Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 531 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motoasist.sk VR46 - motosvet.sk

Anketa:

Tvoja prvá motorka bola:

Spolu odpovedi: 18061
Nová: 46% (8374)
Jazdená: 54% (9687)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (22 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (27)  [Verzia pre tlač] Tlač

Do Orientu za stovkami Varader 1/3

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 30.12.2009 Autor: Peter Herghott Fischer
Čitatelia: 10488 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Pozývam ťa na cestu do diaľav, zaprášenú a udupanú tisíckami rokov, na návštevu miest pýšiacich sa veľkoleposťou a vznikom pred Kristom, ale aj na stretnutie majiteľov jednej veľmi dobrej motorky menom Honda Varadero.

Deň prvý. Maďarská odysea


(Svätý Jur – Bratislava – SK/H – Budapešť – Kecskémet, cca 350 km)

Mesto podo mnou už dávno spí, hádam aj kohúty čoskoro začnú kikiríkať. Terajšia atmosféra prudko kontrastuje s tou, ktorá vládla pri našom odchode – zhon, nestíhačky, posledné úpravy na motorke, jednoducho neustávajúca špirála nových otázok potrebujúcich dostatočné riešenie. Gabiky a mňa sa to až tak netýka, sŕkajúc horúcu čokoládu čakáme na Mira dobrú trištvrtehodinu. Praskla mu pracka na bočných taškách a nenašiel vhodné nové, tak musel staré provizórne stiahnuť gurtňami.

 Konečne na cestách...
Konečne na cestách...

Smer Budapešť, diaľnica. Prvý nocľah máme dohodnutý v srbskej Subotici. Už nás tam čakajú, vraj aj kuchár vydrží kým prídeme (pri prechode slovensko-maďarských hraníc je 18.00, do Srbska nám ostáva 400 km). Doprava na budapeštianskom obchvate hustne, až v jednom bode stuhne úplne. Ľudia sú mimo áut, jedia, rozprávajú sa, telefonujú, pozerajú filmy, spia. Zozadu sa prirútia hasiči a nútia unavenú zápchu k rozostupu, aby mohli prejsť dopredu. Chytáme sa príležitosti a vytvoreným koridorom sa predierame až na začiatok kolóny. Reťazová havária kamiónov. Všetko by bolo v poriadku, keby posledný kamión neviezol sudy s motorovým olejom. Pri prudkom brzdení sa všetky nahrnuli dopredu, steny to nevydržali a sudy sa prevalili von. Olej je po celej šírke cesty, a keďže tá je vo svahu, steká medzi ľudí do zápchy. Všetci chodia ako na ľade. Keby nebolo oleja, pokojne by sme mohli obísť havarované kamióny a po prázdnom obchvate pokračovať ďalej, ale s motorkou sa tade skutočne nedalo prejsť.

 Olej na diaľnici
Olej na diaľnici

Prichádza policajt na FJR, zhodnocuje situáciu. Je členom maďarského Varadero klubu (ktorý minulý rok hostil medzinárodné Varadero stretnutie, na ktoré teraz ideme do Turecka) a ponúka nám, že nás odvedie späť k najbližšiemu výjazdu z diaľnice. Odtiaľ si už musíme cez dediny poradiť sami. Medzičasom sa tu vpredu nazbieralo zo desať ďalších motorkárov. Všetci sa teda otáčame (niektorí, ako napríklad ja, čo mám obe gumy aj čižmy od oleja, pri manévrovaní vyzeráme dosť vtipne, ale mne pri narábaní s tristokilovou motorkou do smiechu nebolo) a znovu prechádzame celú zápchu. Dostávame sa na maďarský vidiek, odkiaľ po nočnom hrkotaní medzi kamiónmi prichádzame späť na obchvat a následne diaľnicu M5 smerujúcu do Srbska. Čistá strata dve a pol hodiny. Tma, hlad, únava. Dnes sa nám už do Subotice nepodarí dostať. Potiahneme do najbližšieho tankovania a tam sa rozhodneme čo ďalej. Telo volí hotel, ale rozum velí ísť ďalej, aby sme sa držali plánu. Nakoniec vyhráva telo a o niekoľko kilometrov sa ubytovávame v hoteli s najneschopnejším recepčným na svete.

Deň druhý. Postkomunistickým Balkánom

(Kecskémet – H/SRB - Belehrad – Pirot - SRB/BG – Sofia – Plovdiv, cca 830 km)

Raňajky a zamračený pohľad na zamračenú oblohu. Kým sa vychystáme, začína pršať, ale o päť kilometrov ďalej je už tropické teplo a úplne jasno. Valíme stopäťdesiat ľudoprázdnou diaľnicou, zastaví nás až hraničný priechod.

Stojí straka na diaľnici. Varadero sa blíži. Straka stále nehybne stojí. Varadero preletí ako guľka z praku pol metra od straky. V spätnom zrkadle Varadera straka stále stojí na rovnakom mieste. O niekoľko sekúnd sa situácia zopakuje, ale Varadero má Remusy. Aj za nimi straka stojí. Asi čaká na inú príležitosť.

Srbskí colníci sa tvária ako najdôležitejší na svete. Doklady od motorky, od seba, dole prilbu, zelenú kartu. „Heeej mistr, datum,“ vraví arogantne colník a podáva mi kartu späť. A do riti, má pravdu! Platnosť zelenej karty pred mesiacom vypršala a poisťovňa mi neposlala druhú, čo som si nevšimol. V pikosekunde som nás videl, ako sa otáčame a ideme domov. Našťastie sa tento trapas dá riešiť uzavretím lokálneho poistenia, ktoré však stojí krutých 70 eur a platí iba pre Srbsko. Starostlivo si strážim každý papier súvisiaci s motorkou a pri ceste na druhý kontinent mi unikne takáto základná vec! Pochopiteľne, nechcem zažiť podobný incident pri ďalšom prechode hraníc (najmä Turci sú na zelenú kartu vysadení), a tak so stiahnutým zvieračom falšujem dve rukou písané štvorky na sedmičky. Platnosť karty som tak fiktívne predĺžil z apríla do júna. Poistení sme, akurát naša zelená karta leží niekde v útrobách tej veľkej budovy na Štefanovičovej ulici...

Kopem za jedna a s pocitom dobre vykonanej práce sa ponárame do Srbska. Cesty sú úplne prázdne, nejaký život vidno iba na poliach, ktoré miestni práve obrábajú. Inak absolútna siesta, umocnená páliacim slnkom a absenciou zákrut. Z ľudí vyžaruje akási neochota – neusmejú sa, neodzdravia, neporadia.

Dnes musíme prejsť tri miesta, ktoré môžu byť časovo náročné – Belehrad, srbsko-bulharské hranice a Sofiu. Premávka v Belehrade je riadne hustá, lebo mesto nemá žiadny obchvat a všetok srbský tranzit ide cez jeden most v centre. Tento je podobný Novému mostu v Bratislave. Cezeň chodia kamióny, dovolenkári, miestna MHD a domáci. Napriek tomu nestojíme, plynulo sa hýbeme a mesto opúšťame bez väčšieho zdržania. Konečne. Belehrad sa podobá Bratislave 90. rokov; všade betón, neudržiavané budovy, rozpadnuté autobusové zastávky, špina.

Za mestom začínajú hory. Obedujeme pleskavicu, Gabika šalát s cestovinami. Už nejaký čas si všímam zvýšenú koncentráciu mladých v metalových tričkách. Včera tu totiž mali koncert AC/DC (na ktorý by som pred pár dňami šiel do Viedne, keby mali lacnejšie lístky). Vyliezajú z áut, zívajúci, dolámaní, možno už slabšie počujúci (AC/DC má veľmi silnú aparatúru). S jednou partiou sa dávam do reči, koncert bol vraj výborný a že môžem ľutovať, že som nebol. Lístok tu stál 45 eur, čo je polovica viedenskej ceny. Pri odchádzaní mi v hlave hrá Hells Bells.

Nudné presunové kilometre si skracujeme kecaním cez interkom, aby Gabika vzadu nezaspávala. Hovoríme o juhoslovanskej vojne, masakre v Srebrenici, Miloševičovi, Mladičovi, obliehaní Sarajeva a podobne. Cesty sú viac-menej prázdne a kvalitné, máme dobrý rýchlostný priemer, panuje úplná pohoda. Tú narušia až srbsko-bulharské hranice. Znova buzerácia na komunistický spôsob. Pri prvom okienku sme vyfasovali USB kľúč, ktorý sme následne museli odovzdať v ďalších asi troch búdkach. Niektoré okienka boli len meter od seba a pracovníčky v nich sedeli bok po boku. Našu sfalšovanú zelenú kartu si nikto nevšíma. Mirovi spadol ten USB kľúč do motora a takmer tým spôsobil medzinárodný škandál.

Vzduch sa vtom rozprúdil a s ohlušujúcim rachotom pri nás pristál vrtuľník so slovenskými poznávacími znakmi. Vystúpili z neho Fico, Kaliňák, Lajčák, Mečiar, Slota a Seatovič Googlovič. Z veľkej čiernej limuzíny vyšiel zamračený bulharský minister zahraničných vecí s manželkou. O niekoľko sekúnd na priľahlom poli pristál ďalší vrtuľník s nápisom United States of America. Postupne z neho vyšli Barack Obama, Bill Clinton s manželkou, Winston Churchill, Madeleine Albrightová a pápež Benedikt XVI. Po krátkej porade všetci podišli k dotknutým colníkom a bulharskému ministrovi, vyjadrili hlbokú ľútosť nad strateným USB kľúčom a odovzdali dary na uzmierenie - fujaru zo slonoviny, poukážky na cestu okolo sveta a milión eur v hotovosti. Vtedy sa colníci škodoradostne otočili na Mira, nosy dvihli k nebu a z ich pohľadov bolo cítiť ťažkú pýchu. Nakoniec nám bolo dovolené vstúpiť na územie Bulharska, ktoré mimochodom patrí do EÚ.

Podvečer prichádzame ku Sofii. Plánovali sme obísť ju kratším južným obchvatom, ale smer Istanbul je všade značený cez severný obchvat. V duchu hesla „je to síce dlhšie, ale zato po horšej ceste“ teda hrkoceme po dosť rozbitej severnej vetve plnej kamiónov. Veľké diery, nekvalitné záplaty, chýbajúce čiary, rozvírený prach a pobehujúce psy. Niekoľko hodín nato sladko zaspávame v novovybudovanom motelíku pri pumpe za Plovdivom.

Deň tretí. Ak by bol svet jedným štátom, Istanbul by bol jeho hlavným mestom. (Napoleon Bonaparte)

(Plovdiv – Svilengrad – BG/TR – Edirne – Istanbul, cca 370 km)

Raňajky tu nerobia, a tak sa najeme niekde po ceste, ale nakoniec nás zastavujú až turecké hranice. Ešte na bulharskej strane sme natankovali plné nádrže, lebo rozdiel v cene benzínu je teraz (máj 2009) viac ako 50 % – Bulharsko 0,9 eura/liter, Turecko 1,5 eura/liter.

Treba povedať, že od roku 2006, kedy som tu bol naposledy, sa tento hraničný priechod podstatne znormalizoval a skultivoval. Vtedy sme s Awiom a Francúzom šli okolo polorozbitých budov, teraz sú tu pekné novostavby. Zredukoval sa počet „buzerbúdok“, colníci sú vľúdnejší a aj zdržanie sa skrátilo. Ba čo viac, privítali nás širokánskym úsmevom a pohármi chladenej koly – welcome to Turkey, mister!

Rovnaké miesto, tri roky dozadu: jeden z colníkov v civile prišiel na obhliadku motoriek. Kládol nám veľa otázok a nakoniec dal jednu zaujímavú: „Do you have drak?“ Nechápavo sme pozerali striedavo naňho a na seba. „Drak?“ „Yes, drak like marihuana...“ Náš následný smiech uvoľnil trápnu situáciu. Chlapík samozrejme myslel slovo drug (droga), ale vyslovil ho s tureckým prízvukom a preto sme mu nerozumeli. Potom ešte pre istotu nazrel do Francúzovho hliníkového kufra, lebo niečo také videl asi po prvý raz v živote.

„Because we are very beautiful,“ vysvetľuje mi bulharský varaderista, prečo nemusí platiť za víza ako my. Po našom diplomatickom rehote ujasňuje, že tieto dve krajiny majú medzi sebou dohodu o voľnejšom cezhraničnom priechode. Aj s manželkou ide tam kam my, na medzinárodné stretnutie varaderistov.

Zdá sa mi, akoby sme boli na inej planéte. Trojprúdová rozpálená turecká diaľnica je úplne bez života. Konštantný hukot motora, únava z trojdňového putovania, ospalosť po výdatnom obede spojená s nedostatkom podnetov z okolia - všade pustá krajina - a vyčerpaním všetkých tém na interkomové rozhovory. V Turecku, najmä v jeho európskej časti, je inak všetko veľmi veľké. Pumpy sú zväčša raz také ako u nás, parkoviská pri nich ako letiská. Cesty širokánske a budovy rozľahlé, niekoľkoposchodové.

Situácia sa mení na predmestiach Istanbulu, kde premávka hustne. Tankujeme osemdesiat kilometrov pred najtvrdším centrom mesta, štvrťou Sultanahmed. Keď som sa predavača pýtal, aká je v tých miestach s premávka, iba si klopal po čele a opakoval „stupido, stupido“. Podobne ma varovali všetci známi. Sám som tu už pred troma rokmi bol, preto som vedel, že môžeme očakávať zápchy. Realita nakoniec nebola až taká zlá, pobrežná magistrála je takmer bez áut a tých osemdesiat kilákov sme dali za nejaké dve hodinky. Priestorovú veľkorysosť nahradil tvrdý mestský boj o každý centimeter štvorcový. Každý hotel alebo obchodík využíva svoj pozemok alebo vymedzený priestor na sto percent. Viac sa nedá, konkurencia je silná.

O pol štvrtej sa už skladáme vo vopred rezervovanom hoteli menom Side. Zopár stoviek metrov od mešity Hagia Sofia, s výhľadom zo strechy na Marmarské more, Bosporský prieliv a stovky okolitých domov.

 Výhľad zo strechy nášho hotela - Modrá mešita
Výhľad zo strechy nášho hotela - Modrá mešita

 Výhľad zo strechy nášho hotela - Hagia Sofia
Výhľad zo strechy nášho hotela - Hagia Sofia

So svojimi približne trinástimi miliónmi obyvateľov sa Istanbul radí medzi dvadsiatku najväčších miest sveta. Okrem toho je to jediné mesto ležiace na dvoch kontinentoch – európska a ázijská časť sú oddelené Bosporským prielivom. Ten je spolu s prielivom Dardanely veľmi dôležitý pre lodnú dopravu, pretože spájajú Čierne more so Stredozemným. Mesto vzniklo z malej osady Byzancia, založenej Grékmi v 7. storočí p. n. l. Koncom 2. storočia n. l. osadu vyplienili Rimania, aby sa neskôr pod vedením cisára Konštantína rozrástla až na hlavné mesto Rímskej ríše. Premenovalo sa na Nový Rím a neskôr na Konštantínopol, v slovanských rečiach známejšie ako Carihrad. Po dobytí mesta Osmanmi, ktorí sem priniesli dovtedy neznámy islam, sa začal používať názov Istanbul. Keď v roku 1923 Mustafa Kemal Atatürk založil Tureckú republiku, mesto definitívne stratilo štatút hlavného mesta, pretože ním sa stala Ankara.

Vďaka bohatej histórii je v meste veľa zaujímavých pamiatok. Medzi najznámejšie patrí mešita Hagia Sofia (alebo Aya Sofya, Kostol Svätej múdrosti), ktorá bola pôvodne kresťanským chrámom, dnes je v nej múzeum. Neďaleko stojí veľkolepá Sultan Ahmed Camii (skôr známa ako Sultan Ahmed Mosque alebo Blue Mosque, Modrá mešita), ktorá je jedna z dvoch tureckých mešít so šiestimi minaretmi. Tento počet mala pôvodne iba mešita v Mekke, dnes ich má deväť. Za pozretie stojí aj palác Topkapi, ktorý dal postaviť sultán Mehmet a bol rezidenciou mnohých sultánov Otomanskej ríše. Nájdete tu aj množstvo ďalších pamiatok, ale najcennejší zážitok si môžete odniesť práve z nekonečných uličiek tohto obrovského mesta, jeho vôní, atmosféry, obchodíkov, kaviarničiek, parkov a reštaurácií.

Po oddychu spojenom s osviežujúcou sprchou a telefonátmi domov ideme pešo do mesta. Nasávame miestnu atmosféru, nakupujeme v uličkách a vo Veľkom bazáre, čajíčkujeme, večeriame a do hlbokej noci debatujeme. Časom príde reč na hádam všetky možné témy. S Mirom, o generáciu starším a skúsenejším, sa v mnohých veciach zhodneme. V iných sa zas niečo priučíme alebo objasníme pohľad mladších. Každopádne si rozumieme, veď nás spája Varadero, región (Miro je zo susednej „dzedziny“, Limbachu) a aj Goldwing, ktorý je pre mňa métou v budúcnosti. Nie ako náhradník za Varana, ale ako jeho garážový spoločník. Veľa varaderistov má Goldwinga. Alebo veľa goldwingárov má aj Varadero.

>

Pridané: 30.12.2009 Autor: Peter Herghott Fischer pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (22 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (27)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria