorna, 155 km

Ráno sme si boli dať vystriekať motorky od najväčšej špiny. Z Rachivu pokračujeme cez lesy rozbitou cestou na Kobyleckú Polanu. A odtiaľ do Solotviny, na soľné jazerá. Je tu veľa možností ubytovania, kempy a malé hotely. Noc v chatke stojí 20 hr. na osobu.

Zo Solotviny pokračujeme do dediny Širokij Lug. Podľa sprievodcu by tam mali byť jaskyne a priepasti, ale nikto z miestnych nám nevie povedať kade sa tam dostaneme. Tak pokračujeme do Usť Čornej, kde plánujeme prenocovať a ráno obzrieme cestu na Koločavu a rozhodneme sa čo ďalej. Podľa dnešných info je táto cesta zo smeru Usť Čorna - Koločava neprejazdná.

11. deň, utorok 27. 6. 2006: Usť Čorna – Komsomolsk – Neresnicia – Koločava – Sinevir – Mižhirja – Chust – Mukačevo – Užhorod, 331 km

Ráno o 8.00 už stojíme za Komsomolskom, pred mostom na odbočku na Koločavu. Prejdeme asi tri brody, ale je to len trápenie. Po potoku, hore kopcom, 20 cm skoky, motorky stále chytajú spodok. Z tejto strany je to len bohapusté ničenie motoriek. Ideme do Koločavy okľukou cez Neresnicju a Uhlia. V Koločave vlastne len prečkávame v Četníckej hospode dážd (asi 2 hodiny tu spíme na laviciach) a pokračujeme ďalej na Sinevir do múzea plťoplavby.

Veľkú časť z neho zobrala voda, ale expozície zostali nepoškodené. V kolibe v Sinevire si dávame 300g šašlik za 17 hr., ale musím povedať, že bol najhorší, aký som doteraz jedol. Dnes by sme chceli prísť čo najbližšie k hraniciam, čo sa nám aj darí, o deviatej sme pred turbázou v Užhorode.

12. deň, streda 28. 6. 2006: Užhorod – Košice - Zvolen - Trnava, 463 km

Pri každom návrate domov som dosť smutný a chytá ma depka z toho, že to už končí a kto vie, ako dlho budem musieť čakať, kým sa opäť niekam vyberiem. Ale čím som starší, tým viac si aj vážim to, že sa domov vraciam v poriadku.

Pridané: 28.12.2006 Autor: Francuz Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (17 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (19)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria