Routes des Grandes Alpes 2009 1/2

Na výlet som sa dôkladne pripravil študovaním odbornej literatúry, prečítal som Zombyho cestopis „Expedícia Francúzsko“. Dozvedel som sa, že najväčšou hrozbou v týchto končinách sú švajčiarski Frenkovia, strata orientácie a dehydratácia. Frenkov som kúpil v zmenárni v Tescu a od kamaráta som si požičal GPS, ktoré sa mi elegantne podarilo uchytiť na tachometer. No a dehydratáciu som rozhodne nechcel podceniť a preto som si nakúpil nejaké domáce knižky, ktoré by mi pripomínali Slovensko. Baliť knižky na motorku nie je žiadna sranda, niektoré zaberajú veľa miesta, ale neposkytujú také kultúrne vyžitie. Bolo treba vybrať literatúru kvality a nie kvantity. Rozhodol som sa pre 1000 stranovú bibliu spišskej produkcie vo väzbe z borovicového dreva. Svojim spolucestovateľom som nakázal urobiť podobné opatrenia. Navyše som si na vrch batožiny pod sieťku prichystal nerezovú ťapku domácej čerešňovice, aby som ju mal po ruke, keby bolo najhoršie.

Na dovolenku som mnou išiel môj švagor Maťo (Kubo7) na TDM 850, ktorého na Ponikoch poznajú ako Kubka a Mišo (bandit15) z Nemšovej na Bandite 600S, s ktorým som už bol minulý rok na Balkáne. Mal ísť aj Cazzo, ale zlomil si rebro pri nehode na rakúskej diaľnici, tiež Pedros, ktorému sa syn vysypal na motorke a tak zostal doma. Herky zas musel podnikať, aby bolo na benzín. Na kus cesty sa k nám pripojil Peter z Rimavskej Soboty (PetoSpirit) na ČoproHonde, ktorá žrala len 3 l/100km!

Ako to tam len uchytím?

Vyrazili sme v piatok 28.8.2009 ráno. Doma všetci spali, a tak som dal mojej Bube a deťom aspoň pusu a jediným svedkom môjho odchodu bol náš pes Jerry. V Jarovciach sme sa stretli s Mišom a cestou sme sa zastavili ešte vo Viedni u Louisa na nákupy. Najväčšia tragédia celej dovolenky sa stala už prvý deň. Moja ťapka na diaľnici odletela z batožiny preč a viac som ju už nevidel. Domáca čerešňovica od môjho kolegu, pravá rebríkovica!, poctivo zbieraná z rebríka rukami, čerešňu po čerešni... a teraz ju určite už pije dajaký Rakušák, čo mu trafila okno... ja som bohoval, hrešil, ba som si aj poplakal. Ale komuže pomôže plakať nad rozliatou čerešňovicou? Ešte asi 40 km sme sa zviezli po diaľnici, za jazdy mi ešte odpadol pravý späťák a celú dovolenku som kukal len do ľavého. Potom sme uvideli prvé alpské kopce. Hneď sme k nim bočili a jazdili medzi nimi, peknými zákrutami. Poobede sme dorazili k malebnému jazeru Hallstätter See a našli pobrežný kemping. Hneď sme sa hodili do vody, ktorá bola veľmi studená, až som sa hanbil pri pohľade do plaviek. Ale záchody aké tu mali! Geberity a čisto všade a ten hajzeľpapier... no radosť srať. Neskôr som zistil, že takýto štandart je všade v západnej Európe s výnimkou pobrežia Talianska, tam je väčší chliev ako u nás. Stretli sme partiu Čechov na motorkách a hneď sme sa spoločne začítali do tirolskej literatúry. Začalo pršať, družne čítame do noci a keď sme už mali nakúpené ako správni bojovníci proti kríze, tak som to bol zaplatiť a stará že funfcich oiro, tak to som hneď aj vytriezvel a išiel si dať radšej ešte za jedon do stanu.

Hallstatter See (AT) - skúška impregnácie čižiem

Okolo polnoci prestalo pršať a začalo liať. Mišo mal zrazu stan vybavený bytovými doplnkami, ako napr. tečúca voda, plávajúca podlaha, či vodná posteľ. Môj stan ostal týchto vymožeností ušetrený. Nad ránom som sa zobudil a urobil som v daždi polievočku na mojom novom kempingovom šporáčiku. Zahriali sme sa, ale ešte by sa zišlo pospať. Tak sme si s Maťom prečítali dve stránky z biblie a spali ďalej.

Ráno som za výdatného dažďa skúšal nakopnúť Hatatitlu, čo sa nepodarilo a tak ma spolupútnici museli roztláčať. Nakoniec to chytilo za obrovskej rany z výfuku a nadšeného aplauzu bratov Čechov. Počas celej dovolenky mal Hatatitla problémy ráno chytiť. Vždy sa to podarilo až po nejakej snahe za pôsobivej zvukovej kulisy streľby z výfukov, ktorá definitívne prebrala celý kemping. Celý deň sme jazdili v daždi, ale videli sme pekné veci, alpské údolia, kravičky, vodopády.

Peter sa pod Grossglocknerom odpojil a vybral sa pomaly naspäť. Na týchto Alpách mi vadilo, že boli moc zastavané, nemali sme ani kde v pokoji zastať a najesť sa. Tak sme zaparkovali pri autobusovej zastávke, rozložil som v nej šporáčik a varil gulášovú. Okoloidúci sa tvárili, že nás nevidia, iba ujo na traktore skoro havaroval čo tak vykrúcal hlavou. Keď sme si v tom daždi mysleli, že ideme hľadať privat, nech poschnú veci, za Innsbruckom sa roztrhlo nebo a vykuklo slniečko. V dedinke Stams sme našli malebný kemp, vedľa nás sa pásli lamy, srnky, jelene a jeden muflón, ktorý sa držal radšej v úctivej vzdialenosti, keď zbadal môjho Fedora. Porozkladali sme si po tráve vlhké veci a začali s čítaním biblie, pričom prvú stránku sme obetovali bohom počasia.

Ráno sa zvieratká z lesa prišli na nás pozrieť

Ráno som sa zobudil na hulákanie zvieratiek z lesa. Bolo krásne ráno. K plotu prišiel jeden ujo a kŕmil ich chlebom a oni mu za to oblizovali ruky. Keďže sme nemali chleba, napadlo ma, že spravím to isté, ale kým som došiel k plotu, ujo už všetko rozdal tým chlpatým obludám. Potom sa zastavil jeden Francúz, čo brázdi Európu s obytným autom. Dali sme sa do reči a vysvitlo, že v Nitre má známych, ktorých už 20 rokov nevidel a či by sme im nebrnkli. Ja že hej, nech dá číslo. Dal mi číslo s nejakými socialistickými predvoľbami, ktoré aj keď som poupravoval, nefungovalo. Tak že im napíše list. Z Rakúska mal namierené do Maďarska, ale to som mu hneď vyhovoril, že čo tam chce robiť, že je tam samá rovina, sem tam nejaká krava a jedno plytké jazero. Dal som mu radšej našu maľovanú mapu Slovenska a označil cesty vhodné pre ten jeho autobus a zakrúžkoval pekné miesta. O tomto čase (9/2009) by sa tu niekde už aj mohol potulovať.

Dnes som mal v pláne pozrieť aj sesternicu mojej ženy, ktorá bývala neďaleko v malebnej horskom stredisku Gaschurn. Na mape sme vybrali najkľukatejšiu cestu k nemu. Cesta sa volala Silvretta a stála za to, aj keď sme museli platiť mýto 10,-€. Od dnešného dňa nám počasie iba prialo. Všade kde sme prišli, buď ešte nepršalo, alebo už nepršalo. Vyhovovalo to najmä Maťovi, ktorý si nepremoky schoval hlboko do batožiny. Bál sa, aby mu nezmokli. Ivetka nás privítala fajným obedom a najlepším koláčikom v Alpách. Jej muž Alfred je tiež motorkár, a ako každý správny rakúsky turista má GS1200. S plnými pupčiskámi sme sa vybrali ďalej do Švajčiarska. Bolo mi to tu sympatickejšie. Tiež pekne a čisto, ale neboli tu v každom okne nasilu napchaté muškáty, ani domy neboli pokreslené po strop ako v Rakúsku. Som inak presvedčený, že Rakušáci zametajú lístie v lese, aranžujú tam huby, natierajú ich na hnedo a kravám lakujú srsť, aby všetko vyzeralo lepšie. Krajina vo Švajci mi miestami pripomínala Slovensko, len po našich cestách nebehá toľko dôchodcov na štýlových miliónových veteránoch. Skončili sme v kempe pri jazere Walensee, obkolesenom riadnymi horiskámi. Po prečítaní asi polky biblie sme spustili naše obľúbené pesničky „koneee, vooz“ a „hrušky-kokotnačky“, načo sa z vedľajšieho stanu ozýval chichot. Mysleli sme si, že „však páči sa im melódia“ a pochopili sme až ráno, keď baba kričí, že „šťastnú cestu, chlapci“. Bola tu vydatá za Švajčiara, no človek ani nevie, kde stretne krajana.

Kemp vo Walensee (CH)

Keďže sme nemali podrobnú mapu Švajcu, nechali sme GPS Natašu, nech nás naviguje. Dosť mi bolo divné, že nás vodila furt von z mesta a naspäť do centra a jednou cestou sme v priebehu dvoch hodín prešli 4x, ale povedal som si, že hádam taký múdry prístroj má určite viac rozumu ako my, no nie? Keby som cestoval autom, tak ju vyhodím oknom, ale na motorke nám vyhovovalo, že nás vodila kadejakými vidieckymi cestičkami a vďaka nej sme sa dostali aj na krásne sedlo Furka pass (2492m) s nekonečnými zákrutami. Našli sme aj COOP Jednotu, ale nemali v nej žiadne paštiky ani Májku, ba ani Matěja. Nakúpili sme iba čili fazuľky a miestne knižky, lebo všetky biblie už boli prečítané. Za Furkou sme objavili zašitý kemping pri divokej studenej alpskej rieke. V knižkách sme spolu s Maťom načerpali odvahy a potom sme do nej skočili. Táto voda mala mimoriadne omladzujúce účinky. Mali sme pindíky ako dvojroční chlapci. V noci sme rozložili ohník a mohli sme békať, koľko sme chceli a nikto nechodil, že „bitte Herren, Ruhe, psst!“. Noc bola riadne studená, nebyť dobrých knižiek, neviem sme ako by to skončilo.

Voda v alpských riekach je 3-4cm studená

Ráno ma skopali vlastné trenky, ktoré som si sušil na elektrickom ohradníku pre kravy. Nemal som poňatia, čo bol za deň, ale cítil som, že dnes by sme sa do toho Francúzka už aj mali dostať. Cesta údolím Rhônu bola rýchla a naše predbiehanie cez plnú chápali a tolerovali aj miestni policajti. Na francúzskych hraniciach som si kúpil švajčiarsky nožík, lebo mal vývrtku, čo sa ňou dali otvárať francúzske knižky. Chcel som kúpiť aj suveníry pre deti, ale mali len plyšových bernardínov v životnej veľkosti a to by Hatatitla už neuniesol.

Najbližšou zástavkou bol Chamonix, kde sme si povedali, že ak nájdeme lanovku, tak pôjdeme aj na Mont Blanc a ak nie, tak nie. Ani neviem kade sme v meste točili, ale zastali sme pri jednej dodávke a z nej, že „hele Slováááci, nazdáár“. A my že „Nazdar bratia Česi, neviete kade sa ide na tamten kopčok?“. Tak nám ukázali cestu k lanovke a my sme sa za 40 jurášikov dostali až na samú strechu majestátnych francúzskych Álp, do výšky 3842m. Cesta lanovkou nahor bola dosť rýchla a z toho prudkého poklesu tlaku začal Miša bolieť zub a mňa brucho. Musel som ten tlak nejako uvoľniť a tak som do gaťoch vypustil všetko zlé čchi, čo som v sebe mal. To už som našťastie bol mimo kabínky a čerstvý alpský vzduch všetku túto zlú energiu pohltil. Na hornej stanici bola zima, ťažšie sa dýchalo, ale tie výhľady dookola stáli za to. Veľmi sa mi páčil večný ľadovec, ktorý sa plazil do Chamonix a vytekali z neho 3 dravé rieky. Panoramatickým výťahom za 3 evrá sa dalo dostať ešte vyššie, ale to sme si povedali, že si za to radšej kúpime nejakú knižku.

Zo Chamonix sme sa vybrali smerom na Albertville a naša Nataša sa opäť ukázala ako vďačná spoločníčka, keď nás hodiny vodila rôznymi úzkymi cestičkami francúzskych lazov. Padla už tma a my sme nenašli nijaký pekný kemping, tak padlo rozhodnutie pre nočnú jazdu. Asi 60 km sme zobrali diaľnicou, a potom sme sa nekonečne dlho štverali kľukatými cestami. Hlboko pod nami sa trblietali svetlá celého údolia, museli sme byť na riadnom kopčisku, škoda že nebolo vidno. V údolí za kopcom bolo mestečko Valloire, kde sme pred polnocou našli pekný kemping. Francúzke knižky nás prekvapili nízkou cenou a vysokou výpovednou hodnotou. Prečítali sme si Hečkov román Červené víno vo francúzskom vydaní. Človek to čítal doslova jedným dúškom.

Na streche Európy