Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 684 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

[] Živé sledovanie Dakar 2021::

» Dakar 2021 - 12. etapa

11:34 - Martin Michek dostal po dnešnej etape penalizáciu a kvôli nej prišiel o 9 miesto a Dakar 2021 skončí na 10. mieste. Napriek tomu veľká gratulácia!

11:03 - Začína priamy z pódia, sledujte v článku.

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 2530
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 59% (1498)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 41% (1032)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (7 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (11)  [Verzia pre tlač] Tlač

Ukrajinská jednohubka III. – Polonina Boržava

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 30.09.2015 Autor: satos
Čitatelia: 4064 [Mototuristika - Európa - Výlet]

Prvé dojmy z Boržavy: Obrovská, Mohutná, Nádherná

Boržavu som plánoval už dlhšie a mal som vyskladané nejaké tie trasy, ako na to. Trocha bol problém v tom, že už som si nepamätal, odkiaľ tie trasy mám, v zmysle, či boli prejdené osamelým jazdcom na cendure, alebo partiou na endurách. Niekedy podstatný detail. Hold, daň za dlhodobé plánovanie.

Mal som tri trasy, „najstaršia“ červená, okruh, tej som sa chcel primárne držať. Ešte žltá a zelená, miestami identické, pripájajúce sa na červenú. Myslím, že dosť možností na to, aby som sa „trafil“.

„V nejakom“ bode sa napojím na červenú a už sa jej držím. Začína to pekne, rovná šotolina, len jazdiť.

Nástup na trasu
Nástup na trasu

Za chvíľu však rampa so zákazom vjazdu. Dve veci, ktoré nemáme radi, však?
Rampu by som aj obišiel, ale aj tak ma zaujíma trasa do „protismeru“ na Volovec a potom sa hore niekde vyšplhám, šak trás mám dosť. Takže otáčam.

Rieka Vecha a železnica kopírujú trasu. Niekoľko železničných prejazdov bez závor a na každom „trúbi“ červená. Ale nikde nič, tak nečakám...
Spomínam to hlavne kvôli tomu, že na jednom prejazde zabúdam, že mám zakvaltovanú dvojku, plyn a spojka „vyladené“ na jednotku a tak mi jednobuch pol metra pred koľajami zdochne. Za chrbtom trúbi červená..., našťastie, vlak som stretol až na inom prejazde.

Povrch sa strieda medzi šotolinou a polnačkou, sú aj blatové úseky. Navyše štyri brody riekou sú príjemným spestrením.

Brod
Brod

Vo Volovci nepokračujem červenou, ktorá je teraz po asfalte, ale skúsim zelenú a žltú, ktoré vedú priamo do kopca / lesa. Žltá sa mi vidí dlhšia a tak predpokladám, že nebude tak prudká.

Terén je uschnuté blato, a tak jazdím po vlnách...

Na jednom mieste je cesta upravená tak, že priečne sú poukladané kmene stromov, aby mala akú-taku súdržnosť. Vlny pokračujú aj tu a je tu už aj blato, ale nevyzerá to byť na problém. Až na to, že vrchy vĺn nie sú pekne zaoblené, ale skôr také špicaté.

Idem na to, povlnkujem aj tu.
Ale len do momentu, keď dorazom bočného stojana odštiepim kus dreva z kmeňa / vrcholu vlny a stojím na bruchu.
Amplitúda nad možnosti výšky podvozku Ténerky.

Dopredu nie a dozadu len za cenu, že kolesá sú v „jamách“.
Vyhrabať sa je takmer nemožné, keďže asi žiadna pneu nezaberie o klzký kmeň stromu. Zadné koleso nehrabe, len sa kĺže po kmeni. Trakcia žiadna.

Po minútach túrovania, rozhojdávania a tlačenia vyskakujem z pasce aby som skočil do následujúcej, oveľa horšej.

Z tej sa už nedokážem dostať, ani stočiť motorku priečne..., ani nič.

Možnosť číslo dva: Položiť milú na zem a skúsiť ju vytiahnuť zo sínusovitej koľaje.

Ťažko na bojisku
Ťažko na bojisku

Opieram ju o kmeň stromu a ten postupne stáčam do boku. Motorku zas naň trocha povytiahnem a zas kmeň do boku.
Milá sa opiera o padák, tak to ide celkom fajn a bez jej újmy na zdraví.
Ja mám pary dosť, zatiaľ.

Pokračujeme lesnou suchou cestou ale nie dlho. Blato (skôr BLATO) po celej šírke bez možnosti obísť to. Nematurujem, otáčam sa. Druhý pokus o výjazd zastavený, skúsim ďalšiu možnosť.

Treba to otočiť
Treba to otočiť

Som späť pred sínusoidami z kmeňov. Prejsť to vyzerá byť hračka, ale realitu som si už skúsil.

Krajom vyzerá byť suchá cestička, trocha riskantná, že spadnem do priekopy, ale verím, že to zvládnem.
Ide to dobre a už je treba pridať pred mini výjazdíkom keď v tom čosi „huplo“ a motorka do pol kolies v bahne.
Terén suchý pred kolesami aj za, len kolesá akurát v blate. Vyhrabať sa bez šance.

Vypínam a idem zdvíhať. Zadok. Predok. Ťažko, ale už je OK.

(Vyzerá to jednoducho, ale reálne sa jedná o manipuláciu z vyše 200 kilami v bahne za asistencie slnka a prúdov potu z celej kože...)

Zadné koleso je však vyššie ako predné a to je zas v „zápore“. Ale nevidím problém až do chvíle, keď sa chcem pohnúť. Zadné bez trakcie. Šmýka jak na ľade. Ani sa nezahrabuje, len šmýka.

Zakliate miesto
Zakliate miesto

Možno, ak by som predné vytiahol trocha vyššie??? Ale to musí ísť milá zas na zem.

A je to tam. Ténerka na pravoboku.
Späťák v blate, plynová rukoväť v blate, vypínač zapaľovania v blate a spínač štartéra tiež.

Predné koleso som síce hore dostal, ale zadné sa mi posunulo pod kmene stromov uskladnené vedľa. Výsledok je, že motorku neviem ani zdvihnúť (zdvíham aj kmene) a už ňou ani nijako pohnúť. Blato do pol čižiem...

Som totálne vyčerpaný.
Spomínam na jeden cestopis, keď borec nechal Transalpa celú noc v bahne, kdesi v Rumunsku... Chápem ho, trocha si oddýchnem a ak nikto nepôjde okolo, zbehnem do Volovca po niekoho. Nie je to ďaleko.

Po chvíli oddychu ma napadá, ak by som mal nejaké brvno, vhodnou pákou by som motorkou pohnúť mohol...

Brvno mám, ešte jeden pokus.

Hej rup
Hej rup

Ide to. Zadné koleso je von spod kmeňov. Predné viem posúvať tiež.

Ale nejdem nič riskovať, spravím to poriadne. Ak by som motorku zdvihol teraz, predné koleso by sa mohlo zošmyknúť do „jamky“ a bude to ešte horšie.

Pripravujem podklad pod predné koleso a odkopávam trocha hlinu spod padáku. A spravil som dobre, pretože keď motorku postavím, predné koleso je presne tam, kde som ho pôvodne nechcel mať, ale teraz tam už „jamka“ nie je.

Štart a vystreľujem hore.
Som von.
Zvládol.

dvaja
dvaja

Ešte si nás odfotím, aký sme krásni, a vraciam sa po prilbu.
Oproti ide chlapík z lesa. (…)
Vezmem prilbu a vraciam sa k motorke a oproti ide ďalší chlapík.
TA VYBORNE! EŠČI TU SEMAFOR CHYBA, TAKA TU ZRAZU PREMAVKA!!!

„Konzultujem“ s nimi možné trasy a jeden mi „pripomína“, že o tomto čase by som už mal byť na polonine (čas už bol relatívne pokročilý).

ŠAK HEJ, KEBY ŠI SEBE Z TOHO ĽESA POHNUL KUS SKOREJ A POMOHNUL MI S MOTORKU, UŽ SOM TAM MUCH BIC!!!

Celá „sranda“ s blatom mi vzala hodinu času.
Idem na zelenú trasu.

Ako som predpokladal, výjazd je strmší, ale je sucho, tak to ide. Do momentu, keď cestu zaberá auto, ako si nakladá drevo.
Chcem skúsiť vedľajšiu cestu, ale chlapík mi kýva, že tam nemám ísť (Všade je ťažba a vlastne sú všade aj zákazy. Počuť stroje...)

Ihneď otáčam. Štvrtý pokus nevyšiel (medzitým bol aj tretí). Ak sa hore nemám dostať, OK, znásilňovať nič nebudem.
Pokračujem po červenej.

Za dedinou Podobovec stretávam štyri poľské motorky (2x enduro + 2x cenduro).
Pozerajú mi na EČ, „ááá, Slovaci“.
„Nie, Slovák“.
Asi nepochopil.
„Koľko ste motoriek?“
„Sám som, jeden“.
„Jeden???“...

Zišli z Boržavy, cesta dobrá, šotolina a potom čučoriedky. Za cca 15 minút som hore.
OK, nezdržujem sa, kvalt...

Úplne ízy to nebolo, ale, vlastne to bolo ízy.

Keď som vyšiel hore, prvé dojmy z Boržavy: Obrovská, Mohutná, Nádherná
Polonina Runa sa zdá byť oproti Boržave taká malá sestrička.
(Áno Runa, aj ty si krásna)

Na Boržave
Na Boržave

Vidím možnosti, kde len oko dovidí, úžasné hrebeňovky.

Hrebeňovka
Hrebeňovka

Čas je pokročilý, nemôžem sa ísť len tak povoziť, ani sa príliš kochať. Kým sa zotmie, musím sa dostať preč z hôr. Nasledujem červenú, vyzerá to, že aj Poliaci išli po nej.

No, ale nádhera...

Hrebeňovka
Hrebeňovka


Jeden krátky, ale prudký výjazd bez toho, aby som vedel, čo je za obzorom. Uff, OK.
Jeden riadne prudký zjazd. Uff, ten by som nechcel ísť hore.
Pri prudkých zjazdoch, ak poriadne neodkontrolujem zadnú brzdu a dostanem koleso do šmyku, má tendenciu ma obiehať. Teraz, zadné koleso ani nešmýka a derie sa dopredu, zanáša. Ešte že terén je OK a pneu drží.

Slnko už líže obzor. Pomalšie, ale na istotu hltám trasu, snáď to stihnem.

Moja milá červená trasa sa zrazu oddeľuje od „cesty“ a je z nej len čosi ako turistický chodník, 10 rokov nepoužívaný. Miestami idem len po vysokej tráve. Len podľa navigácie.
Vchádzam do lesa. Starý chodník.
Neverím, že tadiaľto išli Poliaci. Nemal som zostať na ceste? Nemám čas maturovať. Držím sa „istej“ trasy v navigácii.

Les. Mladina. Už ani chodník. Idem naslepo. Navigácia tvrdí, že som správne.

Mladina
Mladina

Zas chodník, zas mladina. Blastre rozrážajú stromčeky. Predsa len, nejaký chodník tu bol, ak by že miniem „trasu“ o pol metra, som v totálnej húštine. Ale idem fakt naslepo.

Predo mnou starý, padnutý strom a v ňom vyrezaný priechod, prejazd, tak pre bicykel.
Je mi jasné, že neprejdem, ale, ja blbec, zakliesnim do toho motorku.

Zásek
Zásek

Kto išiel tadeto na motorke? Nejaká banda na ľahkých endurách? Odkiaľ mám tú trasu???!!!

Musím jednať okamžite. Do pol hodiny je tma. Beriem to tak 50/50, že dnes spím v lese, ak niečo motorkou neprejdem. Nemám totiž baterku, potme peši po horách sa ísť nedá (skúsenosť z Álp). Na bivak nemám tiež nič a zdroj tepla bude asi len naštartovaný motor, ale, bolo aj horšie...

Vraciam sa. Tri prekážky:
Vytiahnuť zaklesnutú motorku (ja blbec) a to ešte k tomu hore kopcom. Plus ju otočiť.
Prejsť mladinu a to do kopca. Som zvedavý, čo na to povie zadná pneu.
Spraviť ten prudký výjazd.

Po lopotení v blate mám ruky na madrť a aj kríže sa už hlásia o slovo. Podarilo sa, ale odniesol si to predný blatník, trochu.
(Po vzore američanov, ako lepiacou páskou opravili na Mesiaci blatník Roveru, som ho doma „opravil“ podobne.)

Prejazd mladinou bol celkom pohodový. Zastavil som sa iba raz, aby som skontroloval, či som na „trase“, lebo som si nebol istý. Štýl prejazdu bol „Rútim sa do neznáma“.
Palec hore na pneu vzadu, čakal som, že budem vkuse hrabať.

Detto prudký výjazd. Nešiel som ani rýchlo, ani pomaly. Našťastie tam bol hladučký povrch bez kameňov a koľají, nehádzalo so mnou. Akurát, že som nemohol stáť v stupačkách tak, aby som nezaťažoval ruky, pretože to už by som musel byť prevesený cez predné plexi, takže, ruky som už mal totálne odrovnané.

Slnko už ide spať
Slnko už ide spať

18:40, šaka zulu, navigácia sa prepína do nočného módu.
Okolo 19:00 (náš čas) schádzam dole, už po tme.

Prejazd nočnou „asfaltovou“ Ukrajinou bol otrasný. Dier bolo asi 5x viacej, ako ich tam je cez deň. K tomu neosvetlené koňské povozy, cyklisti (deti...) aj chodci (prečo by mali ísť po krajnici, keď cesta je dosť široká?) a hmlovky protiidúcich áut. Najlepšie riešenie bolo ísť do stupačiek a mať trocha „nadhľad“. Toto trvalo dve hodiny, kým som dorazil na hranicu.

Ďakujem Boržava, určite sa chcem vrátiť.
Ďakujem Ténéré, občas je s tebou ťažko, a to doslovne, ale..., boli sme, sme, aj snáď budeme.

Pridané: 30.09.2015 Autor: satos pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (7 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (11)  [Verzia pre tlač] Tlač

Body a Trasy v tomto článku:

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria