Ukrajinské rakety 1/4

"Ideme do Petrohradu cez Ukrajinu, Bielorusko a naspäť pobaltskými krajinami a Poľskom." Obaja boli nadšení a praktický Rasťo hneď podotkol, že potrebujeme s predstihom vybavovať bieloruské a ruské víza. Jasné, maňána, dakedy potom, to má ešte čas... ...No malo to čas a nakoniec sme sa zobudili dva týždne pred odchodom, keď ich bolo možné vybaviť len expresne za veľké peniaze. Nevadí, plán B! Ideme obšťastniť len Ukrajinu. "Ukrajina? Zbláznili ste sa?!" - hovorí babka, sestra, kolegovia, kamaráti a iní moudrí rádcové v internetových diskusiách. Veď tam sa bojuje, zastrelia vás... Popravde, také maličké obavy som aj mal, ale práve to ma tam ťahalo.

Preveriť si, či v správach hovoria pravdu. No a berieme aj Arnolda? Arnold je vyslovený pošuk, minulý rok nám spôsobil zopár problémov. Je to človek, čo nemá problém prísť v nóbl reštaurácii k večerajúcemu páriku a požiadať kočku, či by mu nevyfajčila, že by to súrne potreboval. Proste Hovado! Vedel o tom kam ideme, ale nejak sa zatiaľ neaktivoval, tak sme sa mu nepripomínali.

Východniarska pasovačka

Rozhodli sme sa, že dovolenku začneme nejakým čurbesom a vhod prišiel zraz na Širave. Ja som sa tam stretol s partiou Bystričanov, bola veľká zábava, aj Cmorík tam bol, aj iné celebrity. Vrátane jedného starého zarasteného Francúza, ktorý cestoval po celej Európe na starej Honde GL 1000, predchodcovi Goldwinga. Musel byť už dlho na cestách, lebo zapáchal ako staré ponožky, do ktorých sa vyserieš a necháš ich na slnku. Opili sme ho, aby nezabudol na Slovensko.

Starý Francúz, čo veľmi smrdel

V pokročilej nočnej hodine si idem dať pivko do prístavného bufetu a koho tu vidím. Arnold! Bol už riadne natrúbený, stískal a bozkával tam vysokú kočku, riadnu šupu s očami rifľovej farby. Keď ma videl, vystískal aj mňa. Pokecali sme chvíľu o dovolenke, nič nevravel, že by išiel s nami a to mi aj odľahlo. Popri rozhovore som už videl, že potrebuje do niekoho rýpať. Našiel si obeť – bufetára, mladého chalana, takého čo baviť sa s ním nie je hanba (hlava Havla, telo Ramba). „Teba si podám, chlape“, vykríkol. „Stav sa o rundu pre všetkých tu prítomných, že nespravíš viac klikov na jednej ruke, ako ja.“ Kulturista, že dobre a to už bol Arnold na zemi a s ťažkým fučaním spravil 8 klikov na pravej ruke, čo podľa mňa bol na prefajčeného alkoholika dosť slušný výkon. Víťazoslávne a celý červený vstal a vyzval kulturistu, „no ideš chlapče“. Kulturista spravil poľahky tých klikov päťnásť a Arnold musel cvakať. Chvíľu vydržal popíjať a potom zase rýpe: „Hej kulturista, poď na páku, stavím sa, že ma nepretlačíš.“ „A o čo?“ - pýta sa kulturista. Arnold už nemal peniaze, ale vynašiel sa. „Tuto, stavím sa o moju kočku“, ukázal na dlhonohú šupu. Šupa to brala ako srandu, Arnolda ešte asi nepoznala... No nič, skrátim to, Arnold sa pučil, ale kulturista ho aj tak pretlačil. Kočku ako výhru však zdvorilo odmietol, bol to taký slušný a nesmelý kulturista. A tak Arnold, aj napriek prehre vlastne vyhral a zmizol aj so šupou bohvie kam. Ja som bol rád, že ho nevidím a išiel som spať.

Onanovanie s Brucom Willisom

Ráno som si zaplával v Širave, rozlúčil sa s Bystricanmi a s Mišom sme pomerne dlho čakali na Rasťa. Jeho kamaráta na Harleji sundala nejaká šaľená ženská v Mihaľovcoch a tak bol pri ňom v nemocnici. Na ozajstný výlet sme vyrazili až poobede. Na prechode v Ubli nás ukrajinský pohraničník presviedčal, že máme nekompletné doklady. Chýbala zvorilostná doložka, päťhrivnovka. Tieto maniere už poznám z ciest na užhorodské trhy. V tomto smere je Rasťo nekompromisný človek a mení aj svet okolo seba. S úsmevom jemu vlastným vysvetlil Sergejovi, že naše dokumenty sú OK.

Prechod na Ukrajinu, je ako stroj času. Človek má pocit, že je naspäť o 30 rokov. Rozbité cesty, staré dymiace šunky, bordel popri cestách... No ale kvôli tejto exotike sme sem vlastne šli, nie? V Perečine pár kilometrov za hranicami sme vybrali z bankomatu hrivny. Ideme pomaly mestom a z malej kaviarne na nás niekto divoko máva. Zrak už mám do diaľky slabší, ale hlas som poznal. Zlá sesternica Arnold! Čo tu ten so riti....!? „Nazdar chlapci, nakoniec idem s vami, dobre?“, SamoSaPozval sa. Sadli sme na kávu, vedľa sedeli mladé kočky. Iniciatívne si prisadli, že odkiaľ sme a kam ideme. Rasťo dostal diabolský plán: „Chlapi, dajme si záväzok, že na Ukrajine nájdeme Mišovi ženu“. Mišo je slušný chalan, miestami pôsobí utiahnuto, ale zase je šikovný a slobodný. „Ukrajinské ženy nie sú také rozmaznané, ako tie naše. A pozri, aké sú krásne, modelky, šupy, jeby, jedným slovom rakety! S takou v manželstve vyhráš a ešte sa aj ukrajinsky naučíš. To sa ti zíde, keď ťa NATO pošle na frontu.“ Sľúbili sme mu, že pomôžeme a dlho sme ho nemuseli prehovárať. Takže na otázku devočiek, čo robíme sme hneď ukázali na Miša: „Tuto Mišo je vedúci vízového centra pre šengenský priestor (ani neviem, či také existuje). Len on rozhoduje, kto dostane európske víza a kto pomašíruje naspäť do stepi. Naozaj? Krúté!" (cool po ukrajinsky), švitorili. Najviac švitorila blondínka Marína, ktorá vedela dobre po slovensky. Bola na Miša veľmi milá. Tu sa nezdržal Arnold, porušil všetky kamarátske dohody, začal po nej hádzať tými divokými očami, spievať zaľúbené pesničky do uška: „Máš oči, ako křištálové studánky, Marína“ a potom s ňou odfrčal na
mojej motorke, pretože je krajšia ako jeho.

Marína chce jazdiť

Keď sa vrátil, mal už ďalšie devočky v poradovníku na vozenie. Hnedovlasú Inu si posadil, chválil jej zadok a skúšal pevnosť jej ceckov, proste bežná zoznamovačka. Bol skoro uprostred cesty, vzadu na neho trúbi audina s holohlavým mafiánom. Ona sa chichoce a Arnold len kýva, že „veď ma obehni molodec“, ale mafián len trúbi a trúbi. Šupa na motorke bola totiž jeho žena ako sa ukázalo a keď ho zbadala, chichotať sa prestala. Vybehol, ale do bajkerov sa nepustil, lebo sme asi pôsobili drsne a amerikánsky. Manželka mu vysvetľovala, že to nie je tak, ako to vyzerá. Nakoniec odišiel, ale myslím, že doma ju čakal večer výprask. Mne sa v Perečine páčilo, aj ženbychtivému Mišovi a Arnoldovi dupľom. Chceli sme zostať u Maríny. Hnal nás akurát Rasťo: „Hádam sme nešli jazdiť tuto za roh, ideme ďalej, takýchto báb je plná Ukrajina, nebojte.“ Tak sa ponáhľal, že pri výjazde oškrel jedno auto. Majiteľ hneď rozčertený, že chce pár sto evri za lakovanie. No bola to stará pokrývaná šunka o hodnote, že za odvoz darujem, na bardejovských značkách, ktovie ktorému Šarišanovi chýba. Rasťo je však majster komunikácie. Chlapa spracoval tak, že ten mu nakoniec ešte ďakoval, že môže ísť cez slovenskú poisťovňu a zarobiť ďengy.

Pokračovali sme rozbitými cestami do mesta Svaľava. Ubytovali sme v milom penzióniku a išli s Mišo a Arnoldom do mesta. Rasťo furt niečo programoval s iPhónom a iPadom, tak nešiel. Objavil tu aj kolegu od fachu, miestneho podnikateľa, ktorý tiež poskytuje internet, ako on v Prešove. Jediné, čo bolo otvorené, bola írska krčma a v nej dve rakety. Arnoldovi nebolo viac treba, pozval sa k nim ku stolu a nezdvorilo sa dvoril. Inessa mala tak dva metre, ale možno aj menej, tá ho najviac rajcovala. Devočky boli síce milé, ale to bolo všetko. Aspoň sme jebli dve fľaše hruškovice, nech sa nám lepšie spí. To vám poviem, spať v jednej izbe s opitým a nadržaným Arnoldom mysliacim na basketbalistku, to je za trest. Chudák Mišo s ním zdieľal manželskú posteľ. Zrazu počujem výkrik do tmy: “Arnold! Ty prasa, ty si tu honíš pod perinou!“. Arnold sa hneď bez štipky viny priznal: „Hej, ale nemôžem za to. V telke dávajú perfektný film s Brucom Willisom, tak ma to vzrušilo“. A naozaj, v telke išiel nejaký starý eroťák a mladučký Bruce Willis tam v bazéne klátil jednu krásavicu. „Pozrite aký má pekný zadok“, stihol ešte podotknúť, kým som mu tie prasačiny vypol. Ani neviem, či myslel krásavicu, alebo Bruca.

Bruce Willis

Jednou nohou v ukrajinskej base

Ráno som Mišovi vysvetľoval, že s takýmto imidžom slušného chlapca žiadnu ukrajinskú raketu nezbalí. Zakázal som mu holiť sa počas dovolenky a ponúkol, že mu trocha upravím účes. Zobral som strojček, trocha sa mi šmykla ruka (hehe) a už mal krížom cez hlavu vykosenú diaľnicu nulkou. „Čo si to spravil, čo ja teraz budem robiť!?“, lamentoval Mišo a nožničkami zo švajčiarskeho nožíka sa pokúšal upraviť si účes do stratena. Po hodnej chvíľke zábavného divadla sme ho s Rasťom prehovorili, nech ide na punk, že rebelovia na baby zaberajú. Keď si pozriete fotky, určite mi dáte za pravdu, aha:

Z Miša robíme drsňáka

Svaľava je neveľké mesto s bohatou históriou, ale nepoznám ju. Iba jednu historku, čo nám pri raňajkách vysvetľoval jeden natrúbený Ukrajinec. Ani už neviem, ako sa volal, ale nazvime ho Bliať, lebo toto slovo používal 3-4 x vo vete. Rozprával nám o chemickej továrni, ktorá za druhej svetovej zabila viac ruských vojakov ako Nemci. Keď prišli spasiteli, unavení bojom, utáborili sa v továrni. A našli tam obrovské kade s denaturákom. Hrdinským výstrelom zo špagina spravil veliteľ do kade dieru. I čapovali i pili ten lieh rovno z prilieb. Ráno sa zobudili mŕtvi asi tridsiati z nich. My s Mišom a Arnoldom sme sa po včerajšku cítili asi ako oni. To sa vyvetrá, vravím si a s vyklopenou prilbou predbieham autá v kolóne k železničnému priecestiu. To blikalo na červeno, ale rampy už boli z polovice hore, tak frnk cez ne.

A za priecestím hliadka!. Policajt, ktorý vyzeral ako Clint Eastwood krížený s práčkou ROMO, ma posadil do starej hrdzavej Samary. Tá bola v takom stave, že už len sa vysrať na sedadlo spolujazdca a je to dokonalé. Že som im ja zastavil, na tomto by nedohnali ani cyklistu. „Nu molodec, ty piv“, obviňuje ma hranatý policajt. „Ja nepiv“, bránim sa. „Ty piv – ja nepiv, ty piv – ja nepiv.... Ty podychav na mňa! Haaaaa,“ dýcham mu na nos. „Pivo, vodka!“ skúša to na mňa. „Víno, hruškovica ty blb“, myslím si víťazoslávne. „Ja nepiv ničevo 5 ľet“, tvrdím presvedčivo. Toto mi uveril, ale jazdu na červenú mi odpustiť nemienil. Oznámil mi, že je to ťažký zločin a mám zaplatiť 2000 hrivien, čo je asi 100 evri. Vysvetľujem mu, že je to polovica rozpočtu mojej ukrajinskej dovolenky, že som chudobný chlapec zo stredného Slovenska, kde sa žije ešte ťažšie, ako na Ukrajine... „Kak u tebja nejest ďengy, ty pojechaš v ťurmu (to je ich basa)“. Svojich 100 evri mu nedám, hovorím si. „Chorošo, tam ja nikakda nebyl.“ odpovedám s úsmevom a pýtam sa na stravu, či tam je dobrá, lebo som veľký hladoš. Už táto debata trvala dlho, tak došiel Rasťo a spoločne sme ho presvedčili na 300 hrivien do vrecka a nemal veľké protesty ani proti foteniu. Arnold sa zatiaľ opieral o motorku, snažil sa nespadnúť a modlil sa, aby nedali dýchať aj jemu.

Pajecham v ukrajinskú ťurmu. Chorošo, tam ja nikakda nebyl... :)

O 5km nás zastavila ďalšia hliadka za jazdu v protismere, tých ale zvládol Rasťo. Zanadávali sme si vedno na Putina, na zlú ekonomickú situáciu a nezamestnanosť, zafajčili sme si s nimi a zhovievavo nás pustili ďalej. Od Svaľavy sme sa trmácali krásnymi zákrutami po ukrajinských Karpatoch. Krásna krajina, podobná tej našej. Cesta bola taká, akú som čakal, staré zily, žiguláky, povozy, kravy a sem-tam ma príjemne prekvapil aj nejaký ostrovček asfaltu na ceste. Arnoldovi prišlo z toho krútenia zle a odovzdal všetko svoje vnútro matičke Rusi zakarpatskej, čím bezcharakterne zasvinil miestnu studničku. Na neskorý obed sme sa zastavili uprostred najvyšších kopcov, v Koločave, v Četníckej hospodě. Majiteľ kedysi robotoval v Čechách a pepíctvo mu učarovalo. Mali špecialitu, rezeň z medveďa, musel som to ochutnať a musím povedať, že takého dobrého medveďa, ako bolo toto prasa, som ešte nejedol. Zbavil som sa tu ešte jedného problému. Pred dovolenkou som vymenil svoje hlučné rúry za sériovky, ktoré som si požičal od kamaráta Matúša. Že aby som si tie dlhé kilometre neničil sluch. Bavilo ma to tak po Šíravu, potom ma to príšerné ticho pri jazde privádzalo k šialenstvu. Rasťova Elektra nádherne bublala a to moje...hh... nič. Požičal som od Pepíka vŕtačku a Mišo mi spravil 6 dier na výfuk, nech to dáva kurva riadny zvuk. Aha:

Takto sa robia laďáky po ukrajinsky

Lepšie! Akurát Matúš mi potom riadne vynadal, aj sa ho bojím teraz stretnúť. V hospodě boli českí aj slovenskí turisti a jedna baba ukazuje na Mišovu motorku, že „aha Trenčín“. A on, že nie úplne presne, že je z Nemšovej. A dievčina, že aj ona. Nakoniec zistili, že sú skoro susedia a že sa vlastne poznajú. Niekedy treba zájsť na Ukrajinu, aby si človek spoznal suseda. Večer sme sa ubytovali v meste Chust, v najdrahšom hoteli čo tam mali. Noc stála v prepočte 8 evri a pivo 20 centov. A mali tam v reštike telku 3x2m. Ja ľubľu tebja Ukrajina!