Africa Eco Race 2016 – Maťo Benko

Maťo Benko:

Africa Eco Race a Dakar prebiehajú v totožných termínoch. Na základe porovnania toho, čo som v januári prežil aj a čo sa dialo v južnej Amerike dedukujem, že zakladateľ Dakaru Thiery Sabine rotuje v hrobe. Skutočný duch Dakaru zostal v Afrike a žije tam a nikde inde.

Hlavný organizátor René Metge robí rally „po starom“. Presuny sú minimálne, merané časovky maximálne, odkaz dobrodružstva cítiť na každom kroku. Páni Metge (3x vyhral Dakar), s riaditeľom pretekov Schlesserom (2x vyhral Dakar), napriek vysokému veku dokázali, že srdce je rozhodujúcim faktorom pri kvalite rally.

Všeobecne sa „starci“ vytiahli. Taký Jano Zaťko bude mať 60 rokov, a Schlesser ešte minulý rok závodil vo veku 67 rokov!

Rally zorganizovali na vysoko profesionálnej úrovni. Rodbook mal síce veľa chcených chytákov, ale v skutočnosti sedel. Nad hlavou nám lietali 3 vrtuľníky a malé lietadlo, pričom rozhodujúca bola bezpečnosť účastníkov a nie pekné zábery kameramanov. Bivaky ležali zásadne mimo civilizáciu v piesku. Ako sa na Afriku patrí.

Oproti Intercontinental Rally som nespotreboval 3 zadné pneumatiky, ale rovno 10 a jedna by sa ešte zišla. Rozbil som 4x predný mius, zohol 2 predné a jeden zadný ráf. Všetko z jedného dôvodu. Pre vysoko profi zdravotnícke zabezpečenie mohli jazdci závodiť na doraz, pretože v prípade problémov bola aj v najnedostupnejšom teréne pomoc rádovo za minúty.

Čo považujem za zaujímavé, že trasy boli výrazne o pieskoch. Dokonca aj na území Maroka. Západná Sahara tiež a v Mauretánii aj neskutočne veľa dún. Raz nás čakalo dokonca 100km súvislého piesku.

Nová KTM Rally Replica šliapala na jednotku. Iba blblo meranie vzdialeností klasickým spôsobom, preto mi pomáhalo GPS pri určovaní kilometráže. Okrem toho som jednu etapu musel ručne prevíjať roadbook. Zalepilo mi na presune v 7. etape. Vtedy sa zasekol spätný palivový ventil a benzín vytláčalo von zo sústavy. Stať sa to v meranej časti, tak zostanem stáť na trati bez benzínu. Ale týmto trpeli vraj KTM-ky na tohtoročnom Dakare. Žiadne iné poruchy sa nevyskytli.

Prvá polovica rally prebehla v znamení ťahania za plyn. S radosťou som zistil, že dokážem držať krok s ostatnými ostrieľanými púštnymi vlkmi. Mnohí na motorkách mali za sebou 5 – 7 Dakarov, niekoľko Šesťdňových a podobne. Newland, Dubois, Hamard, Chiussi sú v rally svete rešpektované mená. Dokonca jeden maník na bugine bol na Dakare 17x!!! Samozrejme, nik nestačil na Ullevalsetera, lietajúceho Nóra. Ten skutočne závodil iba snáď 3 etapy a potom už jazdil na istotu.

Na trajekte cez Stredozemné more sme kecali s Francúzom, súkromníkom na Yamahe 1200. Na rovnakej v minulom roku jazdil Fretigne. Chlapík sa tešil, že s takýmto strojom bude mať rally šťavu. Ulle sa lem smial, že si to užije. Sranda trvala iba po prvé duny v 2. etape, tam skončil nadobro.

Hoci som na začiatku motorku mierne šetril a zoznamoval sa s ňou, postupne prichádzala istota a bezbrehé zrýchľovanie. Nová replika mala voči karburátorovej predchodkyni o niekoľko kilogramov menej a silnejší motor, tak mi pretekanie prišlo onedlho silne návykové. Zasekol som sa až v Mauretánii.

Prvé problémy nastali až na konci 5. etapy pre Dhaklou. Cesta sa rozdvojila počas jazdy na azimut a my sme išli po nesprávnej. Odklon mal asi 30km a strata minimálne hodina a pol.

V 7., veľmi rýchlej etape, som absolvoval let cez hrb ťavej trávy. Rýchlostka sa jazdila oproti nízkemu slnku nad obzorom, ťavia tráva ma nečakane katapultovala do šialeného salta. Po páde som sa nevedel zorientovať, kam sa mám pobrať. Našťastie telo aj motorka prežili bez ujmy. Onedlho prišli duny a začala radostná jazda a zvoľnenie.

Úplný zlom nastal v 8. etape. Po celonočnom výdatnom daždi (v Mauretánii nevídaná vec) nasledoval opatrný štart do pieskového bahna. Jazdili sme tak 30-kou a začali pády. V polovici etapy začal terén mierne obsychať, ale podklad kĺzal a kamene boli mokré. Vtedy ma na prudkom výjazde predbehol Belgičan Blanpain. Nasledoval divoký kamenistý zjazd a pod ním ležal práve on, skrútený do klbka, s nohami opačne otočenými. Nedýchal, utrpel mnohonásobné zlomeniny stehenných kostí a rôzne zranenia. Neskôr začal chrčať, našťastie sa ho podarilo zachrániť.

To som trochu menej pridával. Pred nasledujúcim CP ma sfotil kamoš Corradini. Jazdil na KTM 990 s foťákom na chrbte a robil krásne zábery. Onedlho, asi za minútu, tam dorazil tiež. Jazdil ako diabol. Ale po pár kilometroch urobil premet, motorka dopadla na neho a okrem iného mu zadným nosičom rozdrvila panvu. Tak som ubral ešte viacej.

Na tankovačke nás väčšinou predbehli Kamazy a rýchle autá. My sme mali povinnú 15 minútovú neutralizáciu, oni pokračovali. Rusi jazdili priamo, mimo cesty, ťaviu trávu neriešili a prach sa za nimi držal v povetrí pol hodinu. Ak ma predbehli, občas som musel na dlhú chvíľu proste postáť. Kľudne by som stihol aj obed, údržbu a spánok, toľko prášili. Na rýchlych úsekom mali obmedzovač na 150km/h, osobáky na 200km/h. Napriek tomu trucky riadne autá a buginy naháňali.

Iba raz nás v Mauretánii zaviedla navigácia do tak prachových, bielych dún, že aj Kamazy zapadli. Ja som videl asi kilometer odo mňa koniec dunového poľa, no posúval som sa s motorkou po troch metroch. Proste zapadnutie, vykopanie, pohnutie sa vpred a opäť zapadnutie. A tak dokola.

Ullevalseter mal so sebou úplne všetky mysliteľné náhradné súčiastky. Okrem zadného tlmiča. Samozrejme, pokazil sa mu práve ten. Našťastie som vyhrabal z nášho auta náhradný. Ulle bol ochotný zaplatiť čokoľvek, no obišlo to zadarmo a s nemravnými sľubmi. Bolo zaujímavé, že jazdil na mäkšom pružení. Radil, že po rovinách stačí jazdiť do 130. Ale pokiaľ začnú šutre a nerovnosti, je nutné podradiť a začať agresívne ťahať za plyn. Inak pretekár buď spadne, alebo je pomalý.

Ku koncu duny prevládali a nechápem, ako ich prechádzali autá a nákladiaky. Nebezpečie číhalo do posledných chvíľ. 8km pred cieľom celej rally sa v jednej jedinej zákrute, na tom istom mieste, vyváľalo 5 motorkárov. Nikto bez následkov. Aj Jano Zaťko má teraz sadru na ruke. Inak sa skláňam pred týmto chlapom, napriek veku zajazdil vynikajúci výsledok a nič ho nedokázalo zlomiť.

Čo povedať na záver. Najprv niečo o motorke. Išla famózne, hlavne oproti karburátorovej vládala v dunách Spotreba na prejazdoch pod 6 litrov, na vypalovákoch tak 10 – 12 litríkov a v mäkkých dunách okolo 14. Preto sme čapovali vždy doplna. Inak maximálka na vyschnutom jazere bola podľa GPS 171 km/h. na 450-ku dosť.

Teraz niečo o rally. Vládla úplne priateľská atmosféra. Nik nebol protežovaný ani ponižovaný. Náladu nekazili zvýhodňovaní továrenskí jazdci, každý si rovnako zaplatil a mal rovnaké práva aj povinnosti. Etapy boli výživné od začiatku do konca, s minimom spojovačiek a prejazdov. Dokonca nik neskracoval časovky pre zimu v Maroku a horúčavy a blato v Mauretánii. Dokonca ani virtuálne časy usporiadatelia nerátali, čiže nehrozí že Africa Race sa bude jazdiť s ovládačom v ruke v obývačke. Organizátori nezmenili rally na dlhé WRC. Naopak pochopili, že skutočné dobrodružstvo sa odohráva iba v Afrike a nikde inde.

Inak z 32 motoriek na štarte došlo bez straty etapy, dňa a WP do cieľa iba 10. Aj z toho sú minimálne 4 teraz na PN. Tak to chodí na skutočných a ťažkých pretekoch.