Moto Girl Trip: 07 - Čo všetko sme ochotní obetovať za svoje sny?

Patrím, medzi ľudí, ktorí sa rozhodli vo svojom živote hľadať odpovede, keď som prvý krát odhodlaná vyrazila v 16tich rokoch do sveta, v 22 som odišla pripravená na realitu Ázie.

Od najväčšieho nefritového Budhu, cez východ slnka v Himalájach, Najkrajších Laoských vodopádov, Vietnamského zberu ryže. Príbehy z krajín cez ktoré som prechádzala na motorke, vo vlaku plnom ľudí bez atómu kyslíka, cez miesta vysoko nad oblakmi, cez dedinky kde vládne pokora a jednoduchosť, cez prepchaté miliónové veľkomestá. Prešla som sedem krajín za deväť mesiacov, tempom života.

Domov som sa vrátila bohatá, bez peňazí.. S odpoveďou, či ľudia vedia byť šťastní aj keď celý rok jedia iba ryžu, a ako je možné mať úsmev na tvári, keď človek nemôže svojim deťom dopriať oblečenie, či hračky po akých túžia, aký je princíp fungovania medzi mužom a ženou. Budhizmus či Hinduizmus, Thajsko či India..

Nikdy to nebolo o mieste, tí ktorí sú šťastní našli kľuč k svojmu šťastiu v živote. Niekto nájde svoje šťastie v žene svojho života, niekto vo vysnenej práci, či v hocičom čo ho napĺňa.. a sú tu aj tí, ktorí sú stratení..
Pretože sa snažia použiť zlý kľuč. Veľa príbehov mi prinieslo odpovede na moje otázky, ale každá odpoveď prinášala novú a novú otázku. A tak sme tu vlastne všetci v hľadaní toho správneho kľúča pre nás samých pre niekoho je to rodina, pre niekoho kariére, peniaze či láska.

Po návrate som otvorila malý obchod, kde som našla svoj malý priestor.
Pocit, že prinášam ľudom niečo čo im pomáha nájsť vlastné šťastie ma napĺňal.
Kurzy, Liečivé kamene, knihy.. ľudí bolo stále viac.. s úsmevom na tvári.
Ale túžba nájsť ten svoj správny kľuč nikdy len tak neutíchne.
Kde je tá chýbajúca časť mňa?? Bola som pripravená hľadať ju všade na svete a cítila som, že mi to bude možno trvať celý môj život.

Šanca prišla, keď mi život priniesol krátke stretnutie s ozajstným srdcovým cestovateľom – Igor Brezovar. na otázku, ktorú mi položil som odpovedala v priebehu pol minúty.

Niekto kto Vás precíti na základe krátkej dvojhodinovej diskusie, niekto kto má spoločné príbehy s tými ktoré sa odohrali vo Vašom živote a chápe..mi ponúkol pomoc a tak som skočila ” skokom dôvery ”
S dvadsiatimi eurami vo vrecku, Awiovim nechápavým pohľadom za chrbtom som povedala ” áno svojej ceste okolo sveta”.
Na Trip takejto veľkosti budú potrebné peniaze, veľa času, vybavenie, silu, vytrvalosť, predaj obchodu, predaj auta.. netúžila som po sláve, po hrdinstve ani po titule ” odvahy”.

Cesta bez médií bola nemožné. Bolo mi jasné, že potrebujem pomoc, stretnúť ľudí, ktorí ma pocítia a budú chcieť pomôcť. To sa dialo.. Počas roka som sa stretávala so všetkými ľuďmi, ktorí mi napísali mail, správu, či ma inak kontaktovali s ponukou o pomoc. Cestovatelia mi dávali rady a fakty o ceste, motorkari ma učili opravovať možné poruchy, a veľmi veľa jednotlivcov mi podávalo pomocnú ruku..Tí všetci ktorí mi pomáhali nezištne, byť o krok vpred..
V každom jednom rozhovore som sa snažila poďakovať im všetkým, aby vedeli že bez nich by som nekráčala k cieľu. Medzi všetkými, čo sa ozývali sa však ozývali aj ľudia, ktorí chceli mať zo mňa iba svoje vlastné profity, odhalenie faktu ma vždy stálo veľa. To sú dnes ľudia, ktorí na mňa nepovedia pekné slovo.
Rok písania emailov, stretnutí, vybavovačiek, káv s cudzincami, konzultácie s cestovateľmi..
Rok som počúvala strachy a názory všetkých ľudí. O únosoch, znásilneniach a zlobe, ktorá je na svete.
Našli sa aj tí čo mi verili.

Veľa ľudí mi pomohlo, motorka za lepšiu cenu, prvý stret s realitou, ktorá sa odohrávala za oponou , prvé komentáre “premúdrenej” verejnosti.. s primitívnymi otázkami ” čo musí dievča urobiť aby dostala zadarmo BMW??
Niektorí ľudia mi ponúkli vybavenie, viď Majo Krolák z Touratechu.
Iní obrovskú pomoc pri prípravách, či nevyhnutné doplnky, ako Robo z Eres Racingu.
Všetci sa snažili pridať ruku k dielu ako vedeli, aby si to šibnuté dievča vyrazilo a išlo za svojím snom.
Všetkých si ich veľmi vážim, nikdy by som tu nebola bez nich.

Najvyšší čas začať rozmýšľať koľko peňazí je treba na celú cestu okolo sveta.
Nedostatočné financie to je to čo by mohlo zastaviť všetkých, nemám rodinné zázemie ako niektorí moji bývalí spolužiaci či priatelia, aby som prišla s úsmevom za ockom a ten vytasil na stôl 2OO tisíc eur a zaprial mi šťastnú cestu. Robíte svoje maximum, a nemáte inú možnosť iba sa spoľahnúť a veriť.
Obetovala som všetko a tak jediné čo mi ostávalo bolo veriť, dohodám ktoré boli vyslovené ústne či podpísané na papieri.
Keď som vyrazila mala na účte mi svietilo okolo 1800 eur, so sľubmi a dohodami, ktoré boli časovo rozrátané, tak aby som sa pomalými a istými krokmi posúvala vpred.
Naivné? bláznivé? hlúpe? nezodpovedné? toto príde na jazyk iba ľudom, ktorí nedokážu precítiť silu túžby a sna.
Ľudia sa ma pýtajú prečo som si nevybrala ľahšiu cestu? Napríklad Európu? je to bezpečnejšie, komfortnejšie a nebudeš tak trpieť..
Ale ako niekomu vysvetlíte, že to čo Vás ťahá je srdce a nie ľahšie cesty, ľahšie prechody hranicami, jednoduchšia komunikácia a menšie nebezpečenstvo..

..AFRICA..

A tak sa lúčite a dobre viete riziká, ktoré ste ochotný podstúpiť, len aby ste našli viac..Bola som pripravená na ťažké dni vediac že ľudia sa tešia, a sami začínajú veriť vo svoje sny, v to že hocijaké východiskové podmienky snov nemôžu zastaviť pokus o ich realizáciu. To všetko ma robilo šťastnou a dodávalo energiu tomu môjmu snu.
S mojimi peniazmi v jednom a s peniazmi od sponzorov v druhom vrecku som sa s rozpisom peňazí vydala na cestu.

V Tunise, ako prvej Africkej krajine som sa snažila prepnúť na inú kultúru, zvyky a opäť sa stať človekom, ktorého domovom je miesto kde práve je. Povojnová Líbija a jej príbehy, ktoré sa v nej píšu, mi otvorili oči a zasiahli srdce cez Egypt, ktorý mi kompletne zmenil život, do Sudánu kde pokora, mier a dobrota ľudí nemá hranice..
Bola som si vedomá toho kde a ako míňam ktoré peniaze.
Bohužiaľ sa stalo, že vrecko so sponzorskými peniazmi bolo prázdne a môj finančný plán bol v ohrození. Začala som míňať všetky z druhého vrecka, čakajúc a riešiac situáciu, ktorá nastala.
Bohužiaľ moje vrecko nebolo nekončiace.
Zaseknutá v Sudáne, so všetkými otriasajúcimi sa základmi cesty závisiac na peniazoch od manžela, robiac všetko aby sa to utriaslo späť.

Stále som nebola aktívnou súčasťou pripečených komentárov na moje meno a trip. Až do doby, kedy všetci tí ľudia neprichádzali tliachať na moje stránky všetky ich strachy, anonymné komentáre, a múdre konštatovania o ceste keď o nej nevedia nič, ľudia ubližujúci a rozoberajúci všetko, len preto že som nechala otvorené dvere. Niektorí z nich ma nazvali klamárom, iní dobrým oblbovačom.

Občas Vám ľudia dokazujú svoju moc a to ako dokážu ovplyvniť vaše dni, len preto, aby ste sklonili hlavu, pretože si myslia, že ste niekde pod nimi a oni majú moc.

Držala som, kým sa všetko nezrútilo na zákulisných hrách veľkých mien s podkopávaním nôh, očierňovaniu a premúdrelosti..
Strácaním energie na obranu proti všetkej zlosti, závisti, hlupáctvu som skoro strácala všetkú tú radosť, vieru a podstatu. Ľudia ma začali porovnávať s expedíciami, ktoré majú päť členov, štyri milióny rozpočet, a slúžia ako zárobková činnosť s úplne inou podstatou. Preberanie toho, že z pohľadu verejnosti partneri niesú spokojní a PR neprebieha ako všetci čakali a články sú moc osobné a fotky moc nezáživné a videá majú divnú hudbu..
Nikto so mnou nesedel pri dohodách a zmluvách a predsa sú ľudia, ktorí vyhodnotili nálepky na mojich Touratech kufroch ako naliatie obrovských peňazí do tripu. A v diskusiách rozoberajú ako je ktorí partner a sponzor spokojní..

Prvý krát som vyskočila s mečom čo bolo vyhodnotené ako vchol arogancie, a strata pokory.
/ táto veta ma naozaj pobavila, hlavne keď ste v Sudáne, spokojní s litrom vody a tou istou chuťou večere a raňajok každý deň, prespávate na posteli pred hlineným domom a pijete teplé mlieko so spoločného hrnca s celou rodinou, ktorej necháte aj to posledné “európske zboží” čo máte so sebou, len aby ste sa im nejako odvďačili../
Mala som iba jedno pravidlo nestratiť samú seba po ceste za veľkým snom.

So zármutkom Vám musím oznámiť, že pre túto chvíľu moja cesta nepokračuje.
Mohla som využiť šancu, znova začať odznova, zohnať peniaze počas najbližších mesiacov a pokračovať, ale toto rozhodnutie by vychádzalo z mojej egáčskej rebelskej časti duše, ktorú by hnala vidina ”fakera” všetkým čo neverili a mali sprosté reči, či mi podrážali nohy.

A takéhoto motora môj sen nieje hodný..
Peniaze posielam späť všetkým, ktorí sa mi snažili pomôcť a potlačiť ma ďalej zo Sudánu, veľmi si Vás všetkých vážim a viem, že vy rozumiete a cítite ma.

”Nesúďme nikoho, ak sme predtým aspoň hodinu nekráčali v jeho topánkach.”

Neprestanem však zdieľať a prinášať vám to čo som zažila, čo sa dialo, ale tento krát bez strachu tlaku negatívnych ľudí, bez tlaku pocitu, že keď chcem ísť musím byť súčasť pokrytectva a vecí ” proti srsti” Zastaviť môžu trip svojou mocou, ale nie to čo sa odohráva v mojom živote. Lebo šťastie nikdy neprichádza z vonka.

Foto v galérii: Karima, Sudán.