Karpatská odysea, alebo cesta vytiahnutá z koša 2/4

Dlhá noc predchádza krátkemu ránu, sťaženému pivom a slivovicou skonzumovanými počas kúpania v teplej termálnej vode. Herkulesa vyliečila, ale mne zjavne nepadla na úžitok. Piť a kúpať sa nejde dohromady. Je mi dosť zle na to, aby som si dal predsavzatie. Tento rok sa už nekúpem.

Našťastie to tu mám na povel a tak si doprajem čas na zotavenie, maskujúc to veľkorysosťou ku skupine. Nikoho nenaháňam, nepripomínam bežiaci čas. A ten uháňa rýchlo. Balenie, pár fotiek, kúpenie (bezo mňa) a cvak. V izbách sa vypol prúd. Neklamné znamenie, že je obed a my musíme z hotela vypadnúť. Aj ideme. Počas najväčšej horúčavy. Veď prečo by sme využívali ranný chládok, keď sa cez obed môžeme dokonale vypotiť.

Po včerajšom brode mam trocha obavy z cesty. Nasledujúcich niečo vyše tridsať kilometrov údolím rieky Černa môže vypáliť všelijako. Ak si na ceste máme užiť enduro vložku, tak to s najväčšou pravdepodobnosťou bude tu. Moja obava je však planá. Hlbokým údolím obklopeným hustými lesmi vedie asfaltka postačujúcej kvality. Každou stúpajúcou zákrutou sa otvára nová scenéria okolitých kopcov popretkávaných skalnými útvarmi rozmanitých tvarov. Užívam si jazdu a prajem si, aby neskončila. Pod priesmykom vychádzame z lesa a v otvárajúcej sa krajine je trocha miesta aj na zastavenie šiestich motoriek.

V chvate balenia som zabudol mužstvo upozorniť, že máme pred sebou jeden z najkrajších úsekov našej cesty. Teraz môj prvý pohľad plný nádeje padol na nádrž Tomášovho Fazera. Bola prázdna. Kamera spala v kufri. Ženy zo zadných sedadiel tiež len záporne pokrútili prilbami. Nie, nefotili. Škoda. Ja som si celý úsek uchoval v hlave a v srdci. Ak ho ale chce vidieť niekto z vás, musíte sa tam vybrať.

Cesta 67d stojí za zvezenie a okolité hory popretkávané krasovými útvarmi za prehliadku. Na pešiu turistiku sme si žiaľ nevyčlenili čas. Rozhodujeme sa tu stráviť aspoň dve hodiny obedňajšej siesty. V Baia de Arama, jedinom mestečku po trase, dopĺňame zásoby a odbočujeme na dedinku Ponoarele, v okolí ktorej sprievodca sľubuje jaskyne a krasový kaňon.
Panelová cesta je poriadne rozbitá a cesťaky odmietajú pokračovať. Zastavujeme na čistinke pri potoku a piknik môže začať. Mne to predsa len nedá. Z motorky zhadzujem čo sa dá a na ľahko vyrážam na prieskumnú výpravu. Ak sa do hodiny nevrátim, majú ma ísť hľadať.

Po asi ôsmich kilometroch po paneloch a asfalte nevalnej kvality vystupujem na náhornú plošinu posiatu pasienkami a samotami. Za sebou vľavo vidím roztvorenú skalnú stenu. Tam by to mohlo byť. Otáčam a za päť minút už stúpam, príkrov poľnou cestou vysypanou ostrými kameňmi. Ak mi niektorý z nich prerazí gumu, UltraSeal mi nebude nič platný. Všetko, čo aspoň zďaleka pripomína cestu zostalo ďaleko vzadu, keď znenazdajky vhupnem do malej dedinky v lese. Obzerám si drevenice a snažím sa vyhnúť prasiatkam, ktoré pani domáca ženie zaprášenou cestou medzi polorozpadnutými laťkovými plotmi. Dívame sa na seba a každému ako exot pripadá ten druhý.

Keď už dívanie zvoľna prechádza do čumenia, mladá gazdiná klopí zrak a otvára vrátka svojho dvora. Polovica prasiatok poslušne vbehne dnu, no zo päť-šesť ich zostáva na ulici. Teda ulici... Necháva ich tak. Pobehajte si, moje zlaté, ak ešte máte chuť.
Využívam samotu a zastavujem pri Božích mukách v lese za dedinou. Je čas poďakovať, veď všetko nám zatiaľ vychádza. Aj poprosiť, nech nám to dlho vydrží.

Cesta sa zužuje a vedie príkrim zalesneným svahom. Už sa chcem otočiť, keď konečne zbadám prístup k jaskyni. Úzka strmá cesta na dno úžľabiny je len pre peších. Odhadujem, že dole a späť by mi to trvalo tak štyridsať minút. S krátkou prehliadkou cez hodinu. Už hodinu som na ceste. V takej diere mimo cesty, že ak sa niečo stane, tak skoro ma nenájdu. Tiež by sa mohlo stať, že by ma vôbec nehľadali. To by sa im hodilo, zbaviť sa velenia. Nič nebude, otáčam.

V tábore vládla pohoda. Ženy v gaťkách, voľne pohodené, dospávajú v tieni krátku noc. Chlapi so zasnenými pohľadmi ticho trávia obed. Dohárajúci oheň čipkou bieleho dymu hladil údolie a do tej idylky ako divé vytrubujú s rachotom prechádzajúce nákladiaky. Veď ako by mohli nepozdraviť odpočívajúcich pocestných. Ako by mohli nezamávať im a spočinúť na nich pohľadom. Veď načo držať v zákrute volant a čumieť pred seba. A že len o vlások minú dva motorky odparované za ňou? Je tom toho. Než dojedám polievku, ktorú mi nechal Pallika a slaninu Richiem upečenú, Tomahawk a Adiany radšej preparkovávajú svoje motorky na bezpečnejšie miesto.

Pokračujeme. Z Baia de Arama dávame zbohom hlbokým lesom a strmím úbočiam a pred sebou máme kraj kláštorov. Nemáme v pláne ich navštíviť všetky, aj keď by si to zaslúžili. Vyberáme si z nich jeden – ten najstarší. Tismana, s rokom založenia 1375 je najstarším kláštoron V Rumunsku. Leží osem kilometrov severne od hlavnej cesty a rovnako ako príjazdová cesta sa teší vzornej starostlivosti. Určite patrí k najzachovalejším a najkrajším kláštorom v krajine.

Pravoslávny kostol obklopuje pôvodnú, vyše šesťstoročnú kaplnku, ktorej pochmúrne čierne fresky pôsobia skľučujúco a sú v ostrom rozpore s kvetinovými záhonmi lemujúcimi nádvorie. Záhrada kláštora je oázou pokoja a v záplave večerného slnka hýri kvetmi všetkých farieb a tvarov. Medzi nimi sa občas nečujne mihne čierny mníšsky habit a dlhá belostná brada.

Slnko stále klesá až sa schová za vysoké kláštorné múry. Vytočenými motormi rozháňame svorku túlavých psov pred ich bránami. Do cieľa mame vyše sto kilometrov, viac než polovicu dnešnej dávky. Dočasne ruším demokraciu. Zastavuje sa iba v Targu Jui na benzín a pred pekárňou na chleba. Potom už nikde. Máme zpoždění, nezastavujem. Dokonca ani v Horazu pri kempe, v ktorom máme spať. Našťastie Tomahawka neopúšťa duchaprítomnosť, predbieha kolónu a zaháňa ju späť do tieňa briez. Teda tieň tam už nebol, keďže slnko dávno zapadlo a so zatlčením posledného kolíka stanu padla hlboká tma. Becherovku nachádzam už len pomocou hmatu a čuchu. Chutí rovnako, ako za svetla. Kto by to povedal.

Ráno vstávam už pred piatou. Odchod sme si stanovili na ôsmu, ale ja si dovtedy chcem ešte pozrieť kláštor Horezu, vzdialený asi 5 km od mesta. Môj nápad sa stretol s nulovým ohlasom a tak o šiestej zo spiaceho kempu vyrážam sám. Kláštor už od skorého rána žije svojím pokojným životom, práve sústredeným do Veľkého kostola uprostred súboru obytných a úžitkových budov. Sadám si na lavičku uprostred vonkajšieho stĺporadia a za zvukov rannej omše si prezerám fresky vľavo od vstupných dverí, vyrobených z hruškového dreva. Fresky znázorňujú rôznu podobu hriechu a pekelné tresty, ktoré im odpovedajú. Akési Danteho Peklo in pictures.

Verím v Boha dokonalého, nie trestajúceho. Boha, ktorý vytvoril dokonalé zákony, v ktorých každý čin má svoj prirodzený následok. Peklo nie je Jeho trest a On pri pohľade na duše v ňom trpí rovnako. Prečo by inak vydal na smrť svojho Syna? Vlastné myšlienky ma pohltili natoľko, že ani nepočujem tichý hlas postaršej ženy odetej v mníšskej sutane. Hlboké priezračné oči, podmanivý úsmev. Ani náznak údivu, kde som sa tu v tak skorú rannú hodinu vzal. Pri otázke, odkiaľ som ma chytá pod pazuchu a odvádza k protiľahlej stene, na ktorej dominantnú červenú vystriedala modrá. Ešte raz sa usmeje a jej zovreté a nemé pery predsa vravia. Rozumiem... Pre toto som sem musel prísť. Sám...

Je päť minút pred ôsmou, keď zastavujem pred kempom, kde už stoja štyri zbalené motorky. Budem diskrétny a aj z lojality k značke neprezradím, kto to znova nestihol. V meste ešte meníme peniaze a o deviatej konečne vyrážame. Dnes sa nám mimoriadne darí. O desiatej už máme prejdených tridsať kilometrov. Pýcha však predchádza pád. Jedno zo sediel pred Cortea de Arges, na ceste 73c je v rekonštrukcii. Náhradný úsek vedie prudkým stúpaním po kameninovom násype, na ktorom je spevnený len úzky pas v strede. Stojím v stúpačkách a k vrcholu, na ktorom sa znenazdajky objavuje predok modrej Dacie, mi chýba asi tridsať metrov. Nádej, že tu tiež platí alpské pravidlo prednosti zomiera rýchlo. Aby som sa vyhol zrážke, musím do mäkkého. Zadné koleso zatancuje a ja povolím plyn. Fatal error. Potom už len sledujem, ako sa mi koleso zabára až po kotúč a ako po uvoľnenej pevnej ploche okolo mňa prechádzajú všetky cesťáky. Aspoň že zložili ženy a dopriali nám chvíľku súkromia pri vyprosťovaní. Pár minút hanby, ale aspoň sme si pokecali.

V podhorskom Cortea de Arges sa stáčame na sever. Prepletáme sa hlavnou ulicou medzi chodcami a autami snažiacimi sa zaparkovať. Podľa mapy by sme mali byť na úpätí Fagarašu – najvyššieho pohoria Rumunska, no obzor je čistý, ako na maďarskej rovine. Už ma chytá podozrenie, že Rumuni v snahe vylepšiť si ekonomickú situáciu Fagaraš predali. Ale nie, po dvadsiatich kilometroch sme sa predsa len dočkali. Údolie rieky Agres sa uzatvára a po stranách cesty znenazdajky vyrastú strmé skalnaté svahy. Vľavo skala, vpravo na dne strmého zrázu rieka a za ňou znova strmá skala. Len s obtiažou dokážem nakloniť hlavu tak, aby som cez obmedzený priezor prilby uvidel ich vrchol. Toto milujem. Cesty vysekané v skale uprostred hlbokého lesa. Užívam si to tak, že som si nevšimol odbočku k Draculovmu hradu. Zrazu ho vidíme na strmej skale sa sebou. Nevadí. Tých 1400 schodov by v dnešnej horúčave aj tak nikto nešľapal.

Vysoko v skalnej stene pred sebou vidím tunel a kus cesty na pilotoch. Začínajú zátačkové orgie. Je čas zrušiť skupinu. Dohodneme si miesto stretnutia a ďalej už ide každý za seba. Než si stihnem miesto nafilmovať, všetci sú preč. Nevadí, budem robiť dozber a zaznamenávať prípadné straty.

Cesta 7c, známa ako Transfagarašská magistrála, výsledok Cauceskovho megalomanstva, už bola veľakrát opísaná. Nebudem opakovať známe fakty. Len pár postrehov. Samotná cesta nemá logiku. Vedie odnikiaľ nikam. Sotva tridsať kilometrov západne vedie s ňou paralelná cesta E81 spájajúca priemyselné mesta Ramnica Valcea a Sibiu, zabezpečujúca relatívne pohodlný a bezpečný prechod pohorím deliacim Balkán. Veľký muž však túžil po veľkých činoch. Na druhej strane by sme si to bez neho dnes neužívali.

Južná strana priesmyku, napriek dramatickému úvodu v skalnej rokline stúpa miernejšie a úsek vedľa hladiny priehradného jazera Vidraru je takmer rovinatý. Určite však nie je nudný. Vyhýbanie sa hlbokým dieram v asfalte miestami pripomína počítačovú hru. Na rozdiel od nej je však rigol cez celý pruh v zákrute, ktorý si všimneš až keď už ležíš v náklonne až príliš skutočný. Kvalita cesty sa zlepšuje až pod vrcholom, po vystúpaní z oblasti lesa. Posledný úsek k vrcholu vedie tunelom, samozrejme neosvetleným. Zo severnej strany je asfalt naozaj kvalitný a cesta pripomína alpské priesmyky. Stúpanie je tu strmšie, no kratšie.

Takže sumár. Ak miluješ ostré zákruty, život v náklonne a ostatne je druhoradé, prejdi Fagaraš od severu. Komu nevadia rozbité cesty a dáva prednosť prírodným scenériám, tomu odporúčam prechod z juhu. A kto nevie čo chce, nech si ten cirka 80-kilometrový úsek prebehne tam aj späť. Nám to stačilo jeden krát a zabralo nám to celý deň. Je síce pravda, že z benzínky v Cutrea de Arges sme vyrazili až na obed, ale ak by sme boli vyšli skôr, boli by sme sa aj viac motali. Každý išiel sám a stretávali sme sa len náhodne po dvaja-traja na miestach s peknou vyhliadkou. Dokopy sme sa dali až pred tunelom. Po neskorom spoločnom obede a trofejnej foto si to dole pálil znova každý sám. Cesta tu je tak popletená, že z pohľadu zhora sa len ťažko chápe jej chronológia. Opísať ťažko. Nutné vidieť. Mnohé zákruty sú tak zalomené, že tie pravé sa bez využitia protismeru ani nedajú klopiť. Spojka, prevodovka, plyn, brzdy. Všetky páčky kmitajú ako na pletiacom stroji. Keď sa znova všetci stretávame pod úpätím kopca, unavené tváre žiaria. Ani sa nepýtam, ako sa im to páčilo. Čo by mi ešte mohli povedať?

Romantika končí príchodom na hlavnú cestu. Smerujeme na Sibiu a snažíme sa ubytovať. Okolo cesty je plno motelov, no buď sú obsadené alebo ich ceny sú mimo. Pripájame sa na E81 a cesta sa mení na štvorprúdovú magistrálu. Začínam mať blbý pocit, že nás privedie až do mesta a budú problémy. Kemp v Sibiu to istí, ale dnes by som rád spal pod strechou. A nie som sám. Richie, ktorý znova prevzal zodpovednosť za hľadanie nocľahu na seba a jazdí vpredu, zrazu odbočuje z hlavnej cesty a po asi tristo metroch zastavujeme pred nočným klubom Dracula. Štýlové. Ak už sme minuli hrad...

Žiaľ, skupina nemá jednotný názor a po krátkej konštruktívnej porade dve motky odchádzajú hľadať kemp. Ostatní zostávame. Tri dvojposteľové izby, garáž v zamknutom dvore pre motorky. Čo viac si priať. Vybaľovanie na dvore zo záujmom sledujú dievčatá, chystajúce sa po západe slnka do práce. Pallika, s ktorým zdieľam izbu, sa z jednou z nich stretol na úzkom schodišti. Tak sa vyľakal, že toho večera už z izby nevystrčil päty. Na jeho obranu musím poznamenať, že bola naozaj škaredá ako noc.

Zatiaľ čo jedno zo sporo odetých dievčat sa v svetle neónovej reklamy prechádza pred klubom a láka zákazníkov, my si na balkóne pri svetle sviečok dávame romantickú večeru z neromantických konzerv, vymieňame si dojmy z prežitého dňa a tešíme sa na ten zajtrajší. Čo robia tí dvaja nešťastníci, pohŕdajúci miestnym pohostinstvom netušíme. Vieme však, že zajtra o deviatej budú stáť pred bránou a meškanie nám neodpustia. Takže žiadne ponocovanie. Preprať prepotené veci, po poháričku za pesničku a zhasnúť...