Severní vítr je krutý 4/4

... počas cesty niekde vypadol z batožiny Simin nepremok. Ale čo tam po ňom, veď na oblohe ani mráčka. Cestou nejaký trajekt a obrovský most, na ktorom bolo riadne cítiť bočný vietor. Keby bol silnejší, motorkára spláchne do mora ako nič. Atlantická cesta spája ostrovy, ktoré sú pri ústiach do fjordov. Riadne tu vidno, ako sa mohutným prúdom oceán valí dnu do fjordu. Cesta je často kvôli počasiu uzavretá. Videli sme fotky, kde vlny špliechajú cez 20 m vysoký most. Vtedy by som na nej nechcel byť. Z tohto pekného miesta sme sa vybrali na tip č. 2, Trollstigen – cestu Trollov. Rovnaký nápad ako my, dostalo aj ďalšieho pol milióna ľudí, čo sa driapalo serpentínami hore autobusmi, motorkami, autami i pešo. Toto sa mi už nepáčilo, pripomínalo mi to komerčné Alpy. Ale stojí to za prejdenie a kúpenie magnetky. Už bolo treba normálnu hygienu, tak sme zakotvili v klasickom kempe.

Dvaja Trollovia

Na druhý deň som opäť doobeda úradoval, lebo bol pondelok. Poobede som hodil do GPS OndroTip č. 3, Geirangerfjord. Je to údajne jeden z najkrajších nórskych fjordov. Naozaj stál za to, však pozrite fotky. Len tých ľudí zase ako v Tescu pred Vianocami... Nad fjordom vysoko v horách sa nachádzal OndroTip 4 – vyhliadka Dalsnibba. Ako sme stúpali, teplota prudko klesala. Nad výškou 1.000 metrov som už nevidel žiadnu vegetáciu. U nás v takej výške rastú husté lesy, tu len mach. Vyhliadka je hore pod štítmi vo výške takmer 1.500 m. Tu hore boli už len skaly, sneh, ľad a ostrý vietor. A ešte 50 autobusov s turistami z celého sveta. Rýchlo preč. Jazdili sme studeným asfaltom cez hory, naozaj peknými zákrutami. Dunlopky musím pochváliť. Držali ako prilepené aj s plne naloženou motorkou a dvoma ľuďmi. Mali sme namierené k OndroTipu 5 – ľadovcu Boyabreen. Je súčasťou najväčšieho európskeho ľadovca Jostedalsbreen. K tomu ľadovcu sme sa motorkou dostali úplne blízko. Žiaril na svetlomodro a plazil sa dole rýchlosťou 2m za deň. Bol veľmi pekný, akurát o 80% menší ako na fotke z pred 80 rokov. Začalo sa stmievať a tiež pršať, tak sme sa pohli. Doteraz bola obloha bez mráčka celé dva týždne. Ódin asi dopil tú fľašu Koskenkorvy a rozhodol sa nám osladiť cestu. Posielal nám stále viac a viac vody. Mal som aspoň príležitosť Dunlopky otestovať na zákrutách v daždi. Musím povedať, že ešte žiadne gumy mi tak dobre nesedeli na mokrej ceste. Jazdil som sebavedomo ako na suchej. Súdruhom inžinierom z NDR gratulujem! Nikde neurobili chybu. Simin nepremok sme stratili a svoj som si zo solidarity neobliekal. Prešli sme asi 60 km a mokrí a zmrznutí sme došli do chatkového kempu. Zobrali sme chatu s krbom, narúbali sme si dreva, pec vypeckovali do červena, až tam bolo ako v saune, hodili sme sušiť veci a bolo fajne.

Geirangerfjord

Ódinova pomsta a víza do NDR

Ráno sme si povedali, že ideme domov. Zvyšné OndroTipy si necháme nabudúce. Ódin vytriezvel, nepršalo, alebo bolo zamračené. Vyštartovali sme smerom na Oslo. Cestou sme videli ešte veľa pekných vecí, vysoko položenú planinu, kde bola slušná kosa, alebo sme šli starou historickou cestou popri divokej rieke. Navštívili sme aj miesto dopadu krátera. Ale hovno tam bolo vidno, asi ten bordel už upratali. Nad Oslom sa Ódin znovu začal mračiť, vypil si a začal prskať. Pršalo a vo Švédsku pri Goteborgu už lialo. Rýchlo sme kúpili nepremoky. Chceli sme sa zastaviť pred štadiónom, kde sme sa v 2002 stali majstrami sveta, ale v tomto počasí sme radšej ťahali ďalej. V noci sme došli do kempu, v silnom vetre a daždi rozložili stan a vyčítavo pozerali na Ódina. Hajzel! Simu celý deň niečo hrýzlo a keď sa vyzliekla, mala červené štípance po celom tele. Prehľadali sme šaty a našli sme maličkého pavúčika, menšieho ako pol mravca. „Tak Ty budeš štípať a trápiť moje dievča?“ Takú som mu jednu dal do zubov, ten si zapamätá. Nič som sa nevyspal. Vetrisko kmásal stanom, dážď bičoval, bolo to ako spať pod plechom, po ktorom niekto trieska kovovou tyčou.

Na čo len tí? nó?rski peká?ri myslia?

Švédsko sme prefrčali v daždi a vetre, trajektom prešli do Dánska a tu sme ani raz nezosadli, iba na konci pri trajekte do Nemecka. Bola zima a stále pršalo. Na trajekt sa čakalo dve hodiny a nebolo sa kde skryť. Tak sme len postávali, v nepremokoch s prilbami, ešte aj s jedným ďalším motorkárom. Bol to Fín, nejak na nich máme po ceste šťastie. Volal sa Aanti, ako ten na Lofotoch a vybral sa na 4 dňový super rýchly presun po Európe na svojej starej Ducati ST4. Dnes vyrazil z Fínska po diaľniciach a už má za sebou cez 1.000 km. Vyzeral ako naspídovaná veverička, musel mať v sebe aspoň desať redbulov. Na otázku, že o čom je taká jazda diaľnicou, odpovedal, že sa potrebuje prevetrať, kým nastúpi do práce. Spolu sme sa loďou prepravili do nemeckého Rostocku a ubytovali sa v hoteli. Mišo volal, že dnes prešiel 1.200 km a čaká na nás na Lodenici v Piešťanoch. Ten by si s Aantim mohol ruky podať.

Zbohom severský chlad

Na druhý deň vyzeralo, že už možno ani pršať nebude. Ani zima nebola. Vybrali sme sa po nemeckej diaľnici na Berlín. V Nemecku je na diaľniciach neobmedzená rýchlosť. Okolo nás sem-tam prefrčalo nejaké to Poršátko 250 za hodinu. Bol to trochu šok. Hlavne po dvoch týždňoch v Škandinávii, kde sa všetci vlečú 80 a ani za Boha neporušiť nejaké pravidlo, inak sa nedostanem do Walhaly. V Berlíne sme sa rozdelili. Aanti chcel kaliť diaľnicou ďalej a my sme si chceli pozrieť Berlínsky múr, keď už sme tu. Dal som mu aspoň svoje číslo, poslednú moto mapu Slovenska, zakázal mu diaľnice, vyznačil pekné cesty u nás a pozval ho na Lodenicu. Berlínsky múr je miesto s veľmi peknou atmosférou. Nie je to ako Osvienčim, kde Ťa mrazí. Toto je veselá nostalgia. Zachoval sa asi kilometer dlhý pás múru, ktorý je pokreslený trabantami, pohraničníkmi z NDR, alebo Honeckerom ako sa bozkáva s Brežnevom. Do toho hrá kapela, pouliční muzikanti, retro colníci udeľujú víza a povoľujú vstup na druhú stranu múru. Pekné miesto. Bolo poobedie a my sme získali tú česť spoznať berlínske zápchy. Ale keďže sme na motorke, trápiť nás to nemuselo. Aj keď 15 km kolónu som ešte po krajnici asi neobiehal.

Pri Berlínskom múre nájdeš rôzne kone

České a slovenské lacné knižky

Hltali sme diaľničné kilometre smerom do Čiech. Na hraniciach sme si zatrúbili, veď sme vlastne doma. Ako sme prichádzali do Prahy, bola teplá noc a nám sa mesto veľmi páčilo. Vyštverali sme sa na Petřín, ale vyhliadkovú vežu sme už otvorenú nestihli. Posedeli sme si aspoň v tráve a obdivovali osvetlené historické centrum stovežatej. Boli sme celkom čulí, tak reku ideme do Zlína. Máme tam firmu, prespať je kde a možno zastihneme v meste aj nášho ředitela Filipa. Veď je piatok. Tých 300 km sme prešli ani som si to neuvedomil. Dnes sme mali za sebou 1.000 km a exkurziu dvoch veľkých miest. V Zlíne sme si rozložili karimatky a spacáky v kancelárii na firme, dali sprchu a poď ho za českou kultúrou. Do knižnice U Jelena. Nemal som české koruny a pýtam sa tam na platbu kartou. „Jenom při objednávce nad dvěstě korun!“ zdôraznil knihovník. Až mi to prišlo smiešne. Za cenu jedného malého nórskeho piva sme teda dostali 4 veľké plzenské knižky a ešte 2 malé moravské brožúrky. Prišiel ředitel Filip. Je to chlap ako hora, vyzerá ako biela verzia seržanta Hightowera. Pravidelne sa zúčastňuje súťaží Strongman a je tretím najmocnejším chlapom v kraji. Ale svoju silu nezneužíva, je to veľký dobrák. S ním prišiel aj jeho kamarát Jaro. Ten bol nízky, ale široký ako dvaja Rambovia dokopy a ešte k tomu trochu dofúknutí. Mňa ako majiteľa firmy čakal ako kravaťáka, nie ako potetovaného motorkára s čírom na hlave. Asi som mu zaimponoval. Mal už čosi prečítané, rozoberal cigáňov a emigrantov a stále sa chválil, že je rasista. Raz som počul o pilotovi vrtuľníka, ktorý bol veľmi hrdý na to, že je pilot. Keď mal rande, bola to prvá informácia, ktorú dievča dostalo. A už sa často aj omylom predstavoval nie menom a priezviskom, ale že „Teší ma, Jožo Pilot“. Bolo to veľmi smiešne. Stať sa pilotom si ale vyžaduje obetovať veľa času a veľa peňazí. Neviem koľko vecí musíš obetovať, aby si sa stal hrdým rasistom. Takže Jaro mi prišiel ešte smiešnejší. Po týždni bez poriadnych knižiek sme čítali, kým nám oči slúžili. Ale dávali sme si bacha. V Zlíne sa pred časom vyskytovali divné knižky, ktoré keď si prečítal, tak si oslepol!

Spomienka na severské nočné slnko

Vyspali sme sa do sýta, spali sme doobeda. Žiadny vietor, buchot, zákerný nórsky pavúk, ani insomnia bielych polárnych nocí. Na Lodenicu do Piešťan sme to mali smiešnych 80 km, tak načo sa ponáhľať. Bolo teplúčko a vychutnávali sme si jazdu moravským vidiekom. Na slovenskej hranici sme si od radosti zatancovali na ceste za podporného trúbenia okoloidúcich aut. Na Lodenici bola opäť sranda. Vyobjímali sme Miša, stretli sme niekoľko Hovád a kamošov manželov Milana a Luciu, ktorí sem chodia každý rok oslavovať výročie, keďže sa tu zoznámili. Z radosťou som zistil, že mi na GS funguje to okienko na kontrolu oleja. Po ceste ho trochu zožralo, tak sa objavil svetlý pás na vrchu. Super. Mám skvelú motorku... :) A tu mi volá šialený Aanti. Že našiel Piešťany a je v areáli. Hurá. Naučil som ho po slovensky objednávať si cigánsku pečienku, pivo a borovičku a o zábavu mal postarané. Nemal ani stan, zakrútil sa do našej sobej kožušiny a zaspal pri motorke. Ráno nasadol na motorku a podľa mňa večer už bol vo Fínsku.

Gumy Dunlop Trailsmart po 8.500 km severnou Európou

Gumy Dunlop Trailsmart po 8.500 km severnou Európou

Bola nedeľa a vybrali sme domov. Za celú cestu sme stretli iba dve policajné hliadky. Prvú cestou na sever v Kežmarku a druhú po 8.500 km v Žarnovici. A táto nám už dala aj pokutu. Z auta vystúpili tri orgány. Ten čo vie písať, ten čo vie čítať a ten čo ich vie kontrolovať. Vravím: „Chlapci, tak ste mi chýbali, už idem cez sto kilákov Slovenskom a vás nikde“. Rehotali sa, ale bolo to aj tak za dvacku. Aj som bol rád, zaplatil som za to, že viem, že som doma. Výlet sa nám veľmi páčil, akurát Sima vyhlásila, že takú dlhú cestu ako ľadvinka už neabsolvuje. Ide si teraz na jar kupovať vlastnú motorku, takže naše cesty budú ešte zaujímavejšie... ;)