Vladivostok tour 2015, alebo hľadanie stratenej nevesty 3/5

Utorok 11. Augusta 18.deň

Gorekacan - Čita - Novotroick - Černyševsk

Ráno expresne rýchlo balíme, ani neriešime raňajky, lebo dážď ak rozmočí poľnú cestu po ktorej máme asi 3 kilometre na asfalt, tak bude veselo. Vychádzame ale v pohode, ale po pár kilometroch opäť stojíme a obliekame pod nepremoky ešte jednu vrstvu niečoho teplého.

Keďže sme skoro vyrazili, tak aj relatívne skoro z rána prichádzame konečne do mesta Čita, ktorého názov a počet kilometrov sme sledovali po ceste už asi týždeň.

V jarných mesiacoch bolo mesto ohrozované obrovskými lesnými požiarmi, pri ktorých boli nutné rozsiahle evakuácie. So živlom tu bojovali tisíce ľudí. Pri tankovaní som sa trocha posekal s obsluhou pumpy, ktorá mi vypla benzín, pretože som chcel tankovať aj do plastovej bandasky, a vraj u nich len do plechovej sa môže. Mávnem nad tým rukou a ideme sa zohriať do vedľajšieho Kafé na boršč.

Tu nás okamžite odchytáva dvojica chlapov, ktorí sú hneď takto z rána riadne rozbehnutí, ale sú slušní a nekonfliktní. Bodaj by aj nie, keď prvý z nich je zubár z Ukrajiny (hneď som s ním riešil môj problém so zubami) a postavou skôr ako zubára pripomínal svojho krajana boxera Klička. Jeho kamoš ku ktorému prišiel „otdychať“ je podobnej postavy a je policajt.

Dostávame ponuku snov na 100 gramov vodky v neobmedzenom množstve, ale nejako sa nám podarí sa tejto pohrome vyhnúť. Dostávame rady ohľadom tankovania benzínu na trase Čita – Chabarovsk, ako aj rady ohľadom bezpečnosti na tomto úseku, keďže tu vraj ešte stále prekvitá banditizmus, tak dobre známy z 90-tych rokov.

Tento kraj v blízkosti čínskej hranice, je veľmi chudobný a žijú tu vraj hlúpi a zlí ľudia. Ale toto som počul asi o každej časti Ruska a vždy od ľudí z vedľajšieho kraja, mesta atď. Niečo ako u nás, nadáva sa na Blavákov, Maďarov, východniarov.... a nie vždy je to podľa pravdy.

Ale berieme si rady k srdcu, nikde príliš nestáť, natankovať, nakúpiť, najesť sa a odchod niekam za mesto kempovať. Ale veď približne takto sa správame vždy. Nakoniec dostávame telefónne číslo s tým, že ak by bol problém do 500 km od Čity máme sa ozvať. Nakoniec sa lúčime, trocha došponujeme reťaze a pokračujeme.

Od Čity vedie nová cesta smerom na Chabarovsk, je to posledný úsek ktorý bol nedávno dokončený na trase Moskva – Vladivostok. Dovtedy bol tento úsek len šotolina, alebo bola možnosť ho prejsť vlakom. Cesta je neskutočne dobrá, široká a prázdna. Toto je asi najopustenejší úsek našej cesty. Ale o to krajšia príroda tu je.

Týmto úsekom vraj pri otvorení prešiel prezident Putin na Lade Kalina, ktorej tým urobil podľa miestnych dobrú reklamu. Týmto výborným úsekom poobede prichádzame do mesta Černyševsk, a tomu by som venoval samostatnú kapitolu.

Toto mesto bolo jedným z čiastkových cieľov Tomáša, ktorý tu pred pár rokmi bol. Prichádzame do reštaurácie Biznis klub, ktorého majiteľka spoznáva Tomáša hneď medzi dverami a srdečne ho víta. Nasleduje obed a družná debata, ktorej výsledkom je smutný Tomášov pohľad a moja suchá odpoveď „ a čo si čakal?“....

Ale pekne po poriadku:

Ešte keď sme doma plánovali túto cestu Tomáš naznačil, že jedno z lákadiel cesty je zastávka v tomto meste, a to z dôvodu, že pri jeho poslednej návšteve pri ceste do Magadanu a aj späť sa v spomínanej reštaurácii nejako príliš zahľadel do miestnej krásavice Nasti, ktorá tu pracovala, a ktorá ako sme sa dnes dozvedeli ho aj denne spomínala.

Ako je už ale u Tomáša dobrým zvykom, nenechal na seba vtedy žiaden kontakt, a ani si žiaden nepýtal, tak nám nezostávalo iné ako ísť hľadať nádejnú nevestu do 10 000 km vzdialeného mesta. Výsledkom nášho hľadania, ale bola odpoveď majiteľky, že nádejná nevesta pred dvoma rokmi odišla niekam a nikto nevie kam. Kontakt na ňu samozrejme nemala. A vraj často spomínala, že by aj išla na Slovensko „v gosti“, ale nevie kam, keďže nemá Tomášovu adresu.

Nato smutný Tomáš reagoval tak, že u majiteľky nechal tento krát na seba kontakt, ak by sa stratená nevesta predsa len niekedy objavila. Hľadanie Nastenky teda nemalo úspešný koniec, a nekonal sa žiaden happyend, ako v nejakom romantickom filme. Vopred dohodnutý bod prejazdu sme týmto splnili, zostáva nám už len prísť do Vladivostoku.

Nepodaril počas tejto cesty ani pokus č.3 (hlavný bod) oženiť Tomáša a stále zostal voľný ako vták. Počas návštevy sme zistili, že sa zvečerilo a asi nemá význam dnes už pokračovať ďalej, tak berieme útokom miestnu „gastinicu“ , kde okrem postele a teplej vody dostávame aj veľkú garáž, kde Tomáš predsa len mení olej a odľahčuje tým kufre o pár kilogramov, ale hlavne si zamestnáva myseľ niečím užitočným ako rozmýšľaním „kde udělali soudruzi chybu“.

Ja ho radšej nechávam osamote a zisťujem, že je možnosť si po dvoch týždňoch vyprať oblečenie v pračke, nielen v potoku, alebo v chladných vodách Bajkalu. Využívam preto túto možnosť a o dve hodiny dostávam voňavý balíček, úhľadne zabalený s poznámkou, že pre inostranca je to „bezplatno“. Čakanie na vypraté veci si krátim listovaním v knihe hostí, kde nachádzam pozdrav od bratov z CZ, ktorí tu boli na škodovke (www.skodoukolemsveta.cz).

Keď neskôr oznamujem Tomášovi možnosť vypratia oblečenia, odpovedá, že on predsa nemá ešte špinavé veci a ani nesmrdí a zajtra plánuje vymeniť už tretie trenírky. Po tomto vysvetlení sa radšej už nič nepýtam a zakončím deň miestnym pivom „Biely medveď“ a idem spať.

V dnešný cestovno - hľadací deň sme urazili 565km.

Streda 12. Augusta 19.deň

Černyševsk - Mogoča - Žanna - Skovorodino - Magdagači

Ráno skoro vyrážame, a snažíme sa tankovať na každej pumpe, keďže vzdialenosti medzi nimi sú tu značné, a niekde aj 250km sme nič nenašli.

A ak aj bolo tak pumpa bola opustená, schátraná. Výber benzínu sa tu zúžil na 92-ku, alebo 80-ku, alebo žiaden. O kvalite sa nedá baviť, ale aspoň nejaký bol.

Takto pokračujeme celý deň, prechádzame okolo miest o ktorých tu idú len zlé reči, Temnaja, Mogoča, Amazar, až prichádzame k mestu Žaňa, kde je malý pamätník pri ktorom sa zastavujeme.

Alexej „Scutt“ Barsukov, v roku 2010, cestoval na svojom skútri z Moskvy do Vladivostoku, a neďaleko tohto miesta v Kafe kde sa zastavil niečo zjesť, sa dostáva do konfliktu s partiou miestnych, keďže si nechcel s nimi vypiť, lebo plánoval pokračovať v jazde. Približne v miestach, kde dnes je tento pamätník, ho neskôr našli mŕtveho, a na zahladenie stôp jeho telo zahádzali pneumatikami a zapálili.

Na jeho pamiatku tu jeho priatelia postavili tento pamätník, ktorý priviezli na motocykloch, a každoročne sa tu koná spomienkové stretnutie, na ktoré sa schádzajú motorkári z celého Ruska.

Kafe kde došlo k spomínanému incidentu za zvláštnych okolností onedlho zhorelo a podarili sa aj vypátrať vinníkov tejto zbytočnej tragédie. Toľko z informácií od miestnych ľudí. My tu na chvíľu zastavujeme, zanechávame nejaký ten malý „podarok“ ako je tu zvykom, lepíme našu nálepku a s rôznymi myšlienkami pokračujeme.

Prechádzame do Amurskej oblasti, kde si posúvame hodinky znovu o hodinu dopredu (+7hodín).

Neskoršie stojíme pri odbočke na cestu č. M56 smerom na Jakutsk a Magadan. Tu nechám Tomáša, nech si trocha pospomína ako to bolo pár rokov naspäť a idem sa prejsť aspoň pár kilometrov tým smerom, kde takmer hodím držku o zem, tak sa radšej vraciam a celú cestu do Magadanu si nechám možno na niekedy inokedy.

Tu nás stretajú naši „známi“ z poslednej pumpy, manželia so synom z Vladivostoku, ktorý boli autom na výlete vo Varšave a idú naspäť domov. Vtisnú mi do dlane vizitku s adresou a telefónnym číslom, že keď tam prídeme máme sa ozvať. A tak sme radi, že máme prvý kontakt v cieli našej cesty.

Do večera už pokračujeme neskutočne zvlnenou cestou, kde osobné vozidlá majú problém ísť rýchlejšie ako 100 km, je to tu ako na húsenkovej dráhe, tak ideme opatrne až do neskorej noci. Prechádzame okolo ďalších miest na ktoré nás upozorňovali, aby sme tam príliš nezachádzať ako Never, Magdagači, Tygda, ale s ničím neobvyklým sme sa nestretli.

Dnes sme najazdili naše denné maximum a to je 912km.

Štvrtok 13. Augusta 20.deň

Magdagači - Šimanovsk - Belogorsk - Archara - Birobidžan

Po skorom štarte pokračujeme neuveriteľnou pustatinou a rovinou, kde jediné čo je vidieť sú kilometre vyhoretých borovicových lesov, kde niektoré horia pár metrov od cesty, močiare a rašeliniská. A znovu tlejúce a horiace porasty, ktoré nikto nehasí. Toto je fakt asi najpustejšia časť našej cesty.

Počas dňa prichádzame k obrovskému monumentu s nápisom MOSKVA – VLADIVOSTOK, kde sa fotíme aj s motorkami, akoby sme boli už v cieli.

Chvíľu oddýchneme v tieni stojacich rozpálených kamiónov a prášime ďalej. Teploty zase atakujú tridsiatku, cesta je veľmi únavná, pri meste Belogorsk tankujeme a chvíľu driememe v tieni za budovou pumpy, alebo klen tak niekde pred potravinami, kde kupujeme vodu.

Neskôr si dávame k obedu asi najdrahší „šašlik“ v galaxii, čo je predzvesť toho, že sa blížime do Židovskej autonómnej republiky.

Tu nás okrem zmeny času znovu o hodinu (+8 hod) vítajú aj podstatne vyššie resp. najvyššie ceny benzínu na celej ceste. Nezostáva nám ale nič iné, ako natankovať aj tento „drahý“ benzín (v prepočte cca. 0,65eur/lit).

Ale toto nakoniec vyváži stretnutie s prichádzajúcou Africou, na ktorej sedí Rakúšan Marko Ištván (originál rakúske meno aj priezvisko že?), ktorý je sluchovo postihnutý, takže naša debata prebieha na papieri, alebo rukami. Chlap prešiel okolo sveta už štyrikrát, takže naša cesta pri tých jeho vyzerá ako výlet na kofolu niekam za mesto.

Odporúčam jeho stránku www.marko6601.de.tl, a kopec jeho videí na youtube pod menom deafmarko. Venujeme mu naše tričko a vymeníme si kontakty. Ešte ma poprosí, aby som mu trocha došponoval reťaz, lebo má náradie niekde na spodku kufra, a keďže nepočuje tak sa pýta či sa nám nezdá, že jeho motorka má po stlačení spojky nejaký divný zvuk.

Po naštartovaní a stlačení spojkovej páčky, počujeme zvuk šrotovníka ktorý sa mieša s údermi kladiva o nákovu. Vyzerá to minimálne na ložisko, na čo Marko mávne rukou, kopne do vrtule a už ho niet. Pre toho čo sa bojí kúpiť motorku ktorá má viac ako 50 000 km, lebo si myslí, že je zrelá do šrotu, doplním, že Marko mal na Afrike s pôvodným motorom v čase nášho stretnutia 290 000 km.

Po tomto stretnutí pokračujeme smerom na Chabarovsk, ktorý máme v pláne dosiahnuť zajtra. Na večer si posedíme pri miestnom pive „Ochota krepkoe“, ktoré ako sa ukázalo, tu pijú len riadny chlapi. To sme samozrejme zistili až po treťom, tak sa veselí poberáme spať.

Dnes sme prešli 705 km.

Piatok 14. Augusta 21.deň

Birobidžan - Smidovič - Chabarovsk

Ráno si pospíme dlhšie, keďže do Chabarovska na zostáva len okolo 200km, vyrážame do neskutočného tepla, ktoré aj domáci už ani nepamätali a po nekonečných štyroch hodinách prechádzame mostom rieku Amur. Je to jediná „vačšia“ rieka, ktorá preteká ruským Ďalekým východom.

Rusi ho volajú báťuška Amur, Mongoli a Tunguzi hovoria o ňom ako o Čiernej rieke. Číňania iste mysleli na jeho dravú silu, keď ho pomenovali riekou Čierneho draka. Amur patrí medzi veľtoky vyše 4 000 km dlhé s povodím viac než 2 milióny štvorcových kilometrov.

Víta nás Chabarovsk, ktorý rozhodne chceme vidieť a tak mierime do centra, kde nachádzame „gostinicu“ Turist.

Tu berieme len kvôli cene izbu bez klimatizácie a ideme pešo do centra. Toto mesto pôvodne ako malá vojenská posádka menom Chabarovka leží na pravom brehu Amuru, neďaleko ústia rieky Ussuri, kde Amur pretína Transibírska magistrála. Hranica Číny je odtiaľto len niekoľko kilometrov vzdialená. Mesto spravuje celý Ďaleký východ a pod jeho správu spadá aj Vladivostok.

Dnes môžem povedať, že toto mesto je jedno z najkrajších aké som v Rusku videl. Neskutočne veľké námestie, samozrejme so sochou Lenina ako všade inde, krásne nábrežie pri rieke Amur, kde si dáme vyhliadkovú jazdu loďou po tejto neuveriteľne špinavej, znečistenej, žlto-hnedej rieke, do ktorej v Číne vypúšťajú asi snáď všetko. Ale miestnym kúpajúcim to zjavne nevadí, vo vode je kopec detí i dospelých. No asi to tu je normálne.

Sediac na lodi obzerajúc si mesto, sa pozriem vedľa seba a koho nevidím? Nemec s ktorým sme sa stretli na Bajkale, sedí neďaleko mňa a pozeráme na seba ako blázni. Neskutočná náhoda v jeden deň, v rovnaký čas a rovnaká loď. Porozprávame si teda čo sme zažili za tých pár dní od posledného stretnutia a užívame si vyhliadkovú jazdu.

Po tejto vodnej prehliadke mesta, kde sme videli toto mesto z iného pohľadu, sa vraciame večerným mestom do hotela, kde sa zastavujeme na pivo, ale ponuke na večernú začínajúcu diskotéku sa radšej vyhýbame, keď zisťujeme, že cena za dve pivá v tomto podniku nám výrazne naštrbila náš obmedzený rozpočet. A tak odchádzame spať to izby, ktorá sa podobá na kováčsku vyhňu. Preto spánok príliš neprichádza a pri otvorenom okne ktoré je priamo nad frekventovanou cestou mám pocit akoby som ležal priamo na vozovke.
Ale inak Chabarovsk má u nás veľké plus a ešte si ho pozrieme na spiatočnej ceste z vlaku.

Keďže sme dnes mali len krátky presun do tohto mesta, tak sme urobili 208 km.

Sobota 15. Augusta 22.deň

Chabarovsk - Vjazemskij - Lučegorsk - Daľnerečensk - Lesozavodsk

Ráno, viac unavení ako vyspatí, dávame raňajky, balíme, a pomalým prejazdom mestom opúšťame Chabarovsk. Máme pred sebou menej ako tisíc kilometrov do Vladivostoku, náš cieľ je každou hodinou reálnejší, čo sa prejavuje aj na pohode a úsmevoch.

V hlave si premietam posledné týždne a celú doterajšiu cestu a nenápadne hladkám Africu po nádrži.....že dobre moja, dobre. Dnes si zase vychutnávame jazdu koľko to ide, cesty sú zase katastrofálne, rozbité, samé semafóry, opravy, mračná prachu. Asi 5 krát nás opláchne slabšia búrka, a prach na cestách sa mení na žlté blato.

Motorky sú zase špinavé, ale to nás netrápi. Na jednej tankovacej zastávke, vidíme parkovať karavan našich nemeckých spolupútnikov, zatiaľ čo oni spia v neďalekom moteli im nechávame odkaz za stieračom o tom že budeme vo Vladivostoku skôr ako oni a pokračujeme sledujúc kilometrovník, ktorý klesá každou hodinou.

...500km...400km...300km....zajtra! Inak sa dnes nič podstatné neudialo okrem priblíženia sa k cieľu.

Dnešný predposledný deň pred príchodom do Vladivostoku, ktorý sme si nechali na zajtra ráno sme urobili priemerných 524 km.

Nedeľa 16. Augusta 23.deň

Lesozavodsk - Černygovka - Ussurijsk - VLADIVOSTOK

Deň „D“ nastáva. Dnes dorazíme do Vladivostoku! Ráno sa neviem dočkať momentu kedy vyrazíme. Po asi troch hodinách jazdy, z diaľky vidím more a nejasné kontúry mesta ktoré som tak túžobne už roky chcel vidieť a realita sa pomaly stáva skutočnosťou.

Zostáva nám posledných približne 30 km, ale od mora sa na našu počesť a vrúcne privítanie ženú mraky s farbou novučičkého asfaltu, ktoré nás v momente zalievajú takou dávkou vody, že sme nestihli ani obliecť nepremoky a sme kompletne mokrí, na cestu takmer nevidno, z neba padajú priam vodopády a my rýchle hľadáme akúkoľvek strechu nad hlavou.
Nachádzame nejakú zastávku, kde trávime viac ako dve hodiny čakaním pri poslednej slovenskej horalke a nie poslednej slovenskej klobáse.

.

Po tomto mokrom privítaní, nám už nič nebráni sa spustiť cestou dolu k Japonskému moru, dolu k Vladivostoku. Pocity sú pre mňa neopísateľné, schádzame cestou a vidíme ako pri každom vstupe do mesta obrovský nápis VLADIVOSTOK a pri ňom erb mesta. Otáčame sa k nemu až po piatich kilometroch, skôr sa nikde nedalo.

Prichádzame k nemu a už z diaľky vidíme známy karavan, a našich nemeckých kamošov, ktorý nás predbehli len vďaka našej nevyhnutnej prestávke v daždi. Navzájom si gratulujeme, fotíme a po nejakej polhodinke sa lúčime.

Oni odchádzajú niekam do mesta hľadať hotel, my sa púšťame tiež do mesta, kde z vrecka vyťahujem slávnostne vizitku s adresou našich dnes už dobrých známych a pýtame sa na cestu ako sa dostať na ulicu Kaplunova 3, keďže samozrejme investícia do mapy mesta nám príliš nevoňala. Asi na štvrtý pokus, keď ani domáci nevedia kde taká ulica je, nás berie do závesu za svoje auto ochotný chalan a po asi 40 minútach jazdy, prichádzame na tretí pokus na správnu adresu k novučičkému autoservisu, ktorého majiteľmi sú Slava a Viktoria.

Ďakujeme chalanovi za ochotu, zvítame sa s majiteľom, odstavujeme motorky v servise, Slava nám vybavuje ubytovanie v neďalekom „morskom internáte“ a po 23 dňoch sa vezieme na niečom inom ako na motorke.

Ideme autom rovno k nemu domov, kde nás víta manželka, syn a mačka ako z hororu (to je ten druh bez srsti, bŕŕŕŕŕŕ dooooosť škaredé).

Dávame u nich večeru a ideme na spoznávaciu prehliadku mesta. Dávame najskôr kolečko po centre, ukazujú nám základné body pre neskoršie potulky mestom, blízku promenádu, prístav, atď. My im zatiaľ opisujeme čo sa udialo za tých pár dní čo sme sa nevideli.

Opisujeme im Nemcov v karavane, ktorých asi o 10 sekúnd stretávame v protismere. Podvečer prechádzame dominantou mesta a tou je nedávno postavený najdlhší vysutý most na svete, most na polostrov Russkyj, ktorý stál 21 miliárd rubľov.

Tento most ktorého výška pilierov je 320 m sa hneď po otvorení stal obrovským hitom miestnych skokanov, ktorí skokom na hladinu ktorá je „len“ o 70 m nižšie riešia s istotou hraničiacou so 100% úspechom svoje problémy. Na tomto polostrove sídli Ďalekovýchodná federálna univerzita, ktorá je rozlohou ako menšie mesto.

Po moste si cestou späť dáme večerný výstup na vyhliadku nad mestom, kde je pohľad na vysvietený most ešte majestátnejší. Mesto totiž vystavali na kopcovitom polostrove a má tvar ako ruka s roztiahnutými prstami, veľmi členité, na dopravu komplikované mesto.

Vladivostok založili v roku 1860 ruskí, cárski vojaci ako vojenskú pevnosť.
Vladivostok je mesto pevností,celý rad väčších či menších pevností roztrúsených po rôznych mestských častiach. Najdostupnejšia je Vladistoskaja Krepost. Každý deň v nej vystrelia z dela, na pravé poludnie.

Vladivostok je jedným z najjužnejších miest Ruska (podobnú zemepisnú dĺžku majú napr. Groznyj, Machačkala, Vladikavkaz). Končí tu Transsibírska magistrála, a domovskú základňu tu má Tichomorská flotila.
Vyhliadka nad mestom je vlastne najvyšším bodom s názvom Orlie hniezdo (214 m n.m. snáď nebolo pomenované podľa Hitlerovej rovnomennej horskej chaty), zvýšený o 180 m televíznou vežou. Odtiaľ je výborný výhľad na široké okolie – polostrov Goldobina, polostrov Russkyj.

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Vladivostok otvára aj pre turistov. Do roku 1990, bol tzv. zakázaným mestom, vstup do mesta bol možný len na povolenie a to nielen pre turistov, ale aj pre občanov ZSSR.

Večer skôr ako ideme spať sa ešte so Slavom dohadujeme na rannej návšteve vlakovej stanice a „bagážnovo otdelenia“, kde chceme zistiť, či pri dobrej konštalácii hviezd naše motorky odídu vo vlaku s nami, alebo či vôbec odídu.

Dnešný deň sa niesol v znamení príjazdu do Vladivostoku a prešli sme 273 km.

Pondelok 17. Augusta 24.deň

Vladivostok - Razdoľnoe - Barabaš - Rjazanovka - Kraskino - Chasan - Andejevka

Skoro ráno po dohode vyrážame v závese za Slavovou pravostrannou Mazdou na stanicu. Po asi hodinovej jazde totálne upchatým mestom, prichádzame k budove s hrdým nápisom „bagážne oddelenie“, čo je v podstate len ošarpaný sklad s predpotopným vysokozdvižným vozíkom a tromi „špecialistami“ na prepravu, ktorí nás posielajú od čerta k diablu, podávame si kľučky od upratovačky po riaditeľa, až sa nakoniec dozvieme ani nie tak prekvapujúcu odpoveď na ruský spôsob.

Že náš vlak ide až v sobotu, že oni nevedia dnes či bude pripojený „bagažnij vagon“, a že si máme zavolať vo štvrtok, že možno už budú vedieť niečo viac. Alebo tam máme rovno nechať motorky a oni ich pošlú nejakým nákladným vlakom do Moskvy, keď bude miesto. Ale kedy to bude nevedia. Po tejto vyčerpávajúcej odpovedi, som mal sto chutí, otočiť sa a ísť domov po vlastnej osi. Jediná naozaj konkrétna informácia bola o cene dopravy.

Cena sa počíta podľa objemu, t.j. motorky sa zabalia do bedne, ktorú „špecialisti“ vyrobia na mieru každej motorky. Pri pohľade na naše naložené a široké „bájky“ usúdili, že objem bude určite viac ako 3cbm za každú bedňu, ale ono to veľmi záleží aj od toho, aký zlý deň budú mať títo odborníci na prepravu, alebo ako sa objem neskôr v prípade potreby vypočíta. A významný pohľad s medzinárodne uznávaným pohybom prstov ma nenechal na pochybách, akým spôsobom sa asi objem počítať bude.

Ale mám vraj byť kľudný, lebo ročne pošlú aj 100 motoriek. Na otázku kedy naposledy posielali, sa ale nevedeli zhodnúť, či to bolo tento, alebo minulý rok. A tak som sa teda spýtal na cenu za ten ruský kubický meter, ktoré bola 6000 rub. + 2000 rub. za výrobu drevenej ohrádky, takže približná cena bude 18 000-20 000 rub. za motorku.

Po tejto vyčerpávajúcej odpovedi sa lúčime so Slavom s dohodou, že si voláme v stredu a opúšťame Vladivostok. Máme namierené do najjužnejšieho možného bodu, ktorý sa dá dosiahnuť po zemi a tým je mesto Chasan ležiace v trojcípe Ruska, Číny a Severnej Kórey. Máme tam cestu asi 350km, ale trmácame sa po ceste, ktorá asfaltérov nevidela od Gorbačova. Posledných 70 km je už len čistá šotolina, blato, piesok a množstvo hnijúcich rias a vodných rastlín s neskutočným zápachom, ktoré tu počas prílivu prináša more.

Asi 40km pred Chasanom vidíme veľkú a jasne čitateľnú tabuľu v ruštine a angličtine, ktorá jasne písmom aj obrázkami naznačuje, že tu nie sme ako cudzinci príliš vítaní, a bez špeciálnej priepustky už vôbec nie. Tvárime sa, že sme ju nevideli a pokračujeme ďalej. To že nikoho nestretáme nás ani veľmi neprekvapuje.

A už vôbec nás neprekvapuje to, že podľa našich informácii má byť Chasan, pomerne veľké mesto s možnosťou kempovania, služieb a množstvom turistov. Ono to tak aj bolo, ale asi o 80 km skôr na „báze otdycha“ a už vôbec sa nevolala táto „báza“ Chasan. Prichádzame k prvým ruinám tejto usadlosti na konci všetkých koncov. Vidíme nejaké silno vybývané bytovky podobné tým z košického Luníka IX. Víta nás tlupa psov, ktorá spustí taký orchester, že hneď o nás vedia všetci dvaja obyvatelia, ktorí nás z balkónov len nemo pozorujú.

Nemáme chuť sa deliť s miestnou svorkou psov o naše nohavice o ktoré sa zaujímajú a preto pokračujeme ďalej po tejto ceste, ktorá sa pomaly zužuje a nakoniec sa nám do cesty postavia betónové zátarasy, za ktorými sú už len koľajnice (iná cesta ako vlakom neexistuje) vedúce do zeme svetlých zajtrajškov, do zeme Kim Čong-Ila, do Severnej Kórey. Od sochy Barlolámača v Piešťanoch je to sem presne 24 dní a 12 350 km.

Sme na konci, ďalej to už fakt nejde a špekulovať tu nad inou možnosťou ako sa otočiť a ísť naspäť vôbec nepripadá do úvahy. A tak po pár fotkách a natočení krátkeho videa tej druhej strany, sa otáčame a vraciame sa k netrpezlivo čakajúcej svorke psov, ktorá akoby vopred tušila, že sa skôr či neskôr okolo nich musíme vrátiť.

Pri vybývanej bytovke nás ale okrem psov, čakajú aj miestny obyvatelia, s ktorými si položíme rovnaké otázky o tom čo tu oni, ale aj my vlastne robíme. Nakoniec je z toho príjemná 15 minútová debata o živote tu i tam. Odporučia nám návštevu centra tohto mesta, lebo vraj oni sú len taká okrajová časť.

A tak tam mierime, samozrejme máme podozrenie, že o našej návšteve idú ihneď informovať orgány, ktoré radi tiež prehodia pár teplých slov s narušiteľmi hraničnej zóny. Na naše prekvapenie sa nič také nekoná a my nachádzame akési centrum tohto mesta, ktoré prechádzame znovu za nechápavých, ale pozorných pohľadoch miestneho osadenstva.

Nakoniec sa dostávame k železničnej stanici, kde stretáme mladíka v uniforme, ktorý je ale taký prekvapený, že z neho nevieme dostať nejaké základné informácie. Možno sa nás aj trocha bál, možno mal obavu, aby nemal problém z toho, že s nami debatoval. Po tejto debate nie sme o nič múdrejší, jediné čo sa nás mladík spýtal bolo, či máme „propustk v pograničnuju zónu“, načo som v momente reagoval stratou znalostí z ruského jazyka a tváril sa, že neviem o čo mu ide. Nakoniec, ale uznávame, že fakt nemá význam príliš provokovať ruského medveďa slovenskou „ešpézetkou“ a pasom z „Jevrosajuzu“, v tejto citlivej oblasti a definitívne sa otáčame a opúšťame Chasan.

V tejto oblasti sme takmer nefotili, nechceli sme situáciu ešte viac vyhrotiť blýskajúcimi fotoaparátmi, väčšinu času sme mali zapnuté kamery, takže nejaká tá dokumentácia z tohto miesta bude použitá pri výrobe videa z tejto cesty. Možno sme boli až prehnane opatrní v tejto oblasti, ale bolo to možno lepšie a je to snáď pochopiteľné.
Sme cudzinci, sme riadne ďaleko od domu, sme tu bez povolenia....Ale všetko dobre dopadlo...

Ideme teda späť a skúsime šťastie prespať v "turbáze", ktorú sme videli po ceste.... niečo ako víkendové stredisko oddychu....no uvidíme...

Jedinou možnou cestou sa vraciame späť a z čírej nevedomosti a aj po odporúčaní miestnych večer po tme mierime do „bázy otdycha“ na ktorú sme videli pútače už cestou do Chasanu.

Prichádzame k niečomu čo má so slovom oddych len pramálo spoločné. Nachádzame kempové mestečko Andrejevka, oddych na ruský spôsob, kde vládne taká anarchia, že nás to zhltne ako mlynček na mäso. Nakoniec si tu berieme za strašné prachy drevenú mini chatku v kempe, kde je vraj 3 000 ľudí a o oddychu nemôže byť reč. Takýchto kempov je tu naokolo množstvo. Všade okolo bary, diskotéky, už nech je ráno a ideme preč. Toto bol fakt krok vedľa.

Neskôr ešte debatujeme so šéfom ochranky, ktorý je bývalý miestny policajt. Opisujeme mu náš výlet do Chasanu a on len ticho pozerá a potom odpovie. „ak by vás tam boli kontrolovali, tak vás už nebude riešiť miestna polícia, ale rovno FSB ( Fereralnaja Služba Bezopasnosti), a mali by sme veľký problém pár dní postarané o ubytovanie. Na moju už teraz trúfalú otázku, či by sme stihli vlak čo odchádza v sobotu, pánko odpovedal že v podstate áno, ale nevie v ktorú sobotu. Po tejto studenej sprche som radšej išiel skúsiť spať, aj keď spánok tu nebol možný, lebo tu sa všetko riešili spôsobom, kto viac kričí má väčšiu pravdu.

Dnešný najvzdialenejší deň našej výpravy nás pridal na tachometri 345 km.