Rally Albania 2012 - poučenia

Safety first

Rally je nádherný šport, o tom niet pochýb. Je ale treba si chlapsky priznať, že nie je bez rizika. RA je svojimi traťami extrémna rally. Vedie často po svahoch kaňonov s ostrými zákrutami a do kaňonu klopenými cestami bez akýchkoľvek násypov alebo niečoho podobného. Najmä v týchto častiach je potrebné ísť vždy len toľko, koľko aktuálny horizont dovoľuje.

Rally v mojom nadšeneckom poňatí vyhráva každý, kto „dôjde“. To sa ale dá len patrične rozumnou jazdou. Zostalo za mnou mnoho lepších jazdcov na oveľa vhodnejších strojoch. Bodoval som tým, že som nenazbieral žiadne penalizácie a že som došiel!

Človek je vždy najvyššia hodnota

Bez pomoci mnohých ľudí by som RA nedokončil. Začalo sa to už v prvý deň a pokračovalo až do konca. Či už išlo o šróby, odvoz odlomenej podsedlovky, jej zváranie, doplnenie benzínu, požičanie náradia, až po sťahovacie pásky, vždy mi pomohli pretekári – spolubojovníci. Je jedno či to bolo v spojovačke alebo špeciálke. Bol to pre mňa veľký záväzok a pri každej príležitosti som sa snažil pomôcť každému, komu som mohol (aj ja som viacerým pomohol a tak aspoň čiastočne splatil dlh). Pochopil som veľmi rýchlo, že ak vidím na trati stáť pretekára, je mojou povinnosťou spýtať sa dve základné veci:

• Si OK?
• Máš všetko čo potrebuješ?

Ak dostanete na obe otázky pozitívnu odozvu a parťák Vám naznačí, že máte švihať ďalej, môžte skutočne pokračovať. Inak nie! Uvedomujem si, že je to pretek a nie každý musí súhlasiť, ale také je moje presvedčenie a počas celej doby som sa ním aj riadil, bez ohľadu na to, či som bol „meraný“ alebo nie. Žiadny získaný čas sa nemôže vyrovnať tomu pocitu, ak jazdcovi na trati pomôžete pokračovať v preteku. Zažil som to z opačnej strany a viem o čom hovorím.

Vedomá práca s telom a pre telo

Na takýto pretek prosto v normálnych „nadšeneckých“ podmienkach nenatrénujete, s tým sa treba zmieriť. Od začiatku je treba si uvedomiť, že síl budete mať málo a preto je treba s nimi vedome pracovať. Je treba myslieť na všetko, čo teoreticky o jazde viete, stále si to opakovať a ísť podľa toho. Najmä neodpáliť si hneď ruky.

Osobitne dôležitá je práca s tekutinami. Spotreba tekutín je individuálna, ja patrím k tým, ktorí sa potia extrémne. Počas súťažných dní som denne počas etáp vypil 6 a viac litrov vody, pričom som nešiel ani raz močiť - všetko sa vypotilo! Vždy je treba mať zásobu vody, pri dehydratácii rýchlo nastupuje únava, tá otupuje zmysly, tým stúpa riziko nehody a tým ste už jednou nohou von z preteku... Ak som bol na tom zle s vodou, využil som vždy prvú možnosť (teda po zlej skúsenosti z prvého dňa) na jej doplnenie, väčšinou od domácich v prvej osade na ktorú som natrafil, bez ohľadu na to, či išlo o špeciálku alebo nie (safety first!).

Vhodné oblečenie

Teplo je strašná sviňa. V tieni bolo cez ceň podľa palubného počítača aj 40 stupňov. Vhodné je svetlé oblečenie aj prilba. Všetko vybavenie by malo byť v zásade profi, zaťaženie je značné. Nutnosť kompletného MX vybavenia (vrátane „treniek“ s protektormi a chrániča krku) je hádam zbytočné aj uvádzať.

Akýkoľvek kompromis sa vypomstí. Mal som prilbu Airoh SX4, endurácky kompromis, vybral som prexi a používal okuliare ako na iných pretekoch. Lenže to, čo stačí na 100 km po 2 dni, to nestačí na 300 km po 5 dní. Takáto prilba nemá vhodný otvor na „dosadnutie“ okuliarov, takže podfukuje a tým všetok prach ide o očí. Druhá vec, že sa okuliare špinia aj z vnútra čo znižuje dobrú viditeľnosť. Skrátka, na tejto úrovni už sú takéto kompromisy neprípustné!

Príprava techniky

Zásadne som v tejto oblasti zlyhal, jednoducho pre neskúsenosť. Vôbec som nemal reálnu predstavu, akej záťaži bude technika (a aj ja) vystavená. Každý deň som strávil mnoho-mnoho hodín servisom motorky a skoro vždy išiel spať po 2 hodine rannej. Všetko, čo sa môže vytriasť, sa vytrasie. Čo sa môže zlomiť, sa zlomí. Čo sa môže ohnúť alebo povoliť, sa ohne alebo povolí. Akékoľvek riešenie je potrebné spraviť cca. na 150% a viac. Ak si poviete: „Ále, to je dobré, to musí vydržať...“ – buďte si istý, že to nevydrží. Lešenie kokpitu som opravoval po každej etape, počas preteku som ho 3x zosilnil. Odlomila sa mi podsedlovka, ktorú mi znovu privaril mechanik tímu EAO počas dňa voľna. Takmer sa mi rozpadol výfuk, ktorý som nitoval nitmi a kliešťami Joža Macháčka.

Vhodné je mať na moto podľa možnosti jeden druh šróbov, napr. imbusy. Potom Vám stačí relatívne málo náradia na opravy bežných vecí. Všade musia byť samozaisťovačky.

Osobitnou kapitolou sú pneumatiky. Mali by byť zvolené extra odolné proti prerazeniu, aspoň v tom som urobil dobre. Nejakým zázrakom sa mi podarilo nedostať defekt. Štandardne sa tu používa bib-mouse, ale rozpočet nadšenca nepustí. Na tunajších kamenistých šotolinách sa treba pripraviť, že nedrží nič, všetkým na rôznych pneu to plávalo až strach. Blato bolo tiež, ale pomenej. Zvládali ho aj silne oholené zadné pneu. Základnou hrozbou je preto prerazenie.

Hlúpy Jano vo veľkom svete

Od momentu, kedy som prišiel k hotelu Rogner v Tirane mi bolo jasné, že som ten sprostý Jano, čo sa vybral do sveta. Len s tým rozdielom, že ten Jano mal aspoň „ranec buchet“, ja som nemal skoro ani ten. Pred hotelom stojace sprievodné kamióny tímov nenechali na pochybách, že toto je úplne iná liga. Ja som dofrčal s vecami v bedničkách na ovocie. Sprievod mi 3 dni pred pretekom vybuchol, takže som proste išiel a spoliehal sa na ochotu dobrých ľudí. Tí ma samozrejme v štichu nenechali a musím veľmi poďakovať českým priateľom, ktorí mi celý čas vozili veci.

Ako základ sem chodia ľudia so sprievodným vozidlom a mechanikom. Bežné je, že jazdec má vodiča sprievodného vozidla a mechanika. Západoeurópania si zaplatia podporu tímu (napr. spomenutý EAO), ktorý im zabezpečí odvoz-dovoz techniky a servis moto po každej etape. Jazdec do Tirany priletí a každý deň ráno má moto kompletne pripravenú na danú etapu.

Zabezpečovať si všetky činnosti úplne sám je veľmi náročné. Budem si dlho pamätať stav z 4. dňa pretekov... Po polnoci som sa nasúkal do stanu na nafukovačku, bolo sa ešte treba nasunúť do spacáku. Ležím na chrbáte, telo je na šrot a odmieta poslúchať signály z mozgu. „Ak to neurobíš, nad ránom Ti bude zima, zobudíš sa, tým pretrhneš spánok a narušíš regeneráciu“. Toto bola myšlienka, ktorá ma prinútila nasunúť sa do spacáku.

Dojmy

Len tie najlepšie. Neuveriteľná skúsenosť, ktorá mi dala veľmi veľa. Som lepší jazdec než som bol, som lepší mechanik než som bol, poznám oveľa lepšie svoje fyzické možnosti a poznám lepšie svoj stroj. Spoznal som skvelých ľudí a videl z Albánska veci, ktoré by som asi inak nevidel.

Keď som už za Elbasanom stúpal na ďalší hrebeň k hranici, rozhliadol som sa vôkol a v zlomku sekundy mi vstúpilo do mysle mnoho myšlienok a pocitov: „Toto sú tie hory, kde som 7 dní bojoval, najviac sám so sebou. Tu som sa trápil a tu som sa radoval z každého dňa. Toto sú tie nádherné hory a ich azúrové rieky! Nebojte sa, krásne kopce, snáď ešte príde deň, kedy budeme skúšať kto z koho. Nabudúce už budem silnejší...“