Ukrajina 07/2014 1/3

This trip report is dedicated to Ukraina and Ukrainian people such as Vladimir and his relatives / friends.

Inšpirovaný cestopismi z Ukrajiny ma to nejako „ťahá“ na východ, Karpaty. Koncom mája 2014 sadám ešte na KLE500 a cez prechod v Ubli smerujem na sever, popri Ukrajinsko – Slovenskej hranici križujem Karpaty, a prvým možným prechodom sa vraciam naspäť na „západ“, do Poľska. Bol to taký oťukávací trip, čo môžem od Ukrajiny čakať, aké sú cesty, ľudia, tankovanie... Cesty rozbité (hlavný ťah) a lokálne asfaltové cesty neexistujúce, nejaké známky asfaltu spred asi 50 rokov, takže dalo by sa povedať, že kategória Off Road. Fajn, to by mi vyhovovalo. Asi za dva týždne sadám zas na moto (už na Tenere 660) a robím sprievodcu švagrovi (Pegaso), ktorý sa chce tiež nadýchať ukrajinského vzduchu. Začíname rovnakou trasou a chcel som ísť aspoň do Volovca (Volovets), ale v dedine Užok (Uzhok) zastavujeme, že sa vrátime. Pegaso má malú nádrž, veľa žerie a má hladké pneu. Beriem si pol hodiny času a idem okuknúť „cestu“ T0722, smer na Volovec. Zašiel som asi 8,5 km, paráda, žiaden asfalt, čistá príroda...

Deň 1, 3.7.2014

13:52 vyrážam z Prešova. Len ja a Tenerka. Takže nejaký „ťažký off road“ neplánujem, Tenerka je síce svižná, ale jak ľahne na zem, sama nevstane. Takže nechcem riskovať, že si ľahne na mňa... V pohode prechádzam Ubľou a v už známom Užoku odbočujem do prava. Vstávam do stúpačiek a vychutnávam cestu a prírodu okolo.

Cca 10 km off road, ďalších 10 km kvapka „civilizovanej“ cesty, potom cca 10 km dierovaný asfalt. Napájam sa na „hlavný ťah“ a smer Volovec.

Je okolo 8-mej večer ukrajinského času a rozhodujem sa nepokračovať ďalej do Koločavy (Kolochava), nech potom potme nehľadám ubytovanie. Vo Volovci nie je problém nájsť ubytovanie, vyberám hotel Verchovina, pozerám, že je tam ohradené parkovisko. (Myslím, že nestrážené a v noci neuzamknuté. Lepší by bol penzión oproti.) Cena za nocľah 100 UAH. Izba v pohode. Idem sa najesť do hotelovej reštaurácie a snažím sa vyhnúť akémukoľvek kontaktu (očný...) s opitými Ukrajincami. Pri pive čakám na večeru a nijako nepozerám na odchádzajúcich opilcov. Zrazu posledný, pár metrov pred dverami na mňa kričí: „Nazdar Voloďa“. No čo už. Našli ma. Spoznal ma. Vysvetľujem, že ja ne Voloďa a som tu prvý krát. Dvaja si prisadajú a za chvíľu objednávajú tri vodky. Pravdivo vysvetľujem, že už dva mesiace nepijem (okrem trochy piva). Objednávajú pivo. A že akú mám motorku. Ja že Yamaha. A on, že má tiež Yamahu a klepe prstami po stole. Jasné, klávesák, muzikant. Furt mi dačo spieval. A že má Jawu 250 z roku 61, ale syn mu ju nejako rozbil, potrebuje náhradné diely do motora... Trocha poznajú Slovensko, chodili tu na robotu. A že dnes spím u nich. Medzitým dojem a že ideme pozrieť moju motorku. Nechápu, načo mi je objem 660 ccm. Kľúče ma svrbia vo vrecku, možno ich poteším zvukom, ale to bude tak všetko. Vystriedame WC-ko, keď vyjdem von, oni si už našli iného Voloďu. Super. Idem spať.
Večera 45 UAH. Stretnutie s Ukrajincami bolo v priateľskom duchu.

Prejdené cca 225 km

mapa

Deň 2, 4.7.2014

Okolo 8-mej vyrážam z hotela. Tenerka prenocovala tiež v pohode, tak sa plný síl snažíme vyhýbať dieram v asfalte. Začína sa otvárať celkom pekná panoráma, ale navigácia ukazuje, že sa mám vrátiť, že som mal odbočiť. Popravde, odbočka tam nejaká bola, ale to ma nenapadlo, že táto dedinská ulica kvality rozbitej lesnej cesty je riadna cesta pre autá. Neochotne opúšťam panorámu a dbám pokynom navigácie. Zanechávam domy a cesta sa mení na poľnú trávnatú cestu. Minimálne jazdenú. Nechápem, čumím do navigácie. Ukazuje číslo cesty T0720. Trocha brodím menšie i väčšie mláky, je ešte mokro po dažďoch a ranná rosa. Naskytá sa úžasný výhľad. Pokračujem. Niekde sa už len dostanem.

Pri mlákach dvíham nohy a Tenerku púšťam len pomaly. Chcem byť čistý, krásny. Na ten úžasnej ceste jedna malá mláka, asi meter do dĺžky, ale hneď za ňou asi pol metrový „nadskok“. Klasika, v sedadle, nohy hore a pomaly. Ale podcenil som to. Neodspojkoval. Predné koleso nadskočilo a jak zadné vošlo do mláky, Tenerka zdochla a v tom momente zostala stáť. Cuklo so mnou dopredu. Vrch zachytili ruky, ale spodok tela pristál pravým vajcom na nádrži. Gúľam očami, bolesť. Štartujem a vyskakujem z tej prekliatej jamky. Po chvíli sa však dostávam na hrebeň kopca. 888 metrov nad morom, krásna panoráma, siedme nebo, vajce stíchlo. Pokračujem a po chvíli sa napájam na dierovaný asfalt.

Prichádzam do Koločavy a „parkujem“ nad dedinou. Kontrolujem navigáciu, poľná cesta pokračuje ešte asi 8 km, potom sa napája na asfalt (?). Ale je riadne rozbitá. Dávam sa do reči s chlapíkom (v 89-tom bol v Rožňave na vojne, ruský saldat) , mala by sa dať na motorke prejsť, ale po dažďoch si nie je istý.

Nechcem riskovať a v navigácii volím Bicaz v Rumunsku, čo bol jeden z pôvodných cieľov cesty. Ukazuje mi nejaké závratné kilometre, takmer raz toľko, ako som to pôvodne plánoval. Niekde spravili súdruhovia chybu, si myslím, sadám na moto a idem. Ak to nestihnem dnes, stihnem zajtra. Je mi jedno, kde prespím. Takže dierovaný asfalt, off road cesty popri riekach (niekde len nahrnutý štrk z riek – do ďalšej veľkej vody)

Začínajú sa mi strácať hory a ukazuje sa rovina. Nervóznejem, roviny nie sú moje, ale musím vydržať. Premávka hustne, slnko páli, zadok bolí. Mukačevo nejako blízko. Začínam pochybovať o smere. Trocha sa ukľudňujem v meste Chust (Khust), ten názov si pamätám, nie som až tak zle. Po ďalšom čase vidím smerovú tabuľu na Baia Mare. To teda mám riadne zlý smer. Zastavujem a kontrolujem trasu v navigácii. No teda, som riadne mimo, ako som chcel. Snažím sa navoliť prejazdové body tak, aby som prešiel cez mnou chcený Ukrajinsko – Rumunský prechod. Nedarí sa. Ponúka mi až 900 kilometrové trasy. Došlo mi to, navigácia je nová, mapy sa mi nechcelo aktualizovať – hľa výsledok. Prechod asi nie je v navigácii. Volím bod blízko prechodu. Otáčam a vraciam sa (smer východ) trocha znechutený, som mimo Karpát a strácam čas na rovnom dierovanom asfalte. Kdesi sa zastavujem na dlhšiu obednú prestávku (59 UAH) a začínam plánovať trasu. Zisťujem, že ak prejdem do Rumunska tam kde chcem, dostanem sa na cestu, ktorú poznám spred roka. Dokopy tam nič nie je, len dierovaný asfalt. Volím jeden prechod ďalej na východ, vzdialený asi 200 km, cez Karpaty. Niekde tam prespím a ráno zbehnem do Rumunska. Ukrajinské karpaty nesklamali, šotolinové cesty a v stúpačkách si to užívam. Kvôli času držím rýchlejšie tempo, Tenerka ide v pohode.
V obci Ploska (Ploska) ma zastavujú pohraničiari. Že kde idem.

Ja že Rumunsko.
A oni že tadiaľ neprejdem, že tento prechod je len pre miestnych a že aj tak je už 4 roky zatvorený. Ďalší medzinárodný prechod je cca 100km na východ.
Teda OK, kde môžem prespať?
Cca 2 km po ceste vpravo.
Spasibo, dosvidanja.

Došlo mi to. Prechody, ktoré som chcel použiť sú na mape označené trocha inak ako prechody, kde ma ťahala navigácia, či posielali pohraničiari. Nie sú medzinárodné. Doma však spätne zisťujem, že pôvodne volený prechod by mal byť medzinárodný. Tak neviem...

Nachádzam domček na ktorom sú klimatizačné jednotky. To bude hotel. Teta má obsadené, ale prideľuje mi izbu v takom letnom domčeku (70 UAH). Nie je to hotelová čistota, ale OK. Už sa stmieva, plno km za sebou...

Prejdené: cca 430 km

Deň 3, 5.7.2014

Okolo 8-mej vyrážam peši na blízke kopce. Skutočne nádherný kraj. Ihličnaté lesy a horské lúky. Žiaden priemysel, len ťažba dreva. Na lúkach nachádzam kvety, ktoré som už dávno u nás nevidel. Čistá príroda. Lúky sú spásané ovcami, kravami a koňmi. A kosia sa ručne. Žiadne sponzorované mulčovanie trávy, tak ďaleko ešte EU nedošla. Po hrebeni, na ktorý som vystúpil viedla pekná poľná cesta. Dalo by sa tam vyšplhať aj na moto, ale takto to mám radšej po vlastných.

Pred obedom som naspäť a dávam sa do reči s deduškom. Mimo iného mi dáva tipy. PAMIR a Girske oko (jazero).

PAMIR: Počas éry ZSSR „tam“ bol postavený rádiolokátor, ako ochrana proti „satanským raketám“. Miesto / rádiolokátor nazvali PAMIR. Nič spoločné s pohorím Pamír. PAMIR by mal byť cca 35 km od hotela a vedie tam cesta, dá sa tam dostať motocyklom. Potom blízko je jazero, ktoré nemá dno. Girske oko (ale nie som si istý presnosťou názvu, ale asi to bude v preklade Horské oko).

Dávam si obed od tetušky, platím: ubytovanie (70) + pivo + obed = 102 UAH (viac hrivien som ani nemal, tetušku som na to upozornil, povedala „daj, koľko máš“.

Výjazd na PAMIR

Po šotolinovej ceste prebrodím nejakú riečku a dostávam sa na poľnú / lesnú cestu. Vidím dve motorky, zelené, s hranatými „Top Case“ kuframi. Už viem, že sú to pohraničiary, zastavujem, že sa spýtam na cestu. A dobre som spravil, lebo vybehli z kríkov, kde odpočívali. Ak by že nestojím, určite štartujú za mnou. Dávame sa do reči, formálne aj neformálne. Pýtajú sa na motorku a tak. Oni jazdia na nejakých 1V, 2-taktoch, odhadujem objem okolo 250. Pýtam sa na cestu a ako potom naspäť, že či môžem zíjsť druhou stranou, alebo sa vrátiť. Tvrdia, že je lepšie sa vrátiť tou istou cestou, že z druhej strany je síce cesta, ale veľa blata (je po dažďoch) a je vhodná len pre terénne autá. Tam a naspäť asi 40 km.
Vyrážam. Lesná cesta s malým potôčikom. Celkom stupák, ale v poho. 20km predo mnou.

Prichádzam na nejakú „križovatku“, do prava lesná cesta po vrstevnici, doľava stupák a kamene. Asi hore, nie? Tak teda vľavo. Ihneď nabehujem na cestu typu „tatranský chodník po vyschnutom riečisku“. Kamene, balvany, po ceste ani stopy. Asi som zle, ale zastaviť sa nedá. Ani sa neotočím, ani nerozbehnem. Veď uvidím, čo je hore. To „hore“ bolo veľmi ďaleko. Nezostávalo nič, len držať plyn a rýchlosť. 100% sústredenosť, snažím sa o optimálnu trasu. Tenerka sa drie po kameňoch, preskakujem z ľavej strany na pravú. Nabehujem na balvany aby som nadskočil a preskočil diery. Ak by som spomalil, neprejdem. No neverím že nespadnem. Nemá to konca? Toto bude 20 km? Občas sa táto trialová trasa zas zmení na lesnú cestu a ja sa celý mokrý rozdýchávam, jak keby som zápasil s volom. Neverím, že sa touto cestou dokážem vrátiť. Dole takýmto kopcom a na tých balvanoch si nedovolím ísť rýchlejšie, aby som čo-to preskočil. Jak sa netrafím, gravitácia sa mi pripomenie tvrdo. Musím ísť hore, aj keď neviem, či idem správne. Motorke verím, len držať plyn. Miestami nami neskutočne hádže, ale držím plyn. Strach nemám a už aj viem, ako sa dostanem dole. Preskočím plot do Rumunska a oni ma už potom znesú dole, jak ma chytia. Asi helikoptérou.

Neudržal som stopu stredom a stiahlo ma vľavo, do akejsi koľaje. Ale hneď som pri ľavom svahu, keďže „cesta“ je zarezaná do kopca. Hádže so mnou a ľavá noha sa mi zachytáva o svah a strháva sa zo stúpačky. Stojím len na pravej a lúčim sa s ľavým kufrom. Tenerka sa však nakloní do prava a akosi vyletím z koľaje von. Zabalancujem a som v poho. Podobné momenty sa ešte opakujú často. Zrazu sa cesta ukľudní a vychádzam na nejakú plošinu. Odstavujem Tenerku, zhadzujem prilbu a bundu a odovzdávam sa Zemi a Slnku. Som totálne vyčerpaný. Lejem vodu do seba aj na seba. Toto dole nezídem. Netvrdím, že sa to nedá, ale ja si netrúfam. Preskočiť plot do Rumunska? V pohode.

Nadmorská výška: 1418 mnm