Púť do Compostely, alebo moja cesta do „Ixtlanu“ 1/4 2/2

Súkromné zjavenie

Otváram oči a snažím sa zorientovať v čase a priestore. Vonku je nový, až neskutočne slnečný deň. Osemnásť hodinovým spánkom oddýchnutá myseľ začne pracovať a skladať útržky spomienok na posledné udalosti. Som vo Francúzsku. Dnes je 30. máj – sviatok Johanky z Arku, mojej patrónky, ktorá pre mňa toľko znamená. Nočnou jazdou som si nadbehol jeden deň. A tento, sviatočný, je darom pre mňa. Darom, čo sa neodmieta.

Na recepcii vyplatím ešte jednu noc, odstrojujem motorku a len tak, naľahko, mierim na sever. Cesta, vzdúvajúca sa nad krasovými kaňonmi opúšťa panorámu 2709-metrového Pic de Bure, aby za horským mestečkom Corps začala stúpať k zasneženému vrcholu Mont Gargas. Beloba čerstvého snehu ostro kontrastuje s mladou zeleňou. Snehová lavína padnutá cez cestu pripomína včerajší nevľúdny deň. Majestátna bazilika na jej konci zasa nedovolí zabudnúť na udalosti spred stošesťdesiatich rokov. Práve na tomto mieste došlo 19. septembra 1846 k druhému Vatikánom uznanému mariánskemu zjaveniu.

Matka Božia, alebo ako ju deti nazvali – Krásna Pani, sa zjavila jedenásťročnému Maximinovi a pätnásťročnej Mélanii, slúžiacim v tom čase v la salettskej osade Ablandis. Plačúca Pani odovzdala deťom, pasúcim v alpskej stráni kravy, svoje posolstvo a varovanie ľudstvu. „Moje deti, oznámte to celému môjmu ľudu“, znela jej posledná prosba.

Súkromné zjavenia nie sú článkom viery. Sú to znamenia, ktoré človek môže prijať či odmietnuť. Ich význam je v možnosti vystúpiť zo zabehnutých koľají a pozrieť sa na veci okolo nás z iného uhla. Tu, 1800 metrov nad hladinou každodenného zhonu a nepodstatných podstatností, vládne ticho a pokoj. Zrazu okrem danej chvíle na ničom nezáleží. Tu a teraz. Cieľ bezpočtu mystických náuk prichádza za múrmi novorománskej baziliky z roku 1861 akosi samovoľne. Únava z dvoch tisícok kilometrov je preč. Nikto ma do ničoho nenúti, nik ma o ničom nepresviedča. Som tu sám bez toho, aby som pociťoval samotu. Je len na mne, či sa napijem z Malého prameňa, ktorý od chvíle zjavenia nikdy nevyschol. Je len na mne, kam povedie moja cesta.

Matka Božia, matka, ku ktorej smeruje zrak miliónov kresťanov. Matka, postoj ku ktorej žiaľ kresťanov aj rozdeľuje. Koľkí ju neprijali? Koľkým prekážala natoľko, že sa vyčlenili z prúdu rieky a vytvorili vlastné paralelne ramená. Niektoré živé a plné rýb, iné slepé s mŕtvou a zahnívajúcou vodou. A pritom každý, kto hľadá Ježiša, je jeho učeníkom. A pre každého učeníka platí Kristove: „Hľa, tvoja matka.“ /Jn 19,27/

Žiaľ, aj v rímskokatolíckej cirkvi, ktorá je nositeľkou úcty k Panne Márii, spôsobuje mariánske hnutie nemalo problémov. Mnoho členiek mariánskych spoločenstiev je tak zapálených pre svoju činnosť, že im pri pohrúžení do modlitby ruženca na nespočetných pútnických miestach uniká vlastný život a rozpadávajú sa im manželstvá. Ich duchovné prežitky a vytrženia im dávajú pocit, že robia niečo veľké. A pritom zabúdajú žiť vieru uprostred svojich rodín a všedných dní. Ale... ja nie som ten, komu prislúcha súdiť.

Bazilika N.D. de La Salette je postavená z prírodného kameňa, ktorý sa vyskytuje všade naokolo. Preto, aj napriek svojej veľkosti, zapadá do prostredia a splýva s ním v jedinečnej symbióze. Dáva miestu punc jedinečnosti a jedinečnosť miesta dáva bazilike zmysel. Je obrazom symbiózy „vody a vína“ (viď. 2 Mach 15,40), prežívania života viery „tu a teraz“, na mieste a v prostredí v ktorom žijem.

Ani zvnútra nie je bazilika vymaľovaná. Tmavý kameň stien a malé vytrážne okná nechávajú interiér v šere. Bodové svetlá osvetľujú len bielu sochu Panny Márie na oltári a ukrižovaného Ježiša po jej pravej strane. Na týchto miestach sa hneď zastaví oko pútnika a vyvolá v jeho srdci nezabudnuteľný dojem. Bočným lodiam dominujú nástenné maľby. Vpravo svadba v Káne Galilejskej, kde Ježiš vykonal svoj prvý zázrak a vľavo výjav Márie pod krížom. Začiatok a koniec, Α a Ω.

Atmosféra baziliky je neopakovateľná. No na jej precítenie potrebuje človek pokoj a ticho. Ak sú na parkovisku zájazdové autobusy všade naokolo kopa znudených a hlučných turistov, to sa asi čaro miesta stratí. Ako som už písal, púť obdarováva pútnika darmi. Jedným z tých, ktoré som dostal je, že som v bazilike úplne sám. Predstavujem si, že som pastierom v tomto zabudnutom kúte sveta. Znenazdajky ku mne prichádza krásna Pani...
„Neboj sa...“

Do krajiny katarov

Dauphinske predhorie Álp je zjazvené hlbokými kaňonmi a malebné osady sa krčia vtlačené do skalných stien. Zastavujem, aby som si jednu z nich zvečnil. Zdatný pes, bežiaci so zúrivým štekotom oproti, má ale iný názor. Dávam mu za pravdu a chvatne odchádzam v ústrety preplneného Avignonu. Opevnené staré mesto s hradbami prilepenými ku skalnému masívu, ponúka oku turistov lahodiace kultúrne skvosty. Tu, pod ich nohami, kráčala časť histórie Francúzska aj Európy.

Písal sa rok 1309, keď pápež Klement V. opustil anarchiou ohrozovaný Rím a preniesol Petrov stolec do Avignonu. Pod ochranu kráľa Filipa, ktorá sa však zmenila na „babylonské zajatie“ kresťanskej cirkvi. Monumentálny pápežský palác, tak obdivovaný, však pripomína rozkol a morálny úpadok. To, čo sa odohrávalo za jeho múrmi za pápeža Jana XXII je jednou z najväčších škvŕn na rúchu kresťanskej cirkvi. Trvalo presne sto rokov, než skončilo avignonske dvojvládie a stolec sa vrátil späť do Ríma.

>

Lenže stratenú dôveru sa už cirkvi nikdy nepodarila obnoviť. Tak ako povodňami poničený Avignonský most už nikdy svojimi dvadsiatimidvoma oblúkmi nepreklenul tok rieky Rhôna. Len štyri z nich tu naďalej pripomínajú čas chamtivej slepoty a blúdenia. Zablúdenie v starých úzkych uličkách aj mňa donútilo na chvíľu zapochybovať, že ešte niekedy uvidím svoj nevedno kam zaparkovaný skúter.

Avignon bolo jedno z miest, na ktoré som sa tešil. Veď ponúka na obdiv toľko jedinečností. Počas posledných dní strávených v samote som sa ale stíšil natoľko, že mi okolitý ruch preplnených ulíc začal prekážať. Naviac ako by som zo svetlohnedého kameňa mesta cítil ozvenu udalosti, ktoré sa tu pred sedemsto rokmi odohrali. Necítil som sa tu dobre a chcel som čo najskôr preč. Netušiac, že tušenie zlého, blúdenie a hľadanie motorky je predobrazom udalostí nesledujúcich rokov môjho života. Na púti náhody nejestvujú...

Alpy sú definitívne preč. Ešte prekonávam pár malých priesmykov pohoria Alpilles so stredovekým opevneným mestečkom a hradom Les Baux z 11. storočia. Rozľahlý Arles obchádzam oblúkom obchvatu až sa predo mnou objaví „nič“. Doslova. Nekonečná rovina oblasti Camargue, pretkaná hladinami nespočetných jazier, močarísk, potokov a slepých ramien, plynulo ukončená hladinou Stredozemného mora. Kraj tak odlišný od všetkého naokolo, že nadobúdam dojem, že som v inom štáte.

Nie je tu žiadna prekážka, čo by bránila vzduchu v jeho prirodzených presunoch. Prvým privítaním je preto prudký poryv vetra. Černajúca obloha rovnako neveští nič dobré a tak som vďačný, keď zabalený v regenke zbadám tabuľku Stes-Maries-de-la-Mer.

„Dobrý večer madam“, zdravím na recepcii malého hotelíka vedľa námestia. Zdvihnutý prst s masívnym zlatým prsteňom značí, že mám počkať. V televízii dávajú Cocarde d`Or, miestny druh býčích zápasov. Cieľom nie je býka usmrtiť, len mu z rohov postrhávať farebné mašle a kokardy. Fotky toreádorov a momentky z býčích zápasov zdobia celú recepciu.

„Prepáčte, to bol môj syn“, dozvedám sa, len čo statný býk zmizne za otvorenou ohradou arény. Vonku zúri prietrž mračien, niet sa kam ponáhľať. Tak sa dozvedám aj o miestnom plemene koni neznámeho pôvodu, ktoré sa nikde inde nevyskytuje. Žriebätká sa rodia ako hnedé či čierne, no počas štvrtého roka menia farbu na bielu. Zaujímavé. U tohto plemena koní je to prirodzené a zákonité. U človeka nie. Človek sa musí celý život snažiť, aby dokázal tmavé kúty svojho podvedomie zmeniť na svetlejší odtieň. Ak si vôbec uvedomí, že je treba niečo zmeniť. Pohnúť brvnom vo vlastnom oku.
Ale tieto plané úvahy nie su dôvodom, prečo som tu.

Písal sa rok 40 nového letopočtu. Na pláž, neďaleko ústia rieky Rhône, vyhodilo more loďku. Loďku, ktorú Židia bez plachiet a vesiel nechali napospas moru. Tu, po strastiplných týždňoch jej pasažieri ucítili pod nohami znova pevnú zem. Mária Kleofášova a Mária Salome – sestry Matky Božej, Mária Magdaléna, Marta a jej brat Lazár. A tmavá Egypťanka Sára, ktorá bola slúžkou troch Márii. Práve ona, aj keď ju Vatikán nikdy neblahorečil, sa stala najuznávanejšou cigánskou sväticou. Každoročne sa tu 24. mája koná najvýznamnejšia cigánska púť k jej pozostatkom, nájdeným v 15. storočí, spolu s pozostatkami dvoch Márii.

Slnečné ráno zalieva strohé múry opevneného kostola zlatistým svetlom. Interiér je napriek tomu ponorený v šere a v tónoch tichej hudby. Steny ozdobené freskami a kópiou Turínskeho plátna rozprávajú dávny príbeh. Mária Magdaléna, loďka s kalichom na svojom dne. Čo okrem holých životov priviezli? Turínske plátno, v ktorom bol Ježiš po zložení z kríža zabalený? Svätý grál – kalich s Ježišovou krvou? Alebo Svätým grálom bola samotná Mária Magdaléna? Čo sa s ňou stalo po tom, čo odišla do vnútrozemia? Možno aj na to nájdem odpoveď v príbehoch, ktoré na mňa čakajú v najbližších dňoch.

Sediac na schodoch vedúcich do sárinej kaplnky, ktorá je pod hlavným oltárom baziliky, sa v myšlienkach prenášam do doby tesne po začiatku nášho letopočtu. Všetko je tak neskutočné, tak ťažko uveriteľné, že rozum prestáva pracovať. Len telo a srdce absorbujú atmosféru a silu miesta. Aj tu som úplne sám v úplnom tichu. Až takmer po hodine ma z meditácie vyruší buchnutie vchodových dverí, cez ktoré sem začínajú prúdiť prvé skupinky turistov.

V kaviarni vedľa baziliky si dávam prvé francúzske raňajky. Je krásny slnečný deň a námestie pomaly ožíva ruchom turistického strediska. Som vďačný za včerajší dážď, ktorý mi prekazil plánovanú večernú prehliadku. To by som určite nebol v bazilike hodinu sám a teraz by som už bol niekde na ceste a neužíval si bezstarostné ráno. Cítim, že niekto sa o mňa stará. Odovzdávam sa do jeho moci a prenechávam mu vedenie tejto púte. „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ /Lk 1,38/

Skúter plynulo ukrajuje tretiu tisícku kilometrov. Chlapík uprostred vinice vyhráva na trumpete nezrelým strapcom. Stádo bielych koni roztopašne šantí na zelenej lúke, zatiaľ čo hejno žiarivých plameniakov sa snaží v plytkej vode nasýtiť svoje dlhé krky. Lúka sa pomaly mení na piesočnú pláž, jazero na pokojnú morskú hladinu. Palmy, kaviarničky pod šírim nebom, dievčatá v plavkách. Konečne slnečno a teplo. Nádherný deň ako stvorený na... Čierny Megan blížiaci sa z privádzača ma nevidí. Na ceste sú namiesto stredovej čiary betónové zábrany. Uhnúť niet kam. Čeľuste zvierajú plnou silou brzdový kotúč a len o chlp sa uhýnam zadnému nárazníku čierneho piráta. Je nádherný deň, v ktorom by bolo škoda umrieť.

Aký bol deň, keď krvilační križiaci vtrhli do Béziers, netuším. Každopádne po ich útoku zostalo v kostole Medeleine sedemtisíc mŕtvych. Krv kresťanov sa na kamennej dlážke miesila s krvou prenasledovaných katarov. Krv úplne rovnaká. Keď sa križiaci pred útokom pýtali, ako majú kresťanov od katarov rozoznať, od opáta sa im dostalo odpovede: „Zabite ich všetkých. Boh si svojich spozná.“

V spleti úzkych jednosmerných uličiek dnešného Béziers je nemožné sa orientovať. Nechávam si poradiť od roznášača pizze a tak konečne nájdem smerovú tabuľu ku katedrále. Je ale pre turistov a smeruje do pešej zóny. Našťastie sa vo francúzskych mestách malé skútre neberú až tak vážne. Pri zadnej stene gotickej katedrály ich už niekoľko parkuje. Aj toto je jedna z výhod cestovania na vreckovom motocykli. Splynutie s okolím. Aj keď nálepka „SK“ mi to už začína kaziť. Zatiaľ čo doteraz si ma naozaj nikto nevšímal a ak, tak to boli nadradené pohľady nemeckých motorkárov na mamutích strojoch. Vstupom do Languedocu sa ale ľudia so záujmom vyzvedajú čo to „SK“ je, ako a prečo som zo Slovenska prišiel až sem. A či to naozaj na tomto skútri.

Od dnes každý večer, skôr než sa mi podarí postaviť stan, mám okolo seba skupinku zvedavcov z okolitých stanov a som nútený usporadúvať improvizované tlačovky. Odkiaľ, kam a prečo. Stretávam čoraz viac ľudí, ktorí už cestu do Compostaly absolvovali. A tak si máme čo povedať. Vždy sú tu veci, čo ľudí spájajú. Ak sú v popredí, vládne pokoj a mier. Ak sa ale kladie prílišná váha odlišnostiam, zem sa zmáča krvou. Ako zem pod Pyrenejami, po ktorej povedú moje ďalšie kroky.

Ale až zajtra. Dnes chcem len tak sedieť pod múrmi gotickej katedrály, počúvať melancholické piesne čiernovlasej francúzsky doprevádzané smutnou gitarou jej priateľa a dívať sa cez rieku do kraja, ktorý skrýva viac záhad ako ktorýkoľvek iný kút Európy. Languedoc.

Pokračovanie

Text: Pilgrim, ©2008 – 2013
Foto: Pilgrim, ©2007