Ducati deň na Pannoniaringu alebo duc duc do kačírku

No a my sme si nemohli nechať ujsť prvý kontakt s touto športovou talianskou značkou. Zvlášť preto, že sme celú zimu slintali nad novou 1098 a potom aj Hypermotardom. V trinástej komnate mojej duše som dúfal, že uvidím aj naštartovanú Desmosedici RR, ale nestalo sa. Nevadí, možno sa toho dožijem.

Už ráno bolo pekne teplo a krátko po deviatej Awia sadá na malého Monstra. Ja ešte zbrklo pobehujem po depe a vybavujem papierovačky, aby som o 9.20 stihol malú Multistradu ako zoznamovačku s týmto okruhom. Podarilo sa, ale s infarktovým stavom.

Monster (Awia):

Monstra som prevetral ako prvého. Studený motor mi prišiel vhod a kľudným tempom sa zoznamujem s Pannoniou. Po dvoch kolách sa teplota motora dvihla a rovnako aj moje tempo. Motor nemá rád nízke otáčky, ale v stredných a vysokých otáčkach ťahal veľmi dobre za doprovodu skvelého bubnovania dvojvalca. Zábavu prekazí až obmedzovač po nepozornosti jazdca, alebo v ostrejšom náklone na ľavú stranu, kedy nie je možné vsunúť čižmu pod radičku. Stupačky sa mi zdali svojim umiestnením v pohode, aj keď nezostali nedotknuté. Väčšie problémy však spôsoboval bočný stojan keď zavadzal a Monstera nebolo možné rovnako naklopiť doľava ako doprava. Celkovo Monster zanechal skvelé dojmy.

MTS 620 (Herghott):

Už viac „poprvé“ v jednom momente sa asi ani nemôže stretnúť. Prvá jazda, prvá Ducati, prvýkrát na Pannonii, uff... Nič to, najprv si dáme pár zoznamovacích kolečiek, zohrejem slečnu a potom si to rozdáme. Pannoniaring našťastie nie je zložitý okruh, dá sa ľahko prečítať a zapamätať, takže už v treťom kole zoznamujem stupačky a slidre s asfaltom. Multistrada je športovo ladená ako každá iná Ducati, nedá sa porovnať s ostatnými turistami v tejto triede. Ale stále to je len šestka... Veľká litrová sestra tu nebola, čo je škoda, lebo s ňou by to bolo iné kafé. Dosť často sa ozýva obmedzovač, ale treba uznať, že oveľa neskôr než na konkurencii.

ST3 (Awia):

Ďalšia v poradí bola ST3, turista od Ducati. Beriem ju s tým, že to bude pohodové zvezenie a nikam sa nenáhlim. Po pár kolách to však už nebola pravda, motor si pýtal viac a skvelý podvozok držal stopu. Šla bez problémov na koleno v každej zákrute a začal som obiehať takmer všetko. V zákrutách som škrtal stupačky a ďalej som to nenaklápal. Až v depe sa však ukázalo, že stupačky nemajú skrutku na kontakt s asflatom a boli nedotknuté. ST3 som tak vrátil s odretými výfukmi. Ocenil som skvelé pohodlie a motor, prekvapila ma dosť ostrá reakcia aj na to najmenšie pootočenie plynovou rukoväťou. Športový charakter tomuto turistovi rozhodne nechýba.

Monster (Herghott):

Óooo, áno! Malé strašidlo je fakt malé. Treba ho trošku viac vytáčať, ale inak dovoľuje všetko, čo ostatné superšporty. Teda až potom, čo z neho na Awiov podnet zhodili bočák, lebo ten chytal v každej ľavej zákrute. Pri porovnaní s konkurenciou z Monstra ťahá akási retro klasika, čo ale nie je na škodu. Znova mi tak trochu chýbal askýsi kopanec veľkého motora, Monstrík bol akýsi udychčaný, ale rovnako aj ja, tak som si musel dať menšiu pauzičku.

MTS 620 (Awia):

Multistrada bola prekvapením. Vzpriamený posed cestovného endura a pohodlné sedlo. Myslel som, že jej nebudem nakladať, ale akosi ma vtiahla. Veľmi ochotne šla do náklonov a až slidre na kolenách ma upozornili, že by bolo dobre zľaviť. Na moje prekvapenie sa mi šlo lepšie ako na Monstri a doslova som si to vychutnával. Až po moment v asi najpomalšej zákrute okruhu, kedy som na výjazde pridal viac a zadné koleso ma začalo predbiehať. Pádu som už nezabránil. Žiaľ, Multistrada skončila ošúchaná, zohli sa riadidlá a zlomila stupačka. Neochotne som si tak vyskúšal prvýkrát aj jazdu na korbe nákladiaku do boxov.

Sport 1000 (Herghott):

Pravdupovediac som bol dosť prekvapený, keď Ducati vybalila túto retro novinku. Je to veterán v modernej technike, znovuzrodený café racer starých pánov. Čakal som aj také retro správanie a záťah, ale pozor na vec, Sportka mi už v prvých zákrutách dáva jasne najavo, že som sa mýlil. Okrem chýbajúcich plastov je toto superbike vo všetkom porovnateľný s konkurenciou. A ten imidž... Parádička, už si len kúpiť staromódne veci. Veru, podobný liter na trhu nie je – dobre ťa preženie na okruhu a v meste vzbudí iný dojem než nejaký kelímok.

Ducati 1098 (Herghott) – Neprešlo jazykovou úpravou. Nevhodné pre osoby mladšie ako 18 rokov!

A kurva! Naozaj, tu a teraz? Berem holú 1098 a to, čo sa deje po stlačení štartéra, sa opisuje ťažko. Totok je čistá séria, ale reve to jak hociktorá iná s laufami za padesát litrov. Trase sa to, spojka piští... Kopem jednotku a púšťam sa do plnej premávky na okruhu. Heh, teraz nékeho predbehnúť je hračka! Mosím napísat, že posed je dost normálny, neni to žádny športový brutal, riadidlá sú dokonca v lepšej polohe než na litrovej CBR. Čo je šak úplne neporovnatelné s konkurenciu, je brutálny zátah od úplného spodku. Do puče, šak táto krava tahá jak zmyslov zbavená od troch do desátich tisícek! Jakože móžeš kvaltovat a ona bude revat, ale ani nemusíš a ona pojde též jak z retaze urvaná. Prístrojovka je čistý digital (jak má Desmosedici RR), ale fajne čitatelná (točkomer líta zleva doprava na skoro rovnej čáre), tri červené výstražné diódy dajú jasne najavo prekročenie desátich a vác tisícek. Predek sa dvíha k nebu skoro v každom výjazde, zadek zase spraví peknú vlnovku pri každom prudkom podradení... Ja už nemóžem! V boxoch sa trochu lapám po dychu, kondička v prdeli. Jak móže byt néčo ešte divokejše (jakože Desmosedici RR)? Pápá, bambina deliziosa, io kazzo abnormale!

Záver

Takže takto sme bačovali na Ducati dni. Hypermotarda nám nemenovaní páni vyfúkli (ahoj Vlado a Miro!), ale pevne veríme, že ho ešte tento rok otestujeme (aj po Awiovom ľahnutí so Stradou...) Vydarená akcia s krásnou zvukovou kulisou, tešíme sa o rok!