Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 803 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 1997
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 59% (1187)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 41% (810)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (12 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (12)  [Verzia pre tlač] Tlač

Rumunsko – severný Maramureš

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 22.05.2015 Autor: satos
Čitatelia: 4654 [Mototuristika - Európa - Výlet]

Hľadanie „skrytých“ ciest po lesoch a horských lúkach.

Dovolím si Motto, ktoré síce nevystihuje cieľ či zmysel mojej cesty, ale dáva obraz o „sprievodných javoch“ na tomto výlete.

MOTTO:

Vypusťte psy co slouží násilí.
Krvelačné a stále nenasytné
...
Vláda psů tak ukrutná,
Tak hrubá, tak divoká.
Vláda psů, krev a hrůzu zanecháva.

(Citron)

Ukrajinou do Rumunska

Keď ma pred týždňom nepustili na Ukrajinu, nevedel som, že mi do pasu dali nejakú „zamietaciu“ pečiatku. No a teraz teta (zas na Ukrajinskej hranici) začína „maturovať“, že prečo, čo a jak... Ešte si zavolala a nakoniec sa ozval hromový úder pečiatky víza a ja som mohol pokračovať.

Pri plánovaní dlhej trasy ma Garmin (pre mňa z doposiaľ nezistených príčin) odmieta pustiť cez prechod Solotvino – Sighetu Marmatieri, tak som si navolil cieľový bod tesne pred prechodom, ešte na rumunskej strane.
Pár sto metrov pred cieľom ma však „skratkami“ (keď odvesna + odvesna je menej ako prepona / to vymyslel Garmin/) vedie do slepej ulice a keď sa odtiaľ pokúšam vykľučkovať, reálne ma naviguje po nejakej zablatenej poľnej ceste.
To teda nie, hrať sa na poľné cesty som tu teda neprišiel a ignorujem Garmina a vraciam sa späť na hlavnú. Veď sa niekoho opýtam. No ešte som sa chcel zastaviť vo svojej obľúbenej reštaurácii (ale tú som už prešvihol) a tak pýtanie sa na cestu k prechodu došlo asi až po 30 km.

Dve tety predavačky zabíjali klinec do dreveného plota.
„Môžem pomôcť?“
„Nie, netreba, my vieme ako.“
„Ako sa dostanem do Rumunska?“
„A čo tam chceš?“
Nechcel som povedať pravdu, že idem za peknými dievčatami, tak hovorím že: „Idem jazdiť po lese“.
„Tu, prejdi cez lávku a si v Rumunsku“
(Fakt tam bola lávka cez rieku, aj som zvažoval...)
„Asi nie, potrebujem výstupnú pečiatku do pasu.“
„Tak to musíš ísť do Solotviny“

Zas ukrajinská teta v búdke na hranici maturuje nad mojou pečiatkou v pase.
„A pred týždňom Vás nepustili a dnes už hej?“
„Hej.“
„Nočný vlci...“
„Hej, viem. A zajtra sa tadeto vraciam, pustíte ma?“
„Bez problémov.“ (Si myslela ona)

Prvý pokus do Blidari

Dnešný cieľ bolo prejsť cestu Sapanta – Blidari. Garmin túto cestu nepoznal, ale na papierovej mape bola. Predpoklad bol: krásna šotolina v tomto nádhernom prostredí.

V Sapante míňam známu atrakciu – Veselý cintorín, ale len mrknem očkom, nezastavujem. Jediné, čo ma zaujíma sú lesy a horské lúky.

Začalo presne to, čo som čakal. Som v nebi. Nebudem opisovať, stačí fotka.

Smer Blidari - som si myslel
Smer Blidari - som si myslel

Je asi po dažďoch, po ceste stekajú potoky vody. Príroda nesklamala.

Smer Blidari - som si myslel
Smer Blidari - som si myslel

Čas je už aj celkom pokročilý, zastavujem len na krátko, pár fotiek a ani nevypínam motor. Hlavne ho nevypínam preto, ak by sa ku mne zrýchlene blížil nejaký pes, nech mám rýchly štart.

severny maramures
severny maramures

Kilometre pribúdajú. Po cca 11 kilometroch cez cestu potôčik. Asi len meter široký, cca 30 cm voda + trocha prevýšenie na vodou, dokopy hĺbka 40-50 cm. Krásne som si cez neho prehupol. Ani by som ho normálne nespomínal, ale ešte sa stretneme...
Za potôčkom rovinka a tam sa cesta delí na Y. Vidím, že do prava to ide k salašu, breše tam nejaký pes. Takže, vľavo.

Úplná pohodička, alej, zastavujem, fotím...

alejou
alejou

Zas vpravo brešú nejaké psi. V poho si to na dvojke trtkám.
Ďalšie stádo oviec a to už vidím, že nejaká ozruta ma zaregistrovala. A naberá zrýchlený poklus na cestu, ku mne. Jemne pridám, ale to už psisko vyskakuje na cestu, priamo pod motorku. Trúbim, pridám viac a na polomokrej ceste zadriftujem, ale ustojím to a mažem ostošesť preč.
Po niekoľkých sto metroch zastavujem na ďalšom Y-ne, ale hlavne rozdýchavam toho psa.
No, psisko riadny.

Pre istotu kontrolujem svoju polohu v navigácii, či mám dobrý smer, na juh.
Nemám. Idem skôr na západ. Jednoznačne som mal niekde odbočiť. Aj bolo kde, len viacmenej som skúšal, veď ak netrafím cestu na prvýkrát, vrátim sa. Povozím sa.
Ale teraz sa už nevraciam. Okolo toho psa nejdem. Západným smerom by som sa mal dostať na nejakú cestu, hlavný ťah. Skúsim.

No postupne moja cesta stráca charakter šotoliny a viac sa podobá na lesnú cestu. A je viac a viac rozmočená. Furt sa to dá zvládnuť, ale, ak to bude horšie...
Bolo.
Som asi 16,5 km od Sapanty.
Prudký výjazd hlinitou cestou s kameňmi. Zvládam to, ale cesta je čoraz viac zarastená a vrchol ani nevidím. Zastavujem, už to je na čisté enduro. Ešte by som čo-to vyšiel, ale tu sa možno otočím, hore už určite nie.
Nedarí sa mi otočiť.
Cúvam aspoň 20 metrov až sa mi nakoniec otočiť podarilo.
No do čerta, musím zas okolo toho obrovského psa.

Pripravujem sa. Zapínam všetky svetlá, nechám tam dvojku, tá znesie pomalú aj relatívne rýchlu jazdu. Nebudem radiť, sústredím sa na udržanie balansu pomedzi mláky.

Ovce začínajú odbiehať od cesty preč, len jedna začína bežať smerom k ceste – ku mne. Aha, to je ten pes.
V momente ma začína chytať zdesenie, on nie je sám, rútia sa na cestu sprava aj zľava. Je ich aspoň päť, možno šesť.
Pravým zápästím ťahám plyn, ľavý palec na klaksóne. Psi skáču na cestu, balansujem medzi nimi. Neustál som to, to motorka to ustála. Sadám do sedadla a kontrolujem späťáky.
Bežia za mnou. Vstávam zas do stúpačiek a ťahám plyn.
Po chvíli môžem zastaviť a obhliadam sa. Stoja tam majestátne a pozerajú na mňa.

Ak by na mňa vybehlo 50 chlapov, trúfnem si povedať, že mám šancu. A neplatí to len pre mňa, ale pre každého. Ale tieto psi. Nechcel by som sa stretnúť ani s jedným, nie to s piatimi. Už by sme sa nebavili o pohryznutí...

Ešte rozmýšľam, že spravím fotku, ale ak by sa zas rozbehli, alebo nebodaj sa už nejaký z krovia blíži, radšej idem.

Pozerám internet a vyzerá to na Rumunského karpatského ovčiaka, minimálne farbou, lebo výška v kohútiku 73 cm sa mi zdá málo. Ešte by som aspoň 10 cm pridal. Aj srsť sa mi zdala mierne kratšia a možno aj stojace uši. Skôr ako Belgický ovčiak. Proste obluda. Mal som fakt rešpekt.

Po pár metroch vidím pastiera. Za ním zas pes, ale vyzerá byť na dôchodkára a ak je pastier tu, no, motor nechám bežať, na cestu do Blidari sa spýtam.
Ako sa blížim a pozriem poriadne na pastiera, mimovoľne pridám plyn a ani sa neobhliadam.

Ak by som mal medzi nohami čiarku, nie paličku, mal by som právo zhíknuť, zjačať, zvýsknuť a pridať plyn. Ale som chlap, ta ňe?
Pod ľavým okom mal vyrastenú asi 5 cm bozuľu. Pravé oko asi ani nemal. Celú tvár mal napuchnutú, ako keby ho poštípalo 68, možno aj 69 včiel. Fakt nič v zlom, ale vyzeral ako netvor. Vedel by som si ho predstaviť, ako ma na večeru žerie spoločne so svojimi psami.

A to, že som „mimovoľne“ pridal plyn, to je len moja dobrá intuícia. Proste som vedel, že po taliansky nevie a keďže ja tiež nie, nebolo by sa o čom vyprávať. Ta ňe?

No, ešte bude nejaký pes brechať vľavo.
Pozriem vľavo a 5 psov, ale už menších, typu Slovenský čuvač (taký, čo ma pohrýzol) sa rúti ku mne na cestu. Zas trúbim a vytáčam dvojku...
Do čerta, veď ma tu fakt zožerú.

Ešte jeden brechal pri tom salaši. No, ale salaš je na kopci, dosť ďaleko.
Už sa tam blížim a pes tam zas breše. Idem kolmo k brehu, ako keby k salašu, potom sa cesta točí do prava.
Päť ich beží dole kopcom. Nepanikárim, to nestihnú. Je to diaľka.
Psi naberajú rýchlosť.
Ja to asi nestihnem. Ešte nie som ani pod kopcom, potom vpravo. Riadne pridávam, točím vpravo.
Uvedomil som si, že spolupracujú, ako keď vlci lovia. Nebežia všetci naraz v jednej kope smerom ku mne, ale nadbiehajú si. Tak sa rozložili na celú cestu, čo viedla popod kopec.
Štyroch som stihol, nestačili dobehnúť na cestu. Piaty, typ Ohava, si ma ani nevšímal a bežal priamo na koniec cesty, ako keby k pomyselnej hranici pozemku.

V tej rýchlosti mal srsť „prilepenú“ na telo. Nabral neskutočnú rýchlosť. Ja, vytočená dvojka (počítam, cez 70 km/h).
Ohava skáče na cestu a ja len dúfam, že mi neskončí pol kolesami. Klaksón naplno.
Dopadol asi pol metra odo mňa, jemne brechol, to len mu dych vyrazilo, jak dopadol.
Ok, vyhral som.
No to už som mal pred sebou môj úžasný malý potôčik cez cestu. Keď toto ustojím... Motorka cez neho preletela, ani som poriadne nevedel, že tam ten brod bol.
Ešte 10 km do Sapanty. Psi by už nemali byť.

Ešte rozmýšľam nad jednou odbočkou, čo by mohla viesť do Blidari. Ale do pol hodiny je tma. Nejdem. Pôjdem ráno. A dobre som spravil.

V Sapante beriem hotel Villa Perla. Objednávam večeru okolo 21:30. Vlastne, ak nepočítam ráno jedno jablko, mám teraz ešte len raňajky.

Nočná prechádzka a predsa že, Veselý cintorín. No, už keď som tu. Zájdem.

Ležím v posteli a dumem. Už som nechcel písať žiadne články, ale tie psiská, to ma teda dostalo. Každý si síce žijeme svoj príbeh a to, čo sa prihodilo mne sa niekomu inému nemusí opakovať, ale, dajte si na to bacha. Nebola to sranda. Dokonca som vážne zvažoval, že sa vyseriem na Rumunsko a ráno pôjdem pojazdiť po mojej milovanej Ukrajine.

Druhý pokus do Blidari

Ráno vyrážam s obrovským rešpektom tou istou cestou. Skúsim inú odbočku.
Cesta vedie popri rieke a chlapíci tam chytajú pstruhy. Neodolám, zastavujem a trocha si to pri tej vode užívam.

pri rieke pstruhov
pri rieke pstruhov

Je fajn ísť perfektnou trasou, ale vlastne nie je čo opisovať. Šotolina, lesy, horské lúky so salašmi, príroda, divočina... a dávať si bacha na psi. Treba to proste zažiť a cítiť. Kto to pozná, ten chápe a nie je treba opis. Kto k takejto „turistike“ nemá vzťah, zbytočne písmen.

Po cca 20 kilometroch sa však cesta končí a je možné pokračovať po dvoch ďalších cestách, ale už čisto lesných a ani nie veľmi používaných. Je mi jasné, že cestu do Blidari, ktorá by mala byť na mape, som nenašiel. Vrátiť sa 20 km naspäť a začať znova, alebo, poštudujem mapy.

V navi som si nastavil cieľ cesty, Blidari a zvolil režim „mimo ciest“. Takto mi to ukazuje smer a vzdialenosť od cieľa vzdušnou čiarou. Našiel som zhodné cesty (úseky ciest) v navigácii a na papierovej mape. Svoju polohu v navi som videl, teraz som si to „preniesol“ na papierovú mapu podľa vzdialenosti od cieľa a smeru/uhlu od cieľa. Tu mi pekne pomohol aj kompas.
Takto vidím, že niečo okolo jedného kilometra odo mňa je cesta, ktorou som pôvodne chcel ísť. Myslel som si, že som na nej, no nebol som. No a smer k tej ceste zodpovedal jednej z dvoch lesných ciest.
Skúsim. Pokiaľ to pôjde, skúsim.
Rozmočená lesná cesta, miestami obchádzam mláky po čistom lese. Dokonca sa aj rozvetvila na mnoho cestičiek, ale zas som našiel „hlavnú tepnu“. Aj sa mi Ténerku podarilo položiť, no zvládli sme to a po cca kilometri som natrafil na krásnu šotolinku. Som naspäť „v hre“.

Smer Blidari konecne na hlavnej
Smer Blidari konecne na hlavnej

Ešte jedna slepá odbočka (dokopy 7 km), ale potom už istý smer na Blidari.

Smer Blidari je opacne
Smer Blidari je opacne

Po 40 kilometroch a troch hodinách cestovania vchádzam na nádvorie hotela Lostrita a objednávam grilovaného pstruha.

Vidím dodávku od bratov Čechov a vyložené endurá. Idem na kus reči, možno mi poradia nejaké trasy.
„Jó, sme tady jen od včera, ješte sme toho moc neprojely. A beztak, máme tady dva zkušený jezdce a ostatní kluci se jenom učí jezdit.“
Ukazuje na Ténérku a hovorí: „Na tom to neprojedeš“.

Študujem mapu. Takže, išiel som inou cestou, ako som pôvodne chcel. Teraz by som sa mohol vrátiť späť do Sapanty tou správnou. Časovo to bude akurát, dnes sa vraciam domov.

Nechal som sa ešte strhnúť odbočkou do Izvoare, ale cesta bola zarúbaná, či skôr prebágrovaná. Spiatočka.

Do Izvoare cesta vybagrovana
Do Izvoare cesta vybagrovana

Šotolina, lesy, horské lúky, salaše, ovce, rešpekt pred psami... Na cca 27 kilometri zas Y a zas študujem a porovnávam mapy, v navi a papierovú. Tu mi zas pomohol potok popri ceste, jeho smerovanie a kríženie sa s cestami. Tak som vedel, kde som a kam mám ísť.

Nasledoval výjazd popri lúke, ale po hlinitej ceste s mlákami v koľajach. Fakt sa nedalo ísť rýchlejšie. Vedľa lúka so salašmi. Čosi ako závory na „vstupoch“ na lúku a na závorách nápisy červenou farbou. Myslím, že varovania pred vstupom a zjedením psami (a možno aj pastiermi).
Tento výjazd bol pre mňa dosť nepríjemný. Vôbec som si to neužíval. Proste, bola to mizéria. Náladu mi zjedli psi, ktorých ani nebolo vidieť.

Na jednej z lúk robím pár fotiek a mimovoľne zachytím pohyb v diaľke.
Teraz už viem, že pre rumunských psov pojem diaľka neexistuje. Len pojem: Pár sekúnd.
Hneď v hlave prepočítavam, či aspoň stihnem kufor zavrieť, no jeden pes sa mi zdal nejaký žltý. Zaostrím zrak. Cyklisti. Dvaja. Určite ich bolo viac, ale stretli psov.

Začína poprchávať a cesta vedie lúkou a blatovou cestou. Najistejšie je nešpekulovať s výberom stopy a proste si držať čiaru. Blato-neblato. Hlavne, nestretnúť psa.

Zas v lese a zas Y. Volím cestu, ktorá bola už asi uzavretá, ale zopár traktorov ju zas sprejazdnilo.
Zas čisto lesná cesta.
Dostanem sa do bodu, kedy zjazd znamená určite, že návrat nie je možný. Risknúť? Podľa mapy už určite nejdem. Respektíve, asi nejdem. Sranda je, že za zjazdom je fajn cesta. Ale ak bude slepá, resp. neprejazdná, môžem ísť do dediny peši. Pre pomoc.
Vraciam sa, veď to potiahnem po peknej šotoline a nebudem nič riskovať.

Mozno do Sapanty - ked toto zijdem spat cesta nemozna
Mozno do Sapanty - ked toto zijdem spat cesta nemozna

Lenže po pár sto metroch som na nejakej lúke, kde sa cesta delí na mnoho iných ciest a žiadna z nich nie je šotolina. Jazdím po lúke a hľadám cestu. Bezvýsledne.
Začínam byť nervózny. To blúdenie ma prestáva baviť.

Tu som uz strateny
Tu som uz strateny

Zopár ciest sa spája do jednej lesnej a ja idem po nej. Viem, že smer je zlý, že ani nejdem podľa mapy, navi tu tiež žiadnu cestu nepozná. Do Sapanty to nebude, ale smer k civilizácii by to mal byť.

Cesta je zablatená, ide sa mi ťažko a dolieha na mňa únava. Bolia ma ruky, ramená, fakt sa mi ťažko točí s rajdami. Ruky mi začínajú brnieť. Začínam zívať. Chytajú ma mdloby. Myslím, že meliem z posledného. Riadna kríza.

Vidím kravy a už lem očakávam útok psov. Pastieri. Vyzerajú normálne, skoro ako ja. Pýtam sa na Sapantu a dedko mi ukazuje odbočku do ľava a naznačuje, že to asi nebude kto vie aká dobrá cesta. Aj tak to vyzeralo.
Ukazujem na ďalšiu cestu rovno. To už mladý spomenie slovo ASFALT.
Bolo to asi prvý krát, čo som sa predstave asfaltu fakt potešil. Nešlo ani o kvalitu cesty, ako o to, že by som sa z toho predsa len dostal bez vážnych problémov. Už som bol fakt unavený.

„Asfalt, asfalt“, opakujem
Dedko ukazuje na kameň na zemi.
Aha, bude kamenná cesta.

Najprv však zjazd dole lúkou. A napájam sa na kamennú cestu. Tak som to našiel.
Ruky mi stále brnia, zívam v prilbe. Inokedy by som si tú cestu vychutnával, ale teraz je to utrpenie. Zas, nejde o cestu, ale už sa mi nechce.

Smer asfalt
Smer asfalt

Vchádzam do dedinky Sarasau a napájem sa na hlavný ťah na Sighetu Marmatiei. Po pár kilometroch benzínka, dávam si dlhú pauzu.
Za mnou cca 58 km a 5,5 hodín cesty (zhruba polovica z času je čistý čas jazdy, zbytok sú zastávky na fotenie, ale hlavne hľadanie správneho smeru).

Prezliekam všetko za suché, vrátane topánok, nahadzujem igelity, keďže jemne prší a vyrážam domov. Už som OK, dlhšia pauza pomohla.
Domov, cez Ukrajinu.

Zas problém sa dostať na Ukrajinu

Keď ma vojak zazrie, zdvihne telefón. Dá mi síce obligátny biely lístok, ale hovorí mi, že tam (na prechode) majú dvoch motorkárov z Anglicka a že tam teraz nemám ísť. Mám počkať pri ňom a že keď tých dvoch vybavia, potom ma rýchlo a prednostne pustia.

Minúty naskakovali, pršať prestalo, už sa v igelitoch parím. Angličania (nejaké cendurá mali) furt stoja.
Dávam sa do reči s vojakom.
„Viete, máme problémy s Nočnými vlkmi.“
„A čo, pustia ich?“
„Ale hej, len prekladateľ tu nie je, tak je trocha problém sa dohovoriť. Ale Angličania sú priatelia.“
„Pomôžem?“
„No, ak by trebalo, bolo by dobré.“
„Ja prejdem rýchlo, však.“
„Hej, jasné. My len nepúšťame bajkerov. A Vy nie ste bajker.“ A ukazuje na moju totálne zablatenú motorku.
Faktom je, že ak by moju Ténérku videli chlapci z Hondy, hneď by sa pýtali, aký sprej používam.

Minúty furt naskakujú a už pár krát ku mne prichádza dievčina a ďalší vojak a vypytujú sa, kde idem, čo, jak... Furt telefonujú a „sľubujú“, že bez problémov prejdem.

Angličania konečne odišli. Môžem ísť. No ale moja komédia ešte len začína. Čakám a čakám. Berú ma do kancelárie. Čakám. Idem von. Vojak posratý, len tu mám stáť, nikde nechodiť.

Dookola to isté. Kde idem, prečo, načo...
Nakoniec doniesla nejaký formulár. To už ma dostalo. To už som zažil. Mierne podráždene jej hovorím, že ak ma nechcú pustiť, nech mi to hneď povie, mám to síce cez Ukrajinu 100 km bližšie, ale za tú hodinu, čo tu už čakám, som mohol byť v Maďarsku...

„Nie, nie, všetko bude v poriadku, len pár otázok.“ A ťažko si povzdychla. Chuderka, bolo na nej vidno, že zas musí robiť to, čo jej nakázali.
Už viem, že si ma nahráva cez web kameru. OK, otázky. Som zvedavý, či si taká dobrá, jak tá pred týždňom.
Kde idem. Prečo cez Ukrajinu. Ak chodím na Ukrajinu, kam a za akým účelom. Či som členom nejakého motorkárskeho gangu...

Fajn, vypla kameru a dáva mi podpísať čistý, nevyplnený formulár.
Pozerám na ňu, či je normálna.
Že takto to bude rýchlejšie, ona to potom vyplní.
„Nič nepodpisujem.“
„OK, nevadí, chápem, nie je treba.“

O okolo 22:00, po 4 a pol hodinách som doma.

Celkovo: Dva dni, cca 820 km, z toho asi 140 km off road.

Trasa Sapanta - Blidari

Trasa Blidari - Sarasau

Pridané: 22.05.2015 Autor: satos pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (12 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (12)  [Verzia pre tlač] Tlač
HD-11-2020-main-v1

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria