Víkend pri Solinskom jazere

Balíme sa rýchlo, veď to nie je po prvý krát. Všetko potrebné mám pripravene na jednom mieste. Od pasu a hromádky eur, cez veci na varenie, oblečenie, až po stan a spacáky. Zvyk z dávnych čias, keď rozhodnutia na dvoj-troj týždenný pobyt v balkánskych horách často padli jeden deň večer a ráno sa už cestovalo.

Takže balenie je v pohode. Problém, ako to navešať na Dylana sme vyriešili už pred rokom, pri prvej ceste do Rakúska. Jedinou neznámou je teda cieľ. Nemáme chuť na žiadnu diaľkovú jazdu. Aj preto voľba padla na Solinske jazero v juhovýchodnom cípe poľských Beskýd. Pred časom mi ich pri Balatone odporučil jeden poľský motorkár. A keďže to z Kysaku je len niečo cez 200 km, nastal čas tip vyskúšať.

V predpoludňajšom Prešove si neodpustíme krátku návštevu Yamahy. Hondu, keďže je v sobotu zatvorená, míňame bez povšimnutia a v serpentínach za Šarišským Štiavnikom si trocha zvyšujem adrenalín. Nie zatáčkami ale vďaka ose, ktorá mi vošla pod prilbu. Bodnutie ešte neprestalo štípať a už je tu Svidník. A za ním údolie so zabudnutými tankami, delami a lietadlami - neklamný znak, že sa blíži Dukla a hraničný priechod. Rýchlo tankujeme a za päť minút sa nám už šarmantná poľská colníčka díva do očí. Veď pod odklopeným štítom prilby ani nič iné vidieť nemôže. Ale to nevadí. Akáže kontrola. Už sme jedna EU-rodina...

Pri jazde Beskydami si môžete odpočinúť, zajesť, osprchovať aj nazbierať huby

Sedem kilometrov za hranicou, v obci Tylawa odbočujeme vpravo na hradskú č. 897 a pokračujeme na východ súbežne so slovensko-poľskou hranicou. Cesta vedie zvlneným údolím Beskýd, lesné úseky striedajú kilometre vinúce sa cez polia a pokosené lúky. Asfalt nie práve najlepšej kvality ma núti zvoľniť. Dylan, plný kladov, tu ukazuje jeden z mala svojich nedostatkov. 13“ predné koleso pri rýchlosti 75–80 km/h na pozdĺžnych nerovnostiach cesty začína „plávať“. Keďže sa nikam neponáhľame, žiaden problém. Stačí trocha ubrať plyn. Veď dva superšporty, ktoré vedľa nás preleteli stejne nedoženieme.

Ale to sa už o slovo hlási žalúdok. Zastavujeme preto v jednom z minikempov, roztrúsených vedľa cesty na každých 20–30 km. Žiadne hviezdičky. Len drevenými kolmi ohradená trávnatá plocha pre 5-10 stanov, niekde aj pár 2-4 miestnych chatiek, provizórna sprcha, gril. Za pár korún. Vlastne zlotých.
Všetko raz končí. Životná púť štyroch pečených klobások sa naplnila, aj náš oddychový čas vypršal. Niečo nové vždy prichádza a pred nami sa z lesného porastu vynára Cisna, jedno z mnohých turistických stredísk oblasti. Reštaurácia, piváreň, horáreň, dva kempy, dve agroturistické ubytovne, východiskové body turistických trás. Ale aj rázcestie. A s ním spojená nutnosť rozhodnutia. Buď na sever k Baligrodu a veľkou obchádzkou do Soliny, alebo priamo severovýchodne cez Terku k jazeru. Volíme druhý variant, aj keď s neistotou cesty tretej triedy. Veď risk je zisk. Ale nie dnes...

Solinske jazero vzniklo umelým zatopením rozvetveného údolia /Pohľadnica/

Po troch kilometroch, hneď za mostom cez riečku Solinka, ktorá spolu s riekou San a Czarnym potokom napája priehradne jazero, je odbočka na Terku. Odbočka v podobe 12 kilometrovej prašnej a kamenitej cesty. Vracať sa však nebudeme.
Trvá pol hodiny, než pri 20-25 kilometrovej rýchlosti, v neustálych obavách či cestné pneu vydržia nápor ostrých kameňov, znova pocítime pohodlie asfaltu. Ale to sa nám už po pravej strane otvára príkre údolie a na jeho dne sa v slnku ligoce vodná hladina. Po hlavnej ceste 894 vchádzame do najväčšieho turistického strediska jazera – mestečka Polanzyk. V meste preplnenom rekreantmi je viacero lodeníc, bezpočet hotelov a chát, detské a vodacke tábory, no nájsť v ňom verejný kemp sa nám nedarí. Preto štartujeme a skúšame šťastie v ani nie 5 km vzdialenej Soline, ležiacej na západnej strane priehradného múru. Znova márne, ale aspoň máme tip: Kemping Jawor na východnej strane hrádze.

Jazero sa stalo jachtárskym rajom

Cez priehradný múr je to sotva kilometer. Lenže motorové vozidlá tu majú vstup zakázaný. A tak sa serpentínami spúšťame až ku dnu priehrady, cez most prekonávame Jazero Myczkowske, ktoré tvorí vyrovnávaciu nádrž svojmu veľkému bratovi a potom veľkým oblúkom stúpame k jeho múru. 19 zlotých mení majiteľa a náš stan znova raz vidí svetlo sveta.

Štýlová cukráreň a reštaurácia

V kempe spôsobujeme menší rozruch. Zrazu chce každý vedieť odkiaľ sme, či sme sa sem dostali na tomto skútriku a čo je to vlastne za mašinka. Keď po tretí krát opakujem jeho parametre a pripadám si ako díler Hondy, prestáva ma to baviť. Beriem uterák a hajde na pláž.
Večer si obzeráme celý turistický komplex. Obchody, grily, reštaurácie, lunapark. Všetko, čo rekreant môže potrebovať. Hľadáte disco, dobré pivo, jedlo či miesto na romantickú prechádzku? Stačí si vybrať.

Noc bola krátka. Ranne slnko a hlad nás vyháňajú zo stanu. Dopoludnie využívame na kúpanie a prehliadku priehrady, ktorej hladina je posiata desiatkami bielych plachiet jácht a katamaranov. Na móle pod priehradou odpočívajú dva vrtuľníky poľských elektrárni. Prechádzame po priehradnom múre do Soliny a túlame sa okolo všadeprítomných stánkov.

Balenie, obliekanie, prilba, štartér. Návrat začína. Domov ideme dlhšou cestou cez Lesko na severe. Viem, že Dylan nie je žiaden závodník a keď si v spätnom zrkadle všimnem svetla motoriek, spomalím a s pozdravom ich nechávam ísť dopredu. Tým to však trvá akosi dlho. Spozorniem. Tri čopre s prešovskou ŠPZ-kou. Keďže ich tempo nie je nijak oslnivé, v pohode sa ich držím. A keď mi na dlhej rovinke trocha ujdú, v zákrutách ich doženiem. V tých ostrejších ma dokonca pre dlhé, nízko položené stúpačky zdržiavajú.

Po prejdení jednej z križovatiek nastáva rozruch. Vodca smečky viditeľne ignoruje späťák, nereaguje na blikanie a mávanie svojich súputníkov v čiernej koži. A im trvá hodnú chvíľu než ho predbehnú a zastavia. Zastavujem tiež. Veď je to možnosť na pozdrav a pár slov s krajanmi. Zjavne máme spoločnú cestu a tak by som aspoň časť z nej nemusel ísť sám. Lenže čo to? Nastáva hádka či bolo treba odbočiť a či nie. Moju snahu nadviazať rozhovor ignorujú. Takže štartujem a so synom pokračujeme znova sami :-(

Ceste nechýbajú zákruty ani pekné výhľady

Ale to nás už znova víta Dukelský priesmyk a v reštaurácii pri benzínke sa nám vracia dobra nálada. Za dve hodiny už máme doma vybalené. Na tachometri pribudlo štyristopäťdesiat nových kilometrov a v spomienkach vydarený víkend.

Pilgrim

/Foto: Pilgrim, ©2004/