Offroadové Alpy 1/6

Nedá mi hneď na začiatku nespomenúť našu offroad úroveň a zručnosť – sme totiž úplní začiatočnící, mimo asfaltu najazdené veľmi málo a ešte menej so záťažou. Mali sme však za sebou teoretickú prípravu z rôznych článkov a videí :)

Presne toto bol jeden z dôvodov, prečo ideme jazdiť offroad do Álp a nie do Rumunska, či Ukrajinu – nevedeli sme čo nás čaká a v Alpách je aspoň rýchla záchranná služba na úrovni. Po minulé dva roky (2006, 2007) som trasu pripravoval ja a teda teraz som to nechal na Vickyho, ktorý tomu veľa venoval.

Motorku som mal obutú na štupľoch (Karoo) ale pred cestou som ju prezul späť na cestné Škorpióny. Čakalo nás vyše 2.000 km po diaľnici a to, že by som tam tie štuple zničil, by mi až tak nevadilo, ale nad 110 km/h som z motorky nemal dobrý pocit a to som nikdy nejazdil naložený.

Apropó batožina. Bral som len základné potrebné veci a po zvážení mi vyšla hmotnosť batožiny, vrátane samotných kufrov, lodného vaku a 5 litrov pitnej vody na 58kg! Motorka teda natankovaná vážila približne 280kg. To mi prišlo strašne veľa a preto som si napísal zoznam, kde som si po návrate zoškrtal, čo som použil a čo nie. Toho, čo som nepoužil bolo naozaj málo, tak neviem čo som robil zle.

Plán sme mali nasledovný – mali sme vybraté určité miesta, ktoré sme chceli prejsť a to bez ohľadu na to, koľko nám to bude trvať. Základný rozpis bol na 10 dní, ale ostať sme mohli aj 16. Brali sme pre istotu aj stan s výbavou na spanie v divočine, ale chceli sme spať prevažne v lacnejších hoteloch. Podobne so stravou – niečo sme brali, ale spoliehali sme sa na miestne obchody a občas aj reštaurácie.

Bol som teda zbalený, motorka pripravená. Stretávali sme sa v sobotu 5. Júla 2008 o 8.00 ráno na Bergu. V článku budem uvádzať aj rôzne časové a rýchlostné štatistiky – tieto som opisoval z GPS.

Bratislava – Selvino (ITA)

933km, priemerná rýchlosť 110km/h, celkový priemer 77km/h, čas jazdy 8h 31m, čas státia 3h 31m, celkový čas 12h 02m

Ráno som si privstal, všetko nahodil na motorku. Počasie vyzeralo super. Vyštartoval som a už 7.35 som nedočkavo čakal na Bergu. Vicky bol presný a došiel 7.58, hneď sme vyrazili na prvú pumpu kúpiť diaľničnú známku a nahodiť štuple do uší. Naším cieľom bolo talianske mestečko Selvino, kde sme mali rezervovaný hotel.

Čakala nás nudná cesta diaľnicou. V rakúsku sa snažím držať políciou akceptovaného limitu 139km/h gps (cca 148 tacho) a aj sa nám darí stretnúť dve merajúce hliadky.

V Taliansku jazdím naozaj rád, hoci diaľnice sú dosť drahé. Vodiči sú k motorkárom ohľaduplní a hlavne značky rýchlostných obmedzení sú tu čisto informatívne, takže splývame s premávkou a občas ideme aj 160km/h (cca 150 gps). Jazdí sa tu plynulo a dá sa predvídať.

Celá cesta prebiehala v absolútne ideálnych podmienkach a okolo 20:00 sme už stáli pred hotelom. Celý čas som si pochvaľoval rolku za chrbtom, mohol som sa totiž o ňu opierať, čo bolo veľmi príjemné pre moje boľavé kríže.

Na prekvapenie sme zistili, že v hoteli robí 6 mladých slovenských študentiek z Brezna, takže miesto večere sme kecali, dostali domáci koláč a pili pivo :)

Selvino (ITA) – Bardonecchia (ITA)

441km, priemerná rýchlosť 68km/h, celkový priemer 40km/h, čas jazdy 6h 30m, čas státia 4h 30m, celkový čas 11h 00m

Ráno už nebolo také optimistické ako večer. Síce dievčatá sa nám venovali a aj sme sa pofotili, ale počasie bolo škaredé a začínalo pršať. A nás čakal náš prvý alpský offroad!

Vyrazili sme teda a po asi hodine sme boli v dedinke Foppolo, kde sa začínal passo Dordona. Tento pass je pre verejnosť uzavretý, ale dá sa získať povolenie na vstup žiadosťou na miestnom úrade. Ktorý úrad však funguje v nedeľu? A tak sme vyrazili. S menšími problémami sme našli začiatok passu aj so značkou zákazu vjazdu. Pršalo a Vicky sa s úsmevom pýta – tak čo, ideme? Jasné, hovorím. Na toto sa tešíme roky a nejaký dážď nás nezastaví!

Na prvom rázcestí však už nevieme kade ďalej a tak bezradne ďobeme do GPS. Zabočíme vľavo a asi po kilometri pohodovej poľnej cesty s pomerne prudkým stúpaním prechádzame okolo pastiera a cesta sa končí. Mám troška obavy, čo na nás pastier povie, ale ten sa iba smeje a posiela správnym smerom. Vrátime sa dole kopcom takmer na začiatok. Hore som ešte rozmýšľaľ, čo s ABS ale nakoniec ho nechávam zapnuté. A oplatilo sa, brzdilo to dobre. Nakoniec nechávam zapnuté ABS už celú dovolenku, dokáže si poradiť s takmer každým terénom.

Vrátili sme sa na správny smer a teraz sa začalo to naozajstné ródeo. Žiadna idylická poľná cesta, ale tvrdý podklad, na ktorom sú voľne popadané väčšie a menšie kamene. Motorka mi skáče zľava doprava, ledva ju držím, celý som napnutý a dychčím. Po chvíli sme už na vrstevnici a cesta je prekvapivo dobrá, radím dvojku a cítim sa ako Charlie z Long Way Round. Po chvíli zastavujeme a oddychujeme, ruky nás bolia a potíme sa.

Po krátkom fotení pokračujeme. V protismere ide staré terénne auto s nápismi na bokoch... no už mi v hlave nadskakujú čísielka za pokutu a vybavovačky s karabiniermi. Maníci v aute však len spomalia aby sme mohli prejsť a s úsmevom nám zakývajú. Veď pohoda, nie?

Vicky ide vpredu trocha rýchlejšie ako ja, začína znova ťažší terén a bojujem s tými 300 kilami a 100 koňmi. Vo vysielačke počujem, že mám dávať pozor, Vickymu spadla motorka. Za zákrutou ju už vidím - na ceste je len zadné koleso a pred pádom do asi 15m roklinky ju zachránil iba valec boxera (!!!). Aspoň už chápem, prečo im tak trčia :)

Problém je, že nemôžem zastaviť, pretože terén je tak zlý a už by som sa nerozbehol, tak zastavujem asi o 30m vyššie, pred vracákom.

Motorku vyťahujeme snáď 15 minút. Konečne je na ceste a Vicky pozerá škody. Utrhol hmlovku, ale ináč iba pár škrabancov. A tie sú predsa na endure sexi!

Vicky sa celkom rýchlo otriasol a chcel pokračovať ďalej. Chýbalo tak málo a motorka mohla skončiť o pár metrov nižšie a fakt neviem, ako by sme ju stade dostali.

Teraz však nad tým nerozmýšľame a poberáme sa na odchod. Vickymu sa na tých kameňoch nejde rozbehnúť a tak ho tlačím až ku mojej motorke a čuchám jeho spálenú spojku dúfajúc, že súdruhovia z NDR neurobili chybu a nepoužili azbest.

Nasadám aj ja a hneď som to aj položil, takže na oplátku pomáha Vicky mne. Zabáčam do vracáku a po asi 5 metroch zasa padám a tentokrát efektne, motorka ma odhodí a ja letím s bočným kotrmelcom. Keď zdvihneme moju motorku tak už mám dosť. Nevládzem, trasú sa mi ruky. Ak budú všetky passy takéto, tak to snáď aj schudnem! Ale to vlastne nie je na škodu  takže nasadáme a pokračujeme.

Zvyšok výjazdu na pass s motorkami bojujeme, ale už to nie je také zlé. Na vrchole pár fotiek, pauza a už aj ideme dole. Zjazd je príjemný, povrch tiež a okolie mi pripomína Tatry. Aj vôňou. Než dojdeme dole, tak mám úplne mokro v čižmách a premokli aj nepremokavé rukavice. Na pumpe sa dávame z tohto zážitku dohromady, ja zatiaľ mením na číre plexi a odmontuvávam šilt.

Dordona pass má asi 20km a my sme ho išli viac ako 3 hodiny. Myslím, že ani 16 dní nám nebude stačiť.

Dážď neustával, ale my sme mali na pláne dnes ešte jeden offroadový výlet - CroceDomini pass a Ampola pass starou vojenskou cestou. Tieto passy boli však dosť vzdialené a tak ich vynechávame a vydávame sa smerom na Miláno.