Do Ázie! Na Aziatky! 1/3

Bol si už niekedy v Ázii? To je vraj úplne iný svet, tráva zelená, baby krásne, more modré... Takto sme sa s Mišom-bandit15 bavili, že kam pôjdeme na motodovolenku. "OK, poďme teda, koncom augusta. A kade sa ide do Ázie?", pýta sa Mišo. "Však cez Komárno, nie? To je jasné." Môj švagor Maťo opäť nejde, lebo pri budovaní prístavby si omylom zamuroval motorku v dome. On je veľmi šikovný... :-) Aby sme nešli sami, opäť som vyhodil na Motoride výzvu. Ako prvý mi napísal Romanka. Najprv som si myslel, že je to baba. Super, si hovorím, dobrá milenka na cestu, nie je nikdy zlá. Mám síce vážny, vášnivý a veľmi perspektívny vzťah so svojou Slobodou, ale prečo nie? Romanka je však veľký chlpatý päťdesiatnik, vôbec nie môj typ. Avšak veľmi zaujímavý človek, polyglot hovoriaci 16 jazykmi, svetobežník, čo všade bol a navyše je ohromne vtipný. Ďalší sa prihlásil Rasťo. Volal mi, že v apríli kúpil Harleja a chce sa voziť. Vraj už má najazdených 25.000 km! Od apríla? Asi som zle počul. Keď mám pravdu povedať na prvý dojem som Rasťa zaškatuľkoval ako zbohatlíka, čo si kúpil drahú motorku, aby frajeroval. Jeho prvé otázky boli, že aký je plán, koľko dnes ideme prejsť, kde budeme spať, ako často dávame prestávky, aké sú rozostupy a podobné nezmysly, na ktoré som netušil odpoveď. Všetko na sebe mal značky Harley-Davidson, ešte aj ponožky. Neskôr som zistil, že som sa mýlil, je to fantastický človek a pravý biker. Navyše mi zavolal Paľo, čo sme spolu boli minulý rok na Balkáne, že sa pripojí aspoň na pár dní, potom že musí oslavovať svoju päťdesiatku.

Návšteva Slovenského domu v srbskom Báčskom Petrovci

Všetci sme sa stretli v reštike v Komárne, zoznámili, zvítali, keď sa z ničoho nič objavil ďalší člen. Došiel na Buelli Lightning, čo je hrozná motorka na turistiku, taký urastený štyridsiatnik s večným úsmevom na tvári a divým pohľadom, nič dobré mu z očí nekukalo, len čo by zle spravil. Proste testosterónom nabité Hovado s veľkým H. "Volajte ma Arnold. Zlá sesternica Arnold", predstavil sa. "Prišiel som na tie Aziatky, kde sú?". Kývol som rukou smerom na východ, on pochopil, že na Slovnaftke, čo bola kúsok. Gumy zapišťali a milý Arnold už obťažoval dievčatá, čo umývali okná. Nechal si umyť štít na prilbe a ako odmenu im ponúkal sex. Neuspel. Tentokrát! "To sa nebojíš len tak dávať takéto návrhy?", pýta sa ho Paľo. "A čoho sa mám báť, maximálne dostanem facku a niekedy to výjde.", rehotal sa ten strašný Bázmek. Pohli sme sa do Maďarska, po vedľajších cestách. Je to nudná krajina, okrem kukurice a pšenice nevidno nič zaujímavé. Ešte aj Slota v tanku by tu dostal mikrospánok.

Hercegovinské kopčoke

Podvečer sme prešli do Chorvátska a potom do srbskej Báčskej Paľanky. Chorvátsko aj Srbsko v týchto miestach je posiate cintorínmi a pamätníkmi pre hrdinov vojny, ktorými si pripomínajú, ako sa medzi sebou úspešne vraždili. Tu mi nastala prvá porucha Hatatitlu. Spojka nedržala tlak, niekde unikala kvapalina. Len som ju dolial a ďalej to neriešil. V oblasti medzi Báčskou Paľankou a Novým Sadom žije až 45.000 Slovákov, ktorí sa sem prisťahovali z Hornej zeme pred 240 rokmi. Hovoria nádhernou archaickou slovenčinou, akú si pamätám od svojej prastarej mamy. Zachovali si našu reč, kultúru, zvyky a udržujú kontakty so Slovenskom. Mnoho mladých u nás študuje a často tu aj zostáva, keďže máme už ten blahobyt. Na noc sme zostali v Hložanoch, v peknom rekreačnom areáli. Arnold sa okamžite vybral udržiavať vzťahy so zahraničnými Slovákmi, konkrétne s dvoma Slovenkami. Boli síce nedobytné, ale aspoň sme si dobre pokecali, zahrali na gitalele, zaspievali, slovenské i srbské knižky prečítali... Rasťo sa rozplýval, aká je Harley-Davidson priekopnícka značka, že to má moderné technológie, vzduchové sedadlo, tempomat, odnímateľný štít a podobne. Tak nám došlo, že on si fakt myslí, že je to nejaká moderná motorka. V duchu som obdivoval toho obchodníka, čo mu to predal... :-)

Skok do Neretvy

Ráno sme rozhodli, že pôjdeme pozrieť do Slovenského domu v Báčskom Petrovci. Je to najväčšia slovenská obec v Srbsku. Už na ulici sa pri nás pristavovali ľudia, zaujímalo ich odkiaľ sme, kam ideme, boli veľmi radi, že vidia krajanov. Jedna stará babka nám opisovala, ako na motorke s neborákom svojim mužíkom precestovali celú Juhosláviu. V Slovenskom dome pracuje jej dcéra a ochotne nám všetko poukazovala, ja som jej venoval ručne maľované mapy od nášho skvelého vydavateľstva CBS, (Celkom Bohovská Spoločnosť, pozn autora). Na stene visel ručne tesaný drevený erb, ktorý sem venovali Black Kings od Trenčína. Mám im vraj odkázať, že už visí. Tak im týmto odkazujem, že už visí. Sadli sme si na kávu, keď nás odchytil chlapík, čo šéfuje miestnemu motoklubu Kysačské vrany. Volá sa Janko Demrovský, vraj cestou naspäť, ak pôjdeme tadeto, máme mu zavolať, že môžeme prespať u neho. Dobre mať taký kontakt. Vybrali sme sa na cestu do Bosny. Tá nás prekvapila naozaj dobrými cestami, krásnymi zákrutami, konečne sme si začali jazdu užívať. Arnold sa pripojil na môj, aj Rasťov interkom a celý čas nás oboznamoval so zaujímavosťami v okolí. "Videli ste tú, babu, no videli? Usmiala sa, chce ma, vráťme sa!" V Sarajeve sme videli fakt neskutočne krásne kočky, tu už Arnold zastal, odmietol ísť ďalej, že on tu zostáva naveky. Presvedčili sme ho iba argumentom, že južnejšie v Hercegovine sú ešte krajšie. V mestečku Konjič som si všimol odbočku na rafterský kemp, asi 20km a keďže už bola noc, vybrali sme sa tam. Tábor mal názov Ekokemp, boli tam štýlové drevené domčeky, kadibúdky, jazierko, okolo krásne hory, len sme ich nevideli. Sprchy boli originálne. Z vonkajšej steny záchodov trčala hlavica a keď som sa pod ňou sprchoval, zaplo sa svetlo na fotobunku a moju cicinu si mohol pozerať celý kemp. Sadli sme, dali jahňacinu, ražniči, otvorili knižky a ako vyspevujeme, pristavil sa mladý Čech Pepa. Behom dvoch hodím sa sčítal do nemoty a prišla ho ťahať frajerka do stanu. Taká bola nazúrená, až sme mysleli, že aj nám sa ujde, radšej sme sa pakovali do chaty.

Údolie Neretvy

Krásne ránko nás zachytilo, vlastne to už bol obed, tak šup hneď do chladného jazera aj s Arnoldom. Ten objavil novú korisť. Dve blondínky pri kempovom bare. "Hej girls, Do you like bikers? No? And what about pilots? Here, my friend, he is real pilot!", ukazoval na mňa. Toto, zdá sa, zabralo a počas rozhovoru sme prišli na to, že Alica a Sára majú predsa len rady aj bikers. Tak sme ich povozili po kempe, na iné športy nebol čas. Už sme boli zbalení, keď okolo nás prešla Vendula zo včera. Na počudovanie bola veľmi milá. Arnoldovi padla sánka, štuchol do mňa. "Pozri, vidíš? Bradavky jej stoja!", referoval mi svoje zistenie. "Čo ste ma s Mišom nezobudili, keď ste jej ožrali frajera, tú by sme hneď dostali." Hovorím mu, že tak určite si nejdem začínať s babou chalana, s ktorým čítam knižky. Keď s niekým čítaš knižky, to je už posvätné puto! "No hej", hovorí prefíkane Arnold. "Lenže ja som s vami nečítal, hehe." A už mydlil za ňou na umyvárku. Ja neviem, čo tam s ňou robil, vrátil sa vysmiaty ako lečo, ona za ním tiež celkom veselá, že "Hoši berte ho vode mně pryč. Vy Slováci ste teda pořádně divocí...:-))." No, na čase vypadnúť ďalej. Jazdili sme kaňonom rieky Neretva, neskutočná krása to bola. Na jednom odpočívadle, kde sme sa kvôli foteniu zastavili, bola lávka, asi 12 metrov nad riekou. "To by si nedal, Bubo", provokuje Romanka. "A Ty vari hej, dedo?", hovorím mu. "Ľavou zadnou, ja som v Mostare skákal z 36 metrového mosta!". Boha jeho, Pozriem dole z lávky, pod ňou skaly, bolo by sa dobre riadne rozbehnúť a preskočiť ich, aby som trafil vodu a nie šutre. Prdol som si od strachu! "OK, idem na to", vravím, "ak Ty ideš tiež, frajer". Na takýmito ftákovinami nesmieš dlho rozmýšľať, lebo to potom neurobíš, takže sme za pár sekúnd dali dole šaty, rozbeh a skok, ledva nás vyfotiť stihli. Voda bola studenááá, odhadom tak 2-3cm, takáto voda vám bez problémov vyrobí z pytóna dážďovku. Po tejto skúsenosti som si posunul latku a že poďme do Mostaru, na ten slávny 36m most kuknúť, že či je to naozaj tak vysoko. Mostar je nádherné stredoveké mesto, postavené na útesoch Neretvy. Dve časti starého mesta spája oblúkový kamenný most. Do ľadovej Neretvy sa z neho skáče už 500 rokov, počas vojny v 90-tych rokoch bol zničený, no potom ho dali do pôvodného stavu. 36 metrov nad riekou, veď to výškový činžiak! Tu som objavil svoj prvý limit, z takejto výšky skákať ja teda nebudem. Jeden miestny junák sa chystal skočiť, ale nedarilo sa mu od ľudí vypýtať dosť peňazí, tak sa tam len hompáľal. Nás po 10 minútach už nebavilo sa na neho pozerať, tak sme šli. Inak, pri písaní tohoto cestopisu som sa práve dočítal, že je to iba 25m, tak to teda skočím možno už budúci rok. Vraj mi dajú aj certifikát, možno online a možno in memoriam.

Takto nocujú tvrdí prešovskí Hárlejáci

V Mostare sa Paľo od nás oddelil a ťahal rovno domov oslavovať päťdesiatku. Jeho 49. narodeniny sme takto pred rokom oslávili pri potoku v Kosove, tento rok sa na podobnú párty nedal nahovoriť. Z Mostaru sme sa vydali do Republiky Srpskej, autonómnej oblasti v rámci Bosny a Hercegoviny. Svojho času tu bol na návšteve aj prezident hlavy nášho štátu, asi v rámci Organizácie Spojených Nádorov a pochválil bratské vzťahy pri rozdelení, evidentne si to poplietol so Srbskom, no proste riadny Ivko. Rasťa na ceste pobúril autobusár, čo vyhodil z okna plastovú fľašu, tak sa za ním pustil, najprv mu chcel odkopnúť zrkadielko, ale nedočiahol, tak ho donútil zastaviť a ospravedlniť sa Matke Zemi, že robí bordel. Drsný Harleják proste! Večer sme prešli hranicu s Čiernou Horou. Milujem túto krajinu, jej hory a more sú neskutočne nádherné. Za Budvou sme našli krásnu pláž, bola už temná noc, ale ešte tam bola otvorená reštika. Čašník bol fakt ochotný a komunikatívny, doniesol nám všetky ryby na tácke na ukážku, mali sme servis ako vo štvorhviezdičkovom hoteli. „Na plážovú putiku super“, vravíme si a objednali ryby, raky, chobotnice, vínečko... Až keď priniesol 300 eurový účet, zistili sme, že tých hviezdičiek majú možno aj viac. Bola to súkromná pláž, ktorú navštevovali výlučne Rusi, najdrahšia v okolí Budvy. Čašník už bol náš kamoš, dovolil nám aspoň prespať na pláži. "Its for free, only for you :-)". Keď odišiel personál, bola celá pláž len naša. Mohli sme sa kúpať nadivoko, bez toho aby sa niekto pohoršoval, alebo sa smial, mohli sme vyrevúvať pri čítaní knižiek... Spali sme na plážových lehátkach.

Môj súkromný ostrov Sveti Stefan

Ráno som si ešte bol zaplávať, pričom som pobavil jednu tetu, čo akurát prišla, keď som vyliezal z vody. More bolo totiž veeeľmi studené. Rasťo je najlepší geocatcher na Slovensku, má už cez 12.000 kešiek! Aj po ceste stále hľadal nejaké krabičky. Celkom ma to zaujalo, tak sme ho s Mišom k jednej odprevadili. Bola na peknom mieste s výhľadom na súkromný ostrov Sveti Stefan. Pochopil som, že geocatching je vlastne o cestovaní a objavovaní zaujímavých miest, ani nie tak o hľadaní krabičiek. Ľudí to vykopalo od počítačov do reality a to je dobre. Do škatuľky sme dali nejaké veci na pamiatku, ja 5,-€ poukážku z Lidla s vlastnoručným podpisom, len asi to tu ľuďom bude prd platné. V Čiernej Hore je zaujímavé, že autá majú podobný tvar ŠPZ, ako na Slovensku. Aj mi bolo divné, prečo stretávame toľko Čadčanov, Blavákov, Prešovčanov, Brezňanov,... potom sme našli Revúčanov, ale to boli naozajstní Slováci na dovolenke.

Albánska hranica

No zbohom Montenegro, welcome to Albania. Už po prejdení hranice som sa cítil, ako u nás v cigánskej osade, hovorím si bomba, konečne sme v poriadnej rozvojovej zemi. Volajú ju Krajina orlov - Shqipëria, ale to ani vysloviť neviem. Ja by som ju nazval Krajina bunkrov a mercedesov, lebo orla som nevidel ani jedného, za to mercedesov tu jazdí podozrivo veľa. Ako nám odborne vysvetlil Romanka, diktátor Enver Hodža zakázal používať bežnému obyvateľstvu benzín, ten bol iba pre armádu. Nafta sa ale kúpiť dala. A v 70-tych rokoch jediné osobné autá na naftu vyrábal Mercedes Benz, tak Albánci poctivo, či nepoctivo dovážali medvede. Stala sa z toho tradícia a fakt tu teraz nájdete všetky modely od veteránov, až po najnovšie delá. Starých kraksní je tu pochopiteľne najviac. Hodža dal tiež postaviť tak milión betónových bunkrov po celej krajine. Bolo ich toľko, že v prípade konfliktu by každý Albánec musel bojovať v štyroch bunkroch naraz. Sú všade! Na plážach, v horách, v záhradách domov. Ten sa musel báť nejakého prevratu, ako čert kríža. V poslednej dobe bunkre miznú, občania ich rozoberajú kvôli oceľovým roksorom, dávajú ich do zberu. Aj Terminátor, keby sem prišiel, posledné čo by počul by bolo "Dyg móre, železo!" a už by bol v zbere aj on. Albánci majú divnú tradíciu, polievajú cesty celý deň. Asi ich platia za to, koľko vody minú. Mišo to komentoval, že „to bude tým, že neznesú kúska špiny“ :-)). Jednému kúpačovi si dal umyť Stroma.

Byť v Albánsku a nevyfotiť sa pri bunkri, to sa nerobí

Boli sme i v mori okúpať a šli sme na pláž, kde chodia len miestni. Bola vedľa starej vojenskej námornej základne, kde nás buzeroval chlapík, že to fotíme. Miša zaujala malá vychudnutá svinka, čo sa kúpala v mláčke, ale z vyššie uvedeného dôvodu ju nestačil vyfotiť. Arnoldovi sa tu nepáčilo, lebo miestne kočky chodili do vody celé zabalené do záclony a nemohol hodnotiť ich kozy. Prešli sme hlavným mestom Tirana a namierili si to do hôr. Tie majú Albánci majestátne. Pri jazere Ohrid sme objavili sympatický kemp. Ako sme zastali, dobehol ma Arnold a vraví: "Vráťme sa o pár kilometrov späť, boli tam dve mladé pastierky, usmievali sa, chcú nás! Ty si ich nevidel? Veď som Ti trúbil, blikal..." Hovorím "Seriem Ti na pastierky, choď si sám, ja idem jesť.", na čo sa zvrtol a už ho nebolo. Vrátil sa o hodinu, spokojný ako malé dieťa, keď mu dajú cumeľ. "Počuj, zjednal som si fajku len za 10,-€, toto je fantastická krajina!," rozplýval sa nad albánskou podporou cestovného ruchu. "Ty si fakt Hovado, vlastne Prasa si riadne!", hodnotíme ho všetci pohoršene. V kempe bola reštaurácia, po jedle sme si objednali miestne knižky, dedovia šli spať vedľa do penziónu, my s Mišom sme čítali. Spoločnosť nám robil nabúchaný Albánec, taký mafiánsky typ. Keď sme skončili, inak tichý Mišo mu vraví: "A Ty môžeš byť rád, že sme Ti to tu nerozjebali!" Chlap len sklopil zrak a je možné, že po slovensky vôbec nevedel.