Calabria 2007

Priznám sa, pohlo ma k tomu množstvo článkov zameraných na východ, do pustatín bez kultúry a bez WC, kde sa väčšina kochá kopcami a prírodou na Ukrajine a v Rumunsku, ako keby inde žiadne kopce ani neboli. A keďže nie všetci máme hlboko do vrecka a nie všetci máme chuť na Ukrajine kadiť do kríkov a spať pod stanom, rozhodol som sa, že pre tých ostatných napíšem o motovýlete, na ktorom sme zažili kopec zážitkov, a videli oveľa viac zaujímavejších vecí, ako sú kopce kdesi v Albánsku.. Je to tip hlavne pre staršie ročníky motorkárov, ktorí môžu poslať svoje manželky s deťmi letecky do Calabrie a sami si to užiť na motorke po ceste za nimi...

Nápad vznikol u môjho dlhoročného kamaráta Tomáša, ktorý vlastne túto destináciu navrhol a vybavil ubytovanie. Moto-dovolenka bola totižto spojená aj s vyvaľovaním sa na pláži, takže okrem hltania kilometrov sme si to aj patrične užili aj pri mori. Odchod sme si naplánovali na termín Tomášovej dovolenky, čo bolo od 14. do 30.06 2007.

Zúčastnení: Tomáš s priateľkou Vierkou (toho času už manželkou) – na Kawasaki KLV 1000, môj kolega Yarik na Honda VFR 800 a ja Carlos na BMW 1200RT.

Tomuto výletu nepredchádzali žiadne dlhé prípravy. Okrem toho, že sme vymenili olej, hodili nové gumy a umyli motorky, nič iné okrem balenia sme neriešili. Ved ani nebolo prečo.. Až prišiel deň „D“.

Deň 1. Piešťany – Villach 590 km

Cesta cez Rakúsko prebehla vcelku fajn, až na šialenú búrku, ktorá nás pri Grazi zatlačila do autobusovej zastávky. Ubytko u 80-ročnej frau Gertrudy bolo úžasné, párky-klobásy, varené vajcia... všetkého bolo nadostač... Našli sme ho na prvý šup, iba sme odbočili z diaľnice do prvej malej dedinky a už sme aj skladali kufre z motoriek.

Deň 2. Villach – Rím 790 km

Druhý deň už bola celkom slušná nakladačka... skoro 800 km po talianskej diaľnici vám dá poriadne zabrať. Hlavne preto, že Taliani jazdia ako prasce. V 160-ke sa vám nalepia na zadný blatník a vytrubujú o život. Zabudnite na slušné vychovanie plechovkárov v severských štátoch... Taliani – tí sa s tým neserú. Ak ste slabší v kramflekoch, kľudne vás vytlačia mimo cestu.

Okrem toho zmena nastala od ostatnej Európy aj v možnostiach občerstvenia na benzínkach. Od Bologne dolu už dostanete iba žemle a kapučíno... nič iné. Na výber aký sme u nás zvyknutí môžete zabudnúť. A ešte jeden poznatok. V Taliansku si dávajte veľký pozor na rôznych tzv. obchodníkov, či nadháňačov kšeftov... Je ich všade plno a na naše pomery sú vlezlí úplne iným spôsobom. Nám sa napríklad vtedy stalo, že nejaké dva týpky išli za nami skoro 300 km a neustále na každej benzínke na ktorej sme zastavili, prišli za nami a volali nás k východnému pobrežiu, že tam majú super penzión. Darmo sme im vysvetľovali, že ideme na západné k Tyrrhennskému moru.

Pri Ríme máme toho plné kecky, schádzame z diaľnice a po pol hodinke nachádzame veľmi slušné ubytko. Jediné, čo je katastrofa, sú raňajky – domáca pred nás postaví nepitnú kávu a k tomu akési oblátky. Strava v Taliansku všeobecne bolo jedno zúfalstvo. Pokiaľ teda niekto vyslovene nie je fanatikom do pizze a cestovín, lebo okrem týchto spomínaných jedál tam ani nič iné nie je...

Preto aj večer sadáme do najbližšej pizzerie a dávame pizzu, načo sa hlavne Tomáš, pizzový fanatik, vytešuje do bezvedomia. Všetko to zalievame pivkom a v dobrej nálade za cvrlikania cikád ideme na lože.

Deň 3. Rím – Tropea - 820 km

Ráno nás víta nádherný slnečný deň a preplnená talianska diaľnica. Je poznať, že ideme na juh, pretože teplota sa nemilosrdne šplhá k 35 stupňom. Po nejakých 400 km, po tom ako míňame Neapol, konečne na obzore vidíme nádhernú striebristú stužku mora. Máme za sebou vyše 2100 km a rite máme rozsekané na maderu. Po troch dňoch diaľničného presunu je naozaj najvyšší čas dať si pauzu. Okolo siedmej večer schádzame z talianskej magistrály na Pizzo, mesto preslávené svojou zmrzlinou (nie pizzou akoby ste sa domnievali). Okolo pol ôsmej sme v cieli našej cesty, v Marine di Zambrone, vo veľmi peknom kempe, kde na nás už čaká naša chatka. Ihneď po príchode zisťujeme, že je pokazená klimatizácia, čo nám trochu pokazí náladu, ale nakoniec sa to dá zvládnuť aj bez nej.

Deň 4.-10. – Marina di Zambrone

Čo napísať k skoro 6 dňovému pobytu? Nasledujúce dni sme nerobili nič, iba sa vyvaľovali na pláži, užívali si život plnými dúškami. Tak čisté more ako je Tyrrhenské sa vidí málokde... Zabudnite na Chorvátsko... Nádherné pláže, jemný piesok, žiadne davy turistov... no skrátka zážitok.

A čo by som dal do pozornosti motorkárov, celé pobrežie je samý kopček, cesty sú kľukaté jedna radosť. V Taliansku nikto nedodržiava rýchlosť, takže zajazdiť sa dá úžasne. Takže každý večer sme vyrážali niekam sa vyvetrať a poviem vám vážení, že pri západe slnka, iba tak v tričku, naľahko, popri pobreží to bolo niečo fascinujúce.

Zo zaujímavých miest stojí za zmienku Vibo Valencia, kde si dal Tomáš hneď vymeniť reťaz, potom nádherný výhľad Capo di Vaticano, o ktorom sa hovorí, že je to najkrajší výhľad v celom Taliansku. Bolo zaujímavé na morskom obzore pozorovať kužeľ sopky Stromboli, ktorá vypúšťala dymovú značku zo svojho stále činného krátera. Takisto samotná La Tropea, kúzelné historické mestečko, kde sa na vysokom brale nad morom tisnú k sebe typické talianské domy, a kde je každá ulica široká tak, že sa rozpažením dotknete domu aj naľavo aj napravo. Tropei sa inak v Taliansku hovorí aj perla Calabrie. Alebo je to už spomínané mestečko Pizzo, ktoré je preslávené svojou dvojfarebnou čokoládovo-smotanovou zmrzlinou zvanou Tartuffo.

Na pozvanie nášho známeho dokonca jeden večer strávime aj na narodeninovej party, ktorá sa na naše veľké počudovanie odohráva, hádajte kde? Priamo na námestí... Viete si predstaviť, že by ste si na námestí večer zložili tabuľu pre dvadsať ľudí a oslavovali a spievali tam neskoro do noci? V Taliansku je to možné... Pobyt sa ale kráti, a my v posledný večer balíme a lúčime sa s nádherným pobrežím Calabrie.

Deň 11. – La Tropea – Bari - 320 km

Na tento úsek cesty spomínam ako na to najväčšie peklo, čo som kedy zažil... V tieni je neuveriteľných 43 stupňov a keď mám zavretú prilbu, je mi príjemnejšie, ako keď ju otvorím... Tečie z nás ako z koní, zem aj všetko okolo je vyprahnuté ako na púšti... Okolo štvrtej konečne prichádzame do Bari. Je to prístav, nechutné pochmúrne a špinavé mesto plné Albáncov, ktorí sú úplne všade. Preto okamžite zaliezame do prístavu a od našich plánov sa ísť za mesto kamsi okúpať okamžite upúšťame. V pekelnej vyhni čakáme pod plátenným prístreškom do zotmenia, kedy teplota klesá na prijateľných 35 stupňov. Naša plť odchádza presne o pol noci, takže času na rozjímanie máme habadej. Naloďujeme sa o 23.00 a úderom polnoci a mohutným zatrúbením obrovského trajektu opúšťame Bari

Deň 12. Dubrovník – Zadar – Ugljan – 395 km

Aby sme sa vyspali ako ľudia, zaplatili sme si samozrejme aj kajutu, takže po prepotrebnej sprche, krátkej meditácii a zopár drinkoch si líhame a usíname. Po siedmych hodinách plavby niekedy okolo pol ôsmej vidíme prvé Chorvátske ostrovčeky... Jediné na čo sa naozaj teším, je konečne normálne jedlo. Pre mňa ako gurmána, čo má rád steaky, omáčky, ovocie, polievky – skrátka rozmanitú stravu bol pobyt v Taliansku ako zlý sen... Teda v tomto smere, čo sa stravy týka. Ale to ešte netuším, že ma o pár desiatok minút čaká oveľa silnejší zážitok.

Opúšťame totiž Dubrovník a nabiehame na cestu popri pobreží smer Zadar. Vážení, jazdím na motorke skoro 30 rokov, ale poviem vám, že to bolo niečo! Hlavne pre milovníkov rýchlej jazdy po asfalte. Kvalitný povrch, žiadne autá, a cesta lemujúca jednotlivé zátoky... čiže zákruty s veľkým polomerom... och bože! Tých 90 až 130 km/h čo sme tomu nakladali v tých zákrutách ešte teraz spôsobuje, že mám zimomriavky... Tento úsek ja osobne radím medzi 5 najlepších motorkárskych destinácií... Samozrejme, že mnohí by namietali, že Dolomity, a Grossglockner... Ale to je o inom... Tam nikto stupačky neobrúsi... No skrátka a jednoducho – bola to nádhera.

Do Zadaru prichádzame okolo tretej a po dohode sadáme na trajekt a ideme k nášmu kamarátovi na ostrov Ugljan, ktorý tam má hotel. Strávime tam príjemný večer a na druhý deň výlet motorovým člnom do Zadaru, kde nakúpime ryby na večeru a popijeme nejakú tú Travaricu. Samozrejme, si prebehneme historické centrum, nesmieme vynechať 2000 rokov starý kostol a pozostatky kamenných kadí, ktoré tam zanechali starí Rimania. To sú chvalabohu veci, ktoré v Albánsku nenájdete, takže kto ich ešte nevidel, vrele odporúčam. A WC sú na každom rohu... to hlavne pre tých, čo tvrdia, že sú lepší motorkári ako ostatní lebo boli v Albánsku.

Deň 14. Ugljan – Kocevje - 330 km

Z Ugljanu odchádzame smer Slovinsko kde máme už vopred dohodnuté stretnutie s naším kamarátom Alenom. Za zmienku stojí prejazd cez Slovinsko, kde sme sa na bežnej ceste dostali bez výstrahy na niekoľko kilometrový úsek stredne ťažkého endura. Cesta je vybágrovaná a navezená iba hrubým makadamom. Tomáš je na tom zo svojím KLV úplne v pohode, ja z RT-čkom ako tak, no a Yarik za nami iba smutne pozerá... Jeho VFR-ka s takýmto povrchom kamarátka nikdy nebude... Keď už pomalky začínam uvažovať o návrate, v ďaľšej zákrute sa objaví znovu asfalt a za necelé dve hodky voláme Alenovi, že sme dorazili. Na jeho chalupe v Kočevje strávime príjemný večer v spoločnosti Borovničky, lahodného a omamného nápoja z borievok... Síce z neho bolí hlava na druhý deň, ale stojí to za to. Chalupa stojí v krásnom prostredí v horách pri rieke Kolpa. Je to miesto odrezané úplne od civilizácie, a je tam príjemne chladný a čerstvý vzduch... Večer je dlhý a do postelí líhame až nadránom.

Deň 15. Kočevje – Piešťany

Záver cesty nám samozrejme pokazí dášť, takže pri prechádzaní cez slovinský Loiblpass pekne zmokneme. Nuž ale po tej vyhni v Taliansku to až také hrozné nie je. Prichádzame domov v pohode okolo piatej, lúčime sa a rozchádzame každý svojím smerom. Čo dodať na záver? Bol to zážitok, videli sme inú krajinu, úplne iné Taliansko ako to na severe. Užili sme si more, teplo a hlavne sme sa dosýta povozili a užili slobody. Bola to nádherná dovolenka.

Mapa trasy:

Zväčšiť mapu