TransOrientale na vlastnej koži, alebo Harov denník z Ruska 4/6

04: Petrovskij - Elaboga

Nekonečný presun Ruskom. Stále brezy, mierne zvlnená rovina a cesty bez zákrut.

Štart sa ráno posúva, preto si celý bivak nenechá ujsť divadlo vyťahovania zapadnutých kamiónov. Najviac púta pozornosť štvornápravové monštrum bez uzávierok diferenciálu. Včera ho vytiahli, ale šofér je podľa slov spolujazdcov „bez mozgu“, po našom idiot. Bez toho, aby sa presvedčil o zjazdnosti močariny zatáča do najhlbšej vody a zapadá nadobro.

Toto môže riešiť iba ruská technika, zakrátko sa objavuje na scéne traktor Kirovec. Naťahujú oceľové lano z navijaku MAN-u a upevňujú ho o megagurtňu na Rusovi. Francúzi a Číňania sa prizerajú z metrovej vzdialenosti, Slováci a Češi sa rýchlo dekujú. Presúvame aj motorky. Veď kto sa chce nechať zabiť prasknutým lanom s dvojkilovou napínacou kladkou? Naša príšerná predpoveď sa napĺňa o dva dni, obeťou bol Číňan z doprovodu.

Ozve sa rana, mohutný nárazník z Rusa sa váľa odtrhnutý v blate. Po všetkých možných aj nemožných pokusoch nadvihuje lyžicou podvozok zapadnuvšieho a bivak tlieska. Vedľajšie auto musia doslova vykopať.

Smer východ

Prichádza na Sergejove slová. Smerom na východ sa krajina stáva kultúrnejšou, cesty lepšie, ľudia usmiatejší a konečne neprší. Akurát policajti sú rovnakí chuji.

Odchytávajú Dušana v neprehľadnej zákrute cez dvojitú čiaru. Nezastavuje, nasleduje zúrivá naháňačka s majákmi a Dušanove rýchle prepustenie. Ideme cez Baškirsko do Tatarstanu. Napchávame sa tvarohovými pirohami „čuburki“ na pumpe, kde zdutú bárišňa vrieska cez amplión na obsluhujúce dievča vonku. Idem dovnútra a na kofu vrieskam ja. Celkom jej vzalo dych, že sa neráčim báť a chvíľu drží hubu. Jarda Šíma to kvetnato komentuje.

Od Kazane je krajina úplne iná ako pri Moskve – myslím ľudí a cesty. Ľudia znormálneli a cesty občas tiež. Prírodu už tisíce kilometrov reprezentujú brezy a borovice a mierne zvlnená krajina. Údolia sú široké 5 až 50 kilometrov a obrazy sa do zblbnutia opakujú. Slovák je zvyknutý na presun zo subtropického Komárna do arktických Tatier za pár hodín. V Rusku podvedome očakávame, že za ďalším horizontom sa konečne objaví niečo nové. Zbytočne. Občas mám dojem, že mi šibe. Túto krajinu dnes vidím 10. krát! Aj včera! (Aj zajtra!) Cesty sú stavané podľa kompasu, nie podľa prírodných prekážok. Preto občas ideme po nenormálne strmej ceste, ale hlavne že rovno a dlho.

Awia zase spí, dávame prestávku. Komáre opäť vyhrávajú, za 5 minút mi tak doštípali nohy, že ma bolia aj teraz doma. Pokračujeme so zastávkami, niekedy blúdime a tak sa stáva, že tú istú kolónu gruzovikov predbiehame 4 krát.

Nastávajú medzi nami drobné konflikty, ktoré idú na vrub totálnej únavy. Vyčerpanie mení spôsob správania sa každého z nás, preto na nedorozumenie rýchlo zabúdame. Ale reč aj myšlienkové pochody sa spomaľujú, aj naše reakcie.

Na rozbitej ceste Awia takmer stráca batožinu, odlomil nosič aj so zadným blatníkom. Pomáhajú gurtne – improvizácia v poli ako vždy. Dobiehajú nás Šímovci na BMW GS 800 a zakrátko pri nás postojí český kamión. Svet je zrazu malý.

Elaboga

Navečer konečne parkujeme v nádhernom bivaku na vysokom útese nad riekou s ruskými rozmermi. Bohužiaľ nemáme čas na kultúrny program s krásnymi exotickými ruso-tatárkami. Tu sa kríženie rás mimoriadne vydarilo!

Spať budeme pri soche miestneho tatárskeho hrdinu na koni, zrejme sa vyznamenavšieho vraždením Slovanov počas nájazdov smerom na západ v stredoveku. No čo už.

Donekonečna sa musíme fotiť s celými rodinami pri motorkách, lepšie je to s babami. Dávame sprchu, Dušan s jedinou pretekárkou v poli. Nebol spokojný – ja som od nej krajší.

Usporiadatelia vymysleli znovu časový posun o dve hodiny – ideme na východ a preto máme denne o hodinu menej. Takže ráno je budíček o 23:30 nášho času.

Život pretekára

V krátkosti objasním priemerný denný režim súťažiaceho na motorke. Ráno vstane po priemerne dvoch hodinách spánku, umyje sa, niečo zje a oblečie na seba pretekárske handry. Dá krátky rozhovor s doprovodom, premyslí nanovo taktiku a skontroluje motorku. Zahlási sa u traťových komisárov a vyčkáva na odštartovanie do presunu.

Podľa road-booku sa presúva (10 – 400 km) na štart špeciálky. Musí pritom plniť určité limity, presun sa deje v normálnej premávke a je podľa mňa nebezpečnejší ako samotný pretek v rýchlostných skúškach. Ten sa ide na uzavretých cestách.

Po skončení RZ-ty (priemerne 100 – 400 km v pekelnom tempe, totálne vyčerpanie) pokračuje jazdec do cieľa etapy, znovu v bežnej premávke.

V bivaku ho po cca 8 -16 hodinách jazdy čakajú mechanici z doprovodu. To neplatí o jazdcoch idúcich bez podpory (tak odjazdil Jaro Katriňák Dakar 2 krát). Mierne sa očistí, všetci sa vrhnú na motorku, jazdec väčšinou asistuje. Niekedy si málo oddýchne. Nasleduje brífing, kde sa fasuje road-book na ďalší deň. (To je nekonečná papierová rolka, nesúca vyznačenie kilometrov, orientačných bodov a prejazdov, kontrol a križovatiek. GPS sa nesmie používať, zapne sa automaticky v okruhu 5 kilometrov od cieľa. Počas jazdy pretekár sleduje na dvoch displejoch základnú kilometráž, na treťom si nuluje odstup jednotlivých bodov road-booku. Medzi tým samozrejme posúva itinerár a sleduje signalizáciu predbiehania a podobne. Popri tomto všetkom sa pokúša aj pretekať. Ako to dokáže, neviem povedať.) Poškrtaný papier z brífingu si postrihá, nanovo zlepí, preštuduje, farebne označí a umiestni do motorky. Už je noc, jazdec sa sprchuje, večeria a ide spať do stanu stojaceho buď v blate, alebo v prachu (iná alternatíva neexistuje).

Ráno doštípaný, dolámaný pokračuje. Jazdci bez asistencie si robia všetko sami, tí často spia iba hodinu! Halucinácie z vyčerpania, celkový kolaps a občas nejaký infarkt patria k druhej polovici závodu ako „samozrejmosť“.

Jaro Katriňák

Nenápadný a tichý chlap, samá šľacha. Netrepe zbytočne, je sústredený na pretek a iba občas vykukne zo svojej ulity. Pred štartom je vždy úplne obrátený dovnútra, komunikuje v nevyhnutnej miere, ale myslí veľmi logicky a uvážene. Po príjazde do cieľa nastáva vždy uvoľnenie, ale trvá iba do príjazdu do bivaku. Nedáva nám najavo, že sme banda dobrodruhov. Správa sa uvoľnene a priateľsky. My ho za oplátku rešpektujeme a oslovujeme vtedy, keď je jasné že je práve vhodný čas. Robíme mu fan-doprovod a novinársku kulisu, keď na neho oficiálne slovenské médiá zvysoka kašlú! Momentálne píšu o každom neúspešnom „športovcovi“ z kolektívnych športov celé tirády, o Jarovi nič. Sám robí v prospech Slovenska viac, ako zástupy darmožráčskych diplomatov a športových výborov s množstvami sekretárok a služobných áut!!! Rukami sa potriasa až v prípade výsledku. Veď prečo sa nepriživiť na sláve niekoho, komu šliapeme po chrbáte!

Ale pre nás je Jaro Katriňák HRDINA, totálna megastar.

Nasadenie fyzické a psychické je porovnateľné snáď iba s výškovým horolezectvom. Dlhodobá záťaž až za hranicu únosnosti, stály nedostatok spánku, hlad a dehydratácia, nepohodlie a neustály stres preveria pretekára po každej stránke. Každý to znáša inak, Jaro s kľudom a rozvahou. A aj preto ho obdivujeme.