Výsledky, foto a hodnotenie - Rally Kopanice 2017

Pôvodne som vôbec neuvažoval sa zúčastniť tohto podujatia a tobôž o tom niečo napísať.
Bol to ale taký hlboký zážitok , čo sa mi isto vryje hlboko do pamäti a budem na to veľmi rád spomínať. Tak vôbec neľutujem nedeľného odpoludnia pri písaní tohto článku mojím prostredníkom pravej ruky. Iba na „a“ a „y“ používam ukazovák ľavej ruky :-) .

Všetko zapríčinila jedna správička od Dušana Klasovitého že či by som sa Rally Kopanice nechcel zúčastniť. Dušana som dovtedy vôbec nepoznal ale zaregistroval som raz v minulosti jeho príspevky na FB kde prezentoval vývoj a výrobu držiakov na navigačné prístroje. Aj som si na to po čase spomenul keď sa ma pýtal Julo Činčala či neviem kde zohnať držiak na roadbook. Tak som mu vtedy dal typ na Dušana. No a neskôr som sám potreboval jeden držiak a Dušan mi vtedy napriek tomu že bol v obrovskej časovej tiesni pomohol. Tak som na jeho pozvánku na rally zareagoval asi tak, že ak budem mať voľný víkend, prijdem. Slovenský majstrák nekolidoval, no chcel som sa zúčastniť MČR v Bíline, kde ma tiež volali. Štartovala tam aj Zuzka Nováčková, moja doprovoďáčka na Africa Eco Race, tak som ju chcel konečne po dlhom čase vidieť že ako sa jej po zraneniach bude konečne dariť. /Teraz po všetkom vidím že sa darilo, a vyhrala svoju kategóriu. / No tak som tak trochu na Kopanice pozabudol. Zase však zaúradoval FB a príspevky Roba Pavlíka o hľadaní tratí na rally. Vtedy som sa rozhodol a prihlásil som sa. Napriek tomu že z fotiek sa zdalo že to budú len široké poľné cesty, lúky a asfalt. Ani som si nevedel predstaviť ako budú naťahané rýchlostné skúšky pretože je to rally primárne organizovaná pre veľké XL motorky. Veď by to bolo o zabitie v tých rýchlostiach. No ukľudnila ma snímka pripraveného roadbooka od Roba. Horské cestičky a množstvo odbočiek a križovaní. Niekedy po 10 až 20 metroch. Takže žiadna paľba ale tvrdá navigácia v horskom prostredí. Dokonca som zvažoval že si premontujem prístroje a neopôjdem na 500-vke ale ľahkej 300-vke. A začal som sa na to všetko tešiť.

Prebierky

Aj keď som si doviezol obe motorky, nakoniec pre nedostatok času na premontovanie prístrojov som išiel na 500-vke. Jedine čo som nemal v poriadku bola značka z evidenčným číslom. Dokonca originál motocyklovú lekárničku som si po ceste kúpil. Síce som predpokladal že budú chcieť originálne tabuľky, lebo to písali v podmienkach, no dal som si v reklamke spraviť malé športové značky ktoré zatiaľ všade akceptovali. Teda okrem Talianska a Sardínie. Tam na endure aj na rally tiež musíme montovať tie obrovské. Kompromisom je objednať si menšiu verziu značky, čo sa dáva na motocykle 50ccm. Ale na to už nebol čas, motorku som evidoval tento týždeň, tak som namontoval na ten úzky blatníček to široké monštrum. Za štartovné 70 Eur sme dostali dokonca lístky na raňajky aj obed a uvítací pohárik pravej kopaničiarskej a chutné buchtičky. A roadbook. Riadne dlhý a hrubý. Až taký že ho bolo treba rozdeliť. Pri 150 kilometroch na bežných svetových rally väčšinou vojde do strojčeka celý. Nemal som so sebou tentokrát žiaden doprovod, tak som sa dal do vyfarbovania sám. A neuveriteľne poctivo. Hádam trikrát dopredu, dozadu som ho prevíjal a doznačoval dôležité veci. Po desiatej večer bol brífing kde Dušan detailne prešiel celú organizáciu súťaže. Troška odlišné oproti iným rally bolo prevedenie prvých dvoch rýchlostných skúšok. Mali sa ísť dve kolá po uzavretom vypáskovanom okruhu. A dve prejazdovky sme si mali zdokladovať sami odfotením sa do mobilu na presne určenom mieste. Všetko som pochopil no ako sa ukáže neskôr, to nestačí. Po brífingu som teda pokračoval vo vykreslovaní roadbooku pokiaľ ma po polnoci nechytil hlad. Bufet ešte fungoval, tak hlad zahnali chutné pečené rebrá. A zase sa vrhnúť na vyfarbovanie roadbooku. Až o pol druhej som zaľahol s tým že budíček o pol šiestej. Aj v bufete to ešte žilo a „ Lanďákov“ výrazný hlas bolo z bufetu počuť až do jednej po polnoci. Ráno treba ešte spraviť niekoľko kilometrových kalibračných okruhov aby presne korešpondoval údaj na treepmastri s údajom na roadbooku, nachystať camelbag, ľadvinku, a hlavne namotať prvú časť roadbooka, pretože v motorke som mal navinutý ešte ten z poslednej etapy na Sardegna Rally Race. Odkladám si roadbooky a tento zo Sardínie bol zvlášť cenný, lebo som ho ani neviem ako zachránil pred odovzdaním v cieli. Tak som ho krásne zbalil do úhľadnej ruličky a odložil na stôl v aute. Tesne pred štartom som si ešte našťastie spomenul že potrebujem druhú polovicu vyfarbeného roadbooku, Tak som ho poctivo zabalil do igelitového sáčku a vložil do ľadvinky. A išiel na štart ako 29-ty v poradí.

Pretek:

Po štarte hneď prvé kilometre naznačili že som si presne nakalibroval. Ale bolo to aj znakom toho, že organizátor spravil roadbook, ktorý sedel. Po chvíľke som sa ocitol na štarte prvej rýchlostnej skúšky. A zorganizovanej presne tak ako to bolo prezentované. Krásný countrycrossový okruh. Veľmi pekný a perfektne som si ho užil. Pri neskoršom bežnom pohľade na výsledky myslím že som to vyhral, aj keď v úžľabine bola skrížená motorka a ďalší jazdec čo ju chcel obehnúť sa čižmou zasekol do jeho zadného blatníka a nemohol sa zo 15 sekúnd s toho zaseknutia vymaniť. Keby som vedel že sú tam zaseknutí, možno stačilo čosi skôr to nejako oprieť do svahu a obehnúť ich. Nasledovala ďalšia časť trate a druhá rýchlostná skúška. Tentokrát to boli dve kolá motokrosového okruhu a pred tým jedno oboznamovacie kolo. Aj tu sa mi darilo a bol som rád že dážď čo sa každú chvíľu chcel spustiť ma zachytil až na posledných niekoľko sto metroch. Dobre že som ten prejazd predtým trocha potiahol a nezablúdil. Lebo tí čo išli motocross za mnou už spomínali že sa šmýkalo. Zase nasledovali krásne lesné cestičky. A množstvo križovaní a odbočiek. Lesné cestičky a žľaby s prejazdom okrajom lúk. Miestami to bolo ako v Afrike, keď bolo treba niekedy iba vydedukovať že to je cestička. Totižto tam určite dnes už asi nič nechodí, a naviac som už išiel skoro v čele a pod nánosom lístia tie cestičky naozaj nebolo dobre vidieť. Ale roadbook sedel, tak sa mi darilo skoro všetko nájsť na prvýkrát. Jedine niektoré uhly uvedené v roadbooku ma pomýlili, lebo nesedeli a neviem podľa akého algoritmu sa určovali. No možno som bol jediný s GPS-kovým treepmastrom s uhlomerom, tak som si povedal že ich už nebudem nejako sledovať.

Do tretej rýchlostnej skúšky som prišiel už druhý. Bola to konečne navigačná rýchlostná skúška po lúkach a lese. Po zátačke okolo posedu sa išlo dole popri lese a bolo treba zatočiť prudko vpravo do lesa. Aj uhol bol uvedený. No pár metrov po vjazde do lesa bola cesta komplet zahataná stromkami ,drevom a konármi. Tak som pokračoval vľavo po voľnej cestičke aj keď mi nesedel uhol. No hovorím si že asi zase chyba v uhle. A cestička zase vyšla na tú lúku. Takto som to absolvoval minimálne trikrát a vždy s nameraním presne od posedu. Keď si hovorím že iná cestička to už fakt nemôže byť, lebo metre sedia presne na milimeter, vidím Kaliča ako sa prediera ponad tie drevá, až sa zakliesnil. Ja že ho obehnem a pomôžem mu. No zaklaplo mi motor a padol som na neho. Neviem ako by to dopadlo, kedy mi nepomohol ďalší zdvihnúť zo mňa moju motorku, lebo sme boli s Kaličom na sebe naukladaní, striedavo prekladaní s motorkami ako taký dvojitý hamburger. Cestička za drevami pokračovala, sedeli aj všetky body v roadbooku tak som bol rád že idem ďalej až do cieľa rýchlostky. No strata tam bola už obrovská. Nič sa nedá robiť a idem ďalej po neskutočnom labyrinte lesných cestičiek až na výjazd na asfaltovú cestu, kde mi prvá časť roadbooku končila. Vymotám rolku , pekne uložím do igelitového sáčka kde bola druhá časť. Namotávam teda zozadu druhú časť. Všetko v poriadku, pokiaľ sa neobjavilo políčko že „ Start SRR 2017 Stage 5 SS9 – km 144“ . Pozerám a zhrozím sa. V tom chvate pred štartom som si nabalil tú vytočenú rolku zo Sardínskej rally.
Tí čo stáli za mnou a bol tam aj Jirko Vepřek museli započuť nervy drásajúci výkrik do lesa: „ do pi.., zobral som si roadbook zo sardínie, ku..vaaaaaaaááá!“

Rýchlo teda zbaliť všetko do ľadvinky a vypáliť za Jirkom, čo medzitým vyletel z cesty na lúku. Je to rýchly jazdec s dobrou navigáciou, tak som sa ho chcel chytiť až ma dotiahne až do cieľa aj cez poslednú rýchlostnú skúšku. No ušiel mi a ja som sa z lúky dostal do dedinky a tam v spleti asfaltových cestičiek sa stratil. Tak naspäť a hľadať stopy či niekde neodbočil. No Jirko išiel prvý a na suchu stopu nebolo vidieť. Znova bolo treba ísť na tú cestu a počkať na ďalšieho jazdca. Prišiel jeden čech, bohužiaľ som si nezapamätal kto to bol. Na tej lúčke bolo treba predsa len odbočiť doľava do lesa, na skoro nevideteľnú cestičku. A s ním sme to dotiahli až do cieľa, akurát tesne pred cieľom nás ešte predbehol Lanďák. Rýchlostka sa štartovala po minute, tak sme to vyriešili tak, že som odštartoval prvý a ešte na štarte som ho počkal. Aj keď nešiel najrýchlejšie a na to že vraj išiel prvú rally tak si navigačne viedol extra dobre. Ďakujem mu za to a dúfam že sa mi ešte ozve, až viem kto to bol.
A ešte skúsenosť: Keď si človek nevie niečo zapamätať tak si to má napísať červeným do roadbooka. A to som nespravil. Takže keď som videl v roadbooku políčko „foto “ tak namiesto toho aby som zastavil a odfotil sa, čo bola vlastne podmienka, tak som sa sústredil len na to aby som pekne zapózoval. Nič to že som žiadneho fotografa nevidel, aj keď som ho tam čakal. Iba zopár jazdcov tam stálo a ani mi netrklo prečo majú v rukách mobil. Až v cieli keď odo mňa pýtal Dušan fotku som si spomenul. Tak ma penalizácia neminula.

Tak to bola rally ako skoro moja každá. Plná pekných zážitkov ale aj prúserov. Ale v jednom výnimočná. Bola na Slovensku a v takých terénoch a takej dĺžke tratí že človek žasne ako to mohli organizátori dokázať. Popresvedčovať všetkých zainteresovaných, majiteľov pozemkov, ochranárov a neviem ani ešte koho. Dokonca cez nejakú kvázi vtáčiu rezerváciu sme išli. Človek čo to mal pod palcom vyšiel organizátorom v ústrety a my sme na oplátku tade chodili takou rýchlosťou aby sme tie vtáčiky neplašili. Samostatnou kapitolou bol roadbook. Veľmi presný, obrázky korešpondovali verne so skutočnosťou. Mne tam nesedeli asi dva-tri body no sám neviem či som sa ja nepomýlil. A tie uhly. Vraj tie im tam nahádzal softvér, asi ich nekontrolovali. No úplne stačilo povedať že ich netreba sledovať. A ani ich nebolo treba, lebo obrázky vystihovali všetko.
Som rád že som tú rally mohol absolvovať, už aj preto, lebo tieto lesy na Kopaniciach mám rád a mám ich z minulosti prejazdené. Veľakrát sa tu organizovali v Brezovej majstrovstvá Československa a aj Európy v endure. Pokiaľ sa to podarí zorganizovať ešte v budúcnosti už si budem musieť hoci aj na úkor iných pretekov vyhradiť tento termín na Rally Kopanice 2018.

Príjemné športovo rodinné podujatie, na ktorého prvý ročník som sa veľmi tešil, vo mne zanechalo veľa dojmov. Najväčšiu radosť urobilo stretnutie s priateľmi a rodinne strávený víkend. Veľmi sa teším z množstva detí s ktorými sme sa v Krajnom stretli. Nezabudnuteľný bude futbal a rugby. Nechcem tým však zľahčiť fakt, že sme jazdili prekrásne terény a celá rally bola skvelým povozením. Len si jednoducho stále viac vážim čokoľvek pekné, čo s deťmi zažijem a na čo budem môcť spomínať v časoch, kedy to už nebudú deti.

Špeciálne ďakujem Marekovi, Hoku a Awiovi - bolo to super! Síce nás deti drtili, ale nadali sme kožu lacno!

Akcia bola personálne veľmi dobre obsadená. Zázemie na jednotku, bufet šlapal skvele. Teplá sprcha je prudký komfort. Detské ihrisko vo veľkosti štadióna so zastrešenou tribúnou a fontánou uprostred, no lahoda!

Na kopaniciach sa mi páčila aj priateľskosť ľudí, ktorých som na trati stretal. Rešpektujem prístup „čo dáš, to dostaneš“, tak som každého zdravil, mával, a oni s úsmevom mávali späť. Či už v dedinách, na samotách v lesoch, alebo počas prác na poliach.

Budem s napätím očakávať, ako sa celé dozvuky akcie pretavia, aké budú ohlasy u „dotknutých orgánov“, a ako toto všetko bude/nebude smerovať k zopakovaniu akcie. Je zázrak, že sa toto udialo, a bolo vidieť, že ja za tým množstvo práce. Keďže som optimista, tak napíšem aj pár postrehov, čo by bolo možno treba vylepšiť. To už sú ale pripomienky, smerujúce k dokonalosti.

V itinerároch sa okrem presnosti treba zamerať aj na bezpečnosť. Mám pocit, že to bolo po prvej SS v presune k motokrosovému okruhu, kde na rovnom paľbovom úseku v miernom stúpaní lesa bol medzi stromami naozaj hlboký lesný žľab bez upozornenia v itíku. Miesta, kde značenie nesedelo boli dokopy asi 3, ale závažná bola absencia info o spadnutom strome krížom cez cestu v húštine na začiatku SS3, čo veľa ľudí miatlo. Jednoducho sa javilo ako blbosť, že by organizátor tadiaľto viedol trať pre XL endurá a nedal o tom osobitné info. Počet WC bol silne podhodnotený, kľudne by som riešil potrebné veci v smradľavej prehriatej búdke, ako stepoval s kŕčmi vo fronte pred 2-mi WC. Časomerači-nováčikovia si počínali citeľne inak, ako „ostrieľaní maršali“, dôležité je jasné zadelenie úloh v tíme na danom stanovišti.

Mali by sa hľadať spôsoby, ako dostať do akcie viac meraných km. Viem, aké je ťažké zorganizovať toto u nás, ale meraných km bolo veľmi málo (krátke SS). Ďalšia vec je, že v minulosti sa už 100-krát potvrdilo, že dať do SS speed-limit a spoliehať sa, že jazdci ho dodržia, je prosto nezmysel. Bolo tomu tak aj na tejto rally v SS3 s rovnakým výsledkom ako na všetkých predošlých akciách. Poškodení sú tí, čo sa speed-limit snažia dodržať.

Rally kopanice zožala obrovský úspech. Zajazdili sme si lahodne a zranenia v súvislosti s pretekaním neevidujem žiadne. Mrzí samozrejme jazdec na Triumphe, ale to nebol vplyv pretekov, len smola. Bodaj by sa podarilo aspoň lokálne prelomiť negativizmus panujúci voči motorkám v teréne. Všetko nasvedčuje tomu, že organizátori vykročili správnym smerom.