Ako si správne (ne)vybrať parťáka na dovolenku 1/2

Osloviť na dovolenku niekoho z mojich bývalých parťákov ma ani moc neláka, keďže často pri jazdách s nimi vznikali krízové situácie a sem tam aj pády. Rozhodila som preto siete po pár motorkárskych fórach, kde síce odozva bola, no záujemcovia mi neprišli ako najvhodnejší kandidáti.

Niekedy ma kandidáti naozaj až pobavili, tým ako si ani neuvedomujú, čo takáto cesta zahŕňa. Na českých stránkach som našla jedného veľmi vhodného adepta, s ktorým sme kvôli dovolenke boli často v kontakte. Už to naznačovalo, že si budeme veľmi rozumieť. Mal už čo to najazdené, odjazdené, zažité takže to ani na nejaký problém nevyzeralo. Ako druhý sa začal rysovať jeden známy, s ktorým sme sa poznali cez jedného známeho. Dovolenku v práci mal v tom istom termíne ako ja, motorka spĺňala nároky na takúto cestu a on vyzeral, že má záujem ísť. Motorku mal síce len od začiatku roka, ale lietal na nej asi každú voľnú chvíľu. Tvrdil, že na nej najazdil tak 10 tisíc, a sem tam chodieval jazdiť aj terén. Priznal sa, že zákruty síce ide pomalšie, ale na rovinkách to dobehne. Okej, takže ideme traja. Ja na mojej CBF-ke, Viktor na jeho KTM 990 Adventure, a ...volajme ho Marcel na jeho Yamahe Tenerke 660.

S Marcelom sme sa ešte na jar stretli na jednom moto stretnutí, kde pôsobil ako taký funny týpek, keď nás tam všetkých dlhšiu dobu zabával tým ako nevedel rozložiť stan. Pred dovolenkou som si s nim ešte dala výjazd, kde som nepociťovala nejaké závratné rozdiely v jazdení. Ako sa blížil termín odchodu, pravidelne som Marcelovi radila, čo si ma vziať, prípadne nevziať so sebou.

Deň prvý

Prišiel deň D a my sa skoro ráno stretávame v Žiline. Keďže Marcel je z nás najmenej skúsený, rozhodli sme sa, že pôjde v strede. Ja idem prvá a tak Marcelovi vysvetľujem, že medzi nami musí byť hodne veľká medzera, pretože som trošku alergická ak niekto nevie dodržiavať bezpečnú vzdialenosť.

Už cestou cez Žilinu si všímam, že Marcel si moje slová vzal k srdcu. Ešte ale nie sme ani pod Strečnom a ja už ho v späťáku nevidím. Spomalím, aby ma dobehli a znovu nahodím tempo. Po prvej zákrute ho však znova nevidím. Zastavujem tak na odstavnej ploche, počkám na Marcela a vysvetľujem mu, že medzera je fajn, ale keď ma začína strácať, nech pridá, tak aby sme sa vždy aspoň videli. Znova sa rozbiehame a ja ho po prvej zákrute opäť strácam. Ešte doma som urobila približný denný rozpis km, ktorý by sa mal približne spĺňať, aby sa naplnili ciele dovolenky. Podľa neho dnes máme prejsť približne 800 km a dostať sa čo najbližšie k Transalpine. Marcela stále nevidím, a tak musím pravidelne dosť spomaľovať aby ma dostihol. Jemnejšia práca s plynom a prispôsobovanie jazdy tomu za mnou, čo človek pre druhého neurobí. Prichádzajú slovenské rovinky, kde sa Marcela snažím aspoň trošku potiahnuť. Nastáva situácia, keď treba obehnúť auto. Jedno jediné auto na ceste v okruhu pár km. Obehnem auto a čakám na Marcela. Marcel nič. Idem teda do protismeru a ukazujem mu, že môže obiehať. A on nič. Ide do protismeru Viktor, ktorý ide za ním, a ukazuje mu, až predbieha. A on nič. A tak s Viktorom začíname chápať, že obiehať sa nebude. Niekde za Lučencom zastavujem pri kraji aby som si pretočila mapu. Ešte pred našou cestou som Marcelovi rozprávala o kamarátoch, ktorí boli na dovolenke dva týždne pred nami, a jednému sa tam rozsypalo ložisko v kolese. A ako si tak pretáčam mapu, pozerám na Marcela, ktorý ma nejaký blbý výraz v tvári. Pýtam sa čo sa deje. Jeho odpoveď: "Cítim, že sa mi rozpadáva ložisko v kolese". Snažím sa mu vysvetliť, že je to nemožné, keďže motorka má cca 36 tisíc a predchádzajúci majiteľ si ju šetril. "Keby sa to rozpadalo mne, okej, skôr si poviem, že sa to už malo rozpadávať dávno, a keby sa mi rozpadla aj celá, tak okej, má na to právo, ale tebe sa isto ložisko nerozpadáva." Vidím na ňom, že ho moje reči moc nepresvedčili a tak radšej pokračujeme na poslednú slovenskú pumpu pred hranicami z Maďarskom. Marcel znepokojivo behá okolo motorky a stále počuje ako sa mu rozpadá ložisko v prednom kolese. Vidím, že moje reči ani nevníma a tak na rad prichádza Viktor. Dajú motorku na hlavný stojan a Viktor mu začne lomcovať s predným kolesom. Ako záver dáva, že koleso je ok, a necíti, že by bolo niečo s ložiskom. A tak máme od ložiska v prednom kolese chvíľu pokoj. Cez Maďarské rovinaté roviny sa plazíme Marcelovým tempom, ktorý nám ešte na jednej zastávke vypráva ako ho tieto roviny nebavia a už sa teší na zákruty. Tiež práve nejako zisťuje, že okrem motorkárskych si žiadne iné topánky nezobral. Zastávím tak pri Tescu v Miskolci a idem s ním aby si nejaké kúpil. Po doplazení sa do Rumunska nám aj cesty prajú ceduľkami Drum in Lucru. Samé semafóry a obmedzená premávka na hlavných ťahoch a tak si kvôli Marcelovi v kolónach poctivo odstojíme každú jednu červenú.

Onedlho už musíme stáť, lebo Marcel už nevládze a tak máme na pumpe nútenú prestávku. Začína to prudko nevyzerať, že sa dnes dostaneme tam, kde sme chceli. Marcel rozpráva o tom ako stále len ideme, a že by sme mohli viac stáť. Presúvame sa ďalej, keď nás pomaly začne dostihovať tma. Skladáme sa v nejakom bohu zabudnutom kempe niekde medzi Hateg a Petrosani. Večer sa s Viktorom zamýšľame nad tým, že sme ani prvý deň neboli schopný prejsť plánovaný počet km a že to ešte bude moc zaujímavé. Denná strata okolo 100 km.

Deň druhý:

Budíme sa do krásneho rána, v ktorom však musíme naháňať včerajšiu stratu. Musíme sa čo najskôr dostať na Transalpinu a tak to berieme po rýchlych hlavných cestách. Cesta široká ako letisko, fatamorgána sa do diaľky vlní nad cestou a prašné okolie cesty tomu dodáva exotický nádych. Niekoľko kilometrov tejto cesty, na ktorej nie je nič okrem nás troch. S nádejou v ruke ťahám za plyn a zadávam tempo 110 km/h. Chalani sa mi však v späťáku čochvíľa zmenšujú. Spomaľujem na nulu a čakám na Marcela, aby som tesne pred ním mohla opäť nahodiť tempo, ktorého by sa už dúfam vedel držať. Avšak tento ako aj ďalšie opätovné pokusy zlyhávajú. Marcel si starostlivo drží svojich cca 95 km/h. Dostávame sa až pod Transalpinu, kde si dávame pauzu. Marcel zastavil ako my na kamenistom podklade mimo cesty. Aby sa odtiaľto opäť v zdraví vrátil na asfalt mu musím duševne a posunkovo pomáhať akoby som navigovala kamión na parkovisku.

Na Transalpine sa trháme a každý si chvála bohu ide svojím tempom. Teda ja a Viktor sa motáme stále tak nejako pri sebe a Marcel ide sám. My dvaja sa zastavujeme na vrchole kde sa oddávame nákupným radovánkam, zatiaľ čo Marcel ide popredu. Nejako na ňom vôbec nie je vidno, že by ho zaujímala cesta, či príroda.
Túto noc sme mali spať niekde na Fagaraši, s Marcelom však budeme radi ak sa dostaneme čo najbližšie k nemu. Z krátkosti času riskujeme cestu po bielej ceste, kde chceme ušetriť kilometre. Ešte však musíme odskočiť do Sugagu, kde doplníme zásobu paliva. Stretávame tu sociálne prípady zo Slovenska. Dve porsche a jedno ferarri tu vzbudzujú záujem aj u miestnej mládeže. Boli si len tak pojazdiť cez víkend Transalpinu a Fagaras.

My však pokračujeme skratkou po bielej cez dediny Jina a Poiana Sibiului. Veľmi zaujímavé dedinky, ktoré sú okrem iného známe pastierstvom oviec. Nás však zaujala dedinka ako taká. Domčeky jeden na druhom, natlačené v ceste v rôznych farbách. Cestička to bola pekná, no Marcelovi dala zjavne dosť zabrať, keď na križovatke len krútil hlavou a kilometrov to už naňho asi bolo veľa. A tak opäť musíme začať hľadať kemp, pretože jeden člen už má toho dosť a je unavený. Skladáme sa v kempe pri Sibiu, odkiaľ chceme ráno pokračovať na Fagaraš. Cesta do kempu bola veľmi dramatická, keďže sme zle odbočili. Nepočítajúc to, že Marcel skoro zhodil Viktora z motorky keď k nemu prišiel z boku neuvedomujúc si jeho aj svoje bočné kufre, mal neskutočný problém sa otočiť. Nemala som to srdce ho tam nechať samého, lebo ja už by som sa tam otočila 5x, a tak som čakala a dávala naňho pozor kým sa otočí. Vlasy mi dupkom stavali keď som videla tie jeho manévre. Zázrakom však žiadne straty na životoch neboli.
Denná strata okolo 200 kilometrov.

Deň tretí

Ide sa na Fagaraš. Teším sa ako opäť vzhliadnem krásy Transylvánie. Chcem sa vyštverať na známy kamenný pamätník no Marcel ma viac krát upozorňuje aby som to nerobila. Zo zúfalo - prestrašeným výrazom, aký dáva moja babka mi oznamuje: "Je to nebezpečné."

Pod známym stúpaním sa delíme, aby si to každý vychutnal a vyfotil podľa seba. Marcelovi zdôrazňujem, že sa čakáme na vrchole. Je tam jazero Lacul Balea, parkovisko a stánky, isto to neminie a odtiaľ sa už tunelom začína klesať. Ešte ma zabije otázkou: "A čo je toto za cesta?" A potom si ideme každý to svoje. S Viktorom sa stretávame vo viacerých zákrutách a aj na vrchole. Tu sa opäť oddávame nákupným radovánkam a obdivovaniu prírody. Po hodnej chvíli rozmýšľame, kde je asi tak Marcel. Ten mi za chvíľu volá, že nás čaká niekde dole. "Však som ti hovorila, že sa čakáme na vrchole!" "Tie stánky to bol vrchol? Dobre tak tam idem." Avšak sa Marcel na vrchol netrafil ani na druhý raz, kedy to zasa prešvihol smerom na Avrig. Na tretí raz ho už odchytávame a kvôli jeho bezpečnosti mu musím robiť parkovacieho asistenta. Ak totižto povrch nie je rovný, má veľký problém zaparkovať motorku tak aby nespadla. A tak sa tam s ním hodnú chvíľku navigačne potrápim, kým je možné dať motorku na stojan. Moc ho to tu asi nezaujíma, lebo nám oznamuje, že pokračuje popredu. Tak si chvíľu vydychujeme, že ho nebudeme musieť čakať. Naša radosť však netrvala dlho lebo po zostupe z hôr ho zbadáme ležať v tráve pri motorke. Zasa oddychuje, asi ho to naozaj zmohlo, a tak si z toho robíme obednú pauzu. Začínam variť známe mäso v turistickom balení, ktoré ešte podusím, ochutím a ponúkam ho aj Marcelovi. Ten sa však z toho moc nadšene netvári. Čo by však za také jedlo dali deti v Afrike. Na Vidraru nám Marcel opäť predvádza jeho parkovacie umenie. My s Viktorom sme si našli rozbitejšiu časť obrubníka a hodili sme to na chodník. Marcel sa o to pokúšal tiež, no jeho pokusy boli tak zúfale, a nepodarené, že to radšej pre dobro všetkých nechal na ceste.

Pamätám si Marcelove slová akoby to bolo dnes: "Zákruty idem pomalšie ale na rovinkách to dobehnem." My s Viktorom ten pocit síce nemáme, ale možno existuje nejaký paralelný vesmír, v ktorom to Marcel na rovinkách naozaj dobehne. Stále však s Viktorom čakáme nejaké zlepšenie v jazdení. Ono sa to však vôbec nezlepšuje. A tak zákruty či roviny, jedno väčšia tragédia ako druhé. Na presun tak využívame jedinú Rumunskú diaľnicu, ktorá nás privádza k Bukurešti, kde chceme zakotviť v kempe. Od Marcela, bývalého kamionistu si vypočujeme prednášku na tému, aké tam budú ráno kolóny, a že on to ako kamionista dobre pozná. My s Viktorom sme ho ako väčšina prehlasovali a tak prichádzame do kempu v Bukurešti. Večer sedíme pred stanmi a rozprávame sa o ceste. Teda ja a Viktor. Všimli sme si, že Marcela nejako cesta, príroda ani iné obdobné okolnosti moc nezaujímajú. Hovorím, že tá cesta po diaľnici bola fajn, rýchlo to ubehlo a bola to celkom zábava. Marcel z vážnou tvárou prehlasuje, že on už mal chuť hodiť tam motorku o zem, že už to bolo moc. Išlo asi o 80 kilometrov diaľnice, ktorá nám aspoň ako tak pomohla zrýchliť presun. S Viktorom sa pozrieme na seba a robíme pomyselný FacePalm. Po tom ako ide Marcel spať si to s Viktorom spoločne zhrnieme. Takže ani diaľnice, ani rovné cesty, ani zákruty a ani veľké mesta.
A to sme dnes už mali byť v Bulharsku. Denná strata 160 kilometrov.

Deň štvrtý

Ranná jazda cez Bukurešť prebieha nasledovne. Križovatky s červenou, kde sme priemerne tretím až piatym vozidlom, žiadne zápchy ani čakanie. Až na Marcelove zmetkovanie, ktoré tu po meste predvádza. Za mestom nám zahlási: "Ja som vám hovoril, že tam budú kolóny." No asi som iná, ale kolóny si naozaj predstavujem inak.

Cez Ruse prechádzame Bulharské hranice. Zastavujeme sa tu popozerať mestečko, nakúpiť, niečo zajesť a zmeniť si euráče za bulharské chechtáky. Neskôr pokračujeme k Ivanovu, kde nás cestou zachytáva dážď. Marcel vyťahuje jeho goratexové rukavice, ktoré má však nejaké menšie a tak si ich nevie nasadiť. Začne mu teda pomáhať Vikor. Cela scénka pripomína rôzne známe komické dvojice, aj keď Viktor je v tom nevinne. Neskôr počúvame, že ho z rukavíc bolí ruka.
Popozeráme skalné kláštorné komplexy a smerujeme do Veliko Tarnovo. Tam si chceme pozrieť známy míľnik. V meste ho však nejako nemôžeme nájsť a tak sa viac krát otáčame. Tu mám zasa tú česť vidieť Marcelovo umenie. Opäť sa oňho bojím a každú chvíľu ho už už vidím na zemi. Zastavujeme na parkovisku pri námestí, kde vlastne Marcel zisťuje o čo ide. "To tu idete len kvôli tomu?" Už si z neho ani nič nerobíme a chytáme wifi z neďalekej reštiky. Googlujeme fotku míľniku a ukazujeme ho milej pani na opätkoch, ktorá nás k nemu zavedie.

Marcel samozrejme ostáva pri motorkách. Vrátime sa a pokračujeme po dlhých Bulharských cestách v nádejí, že aspoň večer doženieme to, čo vďaka malej cestovnej rýchlosti cez deň strácame. Marcel však opäť začína byť unavení, začína ho bolieť rameno, tlačí ho rukavica a mnoho iných problémov samého so sebou. Začína pršať a tak končíme v chatkovom kempe niekde pred Gabrovom. S Viktorom si začíname všímať, že jediné Marcelove emócie sa prejavujú pri večernom podávaní alkoholu a pri neslušných návrhoch na moju maličkosť. Okrem iného nám Marcel objasňuje aj iné dôvodu, prečo nemôže ísť rýchlejšie ako napríklad:

"Je to len jednovalec, má to slabý výkon, rozpadá sa mi ložisko v prednom kolese, ponárajú sa mi predné tlmiče, som moc nabalený, mám moc ľahké rajdy." Tak týmito dôvodmi to Marcel úplne zabil, a my začíname pochybovať o jeho spôsobilosti motorkára. Zároveň rozmýšľam či mám tie reči o jednovalci a slabom výkone brať ako provokáciu.
Denná strata približne 350 kilometrov.