Lago di Garda 2011 2/3

Lago di Garda je veľmi turistické miesto, turistikou to tu žije v lete aj v zime. Na okolí je veľa lyžiarskych stredísk, v lete sa tu robí pešia turistika, paraglajding. Ale asi najviac sem chodia ľudia kvôli windsurfingu a kitingu. Lágo je známe tým, že má vietor každý deň a navyše je to pravidelný vietor. Windsurfing ani nie je finančne náročný – na 5-6 dní stojí prenájom surfu aj s komplet výbavou cca. 160 € s tým, že ak ťa odfúkne kam nechceš, príde pre teba čln.

Západná strana Lago di Garda

Trasa tretia, to je bonbónik tohto výletu, ale to hlavne pre tých, ktorým vonia prach zo šotolinky. Začiatok bol samozrejme asfaltový, opäť cez Torbole, ale potom na Riva del Garda, a smer severozápad. Cesta bola fajnová, najskôr aj dosť široká, takže dalo sa aj závodiť, čo nám miestni aj ukázali. Potom na otočku jednosmernou cestou k priehrade Lago di Bissina - cestou tam aj späť sa dalo zastaviť snáď každých 500m a fotiť. Cesta totiž viedla údolím, nad ktorým boli z oboch strán vysoké skaliská, z ktorých stekali ohromné množstvá vody.

Neviem, či sa tam topili ľadovce, alebo či to bol následok včerajšej búrky (padali krúpy, a fúkalo tak, že ma skoro odfúklo aj s mojim nepriviazaným stanom, takže odvtedy som poctivo priväzoval - samozrejme ďalšia búrka už nebola) ale vyzeralo to krásne.

To už sme sa cez Passo dell‘ Ampola (820 m) blížili k našemu bonbóniku – Passo di Tremalzo (1.665 m), ktoré sme ešte v roku 2008 chceli s Vickym prejsť na našom výlete Offroadové Alpy. Tremalzo je stará vojenská šotolinová cesta s dvoma passmi - Passo Gattini, 1.637 m a Passo Nota, 1.208 m. Cesta plná vracákov, tmavých neupravených tunelov, s neskutočnými výhľadmi - uzatvorená pre motorky.

Áno, s autom sa tam môže, na bicykli sa tam môže, ale s motorkou nie. Treba mať povolenie od municipality Tremosino, ktoré sa dá získať až po zaplatení dvoch nocí v jednom z miestnych hotelov. Čo sme nemali.

Jeden z turistov vyzeral ako domáci a tak sme s ním hodili reč. Motorky vraj zakázali, pretože tam jazdili chalani na ľahkých kroskách a ničili povrch trate, ktorý sa každoročne prácne upravoval pre cyklistov.

Ale my krosky nemáme. My máme veľké, ťažké motorky a navyše je nedeľa a v nedeľu tí dvaja strážcovia, ktorí sa o to starajú, nerobia. Tak nám povedal domáci a Rišo s Miškou, Vicky a ja sme sa teda vybrali na túto „misiu.“

Musím sa usmievať, keď si na to spomínam. Je to neskutočné miesto, každé slovo je zbytočné, lebo neviem popísať, keď stojím v stúpačkách, idem po úplne úzkej ceste a vpravo vidím 500 metrov hlbokú priepasť, všade iba kamene a zeleň, do toho prefukujúce oblaky. Jednoducho paráda.

Video: Lago di Garda 2011 - Trasa 3

Tretia trasa znamenala, že už sme boli s Vickym deviaty deň na ceste. Reťaz zatiaľ držala, moc som negazoval, aby som ju šetril, ale už sme aj my potrebovali oddych. A tak sme nasledujúci deň nejazdili, len sme sa odviezli pár km na lanovku a nechali sa vyviesť hore na masív Monte Baldo.

Je to upokojujúce miesto, je z neho vidieť asi 80% Lága, je z neho vidieť časť prvej trasy, je z neho vidieť (ďalekohľadom) aj traverzy Passa Tremalza! Je tam toho vidieť veľa a tak sme tam strávili niekoľko hodín.

Taliansko a Lago di Garda nevynímajúc nie je len o jazdení, alebo športovaní. Je to vychýrená dovolenková oblasť s mnohými reštauráciami a barmi, s vlastným vínom – a výborným. Varia veľmi dobre a čo je pre našinca dôležité - aj za prijateľné ceny. Podobne je to v obchodoch – neviem aké sú ceny v neturistickej časti Talianska, ale tu boli iba mierne vyššie od našich doma. Spolu s nízkymi cenami za ubytovanie v kempoch sa tu dá stráviť cenovo prijateľná dovolenka aj pre nemotorkárov. Jediné s čím sa neviem stotožniť je tá ich siesta...

V utorok sme sa rozdelili. Vicky išiel domov, ostatní išli podľa plánu trasy na západnú časť jazera, a ja som ostal v kempe, lebo po peripetiách sa mi podarilo vybaviť si ponor.

Video z ponoru

S ponorom som bol hotový celkom rýchlo a preto som zmenil plán, že nepôjdem na druhý breh kompou, ale skúsim dať pôvodnú - štvrtú trasu čo najrýchlejšie, bez zastávok. Mal som oproti ostatným sklz asi 2 hodiny, čo teoreticky bolo možné bez obedovania a fotenia zvládnuť.

Trasa viedla okolo Lago di Ledro, ja som sa nikde nezastavoval, počítal som s tým, že Rišo bude fotiť ako vždy. Rovnako som prefrčal aj okolo Lago di Idro a cez Passo di Capovalle (946 m).