Rumunsko 2015 – cesta do Raja

Motto:
„Zdál se mi kouzelný sen: spatřil jsem ráj
Poznání budoucích jmen, tvůj neznámý kraj
…
Květy z elektrických měst ti rozkvetou v dým
Když vrátím se z dalekých cest, se svým stoletím“

Z kažého takéhoto výletu prichádzam do iného storočia. Z môjho storočia do cudzieho storočia.
Tento cestopis venujem Otu Petřinovi.

Pietroasa, 1200 m.n.m.

Plán na prvý deň je presun do Rumunska a výjazd na vrch Pietroasa zo západného smeru. Z východného smeru som asi pred dvomi mesiacmi popod tento vrch trocha pojazdil a z prejdených trás vznika taká záchytná sieť. Stačilo by z Pietroasy pokračovať niekde na východ a už by som sa na nejakú známu trasu chytil. Možno by bol následný zjazd ťažký, ale určite nie dlhý.
Ráno pred cestou som načmáral trasu cez Google Earth a hodil do navi, ale aká bude jej náročnosť, to som netušil.

Do Rumunska chcem plynulý prejazd, vyhnem sa Ukrajine, nech si na hraniciach zas nezmyslia ma buzerovať. Túto úlohu zas prebrala navigácia a stoj čo stoj ma chcela dostať na Ukrajinu. Boj bol ťažký, vyhral som, no nakoniec som čas nejako neušetril.

Som na cieľovom bode v Rumunsku a zároveň štartovacom bode na Pietroasu. Perfektý asfalt. Našťastie len necelých 10 km, po parkovisko stanice lanovky. Odtiaľ vchádzam do lesa na príjemnú lesnú cestu a hlavne, som medzi stromami v tieni. Vonku je totiž ťažko znesiteľná horúčava.

3 km chládku, vychádzam na rúbanisko a trasa mi prudko bočí do ľava. OK, ale ten stupák. Taká malá brutalita. Mám tú trasu dobre? Cesta aj pokračuje rovno, ale nevyzerá to, žeby mala ísť na vrchol.
Skúsim výjazd.
Začalo to, čo nazývam motoródeo. Motorka skáče jak splašený kôň po skalách na „ceste“ a ja sa snažím na nej udržať. Stratil som vhodnú stopu a motorka končí na ľavoboku. Stopa bola dosť široká, aby som si ju udržal, ale stúpanie bolo na mňa priveľké a zbabral som to. Našťastie som pri páde trocha odskočil od motorky a podarilo sa mi udržať na nohách, aj keď som pri tom takmer zbehol z kopca dole.
Milá Ténerka v pozícii, že ju nemám šancu postaviť. Jediné riešenie je surovo ju ťahať dole z kopca, pritom otáčať predné koleso dole.

Poloha OK, dvíham, sadám.
Ale stojím v kameňoch a zjazd je tak prudký, že sa neopovážim naštartovať a ísť. Len voľne pomaly spustiť. Ale na tých kameňoch a nulovej rýchlosti... Zas sme na ľavoboku. A teraz je to zlé. Medzi padacím rámom Ténerky a zemou je moja noha. Nesnažím sa panikáriť, veď nohu nejako vytiahnem. Ale nie. Noha je oporný bod pre cca 230 kilovú mašinu. Noha von nejde a začínam pociťovať bolesť.
No …., to tu takto zostanem? So zlomenou nohou?
Snažím sa rukami nadvihnúť motorku, ani necekne.
Pravou nohou sa zapriem do sedadla a surovo ju odkopnem. Kupodivu to dole tým kopcom ide relatívne ľahko.
Prepočítavam, či ma noha bolí na zlomeninu, alebo len bolí.
Len bolí. Ešte skúšam chôdzu, OK, chodím.
Druhý pokus o zjazd prebehol úspešne.

Som došiel. To to teda začína. Je po Pietroase. Opakovať výjazd? Ako bude ďalej hore? Skúsim pokračovať po pôvodnej ceste.
A spravil som dobre. Bola to obchádzka toho výjazdu. Tiež celkom do kopca, ale zabijak to nebol.

No trasa sa zas prudko zatáča do prava. Po nejakom rúbanisku. Mal by som to vyjsť, ale normálne tam nezatočím. Mám tu po centimetroch v tej páľave otáčať motorku, skúsim ísť zas rovno.

Výjazd po kamennej ceste. Nie je to síce ízy, ale zvládam to. Do bodu, keď stúpanie zas naberá na uhle, na ktorý si už netrúfam.
Prestávka. Pot sa zo mňa leje jak z vodovodu. Idem presondovať ten výjazd.

Skúsim. Zas začína motoródeo. Už som takmer hore a našiel som aj dobrú stopu ale balvan na nej a ja asi panikárim a už viem, čo príde. Kričím NIE, NIE, NIEEE. Strácam stopu a motorka na kameňoch na pravoboku. Sakramensky som si dávam pozor, aby ma zas neprivalila...

Sme hore a nasleduje tichý prejazd lesom až na lúku a už vidíme Pietroasu.
Ešte ďalší výjazd, do ktorého sa púšťam bez rozmýšľania, ale bol fakt ťažký. Ak by som bol vedel, nechám motorku pod ním. Ale podarilo sa. Bez pádu.

Na samotnom vrchole je stanica lanovky a vedie tam kamenná cesta s prudkým výjazdom. Na ten som sa už neodvážil, tých pár metrov už prejdem peši.

A čo na vrchole? No nič, som tu. To je všetko.

No a teraz kadiaľ dole. Na východ. Vidím jednu z ciest po ktorej som sa kedysi šplhal hore, ale kvôli prudkému výjazdu som sa vrátil. Nie je nijak zvlášť ďaleko, kadiaľ k nej? Priamo na ňu ísť nemôžem, všetko sa prudko zvažuje dole lesom.
Nič, musím sa vrátiť, skúsim pohľadať nejakú odbočku.

Zastavujem pred prvým zjazdom, čo bol pred tým môj posledný výjazd a fakt nechápem, ako som vyšiel. Šialenstvo.
Zastavuje sa pri mne zberač čučoriedok. 50-ročný chlapík, tiež motorkár, ale na ostrom endure. Má to tu tiež pojazdené.
Pýtam sa ho na cestu do Blidari, čo je vlastne smer na moju „záchytnú sieť“.
No, cesta tu je. Už po nej išiel. Ale boli piati a na ostrých endurách. Ja sám neprejdem. Musíme byť aspoň traja. Cesta je veľmi zlá, bude treba tlačiť.
Skúsim, ak to bude zlé, vrátim sa.

Idem na zjazd. Po centimetroch spúšťam motorku. Bez motora. Po kameňoch. Jeden z najťažších zjazdov, čo som kedy robil.
Hneď bočím vľavo na nenápadnú cestu do lesa. Na „Blidari“.

Čakám brutalitu, ale je tu len príjemná lesná cesta bez koľají. Totálna pohodovka. Vedie až na vrchol hrebeňa a zas sa pomaly stáča dole, ale tou istou stranou. Je tam odbočka vľavo, ale je to len enduro trasa. Myslím, že tá trasa vedie tam, kde chcem ísť, ale na enduro trasu nejdem. Sám a s ťažkou Ténerkou je to riziko. Pokračujem lesnou cestou do neznáma. Zjazd sa strieda od pohodového po ťažký, ale pomaly to ide. Po cca 10 km som zas dole na asfalte, napojený na pôvodnú trasu hore. Takže, okruh. Stál za to.

Na večeru fantastické pstruhy v Lostrite.

Blidari – Mara – Višeul de Sus

Trasu do dediny Mara poznám, viem čo ma čaká a teším sa na to. Míňam usadlosť, kde ma pohrýzol pes. Ležal si tam a ani nepípol. Verím, že mal šťastie, lebo som bol naň pripravený. A možno mu bolo len príliš horúco???

Zrazu cez cestu barikáda. Cesta umelo zahataná.
Jak, do čerta, šak v Máji to tu nebolo.

Chodím dookola, skúmam, hľadám, ako to obísť. Našiel som „skulinku“ pomedzi balvany, ak by sme boli dvaja, tak motorku pretlačíme cez barikádu a ak by bola situácia kritická, zvládol by som to aj sám. Ale šaškovať sa mi v tej horúčave nechce a nebodaj bude barikáda ešte aj z druhej strany. Pár metrov pred tým bola nejaká odbočka do lesa, skúsim ísť tam.

A zisťujem, že som vlastne na mojej trase, len som pred tým neodbočil. Takže teraz idem vlastne dobre. OK, paráda. Tá trasa je fakt lahodná.

Za chvíľu som na planine.

Kone a byvoly, kam len oko dovidí. Doprajem si malú odbočku z trasy, tam, kde som ešte nebol. Mala by to byť trasa naspäť do Blidari, taký okruh sa dá spraviť, ale chcem len zájsť pár kilometrov. Ani nie je čo opisovať. Proste si užívam cestu, okolie „a vůbec“.

Zrazu beží nejaký pes smerom ku mne (od salaša k ceste). Zachovávam kľud, ani ma nehne pridať. Ak bude treba, zastavím. Už sa od rumunských psov nechcem nechať buzerovať. Stihne dobehnúť na cestu vo chvíli, keď prechádzam okolo. Tak beží tesne za mnou. A breše a breše...
Vchádzam do lesíka, kde sú väčšie mláky. Napadá ma, ako mi asfalt hovoril, že ako straší kravy a psov so svojím prdiacim výfukom. Že to zaberá. Stlačím spojku a poriadne pretúrujem motor. Lenže ja nemám prdiaci výfuk.
Pustím spojku a motorka pridáva. Predo mnou mláky a ja nejdem pomedzi ne šibrinkovať, idem rovno cez mláku. Brešúci pes za mnou.

Mláka je výnimočne hlboká. Myslím, že kolesá boli komplet vo vode. To je nič, lenže, ako som v stupačkách, dostávam komplet sprchu. Do čižiem mi tečie voda a aj prilba je mokrá. A som vlastne komplet mokrý.
Fontána zahnala aj psa.
Stále by bolo všetko Ok, šak chcem by edvenčr, ale takmer ihneď pociťujem ten najhorší dopad tohto brodu. Smrad. Myslím, že sa do tej mláky vysralo príliš veľa oviec a možno aj nejaké kravy.

No, nebudem to ďalej opisovať, po chvíli som sa otočil a pokračoval v začatej trase. Vonku bola horúčava, pomerne rýchlo som vyschol a keď sa nemá čo odparovať, už to tak necítiť.

Zastavujem sa pri priehrade a neodolám sa po nej povoziť. Nejaké to foto, trocha oddych. Ale napiť sa z fľaše, ktorá dostala tiež sprchu, no, voda bola dosť teplá...

Podľa mapy by z dediny Mara mala ísť nejaká lesná/poľná cesta smerom na východ. Skúsil by som ju, vyhnem sa asfaltu a mala by to byť aj skratka.

Po problémoch nejakú cestu nájdem a aj miestny ma niekam navigujú. Idem „naslepo“, len po nejakých traktorových koľajach v tráve. Tak 3 dni starých. Ale zhruba držím smer.
Nič výnimočné, ani v lese, ani na lúke. Skôr zanedbané pasienky. Nejaké blatové prejazdy, ide to, ale blata stále pribúda a koľaje sú stále hlbšie.

Nakoniec je z toho totálne trápenie sa. Som komplet mokrý, dehydrovaný, teplá voda zo smradľavých fliaš nechutí, koľaje čím ďalej, tým hlbšie. Ak náhodou spadnem do koľaje, mám aj problém v nej ísť, motorka sa zasekáva do koľaje. Občas fungujem ako buldozér. Až príde koľaj, kde jedna strana je už vo výške sedadla. Nedá sa ísť, zostupujem z moto a trápim sa, trápim, trápim. Ešte dlho.
Tu sa jasne ukázalo, že enduro motorka má byť nie len vysoká, ľahká, veľké zdvihy a neviem čo ešte, ale aj úzka. Ak by že do koľaje spadnem s boxerom, končím na dlho.

Dedina Breb bola vyslobodením z týchto útrap. Nikdy viac už túto trasu nepôjdem. V tomto prípade je asfalt nie len rýchlejší.

Z Višeul de Sus mám navolenú nejakú trasu popri železničke a rieke Vaser. Zas neviem, čo ma čaká, trasu som si nakreslil len podľa satelitných snímkov.
Prostredie nič moc, je to taký kaňon v lesoch, ale zato cesta je skutočný OFF. Hlina, kamene, rôzne priehlbiny, zosuvy pôdy. Žiadna príjemná šotolinka.

Až zrazu popri všetkom tom búchaní počujem trocha iný, dutý BUCH. Napadlo ma, čo by to mohlo byť, skontrolujem späťák a za sebou nevidím kufor (top case). Čakal na mňa na zemi. Odtrhnutý zámok/jazýček na platni. A ja som naschvál nebral ani sieť, ani popruhy, jak ho teraz poveziem???

Náhradné riešenie bolo pomerne rýchlo realizované. Vybral som dorazové gumy na platni a zostali tam diery. Oproti nim som nožom do kufra vyvŕtal po dve dierky. Po tri sťahovačky a kufor držal jak nový. Pre istotu som ho aj odľahčil od nejakej batožiny a do konca tripu nebol problém. A to som sa ani nijako v jazdení neobmedzoval.

Dostal som sa do bodu, keď cesta sa točila do lesa a bolo to skôr riečisko. Ale koľaje po džípoch viedli k rieke. A tam sa aj strácali.
Prichádza džíp, to som zvedavý, kam pôjde. Chlapík sa pri mne zastavuje a hovorí, že treba brodiť rieku asi 300 metrov, potom ide cesta ďalej. Ale na motorke nemám šancu.

Dáva mi dobrý tip, kde odbočiť, keď sa budem vracať a potom kam ísť, aby som sa dostal na buď hrebeň hôr, alebo planinu a potom môžem ísť dlho a dlho, až na vrch Pietrosul (1850 m.n.m.).
OK, maj sa. Keď vidím, pokiaľ siaha voda džípu, nemal by som šancu prebrodiť.

Nachádzam výjazd a dávam to až na druhý raz. Ďalej to však tiež nie je žiadna malina. Pred rokom by som to nedal, teraz si už trocha rozumiem s motorkou, čo sa techniky jazdy v teréne týka.

Mám celkom presné inštrukcie, kam ísť, lahodné úseky sa striedajú s prudkými výjazdmi. Po cca 2,5 km zastavujem, lebo už si nie som istý smerom. 100-200 metrov ešte idem na prieskum peši a myslím, že nachádzam tú správnu cestu.
Lenže, hrmenie, ktoré začalo už skôr sa zosilňuje, v oblasti na cieľom sa zmráka, dochádza mi voda, na prípadné bivakovanie nemám nič a je už okolo 17:30 miestneho času.
Otáčam to naspäť. Dúfam, že sa tam ešte niekedy vrátim.

Nocujem v penzióne v Borši.

Borša – Prislop a ďalej, do raja

Trasa nezačína kto vie ako nádherne, ale postupne stúpa do lesov po peknej šotoline, so stekajúcimi potôčikmi. Tak si aspoň umývam motorku od včerajšieho blata.

Toto bezproblémové jazdenie má aj zopár ťažších úsekov. Výsledkom sú horské lúky s výhľadmi na pohoria. Oddych, relax.
Dávam si dlhšiu pauzu a rozhliadam sa.
Aha, tam je Ukrajina.
Ostrím zrak a, no to snáď nie je možné. Vidím dobre? Kontrolujem v navigácii moju polohu a polohu toho, čo si myslím, že vidím.
Je to on. Je to on. Chytá ma až detská radosť.
PAMIR
Bývalá radarovaá stanica na Ukrajine, PAMIR. Bol som tam pred rokom. Jeden z mojich prvých „lepších“ výletov, ťažký a krásny výjazd, úžasné spomienky.

Dnes idem domov. Som v nádhernom prostredí a ešte aj táto symbolická pripomienka na všetko krásne, k čomu je motorka ako prístupový kľúč.
Toto je moje storočie.

Trasa pokračuje a opis je zbytočný. Fotky povedia viac.

V Prislope si dám niečo pod zub a stretávam tri motorky z Poľska. Dva čopre a Transalp. S ľadvinkami.
Transalpista mi vracia foťák, že už moje fotky nechce pozerať, že aj on by tam chcel ísť, ale teraz musí ísť s priateľkou na Fagaraš a Alpinu. Ale že sa vráti aj s kamarátmi cenduristami. Určite sa chce vrátiť.
Je mi ho fakt ľúto. Aj mne hrozilo, že tam pôjdem (TF + TA), ale nakoniec som zostal sám, tak možnosť jazdiť po horách som si nemohol nechať ujsť.

Asfaltka z Prislopu do Borši vyzerá byť kľukatá, ale neodolal som a vraciam sa tou istou trasou po horách. Nech budú asfaltové kľuky akokoľvek krásne, horské necesty vedú do môjho raja.

Už pred Boršou míňam odbočku, kde som si tiež podľa satelitných snímok navolil nejakú trasu. Je čas ísť domov, ale nedá mi to a otáčam sa, aspoň zistím, či by sa tam nabudúce oplatilo ísť.
Začína šotolina. Idem ešte trocha ďalej.
Otrasná betónová cesta poplataná asfaltom. Mizerná kvalita. Ako za trest. Nechápem, prečo pokračujem, veď sa po nej budem musieť vrátiť.
Po 7-8 km končí táto mizéria a začína šotolina. A celkom pekné pohorie sa ukazuje.

Idem, nejaká baňa, stúpam nad ňu a už to vyzerá celkom dobre. Zastavujem pri aute s párikom a pýtam sa na cestu, či sa dá ísť ďalej, kde dôjdem.
Ďalej je to veľmi ťažké. Oni tam boli peši. Ak som dobrý, môžem skúsiť vyjsť, oni si netrúfli na terénnom aute.
Veľmi nepremýšľam, skúsim či vyjdem. Jednotka a na nábehu na výjazd vidím, že som to podcenil. Nie len že ten výjazd je ostrý, ale aj dlhý. No čo. Začalo motoródeo. A poriadne. Nemalo konca.
Vlastne, malo. Ale pred koncom padám. Doslova ako z koňa ma to vyhadzuje zo sedadla. Motorka na pravoboku a ja letím do zrázu cesty. Ani by som sa nemusel dole gúľať, zošmyknúť sa až dole by nemal byť problém.
Ale som v nejakom rigole od vody. Ležím na chrbte, hlavou dole zrázom.
Keď prídem k sebe, sondujem, čo ma bolí. Len jeden kĺb na prste, ale v poho, nič vážne.
Je mi až do smiechu, chcem sa postaviť, ale nedarí sa mi. Ležím ako korytnačka na chrbte a neviem sa nijako pretočiť. Paradoxne, na chrbte mám korytnačku aj ruksak. Som jak nemohúca korytnačka.

Uvedomujem si, že tí dole ma určite sledovali. Budú mať starosť, či som OK. Vyskakujem na nohy a snažím sa udržať na tom zraze.
Chlapík už beží hore.
Mávam, že som OK.
Chlapík ide pomaly dole.

Chcem si trocha popotiahnuť motorku, nech má lepšiu pozíciu na zdvíhanie.
Motorka sa ani nehne.
Chlapík beží hore.
Napínam všetky svaly (okrem toho hlavného) a zdvíham motorku.
Chlapík ide pomaly dole.

Po niekoľkých opakovaných rozbehoch nakoniec napredujem hore.
Ale žiadna prechádzka. Kamene a ostré stúpanie. Mám pocit, že je to cesta ako na Pietroasu, ktorú som radšej šiel peši. Ak sa budem musieť tadiaľto vrátiť, bude to masaker.

Som v raji. Foto hovoria za všetko.

Študujem mapu, navigáciu, kompas. Moja plánovaná trasa sa totižto mala spojiť s trasou zo včera, popri železničke. Náročnosť nepoznám, vizuálne vyzerá cesta pekne, ale tak či tak, bod napojenia je až za brodom, cez ktorý som už nešiel.
To všetko je na sever, no na východ to vyzerá, že by som sa mohol napojiť na dnešnú trasu Borša-Prislop. Hrebeňovka po lúkach vyzerá zaujímavo, pred tým, ako by som sa mal vrátiť po brutálnom zjazde, skúsim ju.

6 km krásnej pohodičky s pasúcimi sa koňmi a treba sa rozhodnúť, či vpravo, alebo vľavo. Obe cesty však nevhodným smerom. Idem vľavo, dole kopcom a je jasné, že smer je na Ukrajinu. Skúsim, pokiaľ to pôjde a budem sa asi musieť vrátiť.
Po zhruba kilometri stretávam oproti džíp a chlapi mi už mávajú, že tam ísť nemám. Cesta bola celkom pohodová, chcel som ju trocha preskúmať, ale vyrušiť niekoho pri „práci“ v tejto odľahlej oblasti... Otáčam to a chlapi ma správne navigujú na Boršu.
Po cca 7 km pohodovej a pre cendurá luxusnej šotoliny som pri Fontánke, napojený na rannú trasu.
Fontánka, volám tak miesto, kde z vodovodného potrubia tryská voda, fontána.
100% bodka za výletom do raja.

Na ukrajinskej hranici ešte stretávam dievčinu, čo ma pred pár týždňami vypočúvala. Pamätá si aj moje meno. Nabudúce si už ja zapamätám jej telefónne číslo, keď už sme kamaráti. Prejazd Ukrajinou OK, sem tam nejaký namierený samopal a obrnený transportér...

Resumé:

3 dni / 1090 km celkovo / cez 200 km off road / trochu poškrabaný padák / ohnutý pedál brzdy – ale aj tak som s ním chcel niečo robiť, teraz je OK / urvatý kufor / o jedného psa menej / tri modriny medzi veľkým palcom ľavej nohy a ľavým vajcom / „preskúmaná“ asi kvapka z mora Raja, no aj tak - nirvána