Isle of Man 2009

Ďalšia otázka znela: S kým? Samému sa mi teda nechcelo, no ak by som nemal na výber šiel by som tak či onak. Tu v Írsku som v tom čase nepoznal veľa motorkárov a ak som niekoho spoznal, tak to nebol iba víkendový motorkár, ktorý sa vozí od pumpy k pumpe, maximálne tak 200-300 km na víkend. Nakoniec som sa dal do reči s mladým kolegom (Írom) z práce ktorý jazdí červeného Bandita 600. Pýtam sa ho či nemá chuť ísť v lete na nejaké dobrodružstvo na motorkách. On, že aj by šiel, no vraví, že veľmi by chcel ísť na preteky na ostrove Isle of Man. „Áno, to by som chcel aj ja“, povedal som mu, no nikdy predtým by ma to samého nenapadlo. Začali sme teda získavať informácie ako sa tam dostať, kde spať a tak ďalej. Zistili sme, že na ostrov sa dá dostať trajektom (Steam packet, žiadny iný tam nešiel) no už v tom čase bola väčšina lístkov vypredaná. Museli sme teda zvoliť kratší termín, iba štyri dni tam, deň cesta tam, deň cesta späť. Ešte ti narýchlo vysvetlím ako preteky fungujú: Predstav si ostrov na ktorom sú z ciest urobené okruhy, každý pre inú kategóriu. Najdlhší okruh ma 32 míľ, približne vedie cez dedinky, mesto a aj cez hory. Celý festival trvá dva týždne, týždeň tréning, týždeň preteky. Nedeľa po prvých pretekoch medzi týmito týždňami sa volá Mad Sunday (Šialená Nedeľa), všetky okruhy sú sprístupnené verejnosti, mimo pretekov alebo tréningu. A ďalšia dôležitá informácia je, že mimo mesta neexistuje žiadna max. povolená rýchlosť, tak si to predstav.

Teda nakoniec sa nám podarilo kúpiť lístky na trajekt. Museli sme ale ísť až z Belfastu, ale späť sme sa vracali do Dubinu. Lístky boli dosť drahé, myslím, že jeden spiatočný stál okolo 350€ alebo tak nejako. Skúsili sme túto stratu vynahradiť spaním v kempe, ktorý nám odporučil náš motomechanik Blake, ktorý sa na ostrove vyznal, veď tam chodieval každý rok (akurát tento rok nešiel), vraj kemp je úplne super, hudba, gril, každý večer kopa zábavy.

Nadišiel Deň D, vstávame skoro ráno, všetko skontrolovať, poriadne upevniť a ide sa k Chadovi. Cesta krížom cez Írsko ubiehala parádne, deň nám vyšiel úplne krásny. Asi po dvesto kilometroch turistickej monotónnej jazdy, popri mne preletel červený bandit vo vysokých otáčkach (Chad sa asi tiež začínal nudiť). „Ty chceš pretek? Tak ja ti ukážem!“ Čo nevidieť som dohnal Chada a predbehol som ho. Až po chvíli som si uvedomil, že ideme po veľmi peknej upravenej a širokej ceste, na ktorej sa každoročne konajú cestné preteky superšportov. Takto sme sa naťahovali dobrých 20-30 km až sme dorazili k prvým kruháčom oznamujúcim, že sa blížime k mestu. Pozriem na Chada, v prilbe sa usmieval ako slniečko na hnoji, chválil dobrú cestu a jazdu. Už sme ju potrebovali, ináč by sme asi zaspali.

Postupne sme došli do mesta Kells. Bola tam nenormálna zápcha, chvalabohu sme boli na motorkách. Raz-dva sme sa prefiltrovali až dopredu. V Írsku je to normálna vec, nikto sediaci v plechovke sa nad tým nevzrušuje, že motorky idú rovno dopredu. Pri vstupe do Belfastu sme sa cítili ako filmové hviezdy. Toľko zábleskov fotoaparátov ako na červenom koberci, no z možných pokút sme si ťažkú hlavu nerobili, vieme totiž, že pokutovať nás v Severnom Írsku nebudú.

Hneď sme šli nájsť prístav a mólo, z ktorého nám išiel trajekt až okolo desiatej večer. Za denného svetla vyzerá cudzie mesto úplne ináč ako v noci. Chad chcel ísť navštíviť rodinku žijúcu v neďalekom meste. Keď sme tam došli spomenul som si, že Chad má korene v Taliansku a jeho rodinka sú emigrovaní Taliani. Návšteva bola veľmi príjemná, niesla sa v pravom talianskom duchu, ako keby hádky, no v skutočnosti veľmi hlasitý a vášnivý výklad zážitkov na motorkách, okorenená hlasným srdečným smiechom a potľapkávaním po pleciach. Dobre sme sa najedli a ukončili celu návštevu dobrou kávou. S požehnaním šťastnej cesty a za hluku naštartovaných strojov sme zmizli v tme Írskej noci.

Po príjazde do dokov nás čakalo príjemné prekvapenie – obrovský trajekt so široko otvorenými útrobami čakal na nájazd asi 400-500 motoriek, ktoré boli pekne zoradené pred rampou. Hluk naštartovaných motoriek pred trajektom sa nedá ani zďaleka porovnať zvuku vo vnútri lode; prisahám, že tá loď sa celá triasla a vibrovala od tisíc a tisíc koní burácajúcich v jej bruchu. Na palube to vyzeralo ako vo filme Wild Angels. Stovky motorkárov, všade vytvorené skupinky, hlasný smiech a dobrá nálada. Asi desať motorkárov v detskom kútiku s plechovkami piva ležali iba tak na zemi. Najviac motorkárov však bolo pri bare a pri pulte s jedlom.

Na ostrov sme dorazili okolo 5. ráno, počasie však nebolo také priaznivé ako v Írsku. Bola zima a pršalo. Natiahli sme na seba nepremoky a zliezli do podpalubia k motorkám, ktoré sme museli najprv odviazať aby sme sa mohli zaradiť k výjazdu z lode. V lodi som si ešte raz pozrel mapu ostrova a smer ako sa dostať k tomu nášmu kempu. Vďaka bohu a môjmu orientačnému zmyslu, sme tam dorazili hneď na prvý krát. Rýchlo sme postavili stan. Bol to asi ten najmenší a najlačnejší stan pre dvoch na svete. Samozrejme hneď premokol. Ľahli sme si unavení, sčasti mokrí ešte v motooblečení. Bola pekná kosa a z úst nám spolu s nadávkami vychádzala para. Modlili sme sa aby sa počasie umúdrilo.

Zobudili sme sa asi okolo 8. ráno, teda po necelých troch hodinách spánku, no počasie sa vôbec nezmenilo. Chad vytiahol rádio, dnes mali byť prvé preteky, tak sme chceli zistiť čo sa deje. V rádiu hlásili, že preteky sa odkladajú na poobedie, ale iba ak prestane pršať. Super!!! Poznamenal ironicky Chad. Tak toto nevyzerá dobre, dážď vôbec nevyzeral, že by sa mu chcelo prestať. Prezliekli sme sa do náhradných šiat, ja som mal kevlarové rifle, na ne som natiahol nepremoky, bunda bola fajn. Chad si natiahol iba obyčajné rifle a nepremoky. Osedlali sme motorky a šli sme sa pozrieť do mesta.

Náš Kemp nebol vôbec to, na čo sme sa tak tešili. Vcelku to bolo pár stanov na nejakej lúke blízko cesty. Boli tam tak sprchy, WC a to bolo všetko. Žiadna hudba, žiadny stan s barom a jedlom. Boli sme kvôli tomu dosť nasratí. Ináč by sme boli v hlavnom meste kde, ako sme neskôr zistili, je centrum motorkárskeho diania – koncerty, bary, show, atď. Došli sme do mesta a zistili sme, že v tento deň sa preteky úplne zrušili. Boli sme z toho dosť znechutení a všetko na čo sme sa tak tešili zrazu, akoby mávnutím čarovného prútika, zmizlo. Teplé jedlo v jednom z barov v meste nám trocha dvihlo náladu. Všade bola kopa odstavených motoriek a bary plné motorkárov. Všade šušťali nepremoky a kopa vody na podlahách, stoličkách, v našom stane – proste všade.

Chad na mňa vybalil nápad, aby sme si aj napriek nepriaznivému počasiu šli zajazdiť po okruhu. Okruh vedie cez dedinky, možno tam nájdeme niečo zaujímavé. Súhlasil som, tak sme šli. No nedostali sme sa ďaleko, bola hrozná kosa na ruky, aj celé telo. Po ceste sme našli zaujímavý motorkársky klub, ktorý sa ako keby špecializoval na staršie motorky, ich reštaurovanie, údržbu a opravy na nich. Ponúkli nás tam teplým čajom, za čo sme im prispeli do fondu. Bol to taký svetlý bod dňa ináč to bolo celé na hovno. Stále sme boli ale optimistickí a verili sme, že sa nám šťastie vráti.

Keď sme došli späť do kempu, povedal som Chadovi, že by sme sa mali pozrieť po nejakom ubytovaní. Aj keď som vedel, že ho bude ťažké nájsť, dohodli sme sa, že to skúsime. Čakala nás ďalšia chladná noc v stane. Ráno sme sa zobudili a naše kroky viedli hneď do sprchy, ktorá bola jediným zdrojom tepla široko ďaleko. Zbalili sme sa a dokonca i vyšlo slnko. Nálada sa nám dvihla. Verili sme, že sa naše šťastie pomaly ale isto vracia. Po ceste z Kempu sa ešte Chad zastavil pri vedúcom kempu a vynadal mu za chýbajúci bar, hudbu a tak ďalej. Predsa to mali v reklame na ich stránke a práve preto sme sa neubytovali inde.

Z ľahším srdcom sme sa pustili po okruhu a míňali dedinku za dedinkou, až sme našli menšie mestečko v ktorom som skúsil šťastie a zaklopal na jeden z domov, pred ktorým stáli zaparkované dve motorky. Otvorila mi žena v stredných rokoch a s úsmevom na perách ma pozdravila. Odzdravil som a s pohľadom hladného psa sa pýtal či nemajú voľnú izbu pre dvoch unavených motorkárov. Mali sme šťastie. Mala jednu izbu s manželskou posteľou a pozvala nás dnu. Neveril som vlastným ušiam. Náš výlet sa dostal na bod kde sa všetko otočilo o 180 stupňov. Zložili sme si veci. Medzitým nám pani domáca urobila raňajky, pri ktorých sme jej porozprávali aký sme šťastní, že dnes budeme spať v suchej a teplej posteli. Po zvyšok dňa nás čakalo už iba motorkovanie po celom ostrove, užívanie si suchých ciest stvorených pre rýchlu jazdu a teplého slnečného dňa. Všade dookola celého ostrova môžete nájsť niečo v každej dedinke, nejaký festival, motoshow... Jednoducho nejakú akciu zaujímavú pre motorkára, sprevádzanú hudbou a jedlom. Tento deň bola akurát tá nedeľa (Mad Sunday) o ktorej som hovoril. Veľa ľudí vás na tento deň bude upozorňovať. Aby ste si dávali dobrý pozor a niektorý dokonca varovať, že je lepšie ostať doma. Nebezpečenstvo nečíha len pred vami ale aj za vami.

Okruh je z väčšej časti obojsmerná cesta kde sa ľahko môže stať, že nejaký motorkár vyletí zo zákruty po vašej strane cesty a keď budete v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, boh vám pomáhaj. To sa stalo aj mne. Vchádzal som do zákruty v náklone s rezervou, keď som zbadal dve čierne ninje ako ich zákruta vyniesla na moju stranu a šli rovno na mňa. Doteraz neviem ako som sa im vyhol ale preleteli popri mne asi iba pol metra. Ja som v tom čase šiel okolo 150km/h. Oni tipujem okolo 200km/h. Pri takejto rýchlosti by nás asi rozprášilo do vzduchu. Preto každému radím aby jazdil po cestách s rezervou na nečakané udalosti. Pravé preto nie je nič zvláštne vidieť sanitku dosť často na tomto ostrove, vlastne dve jazdia protismerne celý čas, aby boli pri nehode včas. Úsek cez hory je otvorený jednosmerne. Je to jeden z najrýchlejších úsekov na okruhu a tiež najnebezpečnejší. Utečie vám zadok alebo predok a zastavíte sa až niekde pod kopcom. Ale zákruty sú dobre viditeľné a čitateľné.

Preteky boli presunuté na pondelok a utorok. Keďže okruh je počas preteku uzavretý môže sa stať, že ste uväznení na jednom mieste celý deň, preto sme si vybrali zákruty na ktorých sme pozorovali preteky a keď sme chceli mohli sme zájsť kedykoľvek do mesta. Prvý deň sme sedeli pri dosť ostrej zákrute Ballacraine. Bolo fantastické vidieť jazdcov brzdiť z 250 km/h na vjazd do zákrut, náklon a potom plný kotol von zo zákruty. Niektorý mali možnosť pri tejto zákrute ísť aj rovno ak dostatočné nedobrzdili. Po prvých pretekoch si bol trať vyskúšať aj Valentino Rossi. S G. Agostinim išli vcelku turisticky aby mali čas pozdraviť všetkých pozorovateľov. Druhý deň sme si ako pozorovateľskú základňu vybrali rovinku s názvom Agos Leap. Zaujímavé na tejto rovinke je to, že pri výjazde na ňu narazíte na dve nerovnosti na ceste, ktoré vás pri vysokej rýchlosti vyhodia na zadné koleso, takže ste mohli pozorovať jazdcov na zadnom pri 260km/h a keď dajú predné späť na cestu, dostanú wobble. Veľmi náročný úsek. Ak sedíte na okraji cesty niekedy stačí doslova natiahnuť ruku a môžete sa skoro dotknúť jazdcov.

Na ostrove Isle of Man je v čase preteku v rozmedzí dvoch týždňov okolo 60 000 až 120 000 motoriek. Takže kdekoľvek sa pozriete sú motorky, motorky a zase len motorky. Hlavne mesto vyzerá akoby ho dobil obrovsky motorkársky gang. Je tam veľa zábavy, koncerty, rôzne vystúpenia, stuntshow a všetko čo by si mohol motorkár priať. Medzi pretekmi môžete zájsť do pits a budete vítaní. Môžete sa porozprávať s jazdcami a mechanikmi, pozrieť sa na stroje. Všetko je voľne prístupné.

Po skončení dvoch najhlavnejších dní pretekov sme sa vybrali späť do Írska. Nálada bola rovnako super ako keď sme tam šli. Nikto si na prvé dva dni dažďu ani len nespomenul. Po ostrove sme najazdili okolo 1500 km a vyskúšali sme všetky okruhy. Najlepšie na takýchto akciách sú práve ľudia ktorých stretnete a motorkársky duch v nich. Môžete sa pustiť do reči s hocikým a budete sa baviť ako keby ste sa poznali už roky. Dúfam že to takto bude stále a aj na Slovensku.

sidecar pitts

jeden z koncertov