Prvý slobodný výjazd

Ak náhodou nevieš, čo to ten Schengen je, tak pre istotu zopakujem to, čo sa na nás v posledných dňoch valí zo všetkých správ - Schengenský priestor tvoria krajiny, ktoré sa dohodli, že medzi sebou rušia hraničné kontroly. Donedávna to boli staré krajiny Európskej únie (až na niekoľko výnimiek), od prvých sekúnd piatka 21. decembra ho tvoria aj takmer všetky nové členské štáty (Rumunsko a Bulharsko ešte nie). Pre nás motorkárov má táto udalosť len relatívny význam, pri výstupe zo Slovenska totiž nebudeme musieť vyťahovať pasy, čakať v rade a podstupovať prípadnú zelenú buzeráciu. Nebudeme musieť chodiť ani cez doteraz oficiálne hraničné priechody, k hociktorému nášmu susedovi môžeme prejsť na ktoromkoľvek mieste (okrem Ukrajiny). Legalizujú sa tak všetky poľné, lesné, horské a turistické cesty a priechody.

Až sa musím pousmiať nad tým, aký kontrast je medzi tým, čo sme na hraniciach museli trpieť a čo nastalo teraz. A aj nad tým, aká neskutočne dlhá doba medzi týmito dvoma obdobiami musela prejsť - veď ešte v novembri 1989 ťa mohli za nelegálne prekročenie hranice zastreliť (ak si nestúpil na mínu alebo nedostal ranu od elektrického nástražného systému), do nášho vstupu do únie si zas musel napríklad pri vstupe do Rakúska najprv odstáť dlhú radu na slovenskej strane a potom si vypočuť prípadné pindy sebavedomého rakúskeho colníka, čo však bývalo zvykom aj odkedy sme v EÚ. Nehovoriac o cestovaní autobusom, kedy musel každý jeden cestujúci vystúpiť, odstáť radu vonku (bez ohľadu na počasie), odpovedať na otázky a neraz aj ukázať celú svoju batožinu (pre zmenu pred všetkými - vyskúšané na vlastnej koži). Prešlo dlhých osemnásť rokov, počas ktorých sme sa asi stali euróspkymi dospelákmi a bolo nám dovolené cestovať bez kontrol. Včera, teda v piatok 21. 12. 2007, padli aj posledné ťažkopádne ozruty páchnuce komunizmom a západným pesimizmom. Môžeme cestovať slobodne!

Lepšie povedané, komunistický smrad a západný pesimizmus nepadli úplne, ale je to už len otázka času. Ospravedlňujem sa za politizovanie - poďme jazdiť.

Včera večer sa mi motorku nechcelo schovávať ani zakrývať, tak na nej bolo ráno decentne nasnežené. Dnes nás malo byť päť exemplárov, ale všetci okrem jedného mali rozumné dôvody neúčasti. Teplomer ukazoval niečo vyše mínus piatich, brrr, riadne sa nám okosilo. Varaník chytá na prvý šup, doprajem mu trochu dlhšie zohrievanie a už si to šinieme po úplne suchých cestách do Bratislavy. Ako som naznačil v úvode, ideme oslavovať vstup do Schengenu, čo celkom logicky zahŕňa aj prejazd do Rakúska.

Trochu snehu a mínus päť...

Málokto vie, že pokračovanie petržalskej Kopčianskej ulice končí v rakúskej dedinke Kitsee. Dlhé desaťročia to bola cesta, ktorou sa dalo do Rakúska dostať iba nelegálne, teraz je to už skoro legálne. Správne píšem skoro, lebo značky zákazu vjazdu ostali na slovenskej aj rakúskej strane, ale ich porušenie sa ešte dá ako-tak ukecať. Prižmúrim teda obe oči a okrem značiek si nevšímam ani kopy bordelu na našej strane. O pár metrov som v Rakúsku, kde ma víta opustená hraničná búda.

Kto nechce pokúšať rakúske orgány, nemusí porušiť ich zákaz vjazdu. Tesne pred ním sa totiž dá odbočiť doprava a úzka asfaltka ho privedie na rázcestie smerujúce buď do Kitsee alebo do dedinky Berg. Myslím, že tá značka je tam čerstvo osadená preto, aby nechodili všetky autá priamo pomedzi domy v Kitsee, ale aby išli okolo. Tak som samozrejme urobil aj ja, zdraviac miestnych stavbárov a poľnohospodárov. Ako takmer pri každej ceste na západ, aj teraz ma prekvapila čistota a poriadok. Len pár metrov za čiarou...

Varadero v Rakúsku, cesta vpravo na Slovensku

Teplota je stále kdesi medzi štyrmi a piatimi stupňami, ale samozrejme pod nulou. Našťastie je všade sucho, jazdu však znepríjemňuje ľadový vietor. Je to tu samé pole bez akýchkoľvek vetrolamov.

Pokračujem v boji s vetrom cez Edelstal a v Prellenkirchen smerujem na sever do Bad Deutsch-Altenburg, čo už je vlastne Hainburg. Iba kvôli fotke vchádzam na most ponad Dunaj, hneď po nej sa vraciam a prechádzam celým Hainburgom ku vrchu Braunsberg (346 m n. m.). Dole v meste bolo každé druhé auto z Blavy, asi vianočné nákupy... Nech je to ako chce, v stúpaní na Braunsberg som úplne sám. Pravdepodobne aj preto, že tu bol tiež zákaz vjazdu, ale iba z dôvodu zimnej uzávierky. Cesta však bola suchá, tak som si odkrútil pár serpentín a v neskutočne silnom vetre a mínus siedmich stupňoch som na vrchole zosadol z motorky. V bielom mrazivom kráľovstve.

Bolo mi to však akurát na dve veci, lebo viditeľnosť bola možno 50 metrov, takže panoráma sa nekonala. Ak chceš vidieť, aká je tu vyhliadka za pekného počasia, mrkni na túto stránku - okrem Hainburgu a blízkeho okolia odtiaľto uvidíš aj Devín, Devínsku Novú Ves a Devínsky hrad, sútok Dunaja a Moravy, kus Záhoria, bratislavskú televíznu vežu a pri naozaj dobre viditeľnosti aj Viedeň. Na tomto kopci boli nájdené zvyšky keltského sídla.

Na Braunsbergu

Po posilnení čajom a otestovaní gelového ohrievacieho telesa klesám späť do mesta a smerujem na východ. Na východ k bývalému veľmi frekventovanému hraničnému priechodu Petržalka - Berg. Cez toto miesto sa počas totality dostalo na západ len niekoľko vyvolených. Po revolúcii to bolo pre mnohých Slovákov miesto prvého dotyku so západným svetom a naopak, pre mnohých cudzincov miesto prvého dotyku so Slovenskom. Ruku na srdce, nie práve najkrajšie...

Stará nefunkčná studňa pred Wolfsthalom

Na rakúskej strane zostali všetky budovy, ale okná a dvere sú pozatvárané. Z našej strany zmizla tá otrasná plechová strecha so železnými nosníkmi a unimobunkami pod ňou. Namiesto nej sú tu už len betónové zvodidlá. Ostatné budovy ostali, ale vyzerajú ešte zdevastovanejšie než predtým. Cvakám jednu fotku a radšej hneď ťahám preč, lebo to miesto je deprimujúce. Víta ma stresovaná a preplnená Blava...

Ťažkopádna komunistická ozruta zmizla...