Ukrajinská jednohubka – Polonina Runa

MOTTO:

Ak nie hneď, potom nie,
pasca dávnych návykov
Ak nie hneď, potom nič
z tvojich plánov tiene slov
(Elán)

====

To „hneď“ bolo v pláne ešte v marci (2015), no asi vplyvom globálneho ochladzovania bolo vo „vyšších“ polohách ešte dosť snehu. Koncom apríla som to už nevydržal a ak by som sa aj hore nevyšplhal (1479 mnm), aspoň som chcel omrknúť terén.

Dal som dokopy osvedčený tím v počte dvoch členov. Prvý pomerne skúsený, bezproblémový a dráč, ten druhý ešte taký „nevyzretý“, ale jaksi sa snaží. Takže Ténérka a ja.

V Ubli dávam ešte raňajkoobed, následne prejazd hranicou a smer Perečín (Perechyn). V Perečíne vyhliadam bubovu Marínu, že aspoň poviem „privet“, ak by nemala čas na povozenie sa, ale zahliadnem len jej sestru. Tak nič, chcem 5-hviezdičkovú Marínu, 4-hviezdičková sestra ma nezaujíma, tak točím do ľava na Turi Remety (Turi Remety).

Nadmorská výška okolo 160 mnm a v diaľke vidím to, čo pred chvíľou ešte zo slovenskej strany, polonina pod snehom.

Smer Turicja (Turytsia) a v obci Turički (Turychky), hňeď na začiatku, je odbočka do prava na Lipovec (Lypovets).

Je to síce cesta do obce, ale začína skutočný off road. Rozbitý asfalt, skôr šotolina. Za takúto cestu by sme sa v našich lesoch nemuseli hanbiť (pravda, až na lesníkov, tí sa o cesty zväčša starajú).
Každopádne, užívam si to. Nádherné prostredie, lesy začínajú zelenieť a miestami pekné OFF výjazdy. Stretávam nejakých peších, idúcich mojím smerom, tak asi ďalšia dedina nebude ďaleko. Na moje šťastie, bola.

Po cca 3 km je Y križovatka, na Lipovec do prava. A ďalších niečo cez 3 km je pekná vychutnávka. Z „nirvány“ ma vyrušil len znenazdajky sa v zákrute objavený žltý autobus, v protismere. Našťastie sme ani jeden neoplývali nejakou závratnou rýchlosťou, tak sa to podarilo a autobusu som neublížil.

V Lipovci začína panelová cesta. Teda, riadny luxus cesta. Dedinka je to sympatická, stratená kdesi vo svete. Psi, kravky, ľudí pomenej... Prdkám si to stále hore po paneloch a na konci dedinky sa tá panelka ešte o 30% zväčšuje. No, o panelke som vedel, ale toto je jak pre autobus. To už som niekde 700 mnm a furt po panelke hore. Dal by to aj čoper, až na jeden úsek, kde akoby cestu strhla lavína. Konečne vzrúšo, ale len krátko a zas furt panelka.

Niekde v 1050 mnm sa objavujú trasoviská čučoriedok, pomaly mizne les a začínajú náznaky snehu. Vlastne v čučoriedkach sneh už ani nie je, drží sa len v závejoch pri ceste.

Postupne sa záveje rozširujú na celú cestu a ja sa ich snažím obísť. Terén je však rozmočený a začínam sa viac spoliehať na E09.

Niekde ešte prehrabem aj sneh, ale po nedávnych skúsenostiach so snehom mám rešpekt. Tak či tak sa zahrabávam a ďalej to nejde. Nepotrebujem ani stojan, motorka stojí „sama“. Pár metrov ešte idem na prieskum, čo bude vyššie, no motorkou je to neschodné.
Takže koniec, max point, 1239 mnm.

Lenže, som zahrabaný. Ako sa otočiť.
Napínam svoje obrovské svaly, dvíham zadné koleso a pomaly ťahám dole. Akurát, že predné koleso si robí čo chce. Jaksi vždy udáva iný smer, ako chcem ja.
Zrazu Ténérka hovorí, že si potrebuje odpočinúť. Tak OK, trocha si polež.

Jak si Ténérka oddýchla, trocha sme sa ešte popasovali a to už som sa potreboval málinko schladiť ja.

Čo teraz? Pozerám, nejaká pekná cesta do doliny, už nie panely. Skúsim. Pomaly sa spúšťam, ale už vidím, že to asi nem dobre. Že to bude nejaká jednosmerka. Ak by niečo, späť hore bude problém. Nie, že by to snáď Ténérka z princípu nezvládla, len nevie sama udržať rovnováhu. Na to potrebuje mňa a to zas pre ňu nie je veľká výhra.
Niečo sme zliezli, ale ďalej to vyzerá ešte horšie, tak študujem mapu v navigácii. Tá cesta tam nie je, ale smer mám do rokliny, do hôr a presne opačne, ako je Lipovec. Takže pred tým, ako začnem zháňať ZIL, skúsim sa vydriapať naspäť na panelku.

Blato a kamene ako tak idú, ale predo mnou asi 10 metrový úsek snehu. A stupak, jasne. Viem, že pomaly na kačku nemám šancu, ale rýchlo v stúpačkách na snehu stopu neudržím.
Voľba padá na rýchlosť, skúsim sa hore „vystreliť“ koľko to pôjde, ak spadnem, snáď to v tom snehu nebude také tvrdé.

Podarilo sa na 50%. Celý sneh som hrabal a dohrabal som sa do polovice. Vlastne som neudržal stopu, stočilo ma to, ale nespadol som.
Neviem čo teraz. Vycúvať naspäť a ešte raz?
Skúsim nejaký rozbeh. Už som niečo podobné zažil, aj keď to nebolo v snehu. „Normálny“ rozbeh nemá šancu, pneu spod seba všetko odhodí a zahrabe sa. Ale finta je: pustiť spojku naraz. Predné koleso vyletí hore, pneu nemá čas „hrabkať sa“ a motorka sa „vykopne“ na vyššiu nadmorskú výšku. Stačili asi tri skoky a sneh bol za nami. Zbytok výjazdu bola lahôdka.

Vidím nejaké torzo, tak idem poočumovať. Ach jaj. Terén vyzeral byť stabilný, rovný. No stabilný len vyzeral. Proste sme sa nezvládli otočiť.

Napájam sa znova na panelku a cca 5km sa spúšťam späť do Lipovca a ďalej, na už známej križovatke sa beriem do prava, na Likicari (Likitsary). Mal by tam byť aj nejaký drevený kostolík, aj som niečo z diaľky zazrel, ale nie je to to, prečo som tu, takže za dedinu do lesa a krásny výjazd do brezového hája.

Vypálená tráva, prehľadný a suchý terén. Vozil som sa jak malé decko na bicykli po dvore.

„Spiatočka“ a smer Turički, Viľšinki (Vilshynki) a odtiaľ mám v navi navolený nejaký prejazd. Nejaký, „ukradol“ som bicyklistom trasu. Či prejdem motorkou???

Začiatok je krásny. Dedinky z inej doby, príroda vo svojej divokej podstate. „Cesta“ je uzučká, pre jedno auto, vyzerá ako niečia súkromná cestička na pole. Ak by trocha popršalo, neprejazdná (blato), no teraz, pre mňa suchučká. Výjazd na kopec, „križovatka“ s takými cestičkami, ak by že nemám navi, netuším kadiaľ sa pustiť.
Ale ide to úchvatne.

Cestička stúpa do kopcov a križujú ju nespočet ďalších cestičiek. Brezový les s kochačkovými aj strmšími výjazdmi. Asi dva krát stratím trasu, lebo pri výjazdoch sa musím pozerať Ténérke pod nohy a nie na navi, no vždy sa napojím kde-jakými skratkami naspäť.
Až do chvíle, keď jediná cesta ma vedie presne opačne, ako je trasa v navi. Tak súdruhovia, niekde je chyba. Vraciam sa, či nenájdem nejakú cestičku, čo by zodpovedala môjmu smeru. Pomaličky schádzam dole, keď ani neviem ako a prečo, moja milá zas na zemi.

Pravý späťak nejako čudne „nastavený“ - už vidím, blaster praskol. Na mäkkej hline pri mäkkom položení. Ale inak sme OK, tak „zase dál“.

Nachádzam dosť prudký zjazd, ale suchý. Tak idem na to. Smer vyzerá byť k cieľovej dedinke v pôvodne plánovanej trase. Po chvíli už aj vidím dedinku Smerekovo (Smerekova).

Odtiaľ už cez Čornogolovu (Chornoholova) „asfaltom“ krásnym prostredím popri rieke Ljuta na Malij Bereznij – Ubľa.

Pozerám do mapy a vidím cestičky, poľňačky, ktoré si pamätám. Majú začiatok aj koniec – nie sú slepé...
Potenciál na jazdenie vidím obrovský. Ešte tak ľahké enduro. Videl som krásne výjazdy lesmi...

Runa, ak dovolíš, vrátim sa k tebe, čoskoro.

Resumé:

380 km, z toho cca 250 na hranicu a späť.
11,5 hodín.
Názvy sú v slovenčine tak, ako ich viem prečítať ja, v zátvorkách podľa Garminu (a až na jednu výnimku – Smerekovo, aj Gúglu)