Moto Girl Trip: 04 - Egypt - Usušené pery, Luxorský luxus a benzín v nedohľadne..

Nový deň sa opäť začal bez toho, aby sa skončil ten starý..
Hm.. akoby som si mohla prespať to “chutné” utrpenie z odlúčenia, ktoré mi prúdilo celým telom a zabíjalo ma.. z Alexandrie som prišla nočným autobusom, tak som si užila primitívny film s tanečnými vsuvkami, ktorý ziapal polku cesty z reprákov..
Tešila som sa kedy uvidím Euphoriu a všetko jej poviem a ona zasa raz zaškrípe nerozoznateľným zvukom, ktorý pozorujem z spod riadidiel asi druhý týždeň..

Prvý krát som obesila na gurtňu svoje moto nohavice a rozhodla som sa isť v rifliach.
Páliace slnko bez tieňa, 45 stupňov je niečo čo sa v kombinéze proste nedá zniesť.Cesta z Hurghady do Luxoru je kombináciou okruhového asfaltu, deravého asfaltu a prašného podkladu, ktorý čaká na asfalt.

Pekelne dlhá.. pocitovo.. vyrazila som bez spánku na troch kávach o pol druhej kúsok od Hurghadi.. Vždy si píšem roadbook, ktorý si vložím do priesvitného vrchu tankvaku, aby som mohla sledovať značky..
Cesta bola krásna.. krajina sa pomaly mení z pustej mesačnej pieskovej..

Prechádzate okolo obrovských skál , ktoré vyzerajú že ležia bez pohybu niekoľko desaťročí..
S krajinou sa menia aj ľudia.. po modernom Egypte na niektorých miestach nie je ani stopy.
Muži v turbanoch, zahalené ženy, supermarkety a obchody s nezmyselným zbožím sa menia na účelové malé obchodíky, kde nájdete v prvom rade príjemne vychladenú vodu, sladkosti, kávu čaj a základné potraviny. Ľudia sú srdcoví, pristupujú pomaly opatrne a s obrovským rešpektom.
Deti sú zvedavé a krásne čisté snažia sa využiť šancu na oprášenie angličtiny, ktorú nepoužívajú tak často.

Slnko a vrelý vietor mi sušil pery, ktoré za dve hodiny popraskali do krvi, vysušené nosné dutiny, tak že prvý krát cítite všetky svoje dýchacie trubice až do pľúc.
Stále na ceste.. slnko zapadá.. a Luxor je stále v nedohľadne..

Oči mi klipkali a tak som zastavovala každých 5okm a rozčuľovala sa že vzdialenosti na značkách LUXOR sú vôbec neni reálne..
Noc ma dostihla 80km pred mojim cieľom.
Jazda v noci je stále divoká, cesta je jednoliata bez čiar či označení, jediné čo vidíte svietiť sú hviezdy.
Egypťania jazdia bez svetiel.. hlavne v noci.. konečne som pochopila prečo..
Autá jazdia bez svetiel iba s obrysovkami raz za čas prebliknú, a tak dajú vedieť približnú vzdialenosť v ktorej sa nachádzajú. Nik nedokázal pochopiť, že moje svetlo sa vypnúť nedá a tak, aby poukázali na chybu ktorú robím, zasvietili stretávačky..
Nebolo možné vidieť nič, jediné čo som mohla urobiť bolo spomaliť na 3otku a dúfať že práve teraz nestretnem žiadne zviera či človeka na krajnici..

Do Luxoru som dorazila o pol jedenástej.. Unavená na smrť som si sadla hneď po prvej ček point stanici na chodník a sklonila som si hlavu do dlaní, vypila posledný pol liter vody a podala o sebe správu že žijem..
Vedela som že keď vojdem do mesta, budem opäť potrebovať zapnúť na max, aby som sa nevytočila z pokrikovania z prenasledovania mlaďochou na motorkách nevedela som sa dočkať sprchy a postele..
” help help? ” zastal pri mne starší muž na čínskej motorke..
” ah..” pozrela som sa naňho a nemala som silu začať vysvetľovať rukami nohami čo hľadám..
” hotel, cheap cheap, no money” odpovedala som mu s hlavou hore, stále sediac nehybne na mieste..
” come come.. for free dont afraid” a tak som si o pol hodinu umývala zuby.. božské!!!

Na Luxor som mala bohužiaľ iba jeden deň, kvôli chystajúcej sa revolúcii aj kvôli trajektu do Sudánu a tak som si ho užila ako som najlepšie vedela.
Jedno z najkrajších miest v akých som kedy bola. Prekrásna zelená príroda, kvitnúce kvety, pasúce sa kone a samozrejme neodmysliteľné historické pamiatky.

Keď cestujete na motorke a ste sám… ste špeciálna skupina, neberú Vás ako turistu..
Nik Vás neokráda, nestrieľa vysoké ceny či sa Vás nesnaží obtiahnuť.
Skôr naopak, dookola ste ponúkaní jedlom, čajom, dobrotami.
Keď sa rozhodnete niekde nechať hoc len jednu Egyptskú libru , predavač za vami vybehne a nanúti Vám ju do vrecka, alebo Vám donesie čokoládu, džús či ovocie.

Situácia bola vážna rezerva ukazovala 56 km, štyri pumpy bez benzínu..
Telefonovala som s Hossom či má nejaký nápad, postávalo pri mne pár ľudí, ktorí sa tvárili nezaujato..
Zrazu jeden z nich prišiel a opýtal sa ma či zháňam benzín.. vraj má doma..

“hej za tisíc libier že?” zasmiala som sa..
” nie.. chcem Ti pomôcť ” rozprával na mňa stále obďaleč..
” tak v tom prípade, áno potrebujem benzín, aspoň desať litrov..”
“Neviem či Ti môžem dať desať litrov, ale urobím čo sa dá..”

A tak som v ten večer skončila pozvaná na domácu večeru u krásnych ľudí..
Dve sestry a brat.. otvorená myseľ, perfektná angličtina, a čisté srdce..
Sú to vzácne momenty, ako keby sa stretnú dva odlišné svety, ktoré majú predsa niečo spoločné.
Otvorene sa pýtate a odpovedáte na otázky, aby si tá druhá strana dokázala utvoriť celkov obraz..
Miešajú sa vo vás pocity, ste šťastní, vďační, citliví a horí Vám srdce z toho akí sú ľudia krásni..

Egypt je tesne pred demonštráciou, ktorá sa chystá 3Oteho, zákulisné vládne hry sú tvrdé. Vypadáva elektrika, na benzín sa čaká niekoľko hodín v radoch, teda v tom lepšom prípade.. Väčšina púmp je opustená, uzavretá kušami železa či obrovskými pneumatikami..

Občas vidíte ľudí ako sa klbčia medzi sebou a naťahujú za goliere pri benzínovej pištoli, ale inak myslím že jediný kto je v polostrese som ja. Domáci to berú ako príjemnú spoločenskú udalosť, celkom milá možnosť stretnúť dávno nestretnutých susedov, pofajčievať cigaretky alebo sa len tak rozprávať o živote.
Do radu som sa nepostavila, predbehla som kolónu odtlačila som si kvetináče s malými palmami, odsúdenými na zánik odparkovala som motorku, všetok benzín z Rotopaxu som doliala do Euphorie a začala som sa tlačiť medzi všetkými motorkami, autami a ľuďmi s kanistrami..

Najdôležitejšie je vždy nájsť človeka, ktorý aj keď možno nerozumie, ale chce..
Všetci ma poloignorovali a jediné čo ich zaujímalo bolo klasické ” where do you come from”
Trom pánom som stupila na nohy v žabkách a s červeným rotopaxom nad hlavou som čakala, čo sa bude diať..
“This is Boss.. This is Boss..” pointovali pána v pásikavej košele..
Nebol čas ani na príbeh, ani na sladké ” hellou.. I m Katarina from Slovakia”
Zamrmlal niečo po Arabsky a ukázal že mám isť do radu..
Jediné čo naozaj zaberá je hra na hlupaňu a v niektorých prípadoch slzy..
“just 7 litres.. 7 litres..” opakovala som donekonečna a čakala som kedy niekto vyberie tankovaciu pištoľ z nádrže auta, ktoré práve prišlo na rad.
Nastal moment M priblížila som sa k pištoli a nastrčila som ju na hrdlo Rotopaxu.
Dav sa rozohnil, niektorí sa smiali, iní s nasratými nosnými dierkami pozerali čo sa bude diať..
Boss bol chrbtom a mladý chalan s profesiou “čapovača” mi natankoval..
Všetci pokračovali v tlačenici.. pána s palicou na somára pricviklo auto a roztrhlo mu nohavice..
Tak som zrazu bola nezaujímavá a mohla som utiecť..
Potkla som sa a vyliala som si dobré deco na zem..

Občas ľudom ku šťastiu stačí malý kúsok vašeho nešťastia.. Aby sa napätie uvoľnilo hurónskym smiechom postávajúcich..

Ľudí čakajúci v nekonečných radoch vykrikovali ” wheeeey because woman, because foreigner”
A ja som kričala ” To Aswan.. To Aswan.. Inschallah!! šukran šukran..”

Aaaaaaah do Aswanu vedú tri cesty, niekedy nejde ani tak o to ktorú si vyberiete, ale na ktorú sa Vám podarí dostať.. Celých 200 km z Luxoru do Aswanu som si užila popri Níle, krásne scenérie..
Obrovské výletné lode, trblietajúca sa voda, poletujúce vtáky.. cesta viedla cez dedinko – mestečká, priemerná rýchlosť bola 7O kvôli pripečeným retardérom, ktoré má každý pred domom…

Neoznačené neforemné udupané s kameňov a asfaltu, ktorý pri tom silnom slnku splýva..
Je streda.. Zajtra je posledný deň, kedy môžem vybaviť papiere, sudánske víza, a naložiť motorku na trajekt, ktorý odchádza až v Nedeľu, ak Boh dá..

Situácia je divná, nik nevie čo sa udeje.. v Nedeľu sa celý národ chystá do ulíc v mieri..
Ale ako to dopadne.. a či vôbec budú jazdiť trajekty.. to dnes nik nevie..
A tak sa začína zasa raz dobrodružstvo pečiatok a byrokracie.. prajem si veľa trpezlivosti a šťastia!