BMW R 1250 GS, Môj prvý mototrip – Maďarsko – Chorvátsko - Slovinsko – Rakúsko August 2020

Je to jasné, Covid spôsobil v cestovnom ruchu doslova tsunami, takže preplnené cesty a plné parkoviská sú minulosťou... Motorečka si spokojne buble typickým zvukom boxera a napriek plnej záťaži stúpame serpentínami bez akéhokoľvek zaváhania. Je vidieť, že inžinieri v BMW odviedli skvelú robotu. Toto je mašina na turistiku ako stvorená. Ľadvinka sa kochá výhľadmi a ja si v duchu hovorím, ako som si dobre vybral (teda nemyslím teraz manželku, ale motorku :-). Ale poďme pekne poporiadku.

Dlho som váhal, akú mašinu si vlastne zaobstarám. Vlani na jeseň som si konečne urobil vodičák na veľkú motorku. Moje dovtedajšie skúsenosti s jazdou na dvoch kolesách bola požičaná bratrancova Babetta, kamarátov Pionier, Jawa Pérák, Jawa 350. Potom 25 rokov pauza, až to prišlo... Chcem mať konečne vlastnú motorku s ktorou sa dá povoziť okolo komína a zároveň pohodlne cestovať vo dvojici po Európe. Pred vysnívanou GS 1250 som mal obrovský rešpekt, predsa, nie je to ani malá ani úplne ľahká mašina. Pred tým, ako som sa definitívne rozhodol, som si na víkend ešte s čerstvým vodičákom požičal Triumph Speed Twina 1200, čo je príjemný a ľahko ovládateľný spoločník. Ďalší víkend mi predajca ponúkol jediný voľný stroj v požičovni - Harley Davidson Road King 1 800. Macko s prázdnou hmotnosťou 360 kg. Pre istotu som dva krát zopakoval, že mám vodičák týždeň aj s cestou a či to nie je veľký skok, osedlať takéhoto tátoša. Na moje počudovnie mi bolo povedané, že iný stroj už voľný nemajú, ale že Road King má nízke ťažisko a že to dám ale aby som jazdil s rešpektom a nepokúšal som sa s tým robiť hovadiny. No a na druhý deň sme sa s Road Kingom skamarátili a na tretí deň si prisadla ľadvinka na krátky výlet.

Keď som vracal po víkende mašinu bez jediného škrabanca a s úsmevom na tvári, predajca mi povedal, že keď som zvládol Road Kinga, tak moja vysnívaná GSa bude úplne v pohode.
Ešte som dva mesiace váhal a nakoniec som sa teda rozhodol pre BMW GS 1250. Objednané v Novembri s tým, že prvé jarné lúče už vychutnáme na novej mašinke.

Prvé kilometre, rozumej asi 3 000 km, sme sa s fešandou z Mníchova zoznamovali. Žiadne divočiny, proste jazdenie na pohodu, najskôr sólo, neskôr sa pridala ľadvinka. Zhruba po 5 000 km nastalo to, čomu hovorím láska na druhý pohľad. Postupne som objavil čo všetko táto fešanda ponúka, zvykli sme si na seba a len som sa utvrdil v tom, že som si vybral dobre – proste vyhovujeme si (stále mám na mysli motorku :-)

Medzitým konečne prišiel čas dovoleniek, tak sme sa s manželkou rozhodli, že vyrazíme na náš prvý zahraničný trip.

V nedeľu, deň pred odchodom bolo jasné, že počasie v strednej Európe bude najbližšie dni ovplyvňovať studený front, ktorý sa mal presúvať z Talianska smerom na severovýchod. Predpoveď pre Slovensko predpokladala na pondelok zamračené a od utorka dažde. Preto sme sa rozhodli nečakať a vyraziť pondelok s tým že pocestujeme smerom na Juh – do Maďarska kde hlásili len slabé lokálne prehánky. Pripomínam, že to bol náš prvý trip, preto sme nechceli zmoknúť hneď v úvode a ľadvinke – mojej manželke – znechutiť motovýlety. Ráno sme teda vyrazili z Banskej Bystrice smerom na Juh. Keď sa ma kamarátova manželka pred garážou pri odchode opýtala, kam cestujeme, odpoveď bola: “ešte presne nevieme, niekam na juh, do tepla, podľa počasia“ Trochu sa začudovala a pokračovala v konverzácii otázkou: „a kedy sa vraciate?“ Odpovedali sme: „ešte presne nevieme, uvidíme, ako sa nám bude páčiť. Cesta je cieľ“ Na to len mávla rukou a s úsmevom nám zaželala šťastnú cestu. To už naša novučičká GS zaburácala v hlbokom tóne, jednotka zacvakla ako keď železným kutáčom tresneš po kachliach a hurá v ústrety dobrodružstvu.

Tesne pred odchodom som si nechal namontovať prídavné LED svetlá kvôli lepšej viditeľnosti pre ostatných členov cestnej premávky. Neviem, či to neboli vyhodené peniaze lebo hneď vo Zvolene (po 20 km jazdy) nám mladá slečna nedala prednosť a to sa na nás pri tom pozerala. Pritom sme mali zapnuté všetky svetlá ako vianočný stromček. Keď sme sa priblížili tak na 10 metrov, veselo vošla do križovatky. No čo už, núdzové brzdenie, ABS odviedlo dobrú robotu. Pomaly si zvykám, že na motorke nemáš nikdy prednosť. Tak som tej slečne aspoň zatrúbil. Bola slušne vychovaná, lebo ma tiež pozdravila mávnutím ruky aj so vztýčeným prostredníkom :-)

Cesta poračovala cez Šahy, kde sme dali prvú kávičku a koláčik, ďalej smerom na Balaton. Pred Budapešťou premávka hustla, dopravná nehoda na chvíľu zastavila premávku ale preštrikovali sme sa a išlo sa ďalej. Na Balatone sme dali neskorý obed a v horúcom počasí sme pokračovali ďalej do cieľa prvej etapy, kúpeľného mestečká Hévíz. Asi 30 km pred cieľom nás chytila prehánka, ale ani sme nevyberali nepremoky, veď sme už boli takmer v cieli a na diaľnici som nechcel zavadzať a prezliekať sa. Prvý krát sme zľahka zmokli, ale posledné kilometre boli znova v slnečnom počasí tak sme stihli aj vyschnúť. Tak fajn, to by sme mali. Sme v cieli, ešte nájsť ubytko, čo sme mali vyhliadnuté cez net. Hľadali sme hotel Ensana, ale na uvedenej adrese bol celkom iný hotel – Danubius. Tak som tie jednosmerky prešiel ešte raz, či sme to náhodou neminuli. Zase sme sa dostali k hotelu s obrovským svetelným nápisom Hotel Danubius, žiadna Ensana tam nebola. Tak sme sa teda opýtali miestneho borca kde je Ensana a ten nám Maďarsko-Físnkou rečou potvrdil, že sme tu správne. Hotel Danubius je vlastne hotel Ensana. Vitajte v Maďarsku :-)

Keďže ďalšie dva dni malo byť škaredo, tak sme si tam do stredy užívali termálne vody, prírodné kúpalisko s teplou vodou a ochutnávali skvelú maďarskú kuchyňu. Mne síce chýbalo jazdenie, ale s pivkom v ruke v termálnej vode sa to dalo vydržať :-)
V stredu ráno sme sa rozhodli pokračovať k moru. Na Chorvátskom pobreží už hlásili krásne počasie, akurát vnútrozemie kropili dažde. Ľadvinka optimisticky zahlásila: „veď máme nepremoky, aspoň ich vyskúšame“. Veru, skúšali sme ich, 200 km lialo ako z krhly, ale nebolo to také hrozné, ako sme čakali. Boli sme v suchu, okrem rukavíc, ktoré mi premokli, ale ináč to bolo znesiteľné. Vytešoval som sa z vyhrievaných heftov, k pocitu dokonalosti chýbali už len vyhrievané sedlá, keďže sa ochladilo.

Keď sme sa zastavili na obed, tak nás personál na pumpe poľutoval, že cestujeme v daždi na motorke, ale nám to nepripadalo až také strašné a navyše mali sme pred sebou vidinu slnečného počasia pri mori, kde už meteo ukazovalo cez 30 st. C. Už sme sa videli ako sa kúpeme. Bolo treba ešte prekonať tunel SVETI ROK, cez pohorie Velebit, ktoré oddeľuje pobrežie Zadaru od vnútrozemia. Posledné dažďové kvapky na nás padli pri vjazde do tunela. Tunel je dlhý takmer 6km, tak sme počas prejazdu aj obschli, ale najväčšia výzva nás čakala pri výjazde z tunela. Tento úsek je známy tým, že keď fúka vietor, tak tam duje teda poriadne. Nejeden prevrátený kamión, či karavan a popadaní motorkári by o tom vedeli podať svedectvo. Už v tuneli blikali návestidlá a avizovali zníženie povolenej rýchlosti na hodnotu maximálne 40 km/hod. Ešte, kým sme boli v „rúre“ tak sa to mohlo zdať prehnané, ale okamih výjazdu z tunela preveril moje reflexy. Takú „pecku“ od nárazového vetra som ešte nezažil. Mal som čo robiť aby som sa udržal vo svojom pruhu, aj keď som dodržiaval rýchlosť. Bolo to veľmi nepríjemné ale pomalou jazdou sa to dalo zvládnuť aj keď GS sa vzpínala ako kobyla. Po pár km sme sa dostali nižšie na rovinu, kde vietor úplne zoslabol. Po 500 km jazdy sme sa teda dostali do Zadaru, kde sme v slanej vode vegetili 4 dni.

Ďalším cieľom bol prechod Álp známou cestou Hochalpenstrasse Grossglockner. Tranzit do Rakúska sme ale rozdelili na dva dni s prespaním v Slovinsku. Zo Zadaru sme teda vyrazili po raňajkách a pobrežnou magistrálou sme si vychutnávali Jadranské cesty. Bolo neskutočne teplo, 36st.C., no ale v lete má byť teplo, či? :-)

Ani sme sa nenazdali, a už sme po cca 250 km na Chorvátsko – Slovinskej hranici. Kolónu na hraniciach vytvárali colníci na Slovinskej strane, ktorí poctivo strážili Shengenskú hranicu... Blesky, silnúci vietor a začínajúci dážď z blížiacej sa búrky ma donútil predbehnúť celú kolónu a zaparkovať pod jediný prístrešok v okolí – priestor určený pre kontrolu kamiónov ktorý bol v tej chvíli označený červeným krížom a uzatvorený. Colník síce vybehol z búdky ale hneď pochopil, že nemienime ohroziť bezpečnosť Shengenu. Videl, že potrebujeme len ujsť pred bleskami smerom na malebné mestečko Bled, na brehu krásneho jazera. Takže len rýchla kontrola pasov a tradaaa, fičíme ďalej. Bolo načase, colnicu už zalievala výdatné letná búrka. Krátke občerstvenie v Postojnej a čoskoro parkujeme v Blede. Dnes to bolo 400km v horúčave ale fajn. Jazda pobrežím má svoje čaro, rovnako prechod Slovinskom je príjemná záležitosť. Dnes mala ľadvinka trošku krízu, vypotila sa ako v saune ale večer sme doplnili tekutiny. Vychutnala si chladené Aperoly a zrazu bolo všetko fajn :-)

Ďalší deň sme mali v pláne len presun z Bledu do Rakúskeho Heiligenblutu čo je vstupná brána do spomínanej Alpskej trasy Hochalpenstrasse Grossglockner.

Navrčali sme necelych 200 km, prefrčali nejaké tunely a dlhou dolinou sme sa vnárali do Alpského masívu. Zaujímavé bolo, že vo väčšine hotelíkov v doline, mali popoludní zavreté reštaurácie s tým, že jedlá budú podávať zase až večer. Nevadí, veď nemusím jesť každý deň :-)

Pochopiteľne sme išli stále ďalej a asi po hodinke jazdy sme predsa len našli chyžu, kde dali hladnému pocestnému niečo pod zub. 30 Euro vyletelo hore komínom, ale dva žalúdky boli plné... Ľadvinka bola zľahka nervózna, lebo zase bili blesky a ako je obecne známe, tráviť búrku kdesi vo veľhorách s prilbou na hlave nie je až tak cool, ale zase by to malo možno veľa zhliadnuti na FB ...
No nič, GS zase zaburácala a hltala v plnej poľnej posledné kilometre stúpajúc nádhernou cestou do mestečka Heiligenblut. Tam sme sa ubytovali a večer sme strávili prechádzkou v blízkom okolí. Zaujímavé je, že sa tam nesmie na ulici parkovať cez noc. Povolené je síce krátkodobé parkovanie ale cez noc šup, šup do verejnej podzemnej garáže. Tá je úplne zadarmo, čo je fajn, lebo za všetko ostatné si nechajú pekne zaplatiť...

Tak sme sa do ružova vybúvali, ráno sme zaplatili ďalších 37 Eur za vstup na horský prechod a pred sebou už máme cca 50 km plných brutálne krásnych zákrut, stúpania a klesania v Alpskom prostredí. Proste sen motorkára. Ľadvinka sa kochala. Zážitok bol umocnený tým, že sme vyrážali už o 7:00 hod a cesty boli uuuplne praaazdne. Každú chvíľu sme stáli, obdivovali sme prírodu vo výške 2 500m n.m a počúvali piskot svišťov. Cestou sme sa zastavili na kávičku a užívali sme si parádny letný deň. Keď sme sa prehupli cez kopce na severnú stranu Álp, otočili sme motorečku smerom na východ s cieľom priblížiť sa viac k Slovensku aby sme sa nejako v priebehu 2 dní dostali domov. Predsa, čakalo nás 700km...

Neviem či sme boli tak nebudení z tej dnešnej nádhery ale vôbec sme necítili únavu. Tak sme sa zrazu ocitli v Schladmingu, kde sme pôvodne plánovali prespať. Ľadvinka celá vysmiata navrhla aby sme po výdatnom obede ešte trochu potiahli, tak som tam šupol jednotku a vrčíme kurzom na Viedeň. Medzitým ktosi nad nami zase zapol sprchu. Blížili sme sa do kvalitného dažďa ale kurz našej trajektórie napovedal a navigačka to aj potvrdila, že sa dažďu tesne vyhneme južnou trasou cez Leoben. Ľadvinka navrhla vyzvať do tanca nepremoky ale pánko ju ukľudnil že netreba, lebo daždovú oblasť obídeme. Zrazu čaro nechceného - práce na ceste, pôvodná odbočka zablokovaná, cesta sa stáča na sever, navigačka zahlásila „prepočítať“, blesk, hrmenie, blesk, lejak a sme v tom.
No do toho vjazd na diaľnicu ... takže tých pár km po prvú pumpu znamená, že som premokol... Nie zvrchu, lebo kombinéza to ešte zadržala ale od spodu. Ľadvinka sa ku mne pritisla a bola v suchu ale ja som mal trenky mokré, lebo spodná časť kombinézy je priedušná a okolo nádrže nejako prúdili dažďové kvapky. Ten pocit keď mokneš a nepremok si spokojne drieme uložený v kufri je cool...

Na pumpe som prehodil spodné prádlo, nasadili sme nepremoky a nabližších 300 km sme cestovali striedavo v daždi, v prehánkach a chvíľami aj v slnečnom počasí. Ľadvinka tvrdila, že by sme mohli ešte tochu potiahnuť ale pri Viedni ju chytila kríza tak sme pripravili plan B, že prespíme v Bratislave. Tam sme dorazili podvečer, dali sme výdatnú večeru /rozumej hot dog na pumpe :-) / a rozmýšlali či prespať v BA alebo ísť ďalej. Do B.Bystrice je to už len 200km. Ani neviem ako a GS si to už šinula po dialnici smer Nitra, Potom Tekovské Nemce, Zvolen a „zrazu sme doma“. No dnes ráno by ma to ani nenapadlo ale po 15 hodinách zosadáme doma, unavení ale spokojní.
Celkovo sme najazdili 2 200km a už plánujeme kam pôjdeme nabudúce.

Ak ste to vydržali čítať až sem, tak máte môj obdiv, vyzerá to tak, že sme rovnako postihnutí.
Prípadné chybičky mi prosím, odpustite, nie som spisovateľ.
Týmto článkom – pokusom o „cestopis“ som chcel splatiť dlh iným autorom-motorkárom, ktorých cestovateské články som čítal, čo ma inšpirovalo k tomu, že som sa rozhodol splniť si sen a cestovať motorkou po blízkom aj vzdialenejšom okolí.