To the Dunes and back III

Do púšte

Cesta do Janova 01.01. bola nesmierne hladká. Prázdne a suché cesty. Viackrát sme mali driemacie pauzy ale v prístave sme boli úplne na čas. Dodo riešil lístok až na mieste ale vôbec sa to neoplatí pre komplikovanosť procesu. Trajekt je prakticky prázdny. Po pár fľaškách vínka ideme skoro spať.
Ráno čistá obloha, more kľudné a tričková teplota. Menu na raňajkách silne okresané (nevyťažený trajekt).

Lodivod musel byť ťažký frajer. Žiadne hodinové manévrovanie v prístave sa nekoná. Loď tam vletela a spätný chod sa spustil prakticky až pri móle. Dal to tam na šupu a loď bola uviazaná ďaleko pred plánovaným časom.

Vstupný proces ide hladko. Potvrdzujem, že moto môže do Tunisu aj na športových značkách. Tentoraz výnimočne nikto nechcel zelené karty. Zaujímali ich len VIN. Akurát tie výpalnícke mrchy podraželi - mal som nachystané 10 a 5 eurovky, ale nepomohlo. Celkovo zo mňa vytiahli 70 EUR za 1 auto a Zdeňka obtiahli len trochu menej. Vyzerá, že základná sadzba sa posunula na 50 EUR. Na druhú stranu sme boli z prístavu von fakt rýchlo. Na Shell-ke za mestom, už na diaľnici riešime SIM-ky a všetko tankujeme. Asi zbytočne skoro, cca 200 kg paliva je na vozíku poznať.

1. Zastávka: El Jam - Koloseum. Stíhame ešte otváraciu dobu, výprava ide dnu, ja si vychutnávam prechádzku mestom (bol som tu pred rokom).

“Strítfúd”: chceme baraninu, na vjazde do mesta je z čoho vyberať. Večera je vždy čerstvá, lebo je ešte uviazaná. Z druhej strany krbu sa griluje. Ovce sú uviazané za nohy, aby sa neškrtili a sú až čudne pokojné. Vyberám jedno stehno (skôr stehienko), to rozsekajú, nasolia a na gril. K tomu šalát, olivy, harira, výborný chlieb a pomarančový džús. Opakujem: pomarančový džús, myslím ten skutočný, vytlačený z pomarančov. Vrchol gastronómie!

2. Zastávka: Sfax. Po ubytovaní berieme taxíky a chceme ísť na pivo. Taxík je príliš vznešené označenie pre tie vraky... zadná polovica auta sa trasie v inom rytme a iným smerom ako predná, po zhasnutí je problém naštartovať, na retardéroch sa zdá, že z toho zvyšky tlmičov definitívne vyletia, no des a hrúza... Prvý taxikár dostáva 4 DNT a je spokojný, druhý chce 10. Dostáva 5 a viac sa s ním nebavím.

La Paleta, Sfax: miestny chrám alkolového bôžika. Nespočetne vína, dosť tvrdého (ale žiadny poriadny rum) a len dve fľaškové pivá. Nejaká ich šlichta a Beck. Po prvej runde šlichty chutí Beck skvelo. Nafajčené je tu tak, že Zdeňkovi ako fajčiarovi sa z toho rozslzili oči. Vypité fľašky ostávajú na stole, nič sa nepíše, keď partia dopije spočíta sa to, čo je na stole a účet je jasný. Ideme do mediny.

Sfax: opevnená medina. Nádherne zachované hradby. Medina prázdna a podozrivo čistá, žiadny zápach výlučkov, žiadne mačky na odpadkoch (chýbajú aj tie odpadky). Na spiatočnú cestu máme šťastie na citeľne lepšie taxíky. Na izbe rumík a spať.

Púšť

Okolitá krajina sa postupne mení. Cesta už je rutinná, odbočky a kruháče poznám naspamäť. Dopoludnia stojíme v Matmata. Podzemné obydlia sú v tejto oblasti naozaj všade. V jednom vyčačkanom dávame čajík a chlebové placky s medom. Pri odbočke z cesty Matmata – Douze smerom do púšte dávame z úcty k tradícii kávu v Café Jilili.

Krátko poobede 04.01. (sobota) sme v Ksar Ghilane. Na prvé zahrievacie jazdenie ideme 25 km pistami do Camp Zmela a tam sa vyblbnúť v dunách. Dodo síce takto ešte v púšti nejazdil, ale o neho sa jazdecky báť netreba. Otázny je Zdeňek na 950-ke, ale ide na to nebojácne a milo prekvapuje. Pán je jazdec a s plynom je kamarát.

Otec na quade vyráža na spiatočnú cestu dopredu, veď ho dobehneme. Cestu pozná dôverne, tak o čo ide. Do Ghilane prichádzame už za silného šera, otec nikde. Čakám do tmy, je to úplne na figu. Štandardnou cestou nešiel, to by sme ho cestou stretli. Vyrážam ho hľadať. Kúsok za Ghilane je ešte signál, ak sa objavil, majú mi z bivaku hneď volať. Skúšam mierne odchýlne trasy, ak by išiel, svetlo uvidím z diaľky, ak je niekde bez svetla, tak ho nájdem len vďaka náhode. Ešte je možnosť, že sa vrátil do Camp Zmela, tam smerujem. Po 15 min. jazdy nočnou púšťou volajú, že dorazil do tábora. Problém bol, že si „odbehol“ z pisty do malých duniek a púšť ho tak zblbla, že skončil v Campement AinEssbat, čo je opačný kurz. Toto ale púšť dokáže ako nič!

Leave no man behid

V noci zima ako v ruskom filme. Spíme pod všetkými dekami a prehozmi, čo boli k dispozícii. Ráno omrznuté nosy, na všetkom čo nebolo pod stanom hrubá vrstva námrazy. Vstávame len neochotne. Raňajky 7:30, sme všetci pomalí, príprava je dlhá. Nejaké šróby, nejaké konektory... Vyrážame po desiatej: A-tím ide podľa itíku do hlbokej púšte, B-tím sa ide zabávať do dún pri Camp Zmela. B-tím vybavím jednou vetou: mali pekný deň, pohodových 80 km.

A-tím (Zdeněk KTM 950, Dodo EXC 500 a Laňďo EXC 500) ideme na starý ksar, potom paľba a malý dunový pás pred Café Berber. Čajík, limča, foto a ideme ďalej po planine až... no hádajte! Áno, k dunám! Prechádzame dlhý úsek stredných dún, pár dunových pásov až k parku JeBil a tam paľba popri plote až k rozpadnutému café, čo je bod pre odbočenie na stolovú horu Tembain. Tam začína veľké dunové pole - striedavo duny a planiny s dunkami, až po lahôdku. Veľký dunový pás za ktorým je už len planina s dunkami a Tembain. Zabudol som zmieniť... Od rána sa mi zdajú duny nejako viac našľahané. Oveľa viac sa mi borí predok než si pamätám z LC4-ky. Alebo som len lekvár a som moc na predku.

Na tomto hrebeni sa postupne všetci zahrabávame ale dávame to. Na planine si to šviháme, odskakujem dunky, teším sa ako to ide. Odskakujem ďalšiu a zrazu ide predok do piesku, letím salto. Prekulenie na chrbát a teraz nastáva filmový efekt. Som na chrbte, našťastie oči otvorené a vidím, ako ide salto aj motorka a jej zadná časť mi mieri na hlavu a hrudník. Predvádzam niečo, na čo by bol aj Neo hrdý a Trinity by sa na neho vykašlala (neznalí doštudovať Matrix!) a zamilovala sa do mňa. Pokračujem v rotácii a snažím sa ju urýchliť. Keď moto dopadá, som už preč. Ďakujem všetkým svätým za rok Aikida. Odnieslo to plexi, rieši to americká páska.

Café Tembain bolo opustené, zobral som pitie z mrazáku a nechal tam dináre aj s rezervou. Už viem, že sme zle s časom, takže hneď pokračujeme. Sme už hodne za polovicou. Vracať sa nemá zmysel. Čaká nás už len jazda na azimut krížom cez duny.

Ako by povedala pani Kolníková (nech je jej večná sláva - neznalí naštudovať Radošinské naivné divadlo!): Duny poznáme vačšie, ešte vačšie a najvačšie. Ideme 50 km dunami jak prasa! Problém je, že z toho len asi 25-30 z toho za svetla. Cca 17:30 slnko zapadlo. Dávame dole okuliare, duny sú v šere na figu čitateľné, ale ešte furt je to dobré. Zdeněk už stráca sily, zahrabania nepočítame, snažíme sa mu s Dodom pomáhať. Stále kontrolujem, či sme od seba na vizuálny kontakt. Leave no man behind!

Cca 18:00 nastáva tma, a to už sme seriózne v hajzli... Do Ghilane 20 km. Pred 15 km začala Zdenkovi svietiť rezerva. Máme ešte 2 litre vody v Zdenkovej bandaske. Každému bežia v hlave rôzne myšlienky, nahlas o tom nehovoríme. Pôjdeme kým budeme schopní ísť.

Fakt veľké dunové pásy za úplnej tmy. Zrejme je na svete len pár stoviek ľudí, čo toto zažilo, po dnešku ich je o troch viac. Dodo ešte má silu na srandovanie, že večeru asi nestihneme... Zatiaľ nám nie je zima. Makáme, Zdeňka chytajú silné kŕče, musíme mu šetriť sily, preto keď sa zahrabe, čaká na nás a spolu ho vyprostíme. Leave no man behind!

Napredujeme. Pomaly, únavne, ale napredujeme. Často kontrolujem polohu na mobile, aj keď viem podľa CAP-u že ideme dobre. Ale predstava, že si „zájdeme“ je strašná. Zbytočne minuté sily a benzín, to už by bolo trochu moc...

Po úmornej drine sme von z dún! Je tu planina pred Ghilane. 15 km sme Zdeňka motivovali, že ak sa sem dostaneme, už to bude dobré, len vydržať. Ideme konečne v pohodovom tempe, len rovno po platine s porastom, sem tam malé návejky. 8-7 km pred Ghilane je posledné pole malých dún. Zrazu sa objavujú svetlá, my chceme ísť na severný okraj oázy. Nastavujeme kurz a už len priamo, duny-neduny, sral to pes, už nás ženie túžba mať to čo najskôr za sebou.

5 km pred Ghilane Zdeňkovi dochádza benzín. Dopíjame vodu z bandasky, do nej odčerpávam z mojej nádrže a ideme ďalej. Dobojovali sme to. 20:30 sme boli v oáze, večeru nám odložili, je ešte teplá. Na stole bolo víno, pijeme ho ako vodu. Neskutočne dobré víno, ani neviem kedy som naposledy oceňoval tú úžasnú chuť tohto božského moku. Z teplej polievky si dávam 2 porcie. Zdeněk len sedí a je rád že je rád. Vraví že ruka je v pohode, to ma teší najviac. Mal som výčitky, že som prehnal náročnosť trasy. Bol to jeho druhý deň v púšti a podal famózny výkon.

Na izbe dopíjame vínko a otvárame fľašu Diplomatico. Len tak kecáme a tešíme sa zo života. Keď zaspávame, fľaša je už prázdna...

Trochu zvoľniť

Po nočnom zážitku dávame taký voľnejší deň (nedeľa) a trochu lásky si zaslúžia aj stroje. Na é-iks-céčkach meníme olej. Vzducháče dostávajú papať neskutočne. Poobede vozenie na pohodu. Robíme si plány na pondelok, ale už by sme neradi opakovali boj o život.

V pondelok ráno zisťuje Zdeněk problém s čidlom tlaku oleja, tečie cezeň olej. Ostáva servisovať v bivaku, duo Dodo a Laňďo ide na výjazd hlboko do púšte. 100 km, z toho trištvrte v poriadnych dunách. Hneď z Ghilane na dunový hrebeň do Zmely, súvislých 20 km dunovým poľom. V Zmele krátka pauza a pokračujeme cez dunové hrebene na stolovú horu El Mida.

Ideme dlhé súvislé úseky, ak sa zahrabeme, tak to zvládame sami vyhrabať. Udržiavame vizuálny kontakt. Na El Mida sa nám ešte nechce točiť tak pokračujeme ďalej do púšte, na západ, na ďalšiu stolovú horu. Je na ňu krásny výjazd pieskovým žľabom. Tu už točíme naspäť ale ideme severnejšie, aby sme urobili okruh. Pistu využívame až tesne pred Ghilane, 90% sme dali nedotknutým terénom.

Ponaučenie na dnes:
1. Ak v dunách zbadáš stopy púštnej líšky, môžeš ich využiť, idú po pevnom.
2. Môžeš si 100x povedať, že tie duny už vieš, a 100x to nebude pravda a znovu si nabiješ. Dnes malé saltíčka 3x, bez následkov.

To snáď nie...

Utorok mal byť oddychový deň na pohodu, ale išiel som duo s Dodom a tento faktor som nejako málo zohľadnil :-) Plán je ísť do Douz cez púšť, je to nejakých 60-70 km, a potom ešte 20-30 km pisty a asfalt. Plánujeme tam spať, lebo zrejme nestíhame návrat za svetla. B-team + Zdeněk ide po cestách.

Cesta prekvapuje. Konečna nachádzam vyjazdenú stopu od „turist-guide“, o ktorej už dva roky viem, že je, ale doteraz som ju netrafil. Ideme takmer celý čas pohodovo v malých dunách, prekračujeme len 2 veľké dunové pásy. Celú dobu azimut 315. Cestou prechádzame cez pastiersky tábor. Ten smrad je cítiť už 500 metrov predtým, než zbadáš stan. Asi 300 kôz je kilometer ďalej v púšti. O kus ďalej je uprostred ničoho postavený stanový tábor. Najprv nikde nikto, potom prichádzajú s drevom starší a mladší. Dávame čajík a kecáme. Je to rekvizita do filmu, nejaká talianska produkcia vraj, starší nám ukazuje aj drevené pušky.

Za 2 hodiny sme v Douz. Aj keď som nič extra nečakal (Douz je podľa sprievodcu len východzí bod a tankovacia stanica pre rozvoz turistov do púšte), realita to „nič“ len potvrdila. Stretáme sa s druhou časťou výpravy, napapali sa, prešli trh, posedeli na káve a ideme dotankovať. Časovo by to malo vyjsť a nič nás tu neláka, tak obe skupiny vyrážajú späť tou istou trasou.

Po asfaltovom a následne pistovom úseku odbáčame na pistu k Park JeBil, z ktorej máme asi po 5 km odbočiť do púšte a už len rovno do Ghilane tých spomenutých 60 km. Dávame cikpauzu ale mne treba aj viac, tak idem trochu stranou. Dodo nechce čakať a vraví, že ide a počká pri odbočke do púšte.

Po chvíli idem. Neviem prečo, ale asi ako som osamel a myšlienky sa rozbehli, prišiel taký neodbytný pocit, že som urobil chybu... Snažím sa to zahnať. Idem stále dopredu s tým, že veď pôjdem až kým narazím na Doda. Nie je podstatná tá odbočka, podstatný je Dodo. Idem dlho, oveľa dlhšie než by som mal, Dodo nikde. Začínam nadávať... Trafím do Ghilane akokoľvek, ale u Doda neviem. Ideme stále ďalej, až prichádzam k veľkému café. Okolo tohto sme nešli, a Dodo to musí vedieť tiež, takže ak by prišiel až sem, ďalej by nešiel. Otáčam sa, idem pomaly. Hnevám sa, lebo tu strácam čas, vzácny čas, lebo slnko zapadá a už z Douze sme vedeli, že musíme dreť.

Dodo nikde. Prichádzam späť k tej odbočke do púšte, je tu urobené čerstvé koliesko drapákom. Idem po dohodnutej trase. Myšlienky víria neskutočne. Tu je ešte signál, takže skúšam volať. Dodo je nedostupný. O pár km sú v púšti nejakí miestni mladíci na mopedoch, chystajú oheň. Pýtam sa ich na Doda:
Áno-áno, biely jazdec, na moto ako Ty, išiel tam.
Kedy?-10 minút?
Nie! 5 minút!
Tak díky!

Stôp je tu asi tak miliarda a niečo. Križuje sa to tu kadejako. Celú dobu rozmýšľam, či si Dodo správne prepočíta spätný azimut: to čo sme išli tam (315) mínus 180, teda nahodiť 135 a len ísť. To ho dovedie nepochybne na megapistu pri Café Berber (Café Erg Grande Orientale) a odtiaľ už trafí hocijako. Je jasné, že aj v ideálnom prípade bude dojazd za tmy, ale posledných 25 km sú len pisty, tak to by mohlo byť OK.
Rozoberať tu tie myšlienky, ktoré mi hodinu a pol vírili v hlave, kým som šiel sám púšťou, nemá zmysel. Nezlepšilo sa to ani po príjazde do Ghilane, lebo Dodo tam nebol. Posledných 25 km som ale už šiel za tmy, takže mi to vyšlo presne na chlp. Doda som hľadal maximálny možný čas.

Prichádza asi 20-30 min. po mne. Jeho opis bol zhruba takýto: bol som kde som mal byť, videl som Ťa prejsť okolo, mával som, čakal som že sa vrátiš, nechodil si, išiel som za Tebou, nedobehol som Ťa, čas sa krátil, musel som sa rozhodnúť, vyrazil som do Ghilane. Zadnú gumu mám K.O., nechcel som viac riskovať. Chvíľu azimut 150 (v duchu kvílim...), chvíľu 200 (v duchu kvílim moc!), úplne iná krajina, potom nejaká pista a došiel som sem. Dozvedám sa, že mobil mal v režime „lietadlo“ (v duchu kvílim hodne moc!).

Večer to ešte rozoberáme, našťastie v dobrom a pri ohníku. Samozrejme, že na chybe som ja... Urobil som podľa mňa min. 4 chyby:
1. Mal som venovať väčšiu pozornosť tej odbočke, zastaviť tam, rozhliadnuť sa.
2. Vôbec som nemal pripustiť rozdelenie a mal som Doda presvedčiť, aby čakal.
3. Viem, že v púšti stačí malý prevej a nevidíte sa. Mal som to jasne vysvetliť a trvať na tom, aby (ak ide dopredu) Dodo zostal stáť priamo na ceste, aby sa nemohlo stať, že ho nezbadám.
4. Mal som povedať aj Dodovi azimut od odbočky pre jazdu na Ghilane.
Začíname byť pomerne skúsení v nočnej jazde púšťou :-)

Dobrodružstvo, oddych, dobrodružstvo, oddych...

V stredu opäť oddychový deň, čo znamená že jazdíme, ale nikto sa nestratil a prichádzame za svetla. Len taká nuda :-) Na štvrtok si opäť dávame navigačku. Keď vyrážame, je už slnko vysoko a v mundúroch nám začína byť teplo. Máme namotaný itík na 205 kilometrov. Cesta tam po rýchlych pistách, sem tam prevejky, sem tam wádí. Cesta späť veľké duny.

Navigácia skvele sedí. Po 25 km pauza v Camp AinEssbat. Je to tu nejaké krajšie než si pamätám, milo prekvapia WéCka. Chlapík úslužný, majú tu aj tú šlichtu, ktorú nazývajú pivom (ale lepšie než sladké limonády). Valíme ďalej...

Pisty, pisty, pisty. Stále v stupačkách, stále svižne. Len treba mať oko na ceste kvôli kameňom, sú veľmi zradné a hovadsky nakopávajú. Teda skôr odkopávajú predok zo smeru jazdy a to spôsobuje presne tie pády ako mal Van Beveren pár dní dozadu na Dakar Saudi Arabia. Pieskové preveje odskakujeme v rýchlostiach okolo 70-80, tiahle zákruty sa dajú krásne driftovať.

Obzerám sa a výnimočne za sebou nikoho nevidím. Sme na planine, musia byť pekelne vzadu. Dúfam, že cik alebo photo pauza. Hmmm, trochu dlho. Točím späť. Dodovi sa roztrhla reťaz. Keď prichádzam, chalani ju už majú vymotanú zo záberového kolieska. Že nemá spojku Dodo mi nevadí, štve ma, že ju nemám ani ja, pričom ju roky nosím vždy sebou. Zdeněk ostáva s Dodom, ja pálim späť do Ghilane. Z časti pistami, z časti púšťou na azimut. Beriem pre istotu dve spojky a reťaz a pálim späť. Rýchle zmontovanie a davaj, nech sme za svetla v Ghilane. Reťaz je poškodená dosť, ideme na hlavnú pistu/asfaltku, ktorá je východne 6 km od nás. Dávam Zdeňkovi kurtu a s Dodom idú po hlavnej ceste do Ghilane. Ja hádžem azimut 330 a krížom cez púšť.

Prechádzam rôznymi povrchmi, v zapadajúcom slnku hrá všetko teplými farbami. Prichádzam k zvláštnym dunám, ktoré v hre tieňov vyzerajú ako zebry rozhodené po krajine. Jednému púštnemu zajacovi som skoro prešiel po chrbte, našťastie to na poslednú chvíľu strhol mimo moju stopu.

Napokon prichádzajú aj veľké duny, takže som si na záver ešte trošku popieskoval. Dnes krásnych 239 km, všetko v stupačkách, ramená dostali pekne zabrať. Do Ghilane prichádzam ešte za svetla, minútku po Dodovi so Zdeňkom.

Hody v púšti

Piatoček, čo si počať? S Dodom ideme cez duny do Zmela, kde sa stretneme so Zdeňkom. Tam fotíme, točíme, blbneme. Pokračujeme na juh dunovým pásom, dohodli sme si trasu aj azimut. Po chvíli Dodo nikde. Ani neviem či sa smiať či plakať. Jazdím tam 15 km hore dole, neviem nájsť kam zmizol ani Dodo, ani jeho stopy. Z dunového hrebeňa vidno Camp AinEssbat, idem tam, možno... Čistou náhodou stretám v campe B-tím, majú zaseknutý sytič na LC4, tak to za chvíľu vyriešime. V tom prichádza Dodo. Popisuje: išiel som ako sme sa dohodli, ale duny ma vytlačili dole z hrebeňa až som skončil na západnom úpätí dún. Tam boli také vysoké steny, že som sa nevedel dostať hore, tak som musel ísť viac na juh a tam to už šlo. Z hrebeňa som potom videl dačo sa pohybovať smerom na Camp AinEssbat, tak som myslel že si to Ty.

Tak sme sa opäť našli a dávame večeru. Miestny boss nám robí gastronomický zážitok. Ponúka na výber dve červené vína, vyberáme Shiraz “Tunisia prince“. Trojchodové menu s baraninou na grile je skvostné. Do bivaku ideme krížom púšťou na azimut. Za svetla!

Koniec dobrý, všetko dobré

Zdeněk s Dodom balia v piatok večer a vyrážajú v sobotu ráno. Laňďalovská skupina v sobotu chce ešte jazdiť, ale počasie je na figu, prichádza hmla, tak balíme. Napokon sa to mení na krásny teplý deň, tak predsa len vyrážame. Dačo ideme pofotiť, no a to by nebolo ono keby som to nezaklincoval dajako. Všetko fajn, len na záver som chcel ešte nejaké odskoky dať, a nezvládol som po zadnom a slušne sa vybúral. Zle zapnutá prilba mi po náraze odletela, ale po salte som sa hneď postavil, aj keď trochu otrasený. Z plexi je zase puzzle. Inak nič čo by stálo za reč. O 20 min. jazdíme ďalej. Výživný tréning na zmiešaných terénoch mimo píst na azimut. Večer vyrážame aj my smer sever – v prístave treba byť v nedeľu poobede.

Teraz už sedím v aute, môžem písať a hodnotiť. V poradí tretia akcia To the Dunes and back bola z môjho pohľadu perfektná a vďaka všetkým účastníkom, že sme to mohli zažiť spolu. Pripravené itineráre stále sedia a ponúkajú reálnu možnosť tréningu navigácie v púšti. Intenzívne niekoľkodňové jazdenie výrazne posúva v pred a výdrž potvrdila prínos domácej prípravy vo fitku. Čo vnímam ako slabinu: stále pomerne veľký počet zásadných zaborení predku, po ktorých idem von z moto, väčšinou saltom. Problém je stále ten istý: strata koncentrácie a zlá pozícia zadku (môjho, nie motorky). Toto musím ešte oveľa viac dostať do tela.

Samostatnou kapitolou bolo otestovanie EXC 500 v týchto podmienkach. Najazdil som 810 km, absolvoval niekoľko sált, jeden ťažší pád, dôkladne overil reálnu spotrebu v dunových poliach (10 na 100). Mašina bola skvelá a aktuálne nastavenie a vybavenie by malo byť plne vyhovujúce pre PanAfrica rally 2020.

Partneri:
Shell
Contec Plus
Macula - poisťovacie služby
GibsonTyre
Rusty91
Merax SK
Styx
WPC Koliba
Autokelly
Moto Raptor
Stop-Dirt
Ethen Slovakia

Laňďal