Ukrajinská jednohubka IV - Prejazd poloninou Boržava

Leto 7524 UMHCH / 3.9.2016

Milicia

Na ukrajinskej strane vypínam prídavné svetlá, paradoxne, nie sú škodlivé, lebo nemajú é-čka, ale práve to by mohol byť dôvod pre výpalníkov.
V Malom Bereznom odbočujem na hlavný ťah a predo mnou samo-doma vyrobený traktor naložený drevom. Tempo slimačie, čiara na „asfalte“ plná. Vydržím len 2-3 sekundy a beriem ho.
Potom ešte nákladiak, tiež s drevom. Ale myslím, že o žiadnych čiarach na ceste nemohla byť ani reč a bolo to na rovinke, mimo obce.
Zo zákruty oproti mne vyletí Milicia auto a jak cítim, že vo mne videli potenciálny zdroj ich príjmov, som rád, že „neprovokujem“. Snáď to neotočia.
Otočili. Z mnou majáky.
Mierne spomalím a deriem sa na stranu, nech nezavadziam, veď určite majú nejaký súrny prípad niekde.
Mali. Držia sa za mnou a keď furt nezastavujem, už im auto aj húka. Dostali ma.

Vraj som obiehal cez plnú čiaru. Že mi to ukážu.
Skenujem ich predné okno a kameru nevidím. Ale milicionár-vodič štartuje tablet. A ja sa už lúčim s dengami. Asi ten traktor.

Nech si sadnem do auta na miesto spolujazdca.
Kategoricky odmietam.
Že ako mi má ukázať video, milicionár-vodič by sa musel natiahnuť až k oknu spolujazdca a že takto sa to nedá. Len sa čudujem, lebo to spravil.
Poznáte to, nie? Ak niekto narovná prst a povie vám, že ho takto nevie narovnať.
Takže tablet čo najďalej odo mňa a spúšťa video.
Čumím, ostrím zrak. Neviem, či je to fotka, či čo. Je tam nejaká cesta a nič sa nehýbe.

„A ja kde?“, pýtam sa.
Že som šiel veľmi rýchlo a oni ma nestihli nafilmovať. Ale že som obiehal na plnej čiare. A jednostaj do mňa dobiedzajú, že som obiehal a obiehal...ten nákladiak. Myslím, že chceli počuť nejaké „áno“.
Všetko popieram. Poprel by som aj to, že existujem.

Nastupujem ja.
„To čo má toto znamenať?!, To čo je toto?!!!“
Stupňujem nasratosť. Celkom prirodzene.
„Vy chcete peniaze!!! ...“
„Nie, nie, nikto odo mňa peniaze nepýtal“
„Vy chcete peniaze!!! Mám rád Ukrajinu, míňam tu peniaze na benzín, jedlo, hotel a vy toto...“ Nazlostený som už riadne.
„Nie, nie, nikto odo mňa peniaze nepýtal...“ Vracajú mi doklady a rýchlo miznú.

Ďalší môj nástup, ale už na Boržavu.

Trasa načmáraná zo satelitných snímok. Reálnu prejazdnosť neviem. Začína to normálnou lesnou cestou.
Dva či tri maličké brody a potom zas ďalší. Ale nezdá sa mi. Nevyzerá síce hrozivo, ale široké ploché kamene – ak by mi skĺzlo koleso, tak aj pol metra do strany. Položiť milú nechcem, tak opatrný nástup.
No voda je zradná a predné koleso je furt hlbšia a hlbšie. Buď to s motorkou vystrelím, ale riskujem skĺznutie kolesa (kolies), alebo sa zakliesnim medzi balvanmi vo vode.
Neriskujem. Cúvam. Ťahám vyše 200 kíl dozadu, vytáčam..., som úplne mokrý. Od potu.

Končím? Tak skoro?
Povedľa je nejaká „mikro“ obchádzka. Aj stopy po enduro pneu vidím a aj ich vyhrabané koľaje v blate.
Prehrabal som sa aj ja. Pokračujem hore. Jediný problém vidím, že potoky sú dva. Jeden tam, kde má byť, druhý na „ceste“. Toto nemusí skončiť dobre.

Toto už nedám. To je len na ľahké enduro.

Idem na prieskum.
Toto je na mňa priveľa. Fakt otáčam.
Na asi 50 metrový úsek by som si s ľahkým endurom trúfol, ale s Ténerkou nie. No hneď za ním sa cesta stáča mostom ponad rieku a nasleduje krásna suchá lesná cesta.

Čerta, skúmam ten úsek znova.
Tu by som dal, tadiaľ, potom stočiť tadiaľ... aj by to šlo, ale na začiatku trčia balvany zo zeme, jak toto preskočiť?
Krajom ju úzka úžľabinka, tak na šírku pneu. Kontrolujem ešte šírku motora či nezavadím.

Idem. Skúsim.
Úžľabinka OK a ten zbytok, no, neviem ani ako, ale dal som to úplne v pohode. Motorka perfektne reagovala na všetko, čo som od nej chcel. Som prekvapený...

Trasa pokračuje dosť prudkými stúpaniami. Ale je sucho, hlina drží a kamene, ak sa im nedokážem vyhnúť, zvládam. Užívam si to. Fakt si to užívam.

Odmenou mi je polonina Boržava.

Následné výjazdy nehodnotím ako ľahké, ale dalo sa. Hlavne som sa snažil držať krajom „ciest“, vyhýbať sa kamenistému podkladu.

Výjazd na vrch Stij, 1681 m n/m a tam ma už čakala Tánička.

Hore mimo iného študujem, kadiaľ to vlastne pôjdem. Mal by som sa napojiť na trasu, ktorú som šiel minulý rok: Polonina Boržava
Dole vidím nejakú „dvojkoľajku“. Musím sa trocha vrátiť, ale kde sa napájala? Žiadna odbočka nebola.

Zjazd

Ani nemohla byť. To, čo sa javilo ako cesta od áut, reálne vyzeralo ako cesta od 4-koliek. Ale nebolo to ani to. Normálny turistický chodník. A hneď vedľa neskutočné zrázy dolu. Ak by som spadol, nájdu ma až o pár sto metrov nižšie. A myslím, že už by sa neoplatilo opravovať ani motorku, ani mňa.

Toto pokračovalo a pokračovalo a pokračovalo. Našťastie to bolo buď po vrstevnici, alebo smerom dole. Najhoršie boli také tie vyšľapané schodíky povymývané vodou. Našťastie som všetky schádzal dole. Nebolo ich zas tak veľa, ale hore by som niektoré asi nedal. Na „rovine“ možno hej, ale pri tých zrázoch...
Jeden chlapík len krútil hlavou, že som sa tu vydal na takej ťažkej motorke.
Hovorím mu, „Hej, veď keby som vedel čo to tu je, nebol by som tu“. Na Google Earth sa to javilo ako cesta od áut...

Obchádzal som jeden z ďalších vrcholov a trasa sa mala stočiť na juh a potom už priamo k môjmu cieľu – minuloročnej trase. Za zákrutou na mňa však čakalo prekvapenie. Trasa neobchádzala vrchol, ale šla priamo naň. Ale brutal výjazd.
Tak toto ani náhodou. Maximálne tak peši.
Pokračujem chodníkom, možno to obídem a napojím sa naspäť na trasu.

Nenapojil. Išlo to iným smerom. Motorku neotočím, tak pokračujem ďalej. Nevedno kam. Ak ten chodník skončí, v diaľke vidím nejakú dedinu...

Brutal

Stále klesám. Furt som na brzdách. Hlavne na prednej, na zadnej už končia doštičky a nohy vlastne potrebujem ako oporu. Idem pomaličky, nič neriskujem.

Zdá sa to byť nekonečné a stále klesám.
Zrazu skratka. Z vrcholu pešinka rovno dole a na jej konci dvojkoľajová cesta. Isto od áut. A krásna.
Moja cestička nejako „bledne“, tak to stočím rovno dole po pešinke.

Je to síce prudké, ale dá sa.
No už vetrím problém. Nejaký „kaňon“ musím prejsť.
Nedá sa ani motorku nejako odstaviť, aby som šiel na prieskum, bezhlavo idem. Jak tam budú skaly, som v pr....
Neboli, ale...
Furt na motorke sedím a spúšťam sa. V jednu chvíľu už potrebujem zosadnúť, už sa mi zdá, že som priveľmi naklonený.
Neviem zosadnúť. Obzriem sa a zadná časť motorky niekde vo výške mojich ramien. Neviem prehodiť nohu. Popri tom brzdím vypnutým motorom a ešte musím držať aj prednú brzdu, lebo bez nej motorka ide dole.
Podarilo sa mi však prehodiť nohu a ten najväčší klesák som šiel popri motorke.
Jak sa obzriem, nechápem.
...zjazd taký, že hore by som šiel len peši a po štyroch. Koľko percentné klesanie, keď je uhol ďaleko nad 45°?

Dole vyslobodenie a mám tu krásnu cestu. Paráda. Je to všetko za mnou. Paráda.
Ešte prejdem lesom a som „doma“. Miestni mi hovoria, že cesta je OK, práve tam odišlo auto (mašina).
Len som sa zabudol spýtať, či to náhodou nebol ZIL, BVP alebo podobná mašina. Pretože len také nejaké auto to nemohlo byť.

Krásna cesta sa mení na menej krásnu, potom na menej krásnu a potom zas na menej krásnu.
Až na kamenistú a zjazd: BRUTAL

Neskutočný svah, kamene, nemám inú možnosť, len ísť. Našťastie je sucho.
Brzdím, čím sa dá. Predná, motor aj zadná. Zadnú sa snažím obmedziť. A akonáhle zablokujem zadné koleso, zadok motorky ma obieha. Stáča ma.

Na jednej Y križovatke som zabočil trocha do ľava, ale ten brutal tam bol ešte horší. A zdalo sa mi, že to nie je ono, mal by som sa držať turistických značiek. A tie viedli do prava.
Ale jak sa vrátiť? Jak otočiť?

Skúšam priamo otočiť motorku do protismeru a prudkého svahu. Žiadna manipulácia, popoťahovanie, pootáčanie neprichádza do úvahy. Pridávam plyn, hrabem... jak by som si to dovolil len na ľahkom endure, ale fakt inú možnosť nevidím. Ténerka na zemi.

Zdvíham, motorka je už aj dobre nasmerovaná a viem, že sa rozbehnem. Proste musím. Aj keby som ju mal vystreliť spod zadku a doletí tam, kde ja chcem.
Aj tak robím, ale našťastie letíme spolu, takže sme doleteli na správnu „cestu“.

Pokračuje BRUTAL dole.
Furt sa mi motorka stáča a ja furt nejako brzdím. Raz, keď si chcem oddýchnuť na pravú ruku a pustiť brzdu a zošliapnuť zadnú (lebo motor sa v tom svahu roztáčal), pedál až na „podlahu“.
Čo do čerta? Odišli doštičky? Ale pedál mäkký jak na gume.
Uvaril som zadnú brzdu... Čakám. Postupne tvrdne. Pedál, samozrejme.

V jednom momente už nezvládam a moto na ľavoboku. Ale vlastne ani nespadla, je tam taký svah, že vlastne je len naklonená.
Žiaľ, urval som držiak pružiny a bočnom stojane, pružina na zemi, takže pokračujem s visiacim bočákom až kdesi, kde som sa zapichol do koľaje, predné koleso sa trocha oprelo a mohol som zabrzdiť len motorom. Stojan som pritiahol páskou a pokračoval v brutalite zjazdu.

Vyslobodenie. Úľava a radosť.

Po 14 hodinách a cca 450 km som doma.

Ďakujem polonina Boržava. Ak dovolíš, ešte prídem. Ešte je tam veľa čo chcem vidieť, cítiť a zažiť.

Záznam trasy:Polonina Boržava - výjazd z juhu