Vladivostok tour 2015, alebo hľadanie stratenej nevesty 5/5

Štvrtok 27. Augusta 34.deň

Jekaterinburg - Nižnyj Novgorod

V noci ešte vyprevadíme spolucestujúce a v kupé je zrazu tak ticho, že spíme do neskorého dopoludnia. Sprievodca nás upozorňuje, že k nám v priebehu dňa niekto nastúpi, ale nič horšie asi už nepríde. Počas dňa prechádzame cez Ural a sme po mesiaci znovu v Európe.

Pomaly pribúdajú mestá, krajina je iná, oveľa viac zaľudnená, z okna je znovu na čo pozerať. Mestá striedajú dediny, nehostinné úseky striedajú obrobené polia, jasne vidieť že sme sa priblížili k vyspelejšej časti Ruska. Počas dňa k nám do kupé pristupujú dve staršie spolucestujúce a znovu preberáme klasické témy, odkiaľ, kam, život tu a tam...

Večer ešte prebehol v susednom kupé menší pokus o rozlúčkový večer v jedálenskom vozni, ktorého sme sa obaja zúčastnili, ale po dvoch pivách prišli na pretras témy ako politika, armáda, vojna na Ukrajine, Putin, Obama....atď.

Pivo mi prestalo chutiť a tak som nechal Tomáša dobojovať túto žabomyšiu vojnu samého. Bojoval udatne ako sa patrí a dosiahol remízu (neopil sa a nezbili ho).

Ja zatiaľ v kupé rozmýšľam, kde asi sú práve naše motorky. Zajtra sme v Moskve a tak pomaly triedim a balím veci a neskôr sa ukladám k poslednej noci vo vlaku.

Deň č. 6 vo vlaku končí pri Nižnyj Novgorod.

Piatok 28. Augusta 35.deň

Nižnyj Novgorod - Moskva - Podolsk - Tula

Ráno sa zobúdzam na hlásenie sprievodcu, že o 3 hodiny sme v Moskve. Neviem prečo to oznamuje tak skoro, ale snažím sa jedným okom spať a druhým sledovať krajinu za oknom. Ideme takmer stále zaľudneným územím a je načo pozerať až do príchodu do Moskvy, kde prichádzame takmer krokom a asi hodinu trvá kým príde vlak na „Jaroslavľský vokzal“.

Nám zostáva ešte odovzdať návliečky na lehátka, skontrolovať čo sme zabudli a po 7. dňoch a 9 288 km, vystupujeme v Moskve.

Ešte rýchle lúčenie so známymi, a vychádzame hľadať naše motorky. Po turistickej prechádzke asi 2-3 km, prichádzame na „bagážne oddelenie“ stanice „Jaroslavľskaja“, kde sa snažíme dopátrať nejaké informácie o našich motorkách. Samozrejme ako sa na Rusko patrí, nikto nič nevie a tak začína kolotoč spôsobom pokus-omyl a prehľadávanie všetkých zákutí tejto stanice.

Po asi 2hodinách to riešim jednoduchým sedliackym rozumom a do minúty viem viac ako miestny „špecialisti“ za 2 hodiny. Krátky telefonát Andrejovi do Vladivostoku a o chvíľu spätný telefonát od človeka, ktorý nám mal volať už včera s informáciou kde sú naše motorky. Samozrejme akosi pozabudol nato včera, dnes sa ospravedlňuje a oznamuje, že motorky sú vo vagóne, neďaleko od nás, ktorý sa práve vykladá. Ideme na určené miesto a tam naozaj stojí vagón, po strechu plný krabíc a balíkov a vo vnútri sú vraj naše motorky.

A tak sedíme a čakáme. Tomášovi to po polhodine samozrejme nedá a ide pomôcť počernejším vykladačom s ktorými je po minúte za najlepšieho kamaráta, keďže pracuje a plat nepýta.

Po ďalšej polhodinke sa dostávame aj k motorkám, ktoré skladáme z vagóna a prichádza na rad rozbitie ohrádky a kompletovanie motoriek.

Toto nám zaberie ďalšie dve hodiny, kým konečne slávnostne štartujeme a po 10-tich dňoch sa zase vezieme na motorkách. Ideme síce len 1 km, ale je to dobrý pocit. Parkujeme motorky na stanici a metrom vyrážame do mesta.

V roku 2010 som si chcel pozrieť centrum pri mojej ceste z Kazachstanu, ale v tom čase zúrili v Rusku obrovské požiare a v meste bola viditeľnosť pár desiatok metrov, takže z prehliadky nič nebolo. Dnes som sa tešil, že v tento slnečný deň si to vynahradím.

Moje sklamanie bolo o to väčšie, keď väčšina Červeného námestia bola obohnaná plotom a prebiehali tu prípravy na oslavy pri príležitosti 70-teho výročia ukončenia 2. svetovej vojny.

Takže sa prehliadka zúžila na okolité ulice, Kremeľ, rieku Moskvu a prepletanie sa medzi asi miliónom čínskych turistov. Ukončujeme preto polo-úspešnú prehliadku a vraciame sa k motorkám, aby sme cez neskutočnú zápchu vyšli takmer po tme z mesta. Na postavenie stanu v tejto oblasti nemohlo byť ani reči, tak nachádzame niečo na ubytovanie a po týždni zaspávame bez monotónneho zvuku kolies vlaku.

Dnešný deň sme konečne sedeli na motorkách aj keď sme najazdili len 205 km bol to skvelý pocit.

Sobota 29. Augusta 36.deň

Tula - Orel - Železnogorsk - Chomutovka - Gluchiv/UA

Vstávame a spolu s našim štartom sa spúšťa aj dážď. Sedíme chvíľu nad mapou a rozhodujeme sa ktorý hraničný prechod na Ukrajinu si vyberieme.

Voľba padla na jeden z menších prechodov vzdialený približne 400 km a cieľ dňa je dnes prejsť tento úsek a hraničné kontroly. K dažďu sa pridáva aj silný protivietor, tak si jazdu vychutnávame so spotrebou o liter vyššou, aj tak potrebujeme minúť zostávajúce ruble, preto za posledné dotankujeme a zjeme nejaký obed.

Pri poslednom tankovaní v Rusku, zisťujeme prvý aj posledný defekt počas celej cesty. Tomášove zadné koleso si našlo pekný hrdzavý ruský drôt a tak nastáva zdržanie.

Síce máme všetko potrebné so sebou, ale ideme cez osídlené územie, beriem Tomášove koleso za seba a odchádzam hľadať pneuservis, kde síce čakám kým vybavia auto predo mnou, ale nakoniec míňam posledných 100 rubľov a vraciam sa nazad. Nahadzujeme koleso a nič nám nebráni prejsť posledných 50 ruských kilometrov a drzo obehnúť asi 2 km dlhú radu osobných áut pred hranicou.

Aj tak ešte potom čakáme asi hodinu kým sa dostaneme k okienku, kde ide všetko bez problémov a po 15 min. opúšťame definitívne po 33 dňoch Rusko. Ruský policajt ešte provokuje Tomáša, aby ukázal nejakú tú parádu na zadnom kolese, ale Tomáš mu len zakýva a pomaly krokom sa blížime k žlto-modrým bariéram, barikádam a zátarasam.

Tu sa asi sranda končí, konflikt je v plnom prúde o čom svedčia guľometné hniezda, po zuby ozbrojené skupinky vojakov a hneď aj prvá kontrola, asi 300m pred samotnou colnicou, ktorá je tu zjavne len nedávno postavená z vriec s pieskom a betónových panelov, namaľovaných vo farbách ukrajinskej zástavy. Po prepustení k samotnej colnici a odstavení motoriek na prikázanom mieste, ale prichádza to, čo by som v tejto chvíli asi neočakával.

Blíži sa k nám trojica vojakov, nepriestrelné vesty, samopaly, tvrdý výraz v tvári. Zrazu jeden z nich mení výraz tváre a s úsmevom a výkrikom „áááááááfrikááááá“, rieši celý náš prechod ich hranicou spôsobom – „tu máš ich dokumenty a vybav to za nich“.

Toto bolo mierené svojmu kolegovi, ktorý berie naše pasy a techničáky a ide za nás vybavovať administratívu, zakiaľ my s miestnym strážcom hraníc a hrdým majiteľom Transalpa, sedíme na obrubníku a riešime motorkárske zážitky a problémy. Vybavenie trvá skutočne len zopár minút a nikto sa ani neopovážil sa spýtať nieto nakuknúť čo vezieme v kufroch.

Teraz nám už nič nebráni pokračovať v ceste. Jedine tie hraničné psy, ktorých je asi tridsať a vítajú nás štekotom a pokusom o zavesenie sa na nohavicu. Ešte chvíľu riešime výhody a nevýhody miestneho kurzu hrivny u veksláka, a po utvrdení od vodičov kamiónov, že ten kurz je momentálne naozaj tak výhodný pre nás (v tom čase 1euro=20hrivien) meníme po 100 eur. Vyrážame v nekonečné polia kukurice, ale keďže sa blíži večer, riešime otázku či ísť do nočného, 300 km vzdialeného Kyjeva, alebo si ho nechať na ráno.

Tento problém bol ale ihneď vyriešený, pri pútači na hotel v cene v prepočte 6 eur/osoba. Odbočujeme k nemu a na parkovisku vidíme, že dnes ak sa tu ubytujeme bude ešte veselo. V hoteli prebieha pravá ukrajinská svadba a Tomáš parkuje motorku hneď vedľa stojaceho otca ženícha.

Po klasickej paľbe otázok „odkiaľ, kam, ako dlho, atď“, dostáva Tomáš na rozbeh 100g vodky, ktoré zatiaľ odmieta a pýta sa na možnosť nocľahu. Odpoveďou mu je pozvanie na svadbu a nečakaná možnosť č.3, že by bolo možné oženiť Tomáša aj na „neďalekej“ Ukrajine. Výber ako bolo vidieť na terase bol dosť veľký a bonus ženícha s pasom EU, by bol len prilepšením pre potenciálnu nevestu.

Nechávam preto Tomáša vo víre udalostí a idem sa ubytovať do apartmánu za 8 eur, ktorý mi dali ako ospravedlnenie, že tie „obyčajné“ izby za 6 eur už sú obsadené. Neskôr po dohode s Tomášom, sa zhodujeme na tom, že návštevu svadby necháme na inokedy, večeru a pivo si za vlastné dáme v záhrade hotela a ráno s čistou hlavou môžeme pokračovať.

V dnešný rusko – ukrajinský deň sme prešli so zdržaním defektom a hranicami 413 kilometrov.

Nedeľa 30. Augusta 37.deň

Gluchiv - Kyjev - Žitomir - Rivne - Luck - Ľvov - Brjuchoviči

Ukrajinská svadba na počudovanie vraj trvá len do polnoci, takže v noci bol kľud a ráno za síce slnečného počasia, ale riadnej zimy štartujeme na dnešný maratón, ktorého cieľom je mesto Ľvov. Rovné a celkom dobré cesty smerom na Kyjev nám dovoľujú držať plyn dostatočne a to až tak, že spotreba stúpa na 6,2l. Prejazd nedeľným dopoludňajším Kyjevom je bezproblémový.

Kyjev je starobylé mesto. Rozrástlo sa pri Dnepri pod strmým kopcom na ktorom sa už v dávnej minulosti týčila pevnosť. V deviatom storočí sa stalo strediskom Kyjevskej Rusi. Vtedy tu vládlo novgorodské knieža s rovnakým menom ako náš kamarát z Ľvova – Oleg.

Naša plánovaná zastávka v meste ale neprichádza z časovej tiesne v úvahu. Dnešok bol naozaj len tranzitný deň, ktorý nám ale trocha predĺži neplánovaná prestávka.

Niekde pri meste Rivne vidíme vedľa cesty odstavenú motorku a vedľa nej v tráve sedí chalan. Otáčame k nemu a zisťujeme, že „dvigátel nerabótajet“, zisťujeme kde by mohol byť problém. Nachádzam rovnaké palivové čerpadlo aké má moja Africa. Rýchla rozborka – zborka, chalanovi vysvetľujem a názorne ukazujem ako čistiť kontakty a motorka štartuje. Spoločná fotka a letíme každý svojim smerom.

V podvečer kontaktujem kamaráta Olega, a v správe dostávam GPS údaje jeho adresy. Keďže žiadnu navigáciu nemáme, skúšam to znovu a dostávam názov dediny pri Ľvove. To už je lepšie a okolo 19.00 vchádzame do toho takmer miliónového mesta a hľadáme správnu adresu.

Asi sme sa celkom dobre trafili, keďže prvá oproti idúca motorka je Oleg a jeho Transalp. Vraj si to nejako vypočítal, že by sme už mohli byť blízko a išiel nás čakať. Otáčame to k nemu domov a po chvíli sa už zvítame s jeho ženou Martou a pochutnávame si na boršči a varenikoch.

Dlho do noci potom preberáme zážitky z cesty a oboznamujeme sa s ich prípravou na cestu do Pamíru, ktorá začína deň po našom odchode.

Dnešný stíhací deň cez Ukrajinu sme síce nič moc nevideli, ale zato prešli 863 kilometrov.

Pondelok 31. Augusta 38.deň

Brjuchoviči - Ľvov - Brjuchoviči

Zisťujeme dnes úplnou náhodou, že máme deň k dobru! Ako sa to stalo? Úplne jednoducho! Ešte včera večer Tomáš povedal, že musí byť zajtra doma, lebo začína škola. No akosi sme zabudli, alebo prehliadli, že august má nie 30. ale 31. dní. Takže nám stačí byť doma pozajtra!

Oleg s Martou si asi mysleli, že na Slovensku používame nejaký zvláštny kalendár.... A tak bohatší o jeden deň, vyrážame so sprievodcami do tohto históriou veľmi pohnutého mesta.

V rokoch 1939 až 1941 bolo súčasťou Sovietskeho zväzu a v rokoch 1941 až 1944 sa stalo časťou Generálneho gouvernementu (okupovaného nacistami). Až do vysídlenia Poliakov po druhej svetovej vojne tu existovalo mnoho rímskokatolíckych chrámov. V roku 1944 sa mesto opäť stalo súčasťou Sovietskeho zväzu (Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky). Bolo vysťahované väčšinové poľské obyvateľstvo a do mesta sa hromadne prisťahovali Ukrajinci a čiastočne aj Rusi.

Celý deň sa motáme po mačacích hlavách, ktorými je známe toto mesto, je tu čo obdivovať po celý deň. Navečer si dáme ešte pešiu túru k televíznemu vysielaču s vyhliadkou na celé mesto.

Neskôr u Olega dopíjame zvyšky slivkového lekváru, ktorý prešiel z domu cez Vladivostok až sem a zaspávame. Dnešok bol bez jazdy na motorkách, kilometre si „šetríme“ už len na cestu domov.

Takže dnes najazdené 0 kilometrov.

Utorok 1. Septembra 39.deň

Brjuchoviči - Rudki - Sambir - Malij Bereznij - Ubľa/SK - Prešov - Žilina

Vstávame a po ukrajinských raňajkách sme súci, akurát tak späť do postele, ako na motorky. Kalórií máme na sebe na tri dni. Ale čas je neúprosný, tak sa lúčime a dohaduje stretnutie u mňa niekedy v zime. Oleg nás ešte varuje pred cestou cez Sambir smerom na Slovensko. Odporúča cestu cez Užgorod.

Ja ale volím cestu cez Karpaty, z dôvodu neskutočnej prírody, ako aj nízkou frekvenciou vozidiel. Olegove slová sa potvrdzujú už po polhodine a úsek Ľvov – Sambir – Starij Sambir – Velkyj Bereznij, nám trvá prejsť 6 hodín, čo je na 222 km úsek a jednu zastávku na obed a nejaké to fotenie veľmi veľa. Ale kvalita ciest, alebo lepšie povedané bývalých ciest je tomu zodpovedná. Išiel som touto cestou trikrát, ale momentálne to už je vhodnejšia cesta skôr na nejaké ľahšie endurko, ako trápiť tu naloženú motorku.

Poobede stretávame po 36 dňoch prvú slovenskú „ešpézetku“, čo je predzvesťou toho, že je čas nakúpiť všetko, čo je zakázané prevážať v množstve oveľa prekračujúcom povolený limit. Som síce nefajčiar, ale žiadosti o dovoz som musel vyhovieť. A tak kartóny cigariet končia vo vaku na chrbte, tankvaku, k kufri pod kopou špinavého prádla a pod.

Na moju prosbu, či by Tomáš tiež nezobral pre mňa cez hranicu nejaký ten kartónik cigariet, mi je pohŕdavá odpoveď, že on také veci nerobí, že on veru nič pašovať nebude a napchal do kufrov 6 fliaš koňaku. Okrem iného so sebou ťahá cez pol Ruska vodku od tetušky z Černyševska a vodku od Olega z Ľvova. Ale jeho nevinný pohľad, určite na hraniciach odzbrojí každého podozrievavého colníka. Po tomto nevyhnutnom nákupe fajčív a palív, sme len na skok od Slovenska.

Zostatok hrivien meníme za pár litrov benzínu a o chvíľu už stojíme na ukrajinskej strane hranice. Tu si robím fotku motorky, aby som sa vzápätí dostal do slovnej prestrelky s ukrajinskou policajtkou, ktorej sa to celé nepozdáva. Týmto sa ukrajinská časť hraníc a tým aj prejazd cez Ukrajinu skočil a zostáva nám len tá naša časť.

Je zvláštne počuť naživo po takmer šiestich týždňoch slovenčinu, aj keď to boli len slová ako: „ váš pas a technický preukaz“. A otázky ako: „koľko máte benzínu? To idete až z Vladivostoku?“ Po tomto procese, bez újmy na množstve cigariet a alkoholu, vstupujeme okolo 15.00 na Slovensko.

Vybavujeme zopár telefonátov a pokračujeme naprieč celou republikou, aj keď definitívny koniec sme si nechali na zajtra. Míňame Sninu, Prešov, Spišský hrad naľavo, Vysoké Tatry a Liptovskú Maru napravo. Užívame si jazdu, posledné stovky kilometrov, myšlienkami sme už ale každý niekde inde. Cesta končí, nastáva tvrdá realita v podobe práce a iných starostí.

V Ružomberku, ešte naposledy tankujeme, je tu aj skupinka 5-6 nedeľných motorkárov, na pohodovej jazde Liptovom. Akosi medzi nich nezapadáme, špinaví, zarastení, nabalení, unavení. Na očakávanú otázku odkiaľ ideme, ich tam po odpovedi nechávame stáť a rozmýšľať kam sa vyberú v nasledujúcu nedeľu a pokračujeme večerným Slovenskom popod Strečno.

Dnešný už aj slovenský deň končíme pri najazdených 574 kilometroch.

Streda 2. septembra 40.deň

Žilina - Piešťany - Trebatice - Pobedim

Posledný deň cesty! Bolo možné to všetko absolvovať ešte včera v noci, ale keďže sme chceli mať aj nejaké tie fotky, tak sme to nechali na dnešok. Posledných 120 kilometrov do Piešťan po diaľnici od Žiliny bolo akosi nekonečných. Výjazd z diaľnice a posledný kilometer a stojíme pri tabuli PIEŠŤANY.

Že nás nikto nevíta s tým sme počítali. Nejdeme predsa z Marsu, ale len tuto spoza rohu z Vladivostoku. Robíme fotku pri tabuli Piešťany a pokračujeme k Barlolamačovi pozrieť čo je tam nové.
Po chvíli odstavujeme motorky na mieste kde sme stáli pred 40 dňami, robíme si fotky zo všetkých možných strán, tešíme sa ako malé deti. Okoloidúci asi nechápu, ale v tejto chvíli nám je to jedno.

Na kus papiera píšeme počet kilometrov a spoločne sa fotíme.

24 038 kilometrov za 40 dní

Pre niekoho málo, pre niekoho nepredstaviteľne veľa. Niekto si možno povie, ale veď ste prešli vlakom 9288 kilometrov. Odpovieme, áno prešli! Ale keby sme neboli použili vlak, tak by sme na cestu potrebovali o približne 12-15 dní viac a toľko času sme určite nemali.

Jednoducho ten pocit ísť do Vladivostoku a späť, mi už nikto nikdy nevezme, nech už to bolo akokoľvek „uľahčené“ cestou vlakom.

Možno iný cestovateľ sa po prečítaní toho cestopisu len pousmeje a povie si, že to žiaden extra trip nebol.
To je pravda, nič svetoborné sme nedosiahli, ale pre mňa osobne to bolo splnenie niečoho, čo som už dávno chcel a prešiel som od kreslenia ceruzkou po mape k realite.

A základ bol vrátiť sa živý a zdravý do miesta, kde sme túto cestu začali, misiu sme splnili aj keď Tomášovu Nasťu sme síce tentokrát nenašli.

Týmto sa moje písanie konečne končí, po fotení sme sa s Tomášom definitívne rozlúčili a rozdelili, on pokračoval domov do Trebatíc a ja domov do Pobedima.

Moje, alebo aj naše poďakovanie patrí, všetkým, ktorý nám akýmkoľvek spôsobom pomohli, či už doma, alebo po ceste. Je ťažko všetkých menovať a na niekoho pritom nezabudnúť.

Všetkým jedno veľké ĎAKUJEM!

P.S.

Kto sa dočítal až sem, tak sa ospravedlňujem za dĺžku cestopisu, jednoducho ono sa veľmi ťažko opisuje toľko dní v skratke. Pre niekoho to bolo asi príliš nudné a zdĺhavé, nezaujímavé.... sám to chápem, že čítať toľko strán je asi otrava.
Ale aj tak ďakujem za prečítanie.

Nie je jednoduché napísať akýkoľvek cestopis. kto nejaký písal, vie o čom to je. Každý má svoj štýl písania, a preto nie každému môže byť môj cestopis ľahko stráviteľný. Toto písanie mi zabralo asi mesiac času.

Mám v pláne urobiť aj nejaké video, ale pri predstave, že máme nahratých asi 15 hodín záznamu na troch kamerách, si neviem ani dobre predstaviť, koľko času bude treba na výrobu nejakého slušného videa.

Ak sa náhodou niekde objavujú pravopisné chyby, tak mi to láskavo odpustite, snažil som sa koľko sa dalo.

Určite bude niekoho zaujímať na koľko peňazí vyšiel „špás“.

Skúsim to zaokrúhliť na 2000 eur / osoba.

V tom je započítané asi všetko. Benzín, strava, víza, vlak, poistky, servis, pneumatiky, atď.

Ak by mal niekto nejaké otázky, prípadne akákoľvek iná debata ohľadom cesty atď. napíšte mi súkromnú správu.

S pozdravom Noro.