Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1144 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 6687
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (3980)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (2707)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Diskusia Diskusia k článku (15)  [Verzia pre tlač] Tlač

Slovinsko - Taliansko - Rakúsko tour 2005

 Zdieľať

Pridané: 14.03.2006 Autor: JuroCBR
Čitatelia: 11992 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Netrvalo ani 2 dni a po príchode z Chorvátska ma chytil znovu ten zvláštny pocit, zbaliť sa a vyraziť, to je jedno kam, len nech sa veziem a je pekné. Už dlho som špekuloval nad Talianskom a nad tým slávnym Grossglocknerom, ktorí všetci tak ospevujú. Tak ma napadlo spojiť oboje a pridať ešte niečo navyše. Ten deň nastal a z plánov bola skutočnosť.

8. 8. – 14. 8. 2005, zostava: Ja + Milka (Honda CBR 600 F)

Večer pred odchodom nedobrovoľne kupujem od kamaráta novú bundu, lebo moju Uvexku si „nechtiac“ požičali feťáci čo rabovali v Drietomej, ale to je o inom. Kupujem dosť podobnú, značky Held, no veď uvidíme ako obstojí... Balím veci a šup ich na motorku, kedže skúsenosti už sú, tak to ide celkom rýchlo.

1. deň, 8. 8. 2005, pondelok


Bratislava - (A) Wiener Neustadt - Graz- Villach - (SLO) Kranjska Gora, 415 km

Čas odchodu sme si dali okolo dvanástej, kedže si musím ešte odskočiť do roboty niečo povybavovať. Okolo jedenástej sadám na motorku a odchádzam vyzdvihnúť polovičku, tu zisťujeme že vlastne nemáme žiadne poistenie tak v malej zaprdenej pobočke nemenovanej spoločnosti Allianz rýchlo vypisujeme papiere. Najlepšie je, že platí až od 9. 8., čo už. Pripravený konečne vyraziť zisťujem že nemám pas, SHIT! Tak rýchlo domov, na oblohe sa zatiaľ javí nejaká černota. Konečne po detailnom skontrolovaní sadáme na motorku a vyrážame smer Berg. Za hranicami meníme peniaze a začína kvapkať, viac a viac... Na prvej pumpe kupujeme dialničnú nálepku a navliekame sa do nepremokov. Na ruky som prvý krát použil ružové gumenné, kyselinárske rukavice, bolo zaujímavé sledovať reakcie oprotiidúcich motorkárov :-) V Eisenstadte sa napájame na dialnicu, prestáva pršať dokonca začína vykúkať slniečko a čím daľej tým je počasie krajšie. Cesta ubieha rýchlo a ja si vychutnávam rakúsku diaľnicu, keďže mne presuny po dialnici nevadia. Pri rýchlosti 130 km/h si pripadám ako slimák, ktorého obieha aj dodávka, tak zrýchľujem súmerne s idúcimi autami a v tvári sa mi objavuje úškrn, ktorý núti pravačku ešte trochu potočiť a zrazu som už neni ten slimák. Tu sa zamýšlam nad otázkou aká je vlastne povolená rýchlosť na diaľnici? Asi 130...? A to je jedno... Pred Grazom sa cesta začína pekne klukatiť a ja si vychutnávam náklony i keď s naloženou motorkou, ale asfalt je kvalitný. Robíme si cik pauzu a plníme brušká, je už úplne pekne aj teplota je ideálna - okolo 24 °C. Páčia sa mi ich odpočívadlá, neviem prečo ale sú také pekné, čisté. Pokračueme ďalej smerom na Klagenfurt, stojíme akurát na natankovanie a rátam prvú spotrebu, 5,8 l/100 km. No tak na toto som neni zvyknutý a vŕta mi to celú cestu v hlave. Za Klagenfurtom je pekne vidieť z diaľnice jazero Worther see, je akoby posiate loďkami, sú všade. Za Villachom schádzame z diaľnice, je to posledný (štvrtý) exit, keďže do Slovinska mám v pláne prejsť cez nejaký pass, konkrétne Wurzenpass. Diaľnica ubehla rýchlo, bodaj by nie pri trvalej rýchlosti 150-160 km/h. A ešte čo sa mi páčilo boli tunely, bola to haluz vletieť do tmy a potom zas na svetlo vždy som kukal jak vyoraná myš. No ale z rýchlej dialnice sa presúvame do klukatých cestičiek pod lesom. Chviľu sa držím skupinky slovinských motorkárov na V-stromoch, ale postupne ich strácam, nuž sú tu skoro domáci tak to poznajú. Zákruty mi ani taký problém nerobia ako tie stúpania, kde cítim ako rozbehnutá motorka stráca dych a ja podraďujem až na 1.

 Prejazd cez Wurzen pass na rakúsko-slovinsku hranicu
Prejazd cez Wurzen pass na rakúsko-slovinsku hranicu

Je to pre mňa zas niečo nové a po vrchole a miernom klesaní príchádzame na rakúsko-slovinské hranice. Po úplnom klesaní sa ocitnete v dedinke Podkoren, ktorá je pár kilometrov od cieľového miesta Kranjska Gora. Do Kranjskej Gory som chodieval ako malý do táborov, tak to tu trošku poznám a vybavujú sa mi známe miesta. Hľadáme ubytovanie, keďže stanovanie na „divoko“ je tu zakázané. Všetky ceny sa pohybujú okolo 20 EUR na osobu čo sa mi zdá veľa, tak nakoniec ideme skúsiť štastie do domu kde sme boli ubytovaný ako tábor. Penziónik ešte funguje a dokonca aj domáci nezanevrel na Slovnaft. Ubytoval nás za 20 EUR pre 2/os. aj s raňajkami a vysvetlil nám že u nich je nejaké nariadenie z cestovného ruchu, ktoré nakazuje min. cenu za osobu 20 EUR, preto nikto nechcel zľaviť z ceny a u neho sme vlastne na čierno. Ale nám to je jedno, hlavná vec že je tu teplo, sprchy a dobrá spoločnosť. Večeru robíme na izbe, dávam pivko a ideme spať.

2. deň, 9. 8. 2005, utorok

Kranjska Gora – Planica – Vršič – Kobarid – (IT) Stupizza – Udine – Bibione – Lido di Jesolo, 240 km

Krásne slnečné ráno nám dáva najavo, že dnes nás čaká pekný deň. Balíme veci a nakladáme ich na motorku, milá teta kuchárka nás pozýva na raňajky. Sú to bohaté raňajky a zvyšok si balíme na cestu. Mám v pláne pochodiť miesta kde som už bol, ale tentokrát na motorke a nie pešo. Platíme dohodnutých 20 EUR a lúčime sa so slovami, že sa ešte určite uvidíme, smerujeme na Podkoren po pár kilometroch je odbočka doľava na Planicu, je to vlastne slepá cesta, ktorá končí pod skokanskými mostíkmi, ktoré sú známe z viacerých medzinárodných podujatí. Cesta k nim vedie cez les a klukatí sa popri potoku a sem tam sa nájde aj nejaká tá serpertínka.

 Planica - skokanské mostíky
Planica - skokanské mostíky

Dá sa vystúpiť až úplne ku kabínkam odkiaľ sa spúšťajú skokani, ale pre nás v motorkovom oblečení to neni práve najlepší nápad. Robíme zo pár fotiek, kamerujeme a ideme naspäť. Cestu do talianska máme naplánovanú cez pohorie Triglavskeho národného parku, konkrétne cez Vršič, takže sa vraciame naspäť do Kranjskej Gory a za ňou začína cesta postupne stúpať, tu sa dostanete k jazeru niečo ako Štrbksé pleso. Pokračujeme ďalej, cesta vedie do lesa a popri nej tečie potok Sava Dolinka, ktorá sa na jar z topiaceho snehu mení na rieku, čo je vidno aj na šírke koryta. Počas stúpania sa môžete kochať krásnymi horami, lúkami ako z reklamy na Milku, ale treba dávať pozor, lebo cesta sa sem tam zužuje a serpertín pribúda. Zdola sa začínaju číslovať tie najväčšie vracáky od 1 po tuším 25. Ideálne je, keď nemáte pred sebou nikoho a idete si svojíjm tempom, lebo keď chytíte autobus tak to je koniec, nie a nie ho predbehnúť, aj motorka má problémy. Počas cesty na vrchol je viacero atrakcií, ktoré stoja za zastavenie. Tu mi začína svietit rezerva, ups nejako skoro sa mi zdá, neprikladám tomu dôležitosť. Prvá z nich je cintorín, taký farebný ako odfotili chalani tuším v Rumunsku. Sú tam pochovaní padlí vojaci. Ďalej smerom hore je prameň, ktorý tečie zo skaly a dá sa tam nabrať fakt čistučká a studená voda. Tesne pod vrcholom je zastávka, ktorá vám oznamuje nejaký úkaz v stene skalnatých hôr, konkrétne je to tvár. Po sérii serpertín sa dostávame na vrchol, kde je veľké parkovisko, obchodíky so suvenírmi a voľne pasúcimi sa ovcami. Máme aj jednu úsmevnú spomienku, keď mladá ovečka dostala chuť na mliečko, tak si mama ovca ľahla na cestu a mladé cucalo a bolo mu úplne jedno že zastavilo premávku a dedo v mercedese len kukal a smial sa. Tu hore sa aj dosť ochladilo, parkujeme motorku na kraji a ideme na čaj. Je tu aj bunker z II. svetovej vojny v skale o ktorom asi nie veľa ľudí vie lebo sa dá zbadať práve z druhej strany, ktorá je ale z našej pozície klesajúca. Nedá mi to a ideme tam obhliadnuť si ho. Keď sme všetko popozerali, pofotili, natočili sadáme na motorku a pokračujeme ďalej klesaním a vrácákmi. Pred očami mám stále žlté svetlo rezervy, ktoré už nejaký čas na mňa žmurká. Ukludňuje ma aspoň to že ideme dole kopcom tak vypínam motor a len tak sa vezieme asi 12 km a keď už vidím že ďalej to nepôjde zapínam motor a pokračujeme už dolinou. Sú tu aj kempy dá sa ubytovať hocikde. Dedinky sú krásne zase ako z reklamy. V dedinke Bovec ma už mrle žerú lebo za nami je asi 40 km a po pumpe ani stopa. Hovorím si že keď tu mi dojde benzín hotovo... Motorkárov síce plno ale kto vie či by nejaký zastal. S malou dušičkou idem ďalej a hladám aspoň cedulu. Tú nachádzame za dedinou a k pumpe by to malo byť 8 km!!! No bude to len tak tak. Konečne vytúžená pumpa, čapujem plnú až preplnenú, rátam spotrebu a v nádrži som mal necelý liter a spotreba sa mi vyhupla na 6,2 l/100 km. Pripísal som to rýchlemu presunu po diaľnici. Dávame niečo do hladných brušiek a spokojne pokračujeme ďalej. Od samého štastia z pumpy som prešvihol odbočku, ktorou som chcel prejsť do Talianska a pokračovať cez Passo di Tanamea. Nuž, stáva sa aj v lepších rodinách a tak pokračujeme na Kobarid a odtiaľ na hraničný prechod s Talianskom. Začiatok Talianska po dedinku Pulfero je ešte pekný ako Slovinsko, potom to začína mať všednú tvár, ale tiež jedinečnú lebo som prvý krát v Taliansku. Ideme smerom na Udine, musím povedať že už viem čo sa myslí pod pojmom “Ty si ako Talian“. To ich značenie ciest je otrasné a kto si nevie domýšlať alebo nemá poriadnu mapu tak je stratený, napr. cesta na Udine bola ceduľa rovno, prišiel prvý kruhový objazd a nič tak som si tam urobil 2 - 3 kolečká a išiel akože rovno, druhý kruhový a zase žiadna tabuľa opäť krúženie a opäť “rovno“ a zrazu tabuľa že Udine 25 km :-) Ale dá sa na to postupne zvyknúť. Takto smerujeme od hôr k nulovej nadmorskej výške k moru na Bibione. Prichádzame do Bibione, kde to žije vo veľkom, zastavujeme a dávame dole vrstvy kedže tu je poriadne horúco oproti horám. Mňe sa to tu osobne nepáči, hlava na hlave pláže veľké ale ľudí všade plno. Hádžem oko do mapy a zrak mi padá na Jesolo a tu sa mi vybavuje čo mi spomínal Pa3ck zo svojich skúseností, cieľ je jasný. Sadáme a točíme sa smer na Jesolo. Po príchode hľadáme kemp o ktorých tu nie je núdza, ale sú všetky plné. Skladáme sa v jednohviezdičkovom medzi stromami na tráve za 21 EUR/2 os. a moto. Ako sme neskôr zistili, neni čo ľutovať za tie peniaze je tu čistučké WC, sprchy a strážený vchod. Večer ideme popozerať more a promenádu.

3. deň, 10. 8. 2005, streda

Lido di Jesolo, 25 km

Zobúdzame sa do krásneho slnečného rána a už sa teším ako sa hodím do mora. Ráno kupujeme v miestnom obchodíku nejaké potraviny a ovocie a také mini párky, ale sú chuťovo veľmi dobré a stávajú sa našimi pravidelnými raňajkami aj po zvyšok dovolenky. More je oproti Chorvátsku nepriezračné keďže sú tu pieskové pláže a sú vlny, ktoré víria piesok. Ale to je jedno hlavná vec že je teplo, slnko a vlny. Bolo zaujímavé sledovať jednu babenu blízko mňa v bikinách ako sa vrhá do vĺn, no a keď sa vynorila hádajte čo sa stalo :-) áno presne tak bikiny mala všade len nie tam kde pôvodne. Moc ju to ale netrápilo napravila si ich a šantila ďalej a takto to išlo dokola pokým ma moja milá stiahla z vody. Celý deň sme leňošili a slnili sa. Večer sme išli pozrieť ako to tu žije. Všade samé kaviarničky, pizzerie a obchody s oblečním. Parkujem pri miestnom Harley Davidson bare, kde je atrakcia pre turistov “vytunený“ chopper, na ktorom sa dá odfotiť.

 Aj ja budem raz drsný čoprák…
Aj ja budem raz drsný čoprák…

O 20.00 sa hlavná cesta uzatvára a každé vozidlo musí ísť preč okrem vyhradených parkovísk ináč by bolo odtiahnuté. Z cesty sa stáva veľká pešia zóna, policajti púšťajú vozidlá iba smerom von, ale na motorkárov sú dobrí a pustia ich dnu. Zablúdili sme aj na miestnu motorkársku diskotéku vedľa Harleya. Hudba bola v štýle house, rave a po bokoch terasy odstavené väčšinou superšporty a oblečenie ako na pláži. Super bolo, že môžete prísť s motorkou až k baru. V jednej malej pizzerii s usmiatou obsluhou sme si dali pizzu za 5,50 EUR čo je ako sme neskôr zistili super cena, no ale ako by to bolo byť v Taliansku a nevyskúšať pravú taliansku pizzu. Prešli sme si celú hlavnú ulicu a mne už stačilo, našli sme motorku, vrátili sa do kempu a naplánovali si zajtrajší výlet.

4. deň, 11. 8. 2005, štvrtok

Lido di Jesolo – Venezia – Lido di Jesolo, 120 km

Na dnešný deň sme si naplánovali výlet do Benátok. Počasie je pekné, balíme niečo na jedenie a okolo desiatej vyrážame. Cesta do Benátok po SS 14-ke ubieha rýchlo a ideme akoby v koridore stromov, lebo Taliani si dali záležať na vysádzaní stromov popri ceste. Nechcem však vidieť tie nehody keď niekto vyletí mimo cestu. Pred Benátkami nás zastihol poriadny lejak, tak sa navliekame do nepremokov na jednej samoobslužnej pumpe. Takto pokračujeme v daždi až do Benátok. Benátky sú vlastne celé na vode a vstup do mesta je cez dlhý most na ktorom každý dodržuje rýchlosť.

 Benátky - príjazdový most
Benátky - príjazdový most

Motorku parkujeme na okraji parkoviska medzi stĺpikmi ako každý. Zo sebou berieme len prilby a kameru a ideme do toho mesta lásky. Medzitým prestalo pršať, ale stále jemne mrholí (už viem prečo je v každom stánku na predaj dáždnik). To že bez mapy mesta sa nezaobídeme, sme zistili po tom, čo sme sa ocitli úplne inde ako sme čakali a vlastne sme ani nevedeli kde sme. Ako tak sa dohováram s miestnym čašníkom že kade ďalej ale po druhom moste a tretej odbočke zas neviem kde sme. Takto sa dohováram ešte dva razy až nakoniec stojím pri motorke. Chceli sme sa niekde najesť, ale 8 - 10 EUR za pizzu polovičnej veľkosti ako v Jesole nemám záujem dať. Kupujeme suveníry, fotíme sa, balíme a frčíme naspäť do Jesola kde si dávame fajnovú pizzu. Počasie sa zlepšilo, dokonca vyšlo aj slniečko. Rozmýšľame, či sa ísť ešte okúpať no nakoniec len zbierame mušle a kamienky.

5. deň, 12. 8. 2005, piatok

Lido di Jesolo – Portogruaro – Udine – Tarvisio – (A) Hermagor – Oberdrauburg, 295 km

Ráno je zatiahnuté, fúka a sem-tam kvapká, tak rozmýšľame či pokračovať alebo ešte jeden deň ostať. Nakoniec predsa balíme. Lúčime sa so susedmi Talianmi, tí nechápu ako sme tie všetky veci zbalili na motorku, na recepcii platíme za 3 noci a trúbime na rozlúčku. Nasleduje presun po známej ceste smerom na Udine, ale tentokrát cez Pordenone. Za Pordenone je neskutočne dlhá rovinka, po krajoch nasadené topole pekne v rade. Tak tu by sa dala testovať maximálka ja tu nakladám asi 160 km/h a brzdím až v Udine. Cez Udine sa preplietame celkom rýchlo a na konci mesta sú hypermarkety (niečo ako rakúske SCS), stojíme v Carrefoure, kupujeme zásoby jedla a na slniečku obedujeme. Ďalej je to už len presun smerom k rakúskym hraniciam po ceste I. triedy pozdĺž diaľnice. Stále čakám na moju odbočku na Tolmezzo, aby sme potom prešli cez Plockenpass a Passo Monte Croce Camico do Rakúska. Odbočku som asi minul, lebo sa ocitám v lyžiarskom meste Tarvisio. Prechádzame hranicu a pozerám do mapy, že kde to vlastne sme. Výsledok: nadchádzka asi 60 km. No ale zase tie krásne slnkom zaliate vrchy čo bolo z Tarvisia vidieť na rakúskej strane, to bolo niečo úžasné. Sadáme na motorku a vyrážame na mestečko Hermagor po ceste zvanej Dolomitenstrasse. Rakúsky vidiek má svoje jedinečné čaro a k tomu v každej dedinke krčmičky s “Wilkomen bikers“, paráda... Do mestečka Oberdrauburg prichádzame okolo ôsmej a ubytuvávame sa v kempe pod sériou serpertín, kde sa stále preháňali miestni alebo tade prechádzali tak ako my, turisti. Kemp je za 21 EUR/2 os. aj so vstupom do bazéna s tobogánom. Varíme hostince na večeru a už sa teším na zajtrajší výlet na slávny Grossglockner.

6. deň, 13. 8. 2005, sobota

Oberdrauburg – Heiligenblut – Grossglockner - Oberdrauburg, 132 km

Zobúdzame sa do pekného slnečného dňa, je trošku chladnejšie, všade rosa a pod horami opar. Na plachte, ktorou mám zakrytú motorku, sa mi vytvorilo jazero keďže v noci spŕchlo. Po výdatných raňajkách (talianske párky) odbaľujem motorku, balíme niečo pod zub, nepremoky do kufra pre každý prípad lebo tam hore nikdy nevieme ako bude, v dedine vyberáme eurá z bankomatu na poplatky a rýchlo na cestu. Ideme smer Lienz a asi 5 km pred mestom je odbočka na Grossglockner. Po pár ostrých zákrutách sme nad dedinkou Dolsach a pokračujeme už cez les stále rovno na Heiligenblut. Popri ceste je vidieť dosť kempov, takže dá sa ubytovať aj bližšie k Grossglockneru, prechádzame dedinkou Dollach fakt pekné miesto ako z aplského kalendára, čo mi doma visí na WC. Neviem sa vynadívať na lúky a sem tam stojace domčeky pod horami. Som tu prvýkrát, ale hovorím si, že určite nie posledný, sem sa človek vie vrátiť zas a zas a stále ho tu má čo očariť. V dedine Heiligenblut stúpame v ostrej pravotočivej zákrute, ktorá je do kopca a musí sa tu dávať prednosť, no fakt už lepšia kombinácia sa nedá ani zažiť. Po chvíle prichádzame na mýtnicu platíme 17 EUR na motorku a pokračujeme ďalej. Pred tým veľkým tunelom si robíme pauzu, kocháme sa, fotíme a kamerujeme.

 Stúpanie na Grossglockner, v pozadí tunel
Stúpanie na Grossglockner, v pozadí tunel

Stále pokukujem po nejakých svišťoch keďže tu je známe že sa neboja a dajú sa ľahko zbadať, no ale žiadny sú tu neni tak pokračujeme ďalej a asi po dvoch stúpaniach sme na vrchole Franz Joseph Hohe (2369 m n. m.). Je tu parkovisko pre motorky a veľké poschodové pre autá, odstavujem až na úplnom konci, aby som to mal čo najbližšie k vyhliadke. Počasie sa zhoršilo, zatiahlo sa a dážď visel na vlásku. Po tom, čo som si uvedomil že som vlastne už tu, som to zhodnotil ako nič moc. Neviem prečo je tak vyospevovaný ten Grossglockner, ale cestu sem by zvládol aj trošku skúsený motorkár, bol som trochu sklamaný, lebo s tých cestopisov a článkov som čakal niečo viac, zákruty úzke cestičky atd. No, absolvovali sme prehliadku všetkého možného aj pešiu túru cez nejaký tunel, pofotili sme svište, ktoré som konečne videl na vlastné oči. Neviem či všetky sú také vypasené ale tieto tu boli dokonale. Vrchol Grossglockneru sa nám však neukázal a začína pršať. Vraciame sa k motorke a pod krytými garážami tlačíme niečo do brucha. Obliekame nepremoky aj na ruky a nohy a ideme naspäť, nejdeme však úplne preč ale pokračujeme na križovatke rovno po Grossglockner Hochalpenstrasse smerom na Edelweisspitze (2577 m n. M.). Za pekného počasia to musí byť paráda jazdiť po tejto ceste, samá zákruta, vracáky, stúpania ale keďže nám leje a je zima jak v ruskom filme, tak za prvým menším tunelom to na parkovisku (bol tam sneh) otáčam a porazený počasím sa vraciam do doliny. Nasleduje len cesta do kempu, v polke cesty prestáva pršať a vykukuje slniečko. Škoda, nevideli sme vrchol Grossglockneru ani som sa nedostal na Edelweisspitze, ale zas mám motiváciu o rok sa sem vrátiť a tento krát zdolať Hochalpenstrasse. Večer už len pohodička, večera a pivečko.

7. deň, 14. 8. 2005, nedeľa

Oberdrauburg – Spittal – Villach – Graz – Eisenstadt – (SK) Bratislava, 510 km

Zobúdzame sa okolo 9.00. Ukazuje sa pekný deň, dnes sa vraciame domov, ale nikam sa neponáhľame, v kľude balíme, využívame ešte pekne zariadené a hlavne čistučké sprchy a umyvárku. Každé ráno chodí do kempu také malé “frištuk“ autíčko s pečivom, mliekom, kakaom a sladkosťami za celkom slušné ceny. Kupujeme si croisanty na cestu a balíme stan. Boli sme rozložení pod borovicou a celý stan je zasr... od živice, Andy sa určite poteší... Na recepcii platíme za dve noci a vyrážame smer Spittal. Krásna cesta cez dedinky a rakúsky vidiek. Po ceste vidíme nejakú odbočku k miestnym vodopádom ale nechce sa nám znova zastavovať a vyzliekať a tak pokračujeme ďalej, snáď příšte. Vlnitá skoro prázdna cesta pod lesom, slniečko svieti, čerstvý horský vzduch a upravené, pokosené lúky zo stohmi sušenej trávy, toto je tá pravá idylka na cestovanie. V Spittali sa rozhodujeme či ísť na diaľnicu alebo pokračovať popri jazere Millstätter see po vedľajších a napojiť sa na diaľnicu až pri Klagenfurte. Po vyslovení druhej alternatívy som vo výraze mojej drahej videl .... diaľnica. No a od tiaľto je to presne tá istá cesta len opačným smerom. Samozrejme že to neni nudná cesta lebo nám sa vždy niečo pritrafí ako napríklad nenatankovanie s vedomím, že na ďalšej pumpe stojíme. A hups opäť tá neposlušná rezerva, kilometre ubiehajú a mne sa scvrkáva zadok keď konečne vidím tabulu Shell, super hovorím si, ale nebol som si istý či tam bolo 2,2 alebo 22 km k pumpe. Po 3,5 km si uvedomujem že to bude ešte ťažkých 19 km. Uberám plyn a asi stovkou sa vlečiem bližšie a bližšie k pumpe. Motorečka to zvládla a ja jej ďakujem že má takú nízku spotrebu keď treba. Tankujem až po hrdlo a na stojane je zaujímavé číslo 17,46 litrov z 18 litorvej nádrže!!! Domov prichádzame okolo siedmej, odstavujem motorku v garáži a na tachometri je o 1740 km viac. Povinné vybaľovanie a už len spomienky na ďalší krásny výlet v jednej stope. Opäť sme o zážitky a skúsenosti bohatší a máme nové miesta, kam by som sa chcel určite ešte niekedy vrátiť.

Záver

Každému určite odporúčam navštíviť Slovinsko, je to fakt krásna krajina a miestami takmer nedotknutá človekom. Taliansko mi splnilo očakávania a ničím ma dokopy nezaskočilo (okrem smerových tabúľ) a dokonca ani nejak nedisciplynovaných vodičov som nestretol, čo sa o Talianoch hovorí, že sú. Rakúsko je pekná, čistá krajina s kvalitnými cestami a fakt v nej človek nájde to, čo vidí v reklame na Milku. Slovensko sa bude musieť ešte hodne snažiť, aby to vedel povedať aj nejaký cudzinec o nás, ale čo, sme radi že sme radi a že sa vozíme.

Suma sumárum

  • Prešiel som 1740 km za 7 dní
  • Ubytovanie v kempoch (2 osoby, motorka, stan) 1 x 20 EUR, 3 x 21 EUR, 2 x 21 EUR spolu
  • 125 EUR = cca 4900,- Sk
  • Minul som 100 litrov benzínu v sume 4400,- Sk pri priemernej spotrebe 5,74 l/100 km
  • Nákupy, suveníry, drobnosti cca 3000,- Sk
  • Spolu 12 300,- Sk/2 osoby
Plánované miesta, ktoré sa neuskutočnili:
  • Passo di Tanamea (I)
  • Plockenpass a Passo Monte Croce Camico (I/A)
  • Edelweisspitze (A)

Pridané: 14.03.2006 Autor: JuroCBR Zdieľať

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Diskusia Diskusia k článku (15)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria