Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1696 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

tanec-slnka-2018-sideM DS auto Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk choppermania.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 1885
Áno, bolo to v pohode: 47% (888)
Nie, bolo to ďaleko za: 53% (997)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (53 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (75)  [Verzia pre tlač] Tlač

Routes des Grandes Alpes 2009 2/2

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 18.12.2009 Autor: bubo008
Čitatelia: 11836 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Ráno sme zaplatili za kemp (dohromady len 24 €! – najlacnejší z dovolenky) a zoznámili sme sa s jedným sčítaným nemeckým turistom na Honde XL 600. Rozplýval sa nad nočnou moľou veľkosti malého vrabca, ktorá sa v studenom ráne motala okolo jeho stanu. Mal namierené do Portugalska a poradil nám, že keď už ideme k moru, nemali by sme cestou vynechať Col de la Bonette (2802 m), najvyššie miesto v Európe prístupné po ceste. Pôvodne sme chceli do Saint Tropez, ale to by už bola zachádzka na západ a potrebovali by sme nejaký deň k dobru. Zase Nice a Monte Carlo znie nemenej honosne a najvyššie miesto je len jedno, tak sme šli tam. Cestou sme ešte preliezli cez dve vysoké sedlá Col du Galibier (2642 m) a ešte jedno čo malo tiež okolo 2500 m. Náhle sa mi v zákrute roztrhlo plynové lanko. Našťastie hneď pri konci a bolo dosť dlhé, tak sa dalo na konci zahrčkať a správne napnúť pomocou zdrhovacích pások. Toto riešenie vydržalo až do konca dovolenky a navyše to aj elegantne vyzeralo.

Cesta na Col de la Bonette je veľmi zaujímavá. Nekonečnými serpentínami sme najprv stúpali lesom, potom nastúpila kosodrevina, za ňou alpské lúky, na ktorých sa pásli najvyššie položené kravy v Európe. Vyššie už neboli ani lúky, iba skaly, mach a nejaké suché trsy trávy. Tu sme našli zase najvyššie položené ovce. Riedky vzduch im zjavne nerobil dobre, pretože sa pásli na asfaltke. A najvyššie položený bača to mal všetko na saláme. Na samom vrchu bola skala s tabuľou, na ktorej som z francúzštiny vyrozumel, že túto cestu dal postaviť Napoleon III., ako spojnicu medzi Brianconom a Nice. Od skaly sa dalo vyšľapať ešte pešo o 60 výškových metrov na vrchol hory. Fučali sme ako mechy, dýchalo sa dosť ťažko. Obdivujem cyklistov, ktorý sa sem dostali vlastnými silami. Hore sa nám otvorili nádherné panorámy na všetky strany, videli sme kadiaľ sme prišli, aj to ako zídeme k moru. Francúzke Alpy sa mi páčili najviac zo všetkých. Boli vysokánske, redšie osídlené a bolo tu menej turistov.

Cestou k moru sme 3 hodiny išli stále dole kopcom. Prekonali sme výškový rozdiel takmer 3000 m a teplotný 35°C. Oproti nám začal fúkať silný horúci morský vietor a museli sme ísť do tričiek. Nice a Monte Carlo je jeden blázinec. Horúčava, kopa trúbiacich áut, akčný skútristi, ktorí mali medzery medzi autami porátané na centimetre. Aj s motorkou má človek problém zaparkovať. Nepáčilo sa mi tam. Pár kilometrov za Monacom sme našli kemp neďaleko mora. Síce to bol najhnusnejší kemp dovolenky, ale za to najdrahší. Prašná zem, všade špina, „chlieviky“ na stany z ratanu, sprchy ako v base... a to všetko len za 45,-€! Zložili sme sa vedľa dvoch španielskych lesbičiek, ktoré boli jednou motorkou na ceste z Barcelony do Ríma. Našim knižkám nerozumeli a tak sme im navrhli, či by nám neurobili nejaké divadlo. Ale to sme im povedali radšej po slovensky, aby sme jednu neobchytili od tej väčšej. Nechcelo sa nám stavať stan, veď pri mori neprší a tak sme si len na tej hnusnej zemi nafúkli matrac a zložili všetky veci. Nemali sme na nič chuť, len si niečo dobrého prečítať. Keď tu zrazu sa spustil lejak a my sme všetky veci museli schovať do Monte Casina, ako sme nazvali tunajšiu útulnú herňu bez okien a dverí. Dážď nás prebral a my sme v nej zriadili knižnicu, v ktorej sme si čítali a spievali do hlbokej noci.

 Col de la Bonette (2802m) - vyššie to už v Európe po ceste nejde
Col de la Bonette (2802m) - vyššie to už v Európe po ceste nejde

Ráno som sa veľmi tešil, že sa okúpem v mori. Mišo sa odtiaľ vrátil a poprial mi veľa šťastia. Že ak ma neodradí žumpový smrad v rákosí na asi 200 m úseku k moru, tak smrad rybiny na pobreží určite. Ani tieto veci nestáli v ceste kúpeľu, ale keď som si v tých skaliskách pod vodou skoro vytkol nohu, radšej som sa dekoval na breh. Chceli sme si spraviť pohodový deň, obliekli sme kraťasy a tričká a jazdili popri mori na severovýchod. Bola to však nechutná predieračka medzi autami v hustej premávke. Jedno mesto končilo a druhé začínalo. Asi sme to s tým čítaním včera prehnali, lebo som si grgol do prilby a skoro odpadol z vlastných výparov. Začali sme sa správať ako skútristi a dokonca sme im konkurovali, keď sme zápasili o prvé miesto pred semafórmi. Ani baby tu neboli pekné, všetky turistky už zmizli.

Poobede sme sa vybláznili v obrovských vlnách, ale nebol to až taký pôžitok, lebo v mori boli obrovské šutre. Potom sedíme na pivečku v plážovom bufete a zrazu začujeme rodnú reč. „Slováci!“ vykríkol som radostne. Otočil sa taký odfarbený cigáň, ktorý inak dokonale zapadol medzi Talianov a usmial sa na celú hubu: „Dig Slováci, odkiaľ zde? Z Byztrici? Ja som z Grtíša, bázmek.“ Pýtam sa ho: „Čo tu robíš? Robota? Dovolenka?“, a on: „Dig, da žobrem du“ a ukázal akože amputovanú ruku rafinovane schovanú pod tričkom. „Moore, dobre du je, policajti dajú pokoj a vyžobrem aj 100 evri za deň“, pokračoval a ja som užasnutý miestami uvažoval nad zmenou podnikania. Veď my, pracujúca chudoba, koľkože musíme makať na 100 evri? Dnes sme našli aspoň krajší kemp nad mestom s výhľadom na more, mesto, aj na hory. Dostal som chuť prečítať si niečo o tomto kraji a tak som si urobil výlet s nenabaleným Hatatitlom do mesta zháňať nejakú miestnu literatúru, pričom som sa vyžíval v ozvene z výfukov v úzkych uličkách.

 Prícestný defibrilátor v Monacu
Prícestný defibrilátor v Monacu

Ráno ďalšieho dňa sme už mali plné zuby ukvákaného preľudneného talianskeho pobrežia a šupli sme to na diaľnicu až do Janova. Odtiaľ sme už zase vidieckymi cestami postupovali na sever k jazeru Lago di Garda. Huba sa nám lepila od smädu, ale nemali sme si ani kde kúpiť vodu. Leniví Taliani majú medzi 10:00 a 16:00 siestu, všetko pozatvárajú a idú spať. Ani v reštike ťa neobslúžia, iba furt „skúzi sińóres, siesta“. Našťastie sme objavili pumpu, ktorá bola síce zavretá, ale aspoň tam bol automat na nápoje. Lago di Garda je obrovské a nádherné. Zatiaľ prvá pekná vec v Taliansku. Čistučká a teplá voda, kemp na brehu jazera, hory okolo, knižky z Lidla ... čo viac nám chýbalo. Toto jazero je rajom pre windsurferov, dujú tu skutočne silné vetry. Sám sa tomuto športu rekreačne venujem, ale na týchto frajerov bol famózny pohľad. Obdivovali moju GoPro kameru na prilbe a keď sa dozvedeli, že bola vyrobená pôvodne pre surferov, tiež ju veľmi chceli.

 Malebné Lago di Garda
Malebné Lago di Garda

Hory a jazero nás nabili energiou a ťahali sme to na sever k Dolomitom, najmalebnejším z Álp. Chceli sme si to zrýchliť diaľnicou do Bolzana, ale netrafili sme na ňu a tak sme sa škriabali do kopcov parádnymi zákrutami. V jednej z nich som chytil výfuk o asfalt, ten sa odtrhol. Našťastie mal Mišo vo výbave kus drôtu a aj toto inteligentné riešenie vydržalo až do konca dovolenky. V Dolomitoch sme si lozili hore dole rôznymi passmi v spoločnosti množstva áut, motorkárov, veteránistov, bugatistov a autobusov. Na to, že Dolomity sú drsné hory, tu bola premávka ako v meste. Deťom som tu kúpil dvoch plyšových jódlujúcich svišťov.

Chvíľu na to, v jednej vracačke v krátkom tuneli si to klopím bližšie k stredovej čiare a zrazu oproti mne malé Stillo s talianskym dôchodcom, ktorý si to nadbieha do protismeru ako na kamióne. Narazil mi do brašne, mne odhodilo zadok a ani neviem ako to, že som nespadol. Nechal som to tak, nechcelo sa mi dohadovať a rozčuľovať, veď mne sa nič nestalo a on si poriadne doškriabal blatník o kotúčový zámok zavesený na brašni. To bolo pre mňa zadosťučinenie. Ale nejaký čas som bol tak trochu smutný, veď každý deň do teba auto nevrazí. Škriabali sme sa ďalej hore dole kadejakými passmi, až som už zatúžil po kúsku rovnej cesty. Želanie sa mi vyplnilo v mestečku Dobbiaco, odkiaľ sme to strihli na východ a plný kotol smerom na Villach, kde sme sa mali v pláne na druhý deň napojiť sa na diaľnicu a pekne frčať už domov.

Počkať Villach, Villach... veď to mi Cazzo spomínal, že tam niekde bol na veľkom zraze. FuckerSee, či čo... Pozriem do mapy a miesto kempovania bolo jasné. Faaker See, kde od pondelka začína najväčší európsky zraz Hárlejov. Už aj teraz cez víkend tu bolo na čo pozerať, aj ľudí už bolo veľa. Postavili sme stany a šup do knižnice. Na pivo za 3 evrá sme si už zvykli, však čo už. Ale čím sme boli bližšie ku striptérkam, tým boli porcie menšie a ceny vyššie. Pýtam pod pódiom „draj bír bite“ a on mi podáva 3 tretinkové fľaštičky a zabije že „cvelf ojro“. Nenormálny chlapec! Ixli sme to a išli do miestneho kníhkupectva vykúpiť všetky plechovky, čo tam mali. Mišo sa potom poriadne rozšupol, inak slušný chlapec začal békať na striptérky, že či im má ukázať, ako sa to robí a že to nie je žiadny striptíz a chcel ísť za nimi hore. Nakoniec ho predbehol jeden rakúsky dôchodca, a tak sme si išli uvariť polievočku, lebo bola riadna kosa a z pivných knižiek sa človek moc nezahreje.

 Dolomity
Dolomity

V nedeľu sme sa zobudil trochu s bolesťou hlavy do poriadne studeného rána. Ale z jazera sa parilo, to znamená, že voda bola teplejšia ako vzduch. Tak sme sa s Maťom švacli do vody a razom nás prestalo všetko bolieť. Pravda bola taká, že vzduch mal 5 stupňov a voda možno 10. Nasledovali nás dvaja drsní Hárlejáci, jeden došiel po kolená a povedal že „sehr Kalt, najn!“, druhý rovno skočil z móla, ale vydesený prášil na breh. Všade po kempe boli americké zástavy, a aby som to nejak vyvážil, obliekol som si svoje červené tričko s kosákom a kladivom. Samozrejme s pôsobivou melódiou sovietskej hymny na perách a bojovým pokrikom „Fak jú, Amériká“ v závere. Pozerali sa po mne trochu divne, asi som sem moc nepasoval. Na to som sa rozhodol naštartovať Hatatitlu, nech počujú, ako má čoper znieť. Nič ... ani za boha nič! A tak amerikoidní Nemci mali k dispozícii zábavnú šow z východného bloku, keď dvaja sedia na motorke (kvôli zaťaženiu) a ďalší dvaja (jeden Talian pomáhal) ich roztláčajú pol hodinu po kempe. Hehe, to bola sranda, sám som sa smial. Maťo s Talianom tlačili, oni sa smiať nevládali. Nakoniec z výfuku vystrelilo a nádherný rev veľkého motora zaplnil celý kemp.

Aj keď sme sa dnes snažili pohnúť skôr, tradičné ranné motkanie nás neobišlo ani dnes. Rituály, ako šporáčikové varenie kávičky, polievočky, či postupné zbieranie vecí, rozhádzaných po lúke... no skrátka pohli sme až po dvanástej. Diaľničný presun domov bol monotónny. Štuple do uší, zakvaltuješ 5, tempomat na 140 a ideš, iba každých 100 až 150 km pauza. Zaujímavým okamihom tejto jazdy bolo odtrhnutie bočnej kapotáže z Maťovej TDM. Letela vzduchom a mimoriadne vydesila ruského goldwingistu, ktorý šiel za nami. Maťo mal pred mesiacom nehodu s autobusom, kapotáž sa striekala, zrejme bola zle uchytená a nevydržala nápor vzduchu. Celú cestu som sa už veľmi tešil na moju Bubu a na detičky, ako ich všetkých vystískam. 10 dní bez rodinky je už veľa. Na Zelenči sme si dali kávičku, zhodnotili dojmy z dovolenky a naše cesty s Mišom sa rozdelili. Do BB sme dorazili o pol ôsmej a čo som potom robil doma, tu rozpisovať nejdem, ale už o tom píšem erotickú poviedku pre iný server...

 Zraz Hárlejov vo Fucker See
Zraz Hárlejov vo Fucker See

<

Pridané: 18.12.2009 Autor: bubo008 pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (53 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (75)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: