Ako som našla bod G a ako som prostredníctvom neho dosiahla vrchol dva krát po sebe

1. Deň

Vysoká nad Kysucou – PD – BA – Wiener Neustadt – Leoben – Murau – 506 km

Vyráža sa ako obvykle z Prievidze ráno o ôsmej. Klasickú zostavu starých známych tvári doplňuje jedna novinka v podobe Vila na Vstrome. Tú istú moto sedlá aj Pišta, Frenky ide na svojom hornete, Miro na capkovi, Maťo aj v spoločnosti šarmantnej manželky tento krát berie vyvetrať jeho druhú moto CBFku, lebo na jeho transalpe ide Enďuri. Ten svoj autobus 1150GS musel nechať doma, keďže ju nestihol zložiť, kvôli meškaniu dielov.

Tento krát na prekvapenie všetkých nemeškám a posledný na stretko prichádza Miro. Mierime na Trenčín a po diaľnici sa presúvame až za Rakúske hranice. Zastavujeme na benzínke, kde si chceme kúpiť diaľničné známky. Pýtam sa Mira čo povedal pumpárke, on mi hovorí, ty už len povedz „noch einmal“. Na moje noch einmal už ale nevyšlo, a trom sa nám známka neušla. Za pár km na inej benzínke noch einmalujem a lepím si nálepku na motorku. Ešte medzi tými dvoma benzínkami mi pri prudkom pridávaní pár krát vyskočia otáčky. S malou dušičkou dávam podvedome mojej spojke pá pá. Pokračujem aj napriek tomu, no s pozvoľnejším pridávaním plynu. Tempom do 120 km/h sa presúvame rakúskými diaľnicami a S6-stkou, ktorá bola v podstate ako diaľnica, do kempu v Murau, ktorý je naším dnešným cieľom. Porozkladáme stany a ide sa na miestne čapované, teda okrem mňa. Ja sa idem premiérovo vytešovať varením na mojom novom variči. S mojím varičovo-ešusovým umením sa delím aj s ostatnými. Neskôr sa prostredníctvom ľudových piesní snažíme vniesť do rakúskeho kempu trocha slovenskej kultúry. Po približne trištvrte hodinovom vystúpení za nami prichádza rakúsky mladík a hovorí nám „bitte piano“. Miro pohotovo prekladá, že nám k tomu chcú doniesť aj piano. Neskôr si všetci v stanoch nachádzame vetvičky zo smreku, ktoré zasa nejaký srandista, každému položil do stanu. Miro hovorí, že to tu určite chodil dajaký poľovník. Poberáme sa spať a Miro sa zo stanu rozčuľuje aká mu je zima. Ja sa mu vysmievam, že aké je mne teplo. Žiaľ môj teplý stav trval možno tak 20 minút, a potom sa až do rána trasiem od zimy.

2. Deň

Murau – Malta – Obervellach – Hochalpenstrasse– Taxenbach – Flachau – Tamsweg – 440 km

Ráno sa rýchlo vychystáme, čaká nás totiž celkom náročný deň. Stany nechávame rozložené, lebo tu plánujeme stráviť aj nasledujúcu noc. Po večernej rozprave o jazdení v kolóne dnes pekne jeden za druhým ako ovečky mierime na Maltu. Ale nie na tú Maltu, o ktorej pipinky snívajú, že ich tam ich mucinko vezme, ale na dedinku Malta v Rakúsku. Za dedinou Malta sa nachádza náš ďalší cieľ, ktorým je priehrada s vyhliadkou. Cestu k priehrade ozdobuje mnoho vodopádov, a pri jednom si dávame spoločné fotenie.

Od vodopádu sa vyberám popredu sama, keď tu zrazu mýtnica a že 9,50. Pre nás nízkorozpočtárov sú mýtnice ako dýka do chrbta. Vlhká – oplakaná desina mi dvíha závoru a tak pokračujem po Hochalmstraβe. Cestu okrem mnohých už spomínaných vodopádov spestrujú aj občasné semafóry. Cesta totiž vedie úzkymi tunelíkmi vysekanými do skál, kde sa dve autá neobídu. Už s výhľadom na priehradu zastavujeme nad menšou vodnou nádržou a fotíme. Vilo mi dáva jeho super foťák až mu urobím fotku. Hovorím mu, že on musí byť niekde inde ako ja, lebo mne to robí úplne iné fotky.

Pri priehrade parkujeme na hlavnom parkovisku, a ideme sa pokochať na vyhliadku z priehrady.

Po okukaní vyhliadky, okolia, a porschatka na parkovisku sa vraciame naspäť na hlavnú smer GroβGlockner. A tak čochvíľa brzdíme pred rampou, ktorú nám dvíhajú za 23€. S výhľadom „motorkár kam sa len pozrieš“ stúpame po Hochalpenstrasse na vyhliadku Franza Jozefa. Tu dosahujem svoj prvý vrchol vo výške 2369 m. n. m. s výhľadom na samotný dvojitý bod G – GroβGlockner, ktorý sa vo svojej plnej kráse týči v 3798 m. n. m.. My okukávame ľadovec, nás okukávajú svište. Miro správne poznamenáva, že čaká kedy aj ten svišť príde s klobúkom vyberať peniaze za fotky. Svište však neprišli a tak ideme nejaké euráče oplieskať do miestneho shopu nákupom suvenírov.

Z Nationalparkplatzu sa klesaniami vraciame späť na kruháč a smerujeme k druhému vrcholu. Stúpaniami, na ktorých moja karburátorová kráska moc výkonom neprekypuje sa po mačacích hlavách trepem na Bikers point. Tu vo výške 2571 m. n. m. prostredníctvom Edelweiβspitze dosahujem svoj druhý vrchol.

Niekto sa ide najesť do reštiky, niekto si varí sám, a ja sa len tak túlam po parkovisku. Dvaja mladí Česi mi oxidujú okolo motorky a tak sa dávame do reči. Jeden z nich ma nového tigra a tak sa do rozhovoru ochotne zapája aj Miro. Tomu sa tiger veľmi páči a tak netrvá dlho a už ho ochytáva a osedáva. Začínam uvažovať či Miro nie je zoofil.... najprv capko, teraz tiger... možno na tom niečo bude.

Spoločne sa tu zamýšľame, nad pokročilým časom a množstvom kilometrov, ktoré nás čakajú do kempu. Plnou parou množstvom zákrut klesáme a smerujeme na Murau. Cestou nás obieha skupinka asi 30-tich plastových somarín s hučákmi. Ten kŕdeľ plasťákov z našej organizovanej skupiny razom robí bordel a tak rada pred seba púšťam posledného nech už idú do prdele.
Neskôr sa na jednej križovatke nechtiac rozdelíme a tak sa už len v počte 4 snažíme čo najrýchlejšie presunúť do kempu. Berieme to po diaľnici, ktorá obsahuje aj pekný skoro 7 kilometrový tunel, za ktorým sú mýtnice. Z diaľnice však ešte pred mýtnicami schádzame a ja sa škerím, že platiť nebudem. Neteším sa však dlho, pretože hneď za zjazdom je tiež mýtnica. A tak som si za prechod tunelom platím 5€.

Do kempu prichádzame už za tmy niečo po deviatej, a asi 3 minúty po nás prichádzajú aj zvyšní traja. Niečo navaríme, zaspievame, a môžem sa ísť znova klepať zimou až do rána.

3. Deň

Murau – Sölkpaβ – Trieben – Admont – Hieflau – Wildalpen – Mariazell – Kalte Kuchl – 270 km

Ráno balíme saky paky, mávame kempu na rozlúčku a smerujeme na Sölkpaβ. Vo výške 1790 m. n. m. máme malé medzipristátie na ceste do Kalte Kuchl.

Prekrásnou scenériou a množstvom zákrut s parádnym povrchom dávame presun na Mariazell. Zastavujeme na benzínke, kde si robíme zastávku. O chvíľu prídu dvaja Rakúšania, jeden na KTM a druhý na novom capkovi. Frenky mi hovorí, že by takú KTM-ku chcel. Po tom ako jej majiteľ spod nej utiera olej Frenky svoj názor mení, a KTM-ku by nechcel. Miro začne obskakovať okolo nového rakúskeho capka. Jeho majiteľovi ukazuje, že aj on má capka, ale toho staršieho. Na to my ostatní kričíme „čejndž“, „čejndž“. Rakúšan sa však svojho capka vzdať nechce a dáva to najavo jasným kývaním hlavou doľava a doprava. Ukazuje sa, že je veľmi znalý pomerov, lebo hneď Mirovi hovorí „elektrik“. Na to sa Miro hneď chytá, ukazuje na motorku a že „eine cievka“, ktorú na capkovi menil. A tak od tejto chvíle už žiadny Miro nie je, už je iba „eine cievka“. Krásnou cestou pokračujeme až do Mariazellu, ktoré je náboženskou a cez pekné dni aj motorkárskou mekkou.

Chalani polížu mariazellsku zmrzlinu, a Slovensku sediacu s nami na lavičke vyspovedajú a zneužijú na spoločnú fotku.

Miro začína polemizovať o tom, že capko tu je len jeden jediný. Ja mu na to hovorím, že aj CBF-ka je tu jediná. On na to, že hej, že len ty máš tú odvahu ísť na tom tak ďaleko.

Rýchlo zbehnem kúpiť nejaké suveníry, pospomínam na to ako som tu minulý rok pobehovala v lodičkách a pokračujeme do neďalekého Kalte Kuchl, kde sa chystáme túto poslednú noc zakotviť.

Množstvom zákrut sa dostávame do KK, kde sa pýtame na ubytovanie. Za dve éčka na noc rozkladáme stany na lúke pri jazierku. Nech všetci vidia, že na to máme! Navarím, zaskáčem na trampolíne, a presúvame sa do reštiky.

Od chuti si dávam hranolky, v predstave, že to bude ako na Slovensku, teda pár hranoliek za max. 2 éčka. Teta mi však donáša porciu hranoliek ako pre troch, a Miro správne poznamenáva, že: aj ťa chuť prešla, keď si predstavíš koľko to stojí. A veru pravdu má. Že by hranolky boli drahšie ako ubytovanie, to by už bolo moc. Nakoniec sa však ukázalo, že tá mega porcia je len za 2€.
Na presklenej terase sú obsadené už len dva stoly. Okrem nás sú tu ubytovaní, ešte iní Slováci, ktorí však využili ubytovanie interiérového charakteru.

Pri predstave teploty vonku uvažujeme, že to dáme na albánsky štýl, aj keď na presklenej terase sme ešte nespali. Tety kaltekuchlovskej sa pýtame, či si tu môžeme doniesť karimatky, spacáky a prespať. Je to dobrá teta, a tak si prenášame veci na terasu. Mám obavu z Frenkyho, kvôli nemu už nejeden nespal. Na moje prekvapenie je Frenky pekne tichúčko. Za to až do rána počúvam Vilovu zbíjačku a rakúske rádio, ktoré na terase hrá až do rána.

4. Deň

Kalte Kuchl – St. Pölten – Wiedeň – Bratislava – Vysoká nad Kysucou – 440 km

Ráno sa rýchlo spakujeme z terasy, a za sprievodu kvapiek sa rýchlo balíme. Keď sa zbalíme, tak pršať prestane. Domov to berieme popri St. Pölten, kde sa zastavujeme za Mirovou ženou, alias pani eine cievkovou. Tá nás berie do miestneho zariadenia, a vysvetľuje nám ako to tu funguje. Dávame si domácu bagetu a úplne že najsammňam hroznovú šťavu.

Na ulici je stolček s pokladničkou a hroznom, na Slovensku by už nebol ani ten stolček. Ako pozornosť dostávame každý fľašu domáceho rakúskeho „gasthofovského“ vína.

Domov sa ťaháme rakúskymi a neskôr slovenskými diaľnicami. Na zelenči sa lúčime, Prievidžania idú cez Hlohovec, ja po diaľnici až tam na sever.

Za nami 4 dni, 3 noci, približne 1700 kilometrov, bod G a zopár dosiahnutých vrcholov.