Severní vítr je krutý 3/4

...sa v mori, ale všade boli útesy bez prístupu. Tak sme sa všetci aj s jedným talianskym moto párikom šupli nadivoko do miestneho ľadového plesa. Poslal som fotku nášmu klubu ľadových medveďov, že či sa už niekto z nich kúpal severnejšie. Cesta na juh bola krásna, plná zákrut a fjordov. A z cesty sme videli dve veľryby, bol to jedinečný zážitok. Bolo čoraz chladnejšie, len pár stupňov. Fjordy sú obklopené vysokými útesmi a nízke slnko do nich nezasvieti. Zakotvili sme v kempe a využil som internet a ťukal do klávesnice. Víťazoslávne som na facebook nahodil fotky z Nordkappu. Zareagovala kamoška Kowbojka, že skutočne najsevernejší je polostrov vedľa. Že ten cirkus je tam len pre turistov. Celkom ma to dožralo. Ale nevadí, aspoň mám dôvod sa tam ešte raz vrátiť. Dal som si horúcu sprchu a šli sme spať. Vlastne som zase veľmi nespal. To svetlo v noci mi spôsobovalo nespavosť. Ešte doobeda som robil skypové porady s firmou, lebo bol pondelok. Mišo už začínal byť nervózny. My so Simou sme taký motkoši a veľmi ho nebavilo stále na nás vyčkávať. Išiel zatiaľ objavovať akúsi sobiu stezku. Poobede sme vyrazili. Začalo ma driapať v hrdle. „Tú horúcu sprchu som si nemal dávať. Už viem, čo mi je. Najhoršie, čo sa chlapovi môže prihodiť. Soplík!“ Naposledy ma soplík! napadol pred rokom a celý deň som strávil v posteli s cesnakom. Teraz som iba kýchal a chrľal do prilby, až som mal štít plný zelených vzducholodí. Opäť svietilo slnko, ale pri jazde v tieni bola citeľná zima. Za poobedie sme prešli okolo dvoch fjordov a videli úchvatné pohľady. Temná voda fjordov chladná ako srdce Vikingov, skaly, vodopády padajúce z niekoľko stometrovej výšky do mora, malebné červené rybárske osady. Nórsko je najkrajšia krajina v akej som doteraz bol. A Sima tvrdí to isté, a to už precestovala pol sveta. Akurát jedla nikde, o motorestoch ani nechyrovať celý deň. Jedli sme svojpomocne na odpočívadle.

Jazda severný?m Nó?rskom

O kilometer za ním sme prišli do osady Skibotn na brehu fjordu. Bol som unavený ako pes, reku urobím par fotiek a ideme si ľahnúť. Ešte vo Fínsku sme kúpil plastovú fľašu s vodkou, čo vyzerala ako ústna voda. Aj tak chutila, ale lepšie ako nič. Všade svetlo, únava ma prešla a reku poďme pozrieť do "mesta". Všade skapal pes, ale nenudili sme sa. Fotili sme pri rôznych domoch s trávou na streche, Sima šlohla akýsi starý bicykel a vozili sme sa. Potom sme zbadali obrovský vodopád, a uvažovali ako to môže byť ďaleko? „Kilometer, dva?“ Pešo sme kráčali k nemu a on sa stále vzďaľoval. „To bude viac.“ Sima v nejakom sanatóriu vybavila požičanie bicyklov zadara a nočná cesta k vodopádu sa zdala byť reálnejšia. Po ďalších dvoch kilometroch sa však zdal byť ešte ďalej. Divný vodopád, srať na neho, vrátili sme sa. Na pár hodín sa mi podarilo zaspať, potom som bol kvôli svetlu zase hore a radšej šiel fotiť prístav. Podarili sa mi pekné fotky s hmlou. Keď som sa vrátil, Mišo už bol hore a Sima ešte spala. Tak sme sa boli previezť naľahko. Trochu offroadu a brodenie rieky mi zlepšilo náladu.

Trochu offroadu

Rybársky raj a Ä

Keď sa Sima zobudila, vybrali sme sa na Lofoty, lebo sme počuli, že je tam krásne. Je to asi 500 km a naozaj nádhernou krajinou. Ale nejak sme si to neužívali. Sima sa necítila dobre, mala kŕče v bruchu. Ja som bol unavený a podráždený. Už mi vadili somariny. Napríklad sa mi zapol žiarlivý samoser, keď sa chcela previezť kus cesty s Mišom na motorke. Chýry o Lofotoch boli pravdivé. Tie štíty a údolia! Cítili sme sa, akoby sme jazdili celý čas uprostred Tatier. Dokonca sme našli kópiu Gerlachu a Kriváňa. A k tomu stále to gýčové slnečné počasie. Ľudia nám vraveli, že sme to vychytali, že takto pekne zatiaľ tento rok nebolo. Zakotvili sme pri meste Svolvaer, vo veľmi peknom kempe. Asi 3 km predtým mi došiel benzín. Na severe Nórska sú pumpy dosť nariedko, ale ja si hovorím "to v pohode vydááá". V kempe sme objavili sme tu Slovenku Ľubicu, ktorá tu každú sezónu pracuje. Milé počuť po dvoch týždňoch slovenčinu. Okrem nej je na Lofotoch aj plno černochov. Sú to potomkovia Somálcov, ktorý sem emigrovali kvôli vojne. Rozhodli sme sa, ze tu zostaneme dva dni. Na tom krásnom Nórsku ma serie drahota. Za malé pivo tu dáš 7,-eur, za hotdog s red bullom 15,-eur, za malý nákup v potravinách 40,-eur. Je to aj najdrahšia krajina na svete, nielen najkrajšia. Zaujímavá je aj cena paliva. V pondelok je najvyššia a potom klesá až do nedele, aby ťa potom v pondelok opäť prekvapila. Večer nebol žiadny mejdan, boli sme fest unavení. Zachrápali sme aj bez knižiek.

Láska kvitne na Lofotoch

Voľný deň sme chceli stráviť aktívne. Nórsko a obzvlášť Lofoty, to je rybársky raj. Tak sme si prenajali motorový čln a takú smiešnu udicu. Bol to skôr silon navinutý na drievku a na konci háčiky a také lesklé cincrlátka. Nikto z nás ryby ešte nikdy nechytal, ale verili sme si, lebo Nórsko je rybársky raj a ryby tu sami skáču do člna. Po pol hodine mykania drievkom nás to prestalo baviť. Chytili sme len krabicu s džúsom, aj ten bol po záruke. Čajka, čo priletela a chcela kradnúť prípadný úlovok, zistila, že pri nás len stráca čas a zase odletela. Tak sme dostali skvelý nápad ťahať návnadu za člnom, že to by ryby mohlo zaujať. Tak teda plný plyn, ťaháme, ťaháme a prásk! Niekde sa cincrlátka zachytili o dno a silon sa roztrhol. No, aspoň sme sa povozili... Dali sme si obed a pivo a ľahli si na slniečko spať. Prvýkrát v živote som videl príliv. Moria, pri ktorých som bol, boli také nejaké furt rovnaké. Tu voda prišla o 50 m bližšie k nám, takmer ku stanom. K večeru sme sa so Simou boli prejsť na kopec. Posledné 2 dni sme medzi sebou cítili nejakú nervozitu. Tak sme sa o tom veľa rozprávali, bolo to v podstate o zdanlivo nepodstatných detailoch. Toto sa mi na nej páči. Že nenecháva nič visieť vo vzduchu, že veci riešime Keď sme si vykomunikovali, čo nás trápi, bolo nám oveľa lepšie. More zase cúvlo, tak nás napadlo rozložiť na pláži oheň. To iste aj štvoricu Fínov, ktorí si stany rozložili vedľa nás. Volali sa Aanti, Sara a tých ďalších dvoch som zabudol. Dobre sme si pri ohni pokecali a vypili všetky dve piva. „Triezvy som tu ako taky Kully (kokot po fínsky)“, sťažujem sa im. Dosť ich zaujímalo Slovensko, že čo tam vlastne robíme, čím sme typickí a tak. Tak sme im všetko povedali. Už poznajú borovičku, halušky a Tatry, to je základ, môžu prísť. Ako sedíme, Sara kričí „revontulet, revoltulet!“ Vo fínčine to znamená chvost líšky a je to aj pomenovanie pre polárnu žiaru. A naozaj! Bolo to krásne, videl som to prvýkrát v živote. Tanec bielo-zelených svetiel po oblohe. Noc bola stále svetlá a žiara bola slabá, ale bola tam. A my sme ju videli!

Byť v Nórsku a nechytať ryby, to je ako nebyť v Nó?rsku

Na konci Lofotov sa nachádza dedinka s najkratším názvom na svete. Ä. Vybrali sme sa tam. Cestou sme videli neskutočné nádhery. Lofoty su ostrovy pospájané mostami a tunelami. Objavili sme pláže, ako z karibských pohľadníc. Voda mala len pár stupňov, ale slnko krásne svietilo. Postrhávali sme zo seba šaty a uááááá do vody. Zastavili sme sa aj vo Vikingskom múzeu. Ale otočil som sa pri pokladni. Bolo tam priveľa kovu, skla, žiadne rohaté prilby, pôsobilo to na mňa málo vikingsky, tak som navrhol ísť preč. Chcem si zachovať takú predstavu o Vikingoch, akú mám. Z Asterixa. Konečne sme po pár dňoch obedovali v reštaurácii. Vo veľmi peknej na brehu mora v prístave s typickými červenými domčekmi a jedli sme čerstvo ulovené ryby. Ä je dedina zaujímavá akurát názvom. Ako bydlisko by mohla byť lukratívna pre nejakých ožranov, ktorí sa nevedia vykoktať, že odkiaľ sú a kam ich majú z krčmy exportovať domov. Lod zo Svaervagenu do Boda išla až o 5 hodín, tak sme sa so Simou rozhodli ísť na túru a Mišo šiel spať na lúku. Ako sme išli, zase sme si kvôli nejakým somarinám nerozumeli a zostali nervózni. Sima sa vybrala sama dopredu, mal som pocit, ze chce byt sama, tak som išiel inou cestou. Nemal som nádobu na vodu, iba jedno pivo, tak som sa držal okolo plies a vodopádov, aby som mal z čoho piť. Sima nakoniec išla iba nabrať vodu, ak keď ma nenašla vybrala sa sama na štít. Niekoľko hodín sme strávili bez seba. Ja som bol najprv napálený na ňu, že je ako malé decko a za všetko za zdúva. Potom som bol napálený na seba, aký som ješitný. Nakoniec som si uvedomil, že ju veľmi ľúbim a lepšie dievča by som márne hľadal. To som už bol na vrchole vodopádu. Sadol som si a slávnostne otvoril pivo, ktoré mi najprv vystreklo a potom spadlo do rokliny. No fasa! Trochu samoty a šľapanie mi nakoniec urobilo dobre. So Simou sme sa stretli dole a boli sme veľmi radi, že sme opäť spolu. Aj karty by sme si zahrali, ale už sme museli na loď. Tu som na chvíľu zaspal a zase sa mi snívali akési chujoviny. Snívalo sa mi, že sa vraciame na Nordkapp na starej Škode 100, takej oranžovej. A platíme tie nehorázne nórske prachy. Za vstup 2.000,-eur, pokutu za svetlo 1.000,-eur a podobne. Tie cifry ma prebrali. Loď nás v noci o jednej dopravila do Boda. Vyhľadali sme kemp a tam nikoho. Stany sa nám rozkladať nechcelo, tak sme skúšali kľučky na chatkách. Jedna bola otvorená, tak sme sa nasťahovali.

... a je tu plno krásnych pohľadov

OndroTipy na best of the best z Nórska

Ráno, keď som sa zobudil, Mišo už bol zbalený. Lúčil sa. Rozhodol sa pokračovať ďalej sám. Asi, že sme sa furt motkali a zdržovali. Alebo sme ho budili, keď sme po nociach so Simou hrávali karty? Čo ja viem? Pochopil som to a poprial šťastnú cestu. Nech sa hlavne každý deň ozve. Na mototuristike je fajn, že keď Ti čokoľvek na partii nevyhovuje, môžeš sa oddeliť a ísť si kade chceš. My so Simou sme sa tradične pomotkali a okolo obeda vyrazili z Bodo do Faske. Mňa už soplík! dávno prešiel, ale nakazil som ním teraz ju. Dnešná cesta bola vlastne tranzitom do Trondeimu. Bol to však krásny tranzit. Išli sme vnútrozemím. Zasnežené hory, planiny, krásne rieky a vodopády. Opäť sme prekročili polárny kruh, tentokrát smerom dole. O dosť menší Disneyland ako Napapiri. Kam oko dovidelo turisti stavali kamenných mužov, na seba naukladané kamienky. Málokto vie, že posledný kamienok ukazuje smer, ktorým máš ísť. Tak sa stáva, že neznalí turisti to stavajú hocikde a potom mýlia tých ozajstných. Stretávame motorkársky párik, chlapa vyzerajúceho drsne ako G.I.Joe po krčmovej bitke a peknú babu. A oni hneď, že „where are you from?“ a my „from Slovakia“ a a oni „fakt?, nekecaj!“ Boli to Slováci, východniari z Košicoch. Zaujímavé, že naposledy sme slovenských turistov stretli tiež presne na polárnom kruhu, keď sme išli smerom hore. Nórsko poznali dobre, boli tu už 4x ale vždy len južne od Trondheimu. Teraz sa chystali na Lofoty. Ondrej mi dal gps súradnice 8 vraj najkrajších miest, ktoré by sme vraj nemali vynechať. Prišlo to vhod, lebo aj mapa nám končila, mali sme len severné Nórsko odtrhnuté z akéhosi turistického katalógu. Na všetkých pumpách boli mapy Nórska vypredané. A že vraj blahobyt.

Opäť na polá?rnom kruhu

Dnes sme chceli bivakovať len tak na divoko. Má to svoje výhody. Nemusíme hrať karty potichu a nemusím si furt obliekať trenky, keď vychádzam zo stanu. Prvé miesto, čo sme našli nebolo špatné. Už sme sa usádzali, aj začali čítať knižku, potom sa nám z nejakého dôvodu nezdalo, tak sme šli hľadať iné. Cestou som v teréne obrátil motorku horeznačky do priekopy. Dvom sa nám ju podarilo obrátiť. Nejak my to enduro nejde, musím pocvičiť. GS je ale super, žiadne škody, keď to niekde oprieš. Druhé miesto sme objavili asi po 10 km. Poloostrov uprostred jazera, vyzeral ako z winnetuovky. To jazero bolo také čisté, že sa z neho dalo piť. Vlastne celý sever Škandinávie je veľmi čistý a nedotknutý. Akurát tie hryzavé mušky nie sú žiaden mýtus. Prihnali sa a celý sme museli byť pozakrývaní, inak by nás zožrali. Vlezú aj pod šaty, naše komáre sú oproti nim skvelí kamoši. Volal Mišo, že spravil 700 km a spí pri Trondheime. Sme oproti nemu flákači. Prešiel som sa po okolí a našiel zo 10 hríbov. Presvedčili sme sami seba, ze sú jedlé. Zostala nám ešte jedna sáčková hubová polievka, tak sme ju mali s ozajstnými hubami. Ako sme rozkladali oheň, z tmy sa vynorili dve postavy. Poznamenávam, že už neboli biele polárne noci, ako sme šli na juh, už bola v noci normálna tma ako v rohu. Bol to starší párik v typických severských kockovaných košeliach. Boli veľmi milí, volajú sa Steinar a Rita. Neďaleko majú rybársku chajdu a boli na prechádzke. Ponúkli sme ich prečítať si niečo z našej knižky a zahrali niečo na gitalele. Páčilo sa im to. Práve sa vrátili z Chorvátska a slovenčina im chorvátčinu veľmi pripomínala. Vysvetlili, že tam chodia každý rok, aby ušetrili. Tam ich totiž dovolenkový život výjde lacnejšie ako bežný nórsky. Steinar doniesol harmoniku a vlastné doma robené pivo a okrem toho takú malú krabičku, ktorú zapol a položil vedľa nás. Zrazu mušky zmizli a my sme sa mohli zabávať a hulákať.

Steinarov koncert

Ráno štandardná hygiena divokého kempovania. Vysrať sa do kríkov a potom umyť riť v studenom jazere. A umyť si tam zuby. Vlastne radšej v opačnom poradí. Slniečko krásne svietilo. Zbalili sme sa a išli sme využiť pozvanie na kávu do chaty k Steinimu a Rite. Privítali nás s Gold of the forest, čo je džem s akýchsi žltých čučoriedok. Ešte sme vyfasovali fľašu domáceho piva a spolovice rozčítanú ťažkú nórsku literatúru. Musím zhodnotiť, že Nóri sú oveľa priateľskejší, bezprostrednejší a srdečnejší ako Fíni. Mohli sme pokračovať, bol to fakt tranzitný deň. Postupne sa krajina menila z horskej na poľnohospodársku a dosť pripomínala niektoré časti Slovenska. Išli sme Liptovom aj Podpoľaním. Pred Trondheimom to už bolo mestské, premávka hustla a ja som bol veľmi rád, že sme na motorke a nie autom. Celkom únavný deň. Aj sme sa kúpali vo fjorde. Popravde fjordy vyzerajú krásne z diaľky, ale zblízka je na brehoch toľko rias, že je problém nielen plávať, ale už len vstúpiť do vody. Mali sme opäť chuť na výhody divokého kempu. Našli sme miesto na malom poloostrove. Nejakú chvíľu sme ho hľadali, toto už nebol pustý sever, kde človek hocikde zabočí, nazbiera si hríbov, uloví si rybu, či losa a napije sa z jazera. Pri hľadaní miesta som znovu prevrátil motorku v teréne. Už sa teším, keď absolvujem nejakú enduro školu. Toto miesto bolo krásne. Keď slnko zašlo za horu nad fjordom, tá vytvorila siluletu ležiaceho indiána. Sedeli sme tam na skale, popíjali pivo od Steinara a bola to veľmi pekná chvíľa.

Rozprávková krajinka

Ráno sme si to namierili na prvý bod Ondrejovho zoznamu tipov. North atlantic route. Zistil som, že nám...