Púť do Compostely, alebo moja cesta do "Ixtlanu" 2/4 2/2

Medený had

Netuším ako je to možné, ale nedokážem si spomenúť na pinko svojej karty. Už som sa asi priveľmi vzdialil praktickému materiálnemu svetu. Dobrá vyzitka pre pútnika, ale vážny problém pri pokuse o nedeľné tankovanie. Keď v celej krajine fungujú, až na pár výnimiek, len samoobslužné pumpy. Našťastie motosolidárnosť funguje a do nových kopcov Pyrenejí vyrážam s plnou nádržou.

Cesty v horských priesmykoch sú pomaľované menami cyklistov. Pri sledovaní pyrenejských etáp Tour de France som si vždy hovoril, že to nemôže byť pravda. Že sú to len filmárske kulisy. Tak úžasná krajina nemôže v skutočnosti existovať. Existuje.

Strmé svahy, uzučké cesty plné zákrut, priepasti, vodopády. A nič než zeleň. Dokonca aj kmene stromov sú obalené popínavým brečtanom a kde sa neuchytil, tam vo vlhkom prostredí bujnie mach. Prekvapenie tu číha za každou zákrutou. Ovce, kravy, koník na prechádzke, padnuté skaly, nepreniknuteľný cár hmly. Len dážď a chlad nikoho neprekvapia. Vraj prší už tri týždne a v oblakoch zahalené slnko nedokáže podmáčanú zem vyhriať ani vysušiť.

Mohutná gotická bazilika v Massate mi vežou smerujúcou vysoko k nebu pripomína, že je nedeľa, Bohu zasvätený deň. Vchádzam dnu desať minút pred začiatkom omše, no okrem kľbka stareniek v rozľahlom interiéri nikoho nevidím. Aj zapochybujem, či som tu správne, no jedna z prichadzajúcich dám ma uisťuje, že áno. Sadám si do stredného radu lavíc, kde ma z osobnej modlitby vyruší ruka položena na moje rameno. Staručký kňaz v bielom rúchu s bielou štólou, so snehobielymi strapatými vlasmi a rovnako sfarbenou bujarou bradou. Vyzeral ako Boh zo starého obrazu rajskej záhrady.

So záujmom sa vypytuje odkiaľ som a kde som sa tu zobral, nakoľko ma v kostole ešte nikdy nevidel. Pozval ma k babičkám do prvých lavíc, nakoľko viac nás už asi nebude. Je nás tak málo, že pri znaku pokoja podáva ruku každý každému, čím vzniká menší chaos. Aj by mi to všetko bolo smiešne, nebyť smútku v očiach starého abbého, ktorý sa musí pozerať na prázdny chrám.

Až pri odchode som si všimol na pravej strane chrámu stojacu sochu Johanky z Arku. Boh nenúti. Boh pozýva a je len na nás, ako na toto osobné pozvanie odpovieme. Nikto nemá právo vstupovať medzi tento dôverný vzťah. Johanka odpovedala jasným „áno“.

Mračná, mračná, mraky. Všade, kde oko dovidí. Orientácia na francúzskom vidieku nie je jednoduchá a tak znova raz zastavujem a púšťam sa do študovania mapy.
„Neverím tomu, čo vidím“, započuje po dlhej dobe slovenčinu.
„Neverím tomu, čo počujem“, prekvapene odpovedám prekvapenému chlapíkovi.
Je z Michaloviec a ešte z jedným kamarátom tu pracuje na píle. „Tu“ je dedinka Mane, tesne pred mestečkom Salies-du-Salit, kam sa chcem dostať. Ale než sa tak stane, príjmam pozvanie na prehliadku závodu na spracovanie pyrenejského dreva a na dobrú kávu. Popradskú, ktorú chlapi maju ešte z domova.

Okolo poludnia predsa len vykuklo slnko, aby spolu s navádzacími svetlami uľahčilo pristávanie pestrofarebným oceľovým vtákom. Lufthansa, Alitalia, Air France, dokonca aj žlto-modré KLM. Letisko a paralelná diaľnica sú neklamným znakom, že do Lúrd, ktoré sú spolu s portugalskou Fatimou najvyhľadávanejšími mariánskymi miestami zjavenia, je to už len zopár kilometrov.

Ak berieme do úvahy len Vatikánom uznané zjavenia, Lurdy su v histórii tretím miestom, kde sa tento fenomén stal a prvým, kde sa zjavenie odohrávalo „na pokračovanie“. Od 11. februára do 16. júla 1858 sa Panna v bielych šatách zjavuje mlynárovej dcére Bernadette osemnásť krát. Vďaka jednoduchosti posolstva: „Modlite sa k Bohu za obrátenie hriešnikov“, množstvu zázračných uzdravení vo vode prameňa, na ktorý Matka Božia upozornila, ako aj pre duchovnú útechu ktorú miesto poskytuje, sa sem každoročne vyberú státisíce pútnikov. Ani v čase 150. výročia tomu nemôže byť inak.

Zatiaľ čo som v samote La Salette mohol o mariánskom kulte teoretizovať, v Lurdoch ma zasiahol plnou silou. Do malej jaskyne pod skalou baziliky denne prúdia tisíce pútnikov. Prichádzajú sem z posvätnou úctou, s nádejou uzdravenia, s vďačnosťou, či len zo zvyku alebo zvedavosti. Úcta k Matke Božej zjednocuje vo svete milióny veriacich, ale je zdrojom aj ťažko prekonávanej nevraživosti. Mnohé protestantské cirkvi a ich duchovní vodcovia idú tak ďaleko, že za mariánskym hnutím vidia ducha zla a temnoty, ktorý odvádza ľudí od viery v Boha k modlám. V tomto prípade k modle Panny Márie. Vraj všetko je len výmysel a blud, lebo nikde v Písme nie je zmienka o tom, že by sa Mária niekedy mala vrátiť na svet, poučovať a viesť kresťanov. Preto za vraj ľuďom musí v jej podobe zjavovať ten zlý.

Necítim sa byť dostatočne fundovaný na to, aby som viedol polemiky s protestantskými filozofmi. Faktom ale je, že katolícka cirkev tieto zjavenia zaradila medzi súkromné posolstvá, ktoré nie sú podmienkou viery. Nikoho nenúti v nich veriť, dodržiavať posolstvá týchto zjavení. Faktom ale je, že Matka Božia a jej zjavenia zjednocujú milióny ľudí v modlitbe. Faktom je, že na týchto miestach sa stali stovky dokázaných a uznaných zázrakov, vrátane nevysvetliteľných uzdravení z nevyliečiteľných chorôb. Uzdravenia bez vedľajších následkov a spútaní, ktoré zákonite nasledujú po „uzdraveniach“ z moci zlého ducha.

Rovnako sa necítim byť povolaný niekoho presviedčať. Odpoveď si musí dať každý sám. Ja som tú svoju našiel v hlbokej minulosti – v knihe Numeri. Keď Izraelitov na púšti hrýzli jedovaté hady a mnoho z nich pomrelo, Mojžiš, na príkaz Boha, urobil medeného hada, aby ten kto naň pozrie, nezomrel. (viď. Nm 21,4-9) Pritom Izraelitov neuzdravoval pohľad na medeného hada, ale pripomenutie si Boha a jeho prísľubu, ktorý im mal had pripomínať. To, čo uzdravuje bola a je viera. Žiaľ, pravdou rovnako zostáva, že sme len ľudia. A tak nielen na Sinaji sa našli jedinci, ktorí vidiac zázračne uzdravenia sa nakoniec predsa len začali klaňať medenej soške hada...

Aj nad tým som premýšľal v malej jaskyni zjavenia so sochou Panny, ktorú vyrobili podľa Bernadettinho opisu. Jej stiesnenosť a strohosť ostro kontrastuje s monumentálnym, trojpodlažným chrámom Panny Márie Ružencovej. Nájsť si tiché opustené miesto k meditácii je nemožné. Načerpané dojmy si pútnik musí pretriediť a precítiť niekde inde. Ale to nie je problém. Okolitá krajina poskytuje bezpočet príležitosti. Veď nakoniec nie zo skutkov budeme súdení. Je úplne jedno či sme v Lurdoch boli alebo nie. Lebo cieľom nášho života nie je zbierať dobré body, tak ako cieľom púte nie je tam byť. Cieľom nie je ani samotná púť. To všetko je len prostriedok. A šanca mať šancu.

Znova si uvedomujem, že nič nie je náhoda. Ani to, ako som sa dostal až sem. Keď som plný očakávania vhupol do Lúrd, bol som prekvapený ich veľkosťou. Ani raz, ani na chvíľu som sa v príprave nezaoberal myšlienkou, ako jaskyňu nájdem. Nemal som mapu ani plán. A zrazu som krúžil vo všednom ruchu všedného mesta a nevedel kade a kam. Musel som potlačiť svoju hrdosť a ješitnosť a spýtať sa. Využívajúc pritom dar voľby, ktorý sme dostali. Pýtam sa mladej dievčiny v letných šatôčkach, nie staršej tety idúcej popri nej.

Ešte mi nestačila ani odpovedať a už som si všimol na stlpe šípku „La Grotte“. A zrazu, ako by ich tam niekto v tom istom momente rozhádzal, kričali na mňa z každého rohu. Ako to, že som ich doteraz nevidel? Nechápe ani pobavene sa smejúca dievčina.
Nebola pokora a poznanie, že všetko sám nedokážem tým, čo mi nakoniec otvorilo zrak?

Sotva sa začínam baliť na odchod, obloha sa znovu zaťahuje mračnami a prichádza dážď. Až teraz si uvedomujem, že sa to opakuje počas celej cesty. Na všetkých pútnických a pre mňa významných miestach ktoré som navštívil, svietilo slnko. Zvyšok cesty som ale trávil väčšinou v daždi. Dokonca snehová metelica a prudký dážď posunuli návštevu La Salette a baziliky v Stes-Maries-de-la-Mer na iný, v konečnom dôsledku priaznivejší čas. Náhody nejestvujú, ale toto nemám čas teraz riešiť. Nacvičenými a toľkokrát opakovanými pohybmi sa súkam do regenky a v prudkej prietrži mračien ukrajujem ďalšie kilometre svojho sna o teplom a slnečnom juhu.

Posledná noc na severnej strane Pyrenejí je aj skúškou sily mojej viery. Neúspešná. Nie som si istý, či táto noc nebude aj moja posledná. Spím v kempe pri horskej rieke a lejak ani na chvíľu neustáva. Snáď stokrát sa prebúdzam z nepokojného spánku a rukou skúšam, či už neplávam vo vode. Hreje ma len fakt, že ak ma neodplaví, zajtra už budem v Španielsku. A Španielsko je na každej fotke slnečné a teplé.
Ešte netuším, že je mi súdené priniesť exkluzívne zábery opaku.

Pokračovanie

Text: Pilgrim, ©2008 – 2013
Foto: Pilgrim, ©2007