Ako si dve baby predĺžili víkend

Zelená voda
27, - 29,06,2003

Prosím, prečítajte si tieto písmenka až do konca.

Vo veľkom aute si pustíme nejakú rockovečku a ide sa. Mrknem na pohodlne vyvalenú Kaku (hoci celú cestu mi píli uši, že ešte nemá motorku a potupne chodí autom) a som rada, že sme už na diaľnici. Zapnem tempomat a šoféri zo slimačích áut nevychádzajú z údivu pri pohľade na dve kočky s nohami vystavenými na palubovke a šklabiacimi sa ksichtíkmi. Vyplazíme im jazyk a už sa nám strácajú v diaľke. Dorazíme do kempu, kde nám pri hviezdnom privítaní chýba už iba prestretý červený koberec. V rýchlosti rozložíme stánok a začneme sa tu trošku obzerať. Nepoznáme to tu a keďže je to 1. ročník, hľadáme nejaké nedostatky a „preklepy“. Môžeme vytknúť hudbu, ale táto organizačná vada zrazov sveta motocyklov je skôr pravidlom ako prekvapivým nedomyslením situácie. Náš stánok si vybral miesto v tesnej blízkosti hlavnej brány (obzeráme každú novú motorku, hm... vlastne chlapa) a piva (nóó, trošku, ale len trošku nás láka aj efektne vystavené grilujúce sa prasiatko). Spíker Hajdi, dopĺňaný spíkrom Haidlerom vytvárajú idylu šťastného páru, čo väčšinou býva iba prelud, fatamorgána, ale dvaja chlapi dokážu aj zázraky na počkanie. Koncerty sú hamburgersky preložené babským striptízom, pri ktorom náš vydarený párik ostáva takmer „ohne alles“. Kto má rád kečup, príde si na svoje v podobe lesby – show, zeleninku v tejto piatkovej dobrote zastúpi Quo Machine. Ja byliny môžem a tak s patričným výskaním a jačaním si riadne poskočím a snažím sa o rozmrazenie od zimy stuhnutej krvi.

Nasledujúce ráno popisujem vždy rovnakou vetou, ale okrem situácií, keď nám je nepríjemne, vždy ho začíname tým čiernym nápojom s kofeínom. Až potom rozlepím oči. Pretriem ich ešte raz, lebo sa mi vidí, že ešte zle vidím. Mládenec na em-zete nahrádza bošák šrobovákom a snaží sa prinútiť stroj k aktivite. Na vedľajšej ceste zase spolujazdkyňa používa namiesto plachty nafukovačku a ako surf jej slúži sedlo shadowa. To sú mi za prízraky hneď zrána! „Hľadá sa zelená hlava! Asistent zelená hlava, prídi na pódium!“ – vytrhne ma Hajdiho hlas z môjho pokusu o skoordinovanie sa. Priamo pred naším stánkom už prebieha jazda zručnosti, vylepšená o prechod cez lavičku a my, aby sme sa opäť trochu zviditeľnili, prihlásime Kaku na hod polenom. Mňa na oplátku vyšle „s virágom“, aby som si oblizla horčicu z párku. Výjazd na spanilú jazdu máme ako na dlani a rev motoriek dvíha blondínku už opäť zo stoličky a mňa opäť necháva štekať pri stánku. Uisťuje ma, že tento raz to bude propagačná jazda a berie našu efektnú zelenú helmu ponúkať do Beckova.

Slovný doprovod Zuzky Belohorcovej na mokrom tričku nezatienil (snáď inými prednosťami by bodovala) našu dvojcu háčiek Hajdiho a Haidlera, ktorí kydajú vtipy jeden za druhým a nám vo víre ďalších motorkárskych predstavení rýchlosťou mach 1 ubieha popoludni, večer aj noc.

Nedeľa je vždy poznačená troškou smútku z lúčenia. My, vždy v nálade, si ju vylepšíme dobrým skutkom a z diaľnice zachraňujeme zrejme ešte trochu prispatého blázna, ktorý si myslel, že na rezervu prejazdí celý deň. Namiesto poďakovania nám poskytol pocit, že sme vlastne servisné vozidlo, ale aspoň že nás s efektnou zvukovou kulisou odprevadil až domov.

Vyložiť tovar, vyčistiť auto, urobiť vyúčtovanie a osprchovať sa – to sme zvládli v rekordnom čase, poháňané predstavou grilovaných rebierok, krídelok a rybičiek. Hlad a smäd nás priviedol ku kultovej oslave Petra a Pavla a bystrický motorkári nám zabezpečili pokračovanie zábavy. V pondelok večer, po dni plnom bežných starostí a existenčných problémov, si pri pivku pred telkou hovoríme „nespali sme od piatku, prečo teraz s tým začínať?“ a rozmýšľame, čo budeme robiť. No, spať sa nám rozhodne nechcelo. Hodinu pred polnocou zazvoní Kake telefón a my sa ocitáme vonku pred bazénom plnom ľadovej vody. Ja teplomilná, som uchránená tohoto úletu, ale kolegynka chtiac-nechtiac skončila vo vode, len tak-tak, že som jej stačila stiahnuť nohavice a tričko. Takéto výstrelky môžeme robiť aj na úkor spánku – to aby sme v starobe mali na čo spomínať. Opäť sa presviedčame o tom, že každé slovo a každá myšlienka má zvláštnu minulosť. Ale to zistíme až po rokoch, keď už ju máme aj my. Jednou z nich je, že „každý si je strojcom svojho šťastia!“ Záleží len na nás, aký zvolíme uhol pohľadu na danú vec a čo sme ochotní pre ten euforický pociť urobiť. A tak pre nás je potešením ísť spať o tretej ráno, celý deň robiť, byť nevyspané, ale šťastné a veselé, plné zážitkov a radosti. Filozoficky končím tento článok a veľmi sa stránim toho, aby som napísala ďalšie úlety a príhody. Nabudúce....

Micha-autor Kaka – OTK