Rally Albania 2012 - a sme v cieli

Dovoľte mi ale trochu poznámok pre pochopenie súvislostí:

• je po rally, piatok 21:30 hod, sme v cieli, živí a väčšinou aj zdraví,
• miera fyzického vyčerpania (aspoň u mňa), je extrémna (bližšie ďalej),
• všetci sedia a oddychujú, ja idem riešiť článok,
• koncentrovanie mysle je samo o sebe náročné, ešte treba zapojiť aj prsty na písanie, preto ak článok nebude eňo-ňuňo, tak skúste byť veľkorysí.

Čo to vôbec RA je?

V prvom rade šialenstvo! Trate sú podľa mojich merítok veľmi náročné. Je to na štýl: kameň-kameň-skala-väčšia skala-koľaj-trošku hliny alebo šotoliny-kameň-skala... Samozrejme boli aj rally úseky, krásne prejazdy, ale pomenej. Bežné sú korytá potokov a riek. Samotné počty kilometrov sú značné a znamenajú v dobrom prípade 10 hodín čistej jazdy denne (pri 400 a viac km etapách). Ani spojovačky nie sú len nejaké soft presuny, často dosahujú náročnosť špeciálok, ale sú pretkané aj asfaltovými pasážami. Je to osobitý pretek, ktorý Vám prinúti siahnuť na všetko, čo máte fyzicky a mentálne k dispozícii.

Zábava bez rizika?

Nejaké chlácholenie, že je to hobby pretek a je to teda OK nie je na mieste. Cesty bežne idú kaňonmi (pozor! - toto je Albánsko, tu je kaňon skutočným kaňonom, t.j. priestor medzi dvomi skalami, s takmer kolmými stenami, s hĺbkou mnoho-mnoho desiatok, resp. stoviek metrov). Bez problémov je cesta klopená "do" kaňonu, samozrejme s ostrými zákrutami. Prepálenie zákruty znamená statu motorky navždy a myslím, že hravo aj stratu života. Jazda hlavou je nutnosť!

Počas preteku som videl jedno auto pravou stranou (predným aj zadným kolesom) už nad kaňonom a jedno auto prevrátené na strechu zázračne zostralo na ceste a nezrútilo sa do priepasti. V oboch prípadoch by zrejme pasažieri mali vážne problémy.

Ľudia na prvom mieste!

Človek by mal byť vždy na prvom mieste, a aj ľudia na RA sú jej najväčšou hodnotou. Nadviazal som množstvo príležitostných známostí, ľudia spontánne komunikujú, delia sa o pocity, zážitky. Nie sú to len tak "how are you", ale skutočné rozhovori ľudí, ktorí zdieľajú rovnakú vášeň. Je to skutočne obohacujúce. Včerajší večer som strávil pri stole s holanďanmi, medzi ktorými bol aj Henno Van Bergeijk, ktorý v ´96 šiel a dokončil Dakar. Včera som taktiež mal čas na trochu dlhší rozhovor s Jozefom Macháčkom.

Samotná rally Vás spojí s rôznymi ľuďmi. 5. deň sme mali aj dlhý prejazd vyschnutým korytom rieky, kde som dobehol Franka na GX450. Odtiaľ sme šli spolu. Deň bol dlhý a do bivaku sa bežne prichádzalo za tmy. Mne išlo predné svetlo, jemu zadné. Ja som striehol, aby sme nevleteli do nejakej hovadiny, on nám kryl chrbát. Sú to chvíle, kedy na daný čas v danom mieste a v danej situácii, sa človek, ktorého ste predtým nikdy nevideli, stane Vaším partnerom v boji o prežitie (nepreháňam, po 330 km v ťažkom teréne je snaha dostať sa do bivaku v podstate snahou o prežitie).

Eric s manželkou prišli na RA každý so svojou motorkou. Erikovi vybuchol motor už v prológu a preto sa striedali na moto jeho manželky ob-deň. V 4 deň začal Erik likvidovať aj tú druhú moto. Skvelí ľudia, výborní spoločníci. RA Vám ponúkne možnosť zažiť krátke okamihy spriaznenosti s ľudmi, ktorých uvidíte prvý krát, ale hneď si máte s nimi čo povedať. Je to asi môj najsilnejší dojem z RA.

Pokec s J. Macháčkom

Niektoré vety z tohto rozhovoru si pamätám presne, takže ich odcitujem: "...tohle je extrémní závod... jinej trakovej není, tohle je o zážitku, ne o závodení... když dáš tohle, je to to samí, jako bys v Africe najel 5 000 km... když po tomhle přídeš to Tunisu, tak to ti připadá jako procházka rúžovou zahradou... v tech srázech mám taky strach, to má každej..."

Osobitne si ale cením nasledovné vyhlásenie: "Hele, to žes to nevzdal, když Ti vybouch doprovod, že seš tady sám a pořád jedeš, tak tohle já uznávám!"

Fyzická náročnosť

Zrejme sa mi to nepodarí sprostredkovať dostatočne, lebo je to niečo šialené. Skúsim v bodoch:

• chodidlá dostávajú tak naložené, že po etape je skutočný problém chodiť,
• kolená bolia non-stop,
• vlastné dlane Vám pripadajú cudzie, jednak sú prsty nenormálne napuchnuté, jednak ich neviete ovládať,
• očí trpia kilami prachu,
• večer je problém nasúkať sa do spacáku, ale ešte horšie je ráno z neho vyliezť, telo Vás nie-a-nie poslúchať tak, ako ste navyknutý.

Jednoducho, ak by ma pomleli do žrádla pre psov, zavreli do tej konzervy, a hodili na pol dňa do práčky na intenzívny program, bol by som v oveľa lepšom stave než som práve teraz. Nič takéto som doteraz nezažil.

Idiotizmy samozrejme neskončili

Dnešná posledná etapa bola zároveň prvou, kedy som na motorke nemusel nič riešiť. Predstavte si tú nádheru, že nastúpite na 435 km dlhú etapu, sadnete na motorku, a na konci etapy z nej zosadnete bez toho, aby ste museli riešiť akýkoľvek problém - úžasný zážitok! Samozrejme, že sa všetky moje trápenia si môžem sám svojou neskúsenosťou. Lenže to je to, čoho mi RA dala neúrekom - skúsenosti. Ale o tom ešte neskôr.

Teraz už naozaj nevládzem, dúfam že aspoň toto poteší.

Laňďal