Severní vítr je krutý 1/4

Vie sa správať ako dáma, aj v opätkoch chodiť a na druhej strane so mnou lozí po horách, lieta v lietadle, bivakuje po holým nebom, pije pivo a domácu. No, zabuchol som sa až po uši. A mám novú motorku! Chudáka Hatatitlu som už nechcel trápiť, tak som kúpil GS 1150 s velikými kuframi, do ktorých sme sa dokázali zbaliť obaja. Je to super motorka a dokáže veci, na ktoré som nebol zvyknutý. Napríklad keď stlačím gombík, bliká smerovka. Alebo ráno stlačím štartér a motorka naštartuje, stlačím brzdu a ona zastane. No úžasné! Navyše som od firmy Dunlop dostal na cestu gumy Trailsmart, ktoré som sľúbil otestovať. V živote som už otestoval kopec gúm, takže som sa na to rád podujal.

Na úvod niečo z Estónska

Nudná rovina

Vyrazili sme z Popradu, odkiaľ Sima pochádza. Tu sme sa stretli s Mišom, mojim verným súputníkom z predošlých ciest. Dali sme si halušky, lebo ich najbližšie 3 týždne neochutnáme a vyrazili do Poľska. Zablúdil som hneď za hranicami a po pár kilometroch drgotavej cesty nás jedna tetuška obrátila, že tadeto sa dostaneme akurát do pierdole. Spali sme na brehu jazera pri Nowom Saczi. Len tak bez stanov pri motorkách, bolo veľmi teplo.

Druhý deň sme potiahli 600km celým Poľskom. Nevideli sme nič zaujímavého okrem sôch Jána Pavla pred každým kostolom a kolóny autobusov s futbalovými fanúšikmi sprevádzané desiatkami policajných áut. Bola nedeľa a z kostola chodili ľudia rovno do krčmy. Tam ich vítali tí, čo tam už sedeli od rána. V Poľsku nesmie byť krčma bližšie ako 150 m od kostola. To je dobre, lebo z typickej poľskej krčmy to razí minimálne na 138 metrov, aspoň čo som ja meral. Poliaci sú najväčší katolíci a najväčší ochlastovia. Nenadarmo, veď sú vynálezcami vodky, aj keď si svet myslí, že ju uvarili Rusi. Večer sme dorazili k mestečku Rajgrod na severe Poľska. Už bolo zimšie, tak sme rozložili stany.

Ráno sme sa zobudili a aj so Simou nahí vybehli zo stanu rovno do vody. Toto sa mi na nej páči, táto jej spontánnosť, ona sa neserie s ničím. Bola tam len nejaká rodinka s deťmi, taká puritánska, prežehnávali sa. Aj neďaleký rybár sa prestal sústrediť na plaváčik. Vstúpili sme do Litvy. Táto krajina je pre motorkára zábavná asi ako Maďarsko, len kukurica je tu oveľa menšia. Bol úpek. Chceli sme dôjsť aspoň niekde k Rige, k moru. Na jednej vidieckej zastávke si sedíme a kŕmime sa, keď tu pri nás zastaví baba na Landcruiseri. Že považuje za svoju povinnosť nám poskytnúť prístrešie. Tu neďaleko má farmu a rada nás ubytuje. A my že nie, že ďakujeme, ale chceme ísť ďalej, plán je až k moru. Ako odišla, hovoríme si: „Aký plán? Však plánovania máme dosť v robote! Mohli sme to využiť, ako často máš možnosť spať u domácich?“ Tak škoda, ale čo už teraz. Ako sme sa pohli, znova baba prefrčala okolo a zatrúbila na pozdrav. „To je osud“, vravíme si a vybrali sa za ňou. Naozaj mala farmu a to dokonca kvetinovú. Okolo skleníkov behalo asi 150 psov. Daina má veľmi dobré srdce, zbiera psov a motorkárov z ulice a dáva im ubytovanie. Kedysi chodila na treky po Rusku a Škandinávii a vždy ju niekto prichýlil. Tak to odvtedy robí tiež. Nás ubytovala v drevenej búdke, o ktorú bol priviazaný zúrivý vlčiak. Chodiť do domčeka okolo jeho zúrivej papule bol zaujímavý zážitok. Sprcha tu nebola, tak sme si aspoň zaplávali v rybníčku s leknami. Všetko v pohode, akurát sa Mišo pri programovaní v mobile na motorke zdrbal zo stojanu a odtrhol si zrkadielko. Zlepili sme starou dobrou páskou. V noci sa zúrivý štekot vlčiaka premenil na zavíjanie a pridalo sa k nemu aj zvyšných 149 psov, tak si viete predstaviť ako sme sa vyspali.

Deinina farma v Litve zo 150 havkáčmi

Na druhý deň sme sa Daine poďakovali s tým, že jej dobrý skutok pošleme ďalej. Tešili sme sa na cestu, lebo hneď za farmou bola tabuľa zvestujúca 2 (slovom dve) zákruty. S chuťou sme si zaklopili a pokračovali rovinou do Lotyšska. Počas raňajok som mal firemnú poradu. Povedal som si, že jeden deň z dovolenky budem aj trochu robiť. Moji kolegovia v Bystrici mali v zasadačke moju fotku, na ktorú sa pozerali a jeden mobil na hlasný odposluch. A ja som im volal a na diaľku riaditeľoval. Na Slovensku bolo nejakých 35 stupňov, tu v Lotyšsku len 28, tak závideli. Lotyšsko a Estónsko je tiež nudná rovina. 20 km rovno, potom 2 stupne doprava a zase 40 rovno. Mal som chuť tomu vyťať na 150 a rýchlo to preletieť. Ale moc sa to neoplatí. Kamarát Rasťo tu pred mesiacom kudlil na svojom Hárleji 180, plný kotol. Tu zrazu zátarasy, tri policajné autá, namierené kalašnikovy. Ako zastal, hneď ho skopávali z motorky a len do basy a do basy. Vraj ho nevedia už 30 km dohoniť. Rasťo je majster komunikácie, ale tu mu všetko jedno nebolo. Nakoniec to zjednal „len“ na 800 eur pokuty a pustili ho ďalej. A takýchto príhod majú motorkári z Pobaltia viac, tak sme sa vliekli predpisovo. Vždy, keď som dostal ťukanec do prilby, vedel som, že Sima zaspala. Mal som jeden problém. Kontrolné okienko na olej na mojom GS bolo celé čierne. Netušil som, či je zadrbané, alebo mám veľa oleja. Tak som si nejaký pre istotu kúpil a dolial. Spali sme v kempe na brehu mora v Talline. Konečne sprcha! Aby sme ušetrili, išli sme tam so Simou spolu. Pri našom stane sa ubytoval aj východný Nemec Hans, požičal nám kanoe, lebo sa mu páčilo ako hráme a spievame. Tak sme sa romanticky člnkovali pri západe slnka. More bolo chladnejšie, ale nie studené. Prekvapil ma čulý plážový život, bolo to skoro ako na Jadrane. Sima večer tiež pracovala, má náročného šéfa, robí u mňa. Využila wifi a klepala celý večer do malého notebooku. My s Mišom sme zatiaľ išli zohnať nejaké knižky, aby sme vo Fínsku mali čo čítať. Tam je totiž literatúra veľmi drahá. Mali sme zo sebou dve hrubé slivkovou väzbou podomácky viazané knihy, ktoré napísal ešte Simin nebohý starý otec, ale báli sme sa, či nám to bude dosť. Nič sme nenašli, v Talline ti po ôsmej večer nepredajú ani informačnú brožúrku, nie to poriadku knižku.

Romantické? člnkovanie v Talline

Zábavná rovina

Dali sme si záväzok, že pred odjazdom trajektu do Helsínk si v kľude vychutnáme ešte kávu v historickom centre Tallinu. No hovno. Motali sme sa ako vždy, boli sme radi, že sme stihli vôbec ten trajekt. To vám bola loď! V takej veľkej som ešte necestoval. Plavba trvala asi dve hodiny. Po spustení lodných dverí na odjazd čakalo zo 20 motoriek a vyštartovali sme naraz. Pôsobilo to ako výjazd gangu. Prefrčali sme cez Helsinky smerom na severovýchod, na Joensuu. Už bolo citeľne chladnejšie, max 20 stupňov. A zase tá rovná cesta, ale zaujímavejšia ako Pobaltie. Fínsko je obrovská rovná placka plná vody. A čo nie je jazero, to je les. Všade sme išli cez husté brezové a ihličnaté lesy a na každom piatom kilometri boli tabuľky z losmi. Zaspával som. Musel som sa prebrať skokom do jedného z tých jazier. Voda bola studená, čistá a taká do červena od čohosi. Nešli sme priamou cestou na sever, ale Joensuu bola dôležitá zastávka. Sima tu študuje enviromentálne právo. Už nebola dva roky v škole, tak sa prišla ukázať že žije, vybaviť nejaké papiere a sľúbila, že opäť raz príde. Na fínskych mestách sa mi páči, že sú vlastne v lese. Aj tu sme z centra mesta prešli 500m boli sme na brehu jazera a široko-ďaleko nikoho. Čudoval som sa, že nás doteraz neobjavili tie povestné severské hryzavé mušky. Vyhlásil som, že je to len mýtus. Postavili sme stany a chceli si požičať čln pri blízkej chatke. Bol ale zaviazaný reťazami. Joensuu je plné študentov z iných krajín, aj Slovákov, tak sa Fíni boja o svoj majetok. Tento zhnitý čln bol dokonca sledovaný pohybovým senzorom, lebo o pár minút tam dofrčal majiteľ chatky. Ani sa na nás nepozrel, len obišiel chatku, skontroloval reťaz, nasadol do auta a zase odrfčal. Ani mú, ani bú. Keby nám aspoň vynadal. Čítame si všetci v kľude knižky a tu prišlo ďalších 5 aut. Samý tuning, hmlovky obrovské ako oči komisára Dericka na každej káre. Ani títo Fíni sa nás ani nepozreli, len sa otočili a odišli. Divná povaha. Šli sme do stanu. Sima mi spravila masáž, to mi veľmi dobre padlo, bol som stuhnutý po tých rovinách. Uprostred noci ešte pofajčievame, ja tam len pobehujem s holou cicinou a tu ti vidíme nejakú postavu pri tej chatke. Nič nevraví, len stojí. Tak vravím „Hey“ a ona (podľa hlasu som zistil, že ona) vraví „hey“. Keď som si obliekol trenky, bola ochotná sa priblížiť. Bola to študentka mierne pod parou. Zajtra jej začína škola, tak bola zapiť prázdniny. To vysvetľuje ten zvýšený pohyb fínskej mládeže po okolitých lesoch.

Všetky cesty vo Fínsku vyzerajú takto - ako z kopiráku

V noci pršalo, ráno bolo veterno a chladno. Ešte stále sme v noci spali na divoko, len sme sa museli k sebe v našom duble spacáku viac tlačiť. Hodil som sa v tom vetre do vĺn jazera a už sa to dosť podobalo na zimné plávanie. Ruky nohy tuhli po pár minútach. Včera som našiel dva hríby, tak sme ich pridali do polievky v sáčku a výsledkom bola fakt dobrá hubová polievka. Sima si bola vybaviť tie veci v škole a my sme sa zatiaľ túlali po meste z nudy fotili kraviny. Joensuu je až sterilne čisté študentské mesto. Leží kúsok od ruských hraníc a Rusov tu nenávidia, keďže im pred vojnou dobili Karéliu. Aj keď za cenu obrovských strát a teraz kde tu zakopneš do zeme, tam naďabíš na mŕtvolu ruského vojaka. A Rusmi sa to tu nekončí, v deväťdesiatych rokoch tu povraždili desiatky somálskych emigrantov. Ak chcete emigrovať do Fínska, vyberte si iné mesto. Poobede sme sa pobrali ďalej tou nekonečnou zalesnenou rovinou na sever. Zastavili sme sa pri akomsi múzeu. Bola to vlastne drevená stodola s nápisom Museo a inak nič, ale mal som dobrý pocit, ze som navštívil fínske museo. Povedali sme si, že by to chcelo nejakú typickú fínsku chajdu, saunu a skok do jazera. A keď uvidíme niečo, a bude to bomba, tak...