Balkán 2011 na dva takty 1/2

Takt prvý alebo ako začať dovolenku na ambasáde

Paulie (Nexus) & gemby (V-Strom)

15. - 18.06.2011

Strata identity

Deň pred odchodom prichádza Rasťo zo Žiliny. Trošku má meškanie ale zatiaľ všetko podľa plánu. Dávame radlera na partizána, kecáme a ideme chrápať. Ráno vyrážame. Trošku nás zdrží platenie bratrancových faktúr v banke v Győri a nasleduje prelet Maďarskom. Veszprém, Siófok, Marcali, Barcs. Pri Siófoku klasické horkokrvné stopárky, súdiac podľa ich oblečenia, či skôr vyzlečenia. Okolo Balatonu ma prekvapuje veľa nemeckých ŠPéZetiek. Keď ich tak začínam sledovať, prichádzam na to, že sú to viacmenej teraz už plnotuční Fritzovia, ktorí si na Balaton asi zvykli ešte ako polotuční DeDeRóni. Trabantíky vymenili za kombíčka či wohnwageny a richtung Balaton ostal. Blížime sa k chorvátskej hranici a zmocnil sa ma blbý pocit.

Občiansky. Asi jediná vec, ktorú som zabudol skontrolovať. Pred nami sa už črtá hraničný prechod a nenápadne zastavujem, vyberám doklady, pozerám občiansky... platnosť do januára 2011. Asi som sa zatváril ako mufty keď mu gašparko vyfúkol prezidenta a zmocnila sa ma celoplošná nasratosť. No fasa. Oznamujem to Rasťovi. Ako naschvál cez hranice neprechádzalo žiadne auto a už na sebe cítim pohľady colníkov. Celú našu zastávku pred nimi maskujem tým, že si odkladám bundu do kufra. Maďarský colník v pohode, chorvátska colníčka sa ma pýta kam ideme. Konečná, hovorím si. Odpovedám že Bosnia a Hercegovina, Metkovič. Po chvíľke mi vracia občiansky. Prvá čiara za nami. Kúsok za hranicou nasleduje obedná prestávka a zasadnutie valného zhromaždenia.

Co dál? Celoplošná nasratosť vo mne úspešne pretrváva a nedokážem pochopiť ako som mohol spraviť takúto chybu. Nakoniec som sa rozhodol, že pôjdem ďalej s tým, že redukujeme prechody hraníc na minimum, čím redukujeme možnosť že si to colníci všimnú. Sadáme na mašiny a začínam byť na 90 percent presvedčený, že to bude úspešné. Virovitica, Daruvar, Gradiška. Čaká tu zopár áut, tak sa poctivo zaradím za ne. Žiadne suverénne pchanie sa dopredu ako za normálnych okolností. Zrazu si sadá do búdky mladý colník a ukazuje, že môžme ísť aj tam. Idem ako prvý. Keď si už pozerá moje „papiere“ asi minútu, percentá môjho presvedčenia klesajú. „Isteklo“ hovorí. Zrazu som pochopil ako blízko k sebe majú Chorváti a Slováci, a nepotreboval som slovník ani Google translator. Pochopil som. Motorky nabok a ja mám ísť s ním.

Ideme do kanclu, či skôr búdy kde sedí „šef“. Tuto si všímam hierarchiu chorvátskych colníkov. Pripomína mi to totáč. S každou vecou treba prísť za „šef“-om a s jeho požehnaním „da“ sa môže pokračovať. Nasledujú asi dve hodiny strávené u šéfa, preverujú si ma, telefonujú. A spoznávam ďalšie chorvátske slovíčko “kazna“. Novčana kazna 1000 kuna. Zrazu začínam mať odpor k chorvátskej faune. Šéf ešte ručne vypisuje asi hodinu nejaké papiere a hovorí, že toho má veľa. Po hodine začne vypisovať moje papiere čo mu trvá ďalšiu hodinu. Za asistencie ďalších troch colníkov sa ma pýtajú na všelijaké somariny. Pozorujem tu segmentáciu chorvátskych colníkov. Jeden vie po nemecky, druhý po anglicky, ďalší písať a posledný čítať. Oznamujú mi, že ma nemôžu pustiť cez hranice, že sa musím vrátiť. Ale kam to mi už nevedeli povedať. Vravia mi, že oni by ma mali zobrať na slovenskú ambasádu, ale čo budem robiť je na mne.

Tak sa teda otáčame a ideme mimo diaľníc na Zagreb až do zotmenia. Zapichneme to za dedinkou Krivaj, kde to v chatke pri jazere vyzerá na párty. Postavíme stany a zvedavá tlupa mládežníkov sa valí na nás. Doniesli nám pivo a vyzvedajú odkiaľ sme. Ten najodolnejší voči alkoholu so mnou komunikuje po nemecky a vraví, že oslavujú koniec strednej školy a že sú už všetci... majú dobrú náladu. A aj mali a dlho. Tak im dávame na oplátku chlipnúť z ploskane slivovicu so slovami Slovačka rakija... odvtedy sme už len počúvali Slovakia rakija. Zaspávam nasratý na colníkov, na pokutu, na seba.

Ambasáda

Na druhý deň ráno sa zobúdzame, pakujeme stany. Mladí nám doniesli fľašu coly, asi ako odškodné za nočný kľud. Zastaví sa pri nás ešte dedo s vnukom a so psom, trošku pokecáme a pýta sa či nechceme hašiš alebo marihuanu. Tak týmto nás ozaj dobre pobavil.

Navigácia nás doviedla až do Zagrebu pred ambasádu. Odparkujme motorky a zvoníme na konzulát. Zvoní Rasťo, zvoním ja a nič. Pozerám úradné hodiny od 9 do 12, sme ešte v limite. Búchame na dvere a nič. Dávam Rasťovi rabaka a lezie hore do okna. Konečne úspech. Sekretárka otvára dvere so slovami, že im nefunguje zvonček. Tak tuto už moje pozitívne myslenie totálne skrachovalo a už som videl ako sa moja vec vybavuje veky. Prišlo však milé prekvapenie, konzul je veľmi ústretový a dozvedám sa, že papiere môžem mať hotové ešte v ten deň. Tak sa bežím dať odfotiť, vraciam sa s fotkou na konzulát, vyplním zopár papierov a doklad na cestu domov mám za chvíľku hotový. Bavíme sa o tom ako to v Chorvátsku chodí a dozvedáme sa, že pokuty sú tam od 1000 do 5000 kuna. 5000 kuna = cca 720 €, takže bacha na vec! Vyfasoval som minimum, na colníckeho šefeho som asi spravil dobrý dojem. Konzul nám dáva ešte nejaké know how a celkom príjemne sme sa s ním porozprávali.

Celoplošná nasratosť opadá a teraz sa už začína ortodoxná motodovolenka. Teda nie až tak ortodoxná lebo nový doklad mám len na cestu domov, a tak Bosna a Montenegro odpadá. Ale budiš, aj tak je to úplne iný pocit mať za čiarou späť svoju identitu. Náladu nám ešte vylepšuje pastva pre oči na zagrebských djevojkách. Tak a zase sa modifikuje naša trasa na Plitvice, priesmyk Mali Alan a uvidíme.

Ideme okrskami do Karlovacu cez Kravarsko. Zastavujeme pri rieke Kupa, zohrejeme si niečo pod zub a Rasťo sa ide schladiť do vody. Z Karlovacu ideme na Plitvické jazerá. V mestečku Slunj si dávame prestávku na kafčo a obdivujeme spleť vodopádov v meste. Cestou ešte absolvujeme nákup v potravinách a za chvíľku sme pri Plitvických jazerách, kde hľadáme kemp. Kemp Korana čo nám odporúčajú pri jazerách je relatívne drahý, ale hneď nachádzame menší za 8 eur na deň za osobu. Tu nám robí spoločnosť náš nový kamoš cap Samko. Predbežný plán je jeden deň na off-road priesmyk Mali Alan a jeden deň na jazerá.

Mali Alan

V piatok ráno vyrážame na Gračac. Cestou sa zastavíme na parkovisku pri Plitvickych jazerách a pýtame sa na ceny a parkovanie. Vstup na jazerá je cca. 16 eur na osobu na deň a parkovanie majú motorky grátis. V Gračaci tankujeme a pokračujeme smer Obrovac. Po pár kilometroch sa otvára veľké údolie s vodnou nádržou, do ktorej ústi obrovská rúra z kopcov. Doma som vygooglil, že je to rúra privádzajúca vodu do hydroelektrárne. V Obrovaci zbehneme do mesta na kávičku, na nákupy a ideme na očakávanú cestu Obrovac – Sveti Rok cez priesmyk Mali Alan.

Video: Balkán 2011 na dva takty

Cesta bola úplne super, presne podľa očakávaní. Nebudem ju tu opisovať, pozri video. Najviac ma tešilo, že nám prialo i počasie, bolo krásne, teplo a slnečno. Na vrchole hory si dávame pauzu, fotíme a najpatriotickejší čin, ktorý mi tu napadá, je dať si našu bôčikovú s hrvatskym kruhom. A ako chutila...

Vraciame sa severnou stranou priesmyku, ktorá už nie je taká zaujímavá ako južná a ide väčšinou v lese. A ešte jedna vec. Okolo cesty sú míny, ktoré im tu ostali ako spomienka na vojnu. Upozorňujú na to tabule, ktorých je popri cesty mrtě. Pokiaľ sa nechceš zahrať na létajícího Čestmíra, tak by si mimo cesty nemal chodiť. Večer sa vraciame do kempu. Večera, sprcha, kŕmenie Samka. Zvažujeme návštevu Plitvíc, ale nakoniec sme sa rozhodli, že sa sem vrátime inokedy aj s polovičkami. Rasťo plánuje na ďalší deň Bosnu podľa nášho pôvodného plánu a ja zvažujem cestu domov alebo zbehnúť k moru. Ráno múdrejšie večera.

Deň pri mori

Zvíťazilo more. Kúsok za Plitvickými jazerami je odbočka na Bihač, kde sa rozchádzame. Rasťo ide do Bosny, ja smer Zadar. Mrzí ma, že nemôžem pokračovat s ním, ale tak za chyby sa platí. Rozhodujem za medzi dvomi alternatívami: ostrov Pag alebo po magistrále smer Senj. Cestu po magistrále som absolvoval pred dvomi rokmi a veľmi sa mi páčila. Rozhodujem sa však pre Pag.

Tu začína zaujímavá, mesačná krajina Pagu. Popri ceste sa tu nachádza množstvo salín, z ktorých sa odparovaním získava soľ. Robím minimálne množstvo zastávok na fotenie a na volanie prírody. Tak ako sa Forrestovi chcelo behať, mne sa chcelo jazdiť. Prispelo k tomu aj počasie, trošku sa zatiahlo a tak sa mi nechcelo ani osviežiť v mori. Kompou sa dostávam do Prizny a smerujem po magistrále na Senj. Výborný asfalt, len hustá premávka. Pred dvomi rokmi tu nebolo skoro žiadne auto, a teraz... V Senj odbočujem na diaľnicu a cez Zagreb to ťahám až na Čakovec. Na chorvátsko-slovinských hraniciach sa učím nové slovíčko, keď sa ma colník pýta: „izgubili dokumente?“ Tak mu vysvetľujem, že som ich neizgubil ale isteklo. Bez problémov ma púšťa ďalej. Nasleduje nudný presun cez Maďarsko a večer už relaxujem doma vo vani.

Epilóg

Spravil som niečo cez 2000 km, priesmyk Mali Alan bol super, len by som si ho vedel predstaviť na off-roadovejšej motorke, finančne to bol low cost až na tú kaznu, naučil som sa tri chorvátske slovíčka, ktoré už asi nikdy nezabudnem, videl som slovenský konzulát v Zagrebe, na ktorý sa je ťažko dostať, a nikdy nebuď presvedčený na 90 percent.