Horami a dolami, plážami a moriami, cestami a necestami krajinou dvojhlavého orla alebo naša Albania tour 2013 – prvá časť 1/3

Zloženie:

• Maťo – Mato71 - Honda XL 600V Transalp - PD
• Malá Janka – snowgirl - Honda CBF 250 - DK
• Janka - corvette - Honda CBF 250 - CA
• Peťo – soson1 - Suzuki DL 650 Vstrom - TN
• Veľký Maťo – bliskac - BMW F 650 1997 - ZM
• Pišta - Suzuki DL 650 Vstrom - PD
• Enďuri - Bmw r 1150 GS - PD
• Honzo - Bmw r 1150 GS - CZ
• Roman + Katka - Yamaha TDM 900 - TN
• Hnilo – hnilo353 - Yamaha XT 660z Tenere - TN
• Miro - Aprilia Caponord 1000 - PD
• Frenky - Honda Hornet 600 – PD

Noc pred odjazdom bola perná. Časť, ktorá spala pri Prievidzi do neskorej noci pomáhala pri opravách na motorke veľkého Maťa, ja som sa do neskorých nočných hodín balila a tí dvaja od Trenčína mali pohodu. Asi aj preto sa oni držali pôvodného plánu vyrazenia, zatiaľ čo my ostatní po dlhších čakaniach vyrážame o pár hodín neskôr.

Deň prvý: Vysoká nad Kysucou - Prievidza – Komárno – Mohács – Osijek – Lukavac – 740 km

V počte 10 kusov teda vyrážame v ústrety maďarským rovinám. Nikomu sa však predstava skoro 300 kilometrov roviny nezdá byt vzrušujúca a tak spoločne ticho o tejto nekonečne dlhej ceste rovinami mlčíme... Na benzínke v Komárome kupujeme diaľničné známky v platnosti 10 dní a cenou 7 eur. Maťo dáva na známosť že ideme po M1, ktorú pred Budapešťom zameníme za M6. Dostávame sa teda na M1 a ja si idem svojich 100 km/h aj keby tanky padali, že reku pošetríme motor. M1 je otrasná. Pravý pruh zaplnený kamiónmi a ľavý pruh neustále plný predbiehajúcimi autami, takže sem tam musím svoj tempomat porušiť a pridať. Ostatní idú o trochu rýchlejšie a tak ich čoskoro strácame z dohľadu. Ako sa tak blížime k Budapešti, pozerám po značkách ale o žiadnej M6 nie je ani chýru ani slychu. Pozerám tak do späťáku na Honzu, ktorý ide za mnou a čudujem sa prečo ide v odbočovacom pruhu. Potom sa pozriem dopredu a 8 motoriek je odstavených v odbočovacom pruhu – v tom kde som mala odbočiť. Zbadala som ich neskoro a cez obrubník by som to už nepreskočila a tak pokračujem plnou parou vpred. Na najbližšej odbočke schádzam z diaľnice otočím sa na kruháči, a vraciam sa späť, a po chvíle odbočujem na cestu, na ktorú som mala odbočiť. Volá mi Miro a vysvetľuje mi čo mám urobiť aby som sa vrátila, hovorím mu že už som na ceste. Tak rýchly a elegantný návrat nikto z nich nečakal. Maťo zabudol povedať, že medzi M1 a M6 bude nasledovať malá vsuvka cesty M0. S občasnými zastávkami na benzínkach pokračujeme M6, ktorá bola krásne prázdna. Od nudy skoro začínam na tankvaku hrať piškvorky. Zastavujeme na jednej pumpe, kde ostatní ešte ostávajú oddychovať a ja vyrážam sama aby som si „nadbehla“ teda šla pomalšie popredu. Skončilo to tak, že polovicou Maďarska idem sama a potom s malou Jankou. Ideme parádnou 80tkou až na chorvátsku hranicu kde sa neskôr stretávame s ostatnými.

Chorvátsko nás víta svojím dobrodošli Croatia. Vnútrozemím krajiny prechádzame do Bosny. Dvaja ranní vtáčkovia, ktorý vyrážali skôr nám dávajú vedieť, že už majú kemp neďaleko Lukovac u nejakého jazera. Už za zotmievania prichádzame k veľkému jazeru kde sa chystá nejaká white&white party. Množstvo mladých ľudí, všetci v bielom a vyhrávajúca hudba z baru. Nikoho neprekvapuje, že by som najradšej rovno z motorky skočila na parket. Žiaľ toto nie je to jazero a po chvíli blúdenia sa dostávame do nášho kempu, rozkladáme stany a varíme.

Deň druhý: Lukavac – Srebrenica – Bajina Bašta – Mokra Gora – Goražde – Foča – Šcepan Polje – 300 km

Hneď po prebudení to niektorí zapichujú do teplej vody jazierka. Ja sa síce nekúpem, ale viem, že je teplé, keďže som v ňom večer umývala ešusy. Kým sa my ostatní balíme, tak tím friškých v zložení hnilo a Roman + Katka zasa vyrážajú prv. Stretávame sa s nimi v Srebrenici, ktoré je jedným z plánovaných bodov našich zastávok. Nachádza sa tu pamätné miesto po najväčšom vojnovom zločine v Európe od skončenia 2. svetovej vojny. Pri masakre v Srebrenici bolo zabitých viac ako 8 372 mužov.

Záplava bielych pomníkov, zvuk bagra, ktorý neustále kope ďalšie a ďalšie hroby. Sedíme a rozprávame sa o tom čo sa tu vlastne stalo. Opúšťame toto miesto s prislúchajúcou vážnosťou a smerujeme do Srbska. Kúsok za srbskými hranicami ma už doháňa hlad k zúfalstvu a chcem si na parkovisku navariť. Hnilo však prichádza s „úžasným“ nápadom, že neďaleko je jazero pri ktorom si navarím. Presne som vedela, že to nedopadne tak ako bolo povedané. Poberáme sa teda do dažďa úzkou stúpajúcou cestou plnou zákrut a skál na ceste k nejakému jazeru, ktoré sme hľadali na rôznych odbočkách ale nenašli sme ho. Ako bonus sa spolu s Mirom, Enďurim, Frenkym, Peťom a Romanom s Katkou strácame. Nastáva ultrarýchle varenie čo znamená, že mäsové knedlíčky v mojej francúzskej polievke sú ešte surové a keďže nastáva aj ultrarýchle jedenie tak mám aj opálený jazyk a 90 % polievky končí v tráve, keďže blížiaci sa čierny mrak nás ženie preč. Miestneho týpka sa pýtame ako sa dostaneme na Mokru Goru. A tak si v Srbsku dávame neplánovanú off vložku nejakou lesnou zvažnicou. Najprv trochu kamienkov, potom utlačené blato, neskôr pekné šotolinky, a potom nás cesta vedie vrcholom nejakej hory kde platí „nepozerať sa dole“. S ostatnými sa stretávame pri Mokrej Gore. Všetci si pekne navarili a boli pekne napapaní. Myslela som, že toho hnila asi zabijem, keďže som sa kvôli jeho skvelému nápadu najesť sa pri jazere nenajedla. Jediné čo ma teší je, že nám enduráci závidia enduro vložku o ktorú prišli. V tucte tak mierime znova do Bosny. Pred Fočou dvaja naši chalani debatujú s našimi rodákmi s UNPROFOR. Pri Foči ale odbočujeme a ja ich zostávam čakať na križovatke. Po chvíli sa pri mne zastavuje nejaký jeep plný bosnianskych šuhajov, ktorí kukajú na mňa, na moju cbfku, niečo hovoria a dávajú mi palec hore. Po chvíli sa pri mne pristavuje iný jeep a ja „že bože už zasa“. Na moje prekvapenie títo šuhaji hovoria po slovensky a volajú ma na párty k nim do kempu. Aj mi je ten jeden povedomý, ale dochádza mi to až potom čo mi hnilo hovorí, že to boli tí naši chalani...a vtedy mi dopína, že však sorge. Pozvánka na párty je veľmi lákavá, my sa však vyberáme úplne iným smerom, a čím viac sa vzďaľujeme od križovatky, tým viac sa moja predstava dostavenia sa na párty rozplýva. Úzkou cestou plnou zákrut smerujeme niekde, len sme nevedeli či smerujeme dobre za ostatnými. Po menšom telefonáte sa s nimi spájame a uistený tým, že ideme správne pokračujeme za nimi do kempu ktorý našli. Chvíľu sa v ňom zdržíme, ale kvôli nedostatku miesta pokračujeme ďalej, kde nachádzame parádny kemp, so živou hudbou, českými vodákmi, kopou zábavy a tureckými záchodmi.

Rozkladáme stany na lúke s výhľadom na obrovskú horu a ideme sa baviť. Dvaja chlapi s gitarami a miestne piesne, podľa všetkého väčšinou o láske a multikultúrna spoločnosť.

Po chvíli na parket (v ktorého strede bola jama v ktorej horel oheň) vstupujú prví odvážlivci, zrejme miestny domorodci. Neváham ani chvíľu, skáčem k ním na parket a zábava je v plnom prúde. Postupne sa pridávajú aj ostatní a tak tancujeme o dušu, skáčeme cez oheň ala Jánošík, tancujeme spoločne s českými vodáčkami (najmä chalani), s miestnymi a ja tancujem s nejakým chalanom, ktorý mi po česky tvrdí, že je Francúz.

Deň tretí: Šcepan polje – Jazero Piva – Žabljak – 80 km

Budíme sa do krásneho rána s nádherným výhľadom na obrovskú horu, ktorá sa týči rovno nad Drinou – jednou z najznámejších riek balkánu. Hnilo s Romanom+Katkou opäť vyrážajú skôr a tento krát sa s nami odlúčia na tri dni. Ideme sa pozrieť dole k rieke Drina, niektorí na motorkách a niektorí pešo. Som veľmi rada, že volím možnosť pešo, lebo cesta k rieke nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Chalani majú čo robiť, aby nepadli a niektorí aj tak padli.

Vyrážame z kempu, ale moja motorka nie a nie naštartovať. Hodnú chvíľu nechce naštartovať, ale po tom čo ku mne dobehnú chalani zázračne naštartuje. Domov píšem správu, že motorka nechce štartovať, možno to budem musieť otočiť domov ale uvidím ako naštartuje zajtra, keďže už pred dovolenkou mala moto nejaké problémy. Cestou vidíme v kempe nižšie od toho nášho porozkladané motorky. Prechádzame hranicou do Čiernej hory kde sa veľkému Maťovi medzi colnicami nedá naštartovať motorka. Našťastie to bol len nejako pošahaný spínač stojanu.

A hneď za hranicou nás očakáva to o čom som doposiaľ len čítala.

Cesta plná tunelov, no tunelov... dier vybitých do skál. Cesta plná napadaných šutrov, neosvetlené tunely, v ktorých nech sa akokoľvek snažím tak nevidím skoro nič. Celý čas s malou dušičkou len čakám, kedy v tom tunely skočím na nejaký veľký šuter a hodím sa o zem. Našťastie sa toto divadielko nekoná.

Kaňonom rieky Piva pokračujeme prekrásnou scenériou k Pivskému jazeru.

Kúsok za mostom nad jazerom zastavujeme pod prístreškom, kde si varíme a neskôr sa aj skrývame pred prudkým dažďom ktorý nás zastihol.