Karpatská odysea, alebo cesta vytiahnutá z koša 3/4

Keď ráno vstávame, dievčatá už majú padla a odpočívajú v súkromí svojich izieb. To sa už aj nesmelý Pallika odvažuje vyjsť do šera chodby a v strehu, pripravený na úprk, znáša svoje bágle k motorkám. Tie postupne klesajú pod ich váhou. Práve včas, lebo pred bordelom už počuť nedočkavý duet šiestich valcov SV-čla a Fazera, ktoré nocovali v kempe, zatiaľ čo tri Hondy si užívali pohodlie garáže. A popri nich sa zviezol aj Bandit. Nech má radosť, chlapec.

Po troch dňoch strávených na horách a vidieku sa nám ranná špička v Sibiu zdá skutočne neskutočná. Prískoky od semafora k semaforu v dokonale fungujúcej červenej vlne nemajú konca. Teplota vzduchu sa prehupuje nad znesiteľný normál a bunda, ktorú sa mi po štyroch dňoch podarilo vysušiť saje ďalší prídel potu. Na jednom zo semaforov vedľa mňa zastavuje Bandit a Zajo zmätene gestikuluje. Ako by som mohol ovplyvniť, že jeho motor nemá rád postávanie. Starosť, na ktorú sme my vodníci už dávno zabudli.

Odbočujeme vpravo na Medias. V kútiku srdca dúfam, že sa tým aj zápcha uvoľní. Ale čo to? Cesta v rekonštrukcii. Kolóna aut sa brodí jedným pruhom po hrboľatom betónovom lôžku plnom dier a kamenia. Na predbiehanie niet miesta a tak sa krokom posúvame s riavou nákladných áut.
„Choď po chodníku, more,“ počujem zozadu Richio hlas. Nevyzeralo to ako blbý nápad. Päťdesiat metrov. Potom sa úzky chodník stáčal v pravom uhle za roh a obrubník je v tom mieste vysoký dobrých dvadsať centimetrov. Transalp sa z neho zhupol, ale ostatní si skúsili prekladanie moto „za roh“. Moc sme si nepomohli, ale aspoň malé spestrenie.

Na ceste sme piaty deň a zatiaľ každý bol iný a niečím jedinečný. Ten dnešný bude v znamení saských opevnených kostolov. Lebo cesta údolím rieky Tarnava Mare zo Sibiu do Sighisoari prechádza územím už od nepamäti osídleným Sasmi, aj keď sa vraví, že po otvorení hraníc tu nezostal ani jeden. Napriek tomu všade počuť nemčinu a úspešne jej vládne aj asi deväťročný chlapec, čo sa mi prihovoril v parku.

Usilovná práca, vzájomná podpora, obchodný talent, výhodná poloha, kráľovské privilégia. To všetko po stáročia prinášalo úrodu vo forme bohatých a prosperujúcich miest. Ten kto má sa stáva tŕňom v oku okoliu a cez karpatské priesmyky prechádzali nielen obchodné karavány. Tatárske a neskôr turecké vojska boli neustálou hrozbou. A tak mesta začali stavať vysoké opevnenia a strážne veže, dediny obohnali múrmi aspoň kostoly, ktoré sa v časoch obliehania menili na pevnosti. V každej dedine ktorou prechádzame, vidíme jeden z nich. Rôzne tvary aj rozmery, no každý je obohnaný pevným a vysokým múrom a vežu zvonice má v tvare strážnej veže s dreveným ochozom okolo vrcholu.

Desať kilometrov pred Mediasom prechádzame nenápadným mestečkom Copsa Mica, ktoré dnes už nie je ničím zvláštne. Príčina jeho niekdajšej „jedinečnosti“ odpočíva v podobe neforemnej odstavenej továrne zo šedého betónu a nánosu špiny. Do roku 1993, než továreň na výrobu priemyselných sadzí odstavili, bola Cospa Mica najšpinavším mestom Rumunska a prvý biely sneh tu zažili až v zime roku 1994. Huť na výrobu olova však pracuje ďalej, aj keď vďaka zníženiu výroby a filtrom uniká do ovzdušia len tretina pôvodných exhalátov. Ale aj tak ovocie, zelenina a asi aj ľudia majú o niečo vyššiu mernú hmotnosť. Blbý fór, vzhľadom na percento výskytu karcinogénu.

Po krátkom odpočinku v tieni jedného z nespočetných kostolov a chvíľke hospodársko-environmentálnych úvah poďme späť na cestu. Madias nechávame bez povšimnutia, aj keď bol osídlený už v dobe železnej, živí ho kožiarsky a chemický priemysel a v evanjelickom kostole sv. Markéty so sedemdesiat metrovou naklonenou vežou majú nádherný gotický oltár. My smerujeme do Biertanu, známom najkrajším zo všetkých opevnených kostolov. Aspoň podľa UNESCO.

Posledných osem kilometrov vedie vedľajšou cestou, vanúcou sa uprostred zelených lúk, kukuričných polí a hájov. Richie, unesený krásou scenérie, chtiac si vychutnať vôňu prírody naplno, si za jazdy otvára vyklápačku. Vychutnal si. Kus suchého kravského lajna, ktoré mu zadnou gumou do tváre strelil pred nim idúci Pallika.

Parkujeme pri opevnení kostola a snažíme sa dostať dnu. Teda aspoň ja, Pallika a Adieny. Ostatní na kultúru kašlú. Než konečne nájdeme miesto, kde predávajú vstupenky, pobeháme námestia a blízke okolie. Ako keby ich nemohla predávať baba, čo vo vnútri trhá ústrižky. Ale za námahu to stálo. Opevnenia, hradby, veže, no hlavne jednolodný barokový kostol s pôvodnou drevenou podlahou. Všetko pôvodne zo začiatku 16. storočia, žiadna neskoršia prestavba. Vďaku UNESCO je kostol zreštaurovaný a práve sa dokončuje obnova interiéru. Rád by som ho videl, až tu reštaurátori skončia. Ale nebudem sa rozpisovať. Všetko je na fotkách, ktoré vidíte a filme, ktorý neuvidíte.

V jednej z budov nalepených na opevnení je štýlová reštaurácia. Na stenách obrazy s rytierskymi námetmi, meče a štíty. V rohoch opreté kópie a brnenia, na parapetach plechové helmy. Dotvárame výzdobu naším prilbami, bundami a korytnačkami a sadáme si k stolu. Veď je čas obeda. Za vrch stola, do masívneho kresla si sadám ja – cár Peter, oproti mne čestný hosť kráľ Richard a po stranách dve dvojice pážat. Poddaný zostali pred múrmi na konzervách.
Noste na stôl!
Najprv sa na stole objavujú štyri malé tanieriky s nakrájanou cibuľou. Pážatá sa do nej z chuti pustia a vôbec im neprekáža prekvapený pohľad obsluhy. Zneistia až, keď sa vo dverách objaví časť osadenstva kuchyne so zle skrývaným pobavením.
„Tá cibuľa nie je na jedenie, ale proti muchám“, vysvetľujem.
„To ti akurát tak verím“, oponuje Squadra.
„A myslíš, že prečo sa na nás prišli pozrieť kuchári a ešte stále sa rehocú?“
„? ? ?“
„Lebo ešte nevideli nikoho jesť mucholapky“, pritvrdzujem.
„Ale fakt, ešte som tu nevidela ani jednu muchu“, prihráva mi na smeč Iwik.
„Veď práve, lebo dávajú na stoly nakrájanú cibuľu.“ Bolo by škoda prihrávku nevyužiť.
Moje škodoradostné srdce plesá keď vidím, ako im počas celého chutného obeda tá cibuľa nejde z hlavy. Lenže mne nejde z hlavy ani dnes. Mal to byť fór, ale čo ak to bola pravda. Taká hanba. Vkročili sme do vesmíru, zobrali nás do EU aj NATO, produkujeme najviac áut na hlavu a jeme mucholapky. Či muchoodpudivky?

Zanechajme tento spoločenský rébus, lebo dnes nás ešte čaká Sighisoara, Draculovo rodisko s pôvodným stredovekým centrom z 13. a 14. storočia, ktoré sa nezmenené zachovalo až dodnes a stále žije svojím malebným životom. Sighisoara je šiestym hradom Sedmohradska, v ktorom je hradov koľko? No jasne že sedem. Ľahké, ale viete, ktoré sú to?

Jeho história a pamätihodnosti by vydali na samostatný článok. Spomeniem len originálny spôsob, používaný pri jeho obrane. V meste pôsobilo mnoho prosperujúcich cechov, ktoré boli oslobodené od daní, no mali za povinnosť vystavať obrannú vežu a pri obliehaní mesta ju aj ubrániť. A tak sa okolo centra týčia k nebu krajčírska, obuvnícka či klampiarska veža. Spolu ich je štrnásť a spolu s opevnením sa uchovali až dodnes. To však skupinu ignorantov vôbec nezaujíma. Vyvalia sa v miestnom parku na lavičky a tak dvojhodinovú prehliadku absolvuje so mnou len Tomahawk a Adieny.

Dve hodiny sú však málo. Stíham akurát námestie s orlojom, Horný rad, zastrešené schodište, dve veže a krátku potulku úzkymi starými uličkami. K motorkám dobieham spotený a na poslednú chvíľu. Nestíham ani záchod. Rýchlo sa navliecť do kombinézy, prilba a ... čo to? Žeby ďalšia súťaž? Tentokrát ju vyhlasuje Pallika. Otázka znie: kde sa zastaví osamotený kľúčik zapaľovania padnutý za kapotáž CBR? Bolo nás osem, určite by sme ju dokázali otočiť hore kolesami a triasť, pokiaľ by nevypadol. Ale šikovný Pallika ho za pätnásť minút našiel aj sám. Prečo máš také čierne ruky, stará mama?

Večer nás dostihol až v nádhernom kempe v kúpeľnej Savote. Konečne sa neubytovávame za tmy. Kemp, ktorý by bol rovnocenným partnerom švajčiarskym, ma prekvapil rovnako, ako jeho pedantný majiteľ. Dobehol ku mne s vypleštenými očami a kázal mi na miesto vrátiť tri ploské kamene priemeru tak 6 - 7 cm, ktoré som zobral z potočným štrkom vysypaného chodníka a niesol pod bočáky v tráve sa zabárajúcich motoriek. Tak som sa plížil zhrbený po chodníku a pozeral pod nohy. Po chvíli ku mne znova prišiel, že či som niečo stratil. Ja že nie, len hľadám tie miesta, odkiaľ som zobral kamene. Zvrtol sa na päte a po chvíli doniesol kúsky dosák...

Šiesty deň cesty začína lenivým ránom. V pláne máme len niečo vyše 120 km, tak kam sa ponáhľať. Kľudne raňajkujeme, Zajo má dostatok času na rozbor zloženia rumunskej konzervy. Vraj chlpy. Čo čakal? Len v našich sú pomleté na jemnejšie.
Je čas si trocha precvičiť aj nohy a tak na prehliadku kúpeľov Sovota Bai na brehu Medvedieho jazera (Lacul Ursu) vyrážame pešo. Sprievodca píše: Jazero je vyhľadávané pre svoje skvelé podmienky na kúpanie, keď vrchná, asi meter hlboká vrstva prúdiacej jazernej vody funguje ako izolátor spodných slaných vôd, ktoré majú celoročne konštantnú teplotu 30 - 40 stupňov C. Nezistili sme to. Odradilo nás vstupné vo výške cca 120 korún na osobu, čo sa nám na hodinu nevyplatilo a tiež preplnená pláž a jazero. Vyzeralo to tam ako na internetových fotkách z japonských kúpalísk. Nedáme sa zlákať ani zábalom čierneho bahna a tak po prechádzke okolo oploteného areálu sa v kempe balíme a okolo obeda vyrážame.

Definitívne opúšťame južné Karpaty a cez kraj maďarských Sikulov vstupujeme do tých východných. Mne osobne milejších. Dediny sa predvádzajú svojimi vyrezávanými bránami a holubníkmi, všade prevládala maďarčina. Hneď po odbočení z hlavnej cesty nás čaká darček. Série nádherných klopených zákrut s rovným asfaltom, ktorý vydržal až do 1287 metrov vysokého sedla Bucin. Z jeho severovýchodnej strany je kvalita cesty o niečo horšia, no kľukatá hradská uprostred hlbokého lesa má tiež svoje čaro. A čarovná je aj snaha domácich nás neustále zdraviť. Hlavne ak v zákrute zatrúbi na pozdrav oproti idúci kamión. Ale aj tak nemajú na policajnú hliadku, ktorú dobiehame pred Gheorgheni. Keď zbadali približujúce sa motorky, zapli maják a ich bielo-modrá dácia ďalej uháňa 70-kou. Aj som sa zamyslel nad tým, či sa policajné auto idúce s výstražnými svetlami smie predbiehať, ale na nič som neprišiel. Tak som podradil, otočil plynom a bolo po dileme.

Za mestom sa cesta rozhodla znova kľukatiť a dvíhať, tentokrát do sedla Bioaz. Šantíme v zákrutách, oči pozorne sledujú cestu, len kde-tu si dovolia zablúdiť na okolitý tmavý les. Sledovať oblohu nie je čas. A ani veľa možností. Vysoké smreky ju na dlhú dobu zakrývajú. V samotnom sedle by to aj šlo, lenže tu moju pozornosť zaujal statný psisko, čo po mne vyštartoval od motorestu. Skvele lákadlo zákazníkov.

Do poveternostnej reality ma vracia až hlasný úder hromu v jednej zo zákrut. Zľakol som sa tak, že som to skoro položil. Aké je to vážne vidíme hneď po vyjdení z lesa. Malebné pasienky posiate drevenicami samôt sú prikryté hustou čierňavou. Nie je nám dopriaty ani čas na rozmyslenie či dážďovky áno, či nie. Z neba ako kameň padá súvislá vodná masa a my sme za moment premočený. Auta zastavujú pri ceste, lebo stierače sú im nanič. Nám zastať nepomôže a tak útočisko nachádzame až o dobrý kilometer vzdialenom hostinci. Štýlová sikulská drevenica, krojovaná a pomalá obsluha, maďarské jedlá.

O hodinu je po daždi aj hlade a my odkrojujeme z druhej polovice cesty 12c, na ktorú som sa aspoň ja veľmi tešil. Jej najkrajšia časť začína pri Červenom jazere (Lacu Rosu), ktoré vzniklo veľkým zosuvom pôdy. Ten prehradil koryto rieky Bizac, tečúcej údolím. Rieka zaplavila a zničila rozľahlý ihličnatý les. Polámané kypte stromov trčiace z kalnej hladiny, hlboké údolie nad ktorým sa lenivo povaľuje biela hmla. Obrázok ako z hororu. Nie ako. Exteriéry niektorých z nich sa točili práve tu.

Nám sa však naskytá iný pohľad. Miesto hmly nás znova prenasledujú búrkové mračná a ja sa snažím demokraticky riešiť dilemu, či aj napriek blízkemu večeru počkáme na dážď tu a cez kaňon budeme pokračovať až po daždi, alebo vyrazíme a budeme riskovať, že pre búrku nebudeme mať nič z prechodu kaňonu. Bizac je predsa len jeden z najkrajších kútov Karpát.
Dodnes nechápem, čo sa tam stalo. S prvými kvapkami, skôr než sme sa akokoľvek dohodli, sa stádo rozpŕchlo. A ja som nemal najmenšiu chuť ho dávať dohromady. Náladu mi spravila až horúca káva, ktorú mi pod odkvapom jednej z dreveníc navaril Richie.

Stretli sme sa po daždi pred ústim do najbizarnejšej časti priesmyku. Úzke kolmé skaly sa tu k sebe priblížili na vzdialenosť sotva desať metrov, na ktoré sa ledva zmestí úzka cesta a koryto spenenej rieky. Skaly zatienili aj ten zbytok svetla, čo večeru ešte zostal a tak fotenie a filmovanie nedávalo veľa nádeji na úspech. Ale fotky, aj ako kvalitné by stejne nedokázali zachytiť atmosféru miesta. Túžim sa otočiť a prejsť si to znovu, ale rozum nedovolí. Husté mraky, pribúdajúca tma... Najvyšší čas na hľadanie nocľahu. Ale vy, ak niekedy na smerovej tabuli uvidíte číslo 12c, nezabudnite odbočiť.

V meste Bizac sa stáčame na sever k rovnomennej priehrade a spolu s padajúcou nocou nachádzame nocľah v hoteli tesne pod priehradným múrom. Keď vybaľujem motorku a dívam sa na tu betónovú masu nado mnou, nevdojak ma napadajú scény z katastrofických filmov. Ale keďže čítate tento článok je jasné, že nič podobné sa v tú noc nestalo.